Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16Er-17-2009.pdf
PDF · 111.23 KB
Case nature
Area
Subarea
16Er/17/2009
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: GE Money a.s., IČO: 17 324 220, so sídlom v Bratislave, Bottova 7, zast. MCGA legal, s.r.o., IČO: 36 715 662, so sídlom v Bratislave, Partizánska 2, proti povinnému: V. R., nar. X.X.XXXX, bytom W., M. XX/XX, o vymoženie istiny vo výške 507,87 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Exekúciu z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 19.12.2008 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 15.300,- Sk s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODOCVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ a.s., IČO: 35 862 882, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, sp.zn. 0608315 zo dňa 24.10.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.11.2008 a vykonateľnosť dňa 10.11.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Kamilovi Líškovi udelené tunajším súdom dňa 23.1.2009.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 41 Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodcovských rozsudkov.
Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 6.4.2006 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 1143780950 (ďalej len "zmluva"), na základe ktorej si povinný požičal od oprávneného sumu vo výške 13.769- Sk a zaviazal sa ju vrátiť oprávnenému v 10 splátkach á 1.530,- Sk.
Rozhodcovský súd vyhodnotil vykonané dôkazy a mal za preukázané, že žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) uzavreli zmluvu, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver v celkovej sume 15.300,- Sk za podmienok dohodnutých v tejto zmluve, ktorej súčasťou sú v súlade s § 273 Obchodného zákonníka obchodné podmienky úverových produktov, verzia 2/2006 (ďalej len "OP"). Rozhodcovský súd uzatvorenú zmluvu posúdil ako zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, pričom skonštatoval, že v zmysle bodu 5.37 OP, zmluva sa riadi slovenským právnym poriadkom. Vzťahy medzi oprávneným ako žalobcom a povinným ako žalovaným výslovne neupravené zmluvou a OP sa riadia ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch, Obchodného zákonníka a Zákona o ochrane osobných údajov.
Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme; zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu o úvere zo dňa 6.4.2006, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov (nebankovým spôsobom)“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy ako zmluvy o úvere, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom, bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica „Rady 93/13/EHS“), na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods. 3) za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa čl. II zákona č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú „Obchodné podmienky úverových produktov“. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 5.38, kde „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, predložia na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., Bratislava, IČO: 35 862 882 podľa jeho základných vnútorných predpisov. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Zároveň sa zmluvné strany môžu písomne dohodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu niektorej zmluvnej strany na tom, že všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy predložia na rozhodnutie (v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) pred iný rozhodcovský súd.“
Preskúmaním predmetných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne bodu 5.38 označeného ako „Rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.
V zmluvných dojednaniach v bode 5.38 bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere výlučne v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Spotrebiteľ síce podľa uvedenej úpravy mal možnosť dohodnúť sa o riešení sporu, opätovne však pred rozhodcovským súdom a nie pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu pred všeobecným súdom, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie bodu 5.38 na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, predložia na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., Bratislava, IČO: 35 862 882 podľa jeho základných vnútorných predpisov. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Zároveň sa zmluvné strany môžu písomne dohodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu niektorej zmluvnej strany na tom, že všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy predložia na rozhodnutie (v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) pred iný rozhodcovský súd“. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje možnosť riešenia sporov je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber zrejme nebol náhodný. Oprávnený do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky. V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu určeného v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodcovský súd posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iný rozhodcovský súd, ktorý s veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Prípadná argumentácia opierajúca sa o zákonnú možnosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to predpojatosť ustanoveného rozhodcu namietať z dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie, podľa názoru súdu neobstojí. Ak by aj druhá strana - spotrebiteľ rozhodcovský súd namietal, o spore opäť bude rozhodovať rozhodcovský súd.
Podľa ustanovenia rozhodcovskej doložky upravenej v bode 5.38 OP: „Zároveň sa zmluvné strany môžu písomne dohodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu niektorej zmluvnej strany na tom, že všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy predložia na rozhodnutie (v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) pred iný rozhodcovský súd.“ Tu si oprávnený znovu uzurpuje právo na riešenie sporu rozhodcovským súdom, čo súd považuje za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu úpravu rozhodcovskej doložky.
Povinný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť ovplyvniť rozhodcovskú doložku a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok preskúmava až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii Veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode
sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie.
Súd následne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o trovách exekúcie.
Poučenie:
V zmysle § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, možno proti tomuto uzneseniu podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.