Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-236-2010.pdf
PDF · 141.26 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-5C/236/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany sudkyňou Mgr. Katarínou Arnouldovou, v právnej veci navrhovateľa: H. O., X.. XX.XX.XXXX, L. Y. XXXX/XX, J., právne zastúpený JUDr. Jánom Chmelom, advokátom so sídlom Royova 9, Piešťany, proti odporcovi: Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Priemyselná 10, Piešťany, IČO: 36 252 484, právne zastúpená Mgr. Mgr. Pavlom Sojkom, advokátom so sídlom Nám. Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o plnenie záväzku z kolektívnej zmluvy, takto.
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.08.2008 do zaplatenia.
Vo zvyšku súd žalobu v časti úrokov z omeškania z a m i e t a .
O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa žalobou, došlou súdu dňa 06.12.2010, domáhal uloženia povinnosti odporcovi splniť záväzok z Kolektívnej zmluvy na rok 2008 a zaplatiť mu odstupné vo výške 4.693,38 eur.
Návrh odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.09.1995 v znení dodatkov pracoval u odporcu ako prevádzkový montér vodovodov od 01.10.1995 v pracovnom pomere dohodnutom na dobu neurčitú. Dňa 15.07.2008 uzavrel so zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.07.2008 z dôvodu, že vzhľadom k zdravotnému stavu podľa lekárskeho posudku stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu. Odporca mu vyplatil v mesiaci august 2008 mzdové nároky spojené so skončením pracovného pomeru a zároveň mu oznámil, že má nárok na odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku. Na žiadosť navrhovateľa, aby mu vyplatil odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku tak, ako je uvedené v Kolektívnej zmluve na rok 2008 ( ďalej len KZ) odporca nereagoval. V zmysle čl. 20, ods. 3 účinnej KZ bolo pritom dohodnuté, že „ Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku“. Podľa názoru navrhovateľa z tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy je nepochybné, že mu patrí najmenej 10-násobok priemerného mesačného zárobku a jeho nevyplatením odporca porušil kolektívnu zmluvu. Odporca nemal právo svoje rozhodnutie o iba 3-mesačnom odstupnom opierať o
výklad tohto ustanovenia zmluvy, podaný generálnym riaditeľom odporcu, ktorý vydal dňa 14.08.2008 pod č. PO č. 103/2008 ku KZ 2008, kde uviedol, že dňa 28.05.2008 podpísal kolektívnu zmluvu pre rok 2008 spolu s predsedom ZV OO p. F.F., ku ktorej žiadal akceptovať jeho výklad textu čl. 20, ods. 3 tak, že pri skončení pracovného pomeru patrí zamestnancovi odstupné v sume najmenej 10-násobku priemerného mesačného zárobku „ak pre pracovný úraz, chorobu z povolania, alebo pre ohrozenie touto chorobou...stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu...“, čiže rozhodujúci je dôvod, pre ktorý zamestnanec stratil spôsobilosť na prácu a nielen skutočnosť, že stratil spôsobilosť. Navrhovateľ je toho názoru, že takto generálny riaditeľ odporcu nerešpektoval platnú kolektívnu zmluvu, ktorej platnosť trvala od 01.04.2008 ( čl. 41 zmluvy) až do 01.07.2009, kedy nadobudla účinnosť Kolektívna zmluva na r. 2009.
Poukázal na ust. § 76 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce, účinného v čase nadobudnutia účinnosti KZ na r. 2008, o výške odstupného s tým, že navrhovateľ je toho názoru, že z uvedených ustanovení zákona ako i z prejavu vôle účastníkov kolektívnej zmluvy, úprava obsiahnutá v čl. 20 ods. 3 KZ obsahovala úpravu výhodnejšiu pre zamestnancov odporcu v súlade s ustanovením § 231 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciámi a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva. Keďže v zmysle čl. 39 KZ na r. 2008 ( zmeny a dodatky môžu účastníci predkladať a uzatvárať v písomnej forme) nedošlo k žiadnej zmene, odporca je povinný poskytnúť navrhovateľovi také odstupné, aké bolo v zmluve dohodnuté, pretože v zmysle čl. 3 cit. zmluvy je táto záväzná pre navrhovateľa ako zamestnávateľa, pre odborový orgán aj pre všetkých zamestnancov zamestnávateľa.
Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že zmluvné strany KZ na rok 2008 sa na takom znení jej článku 20 bodu 3, aký je obsiahnutý v kolektívnej zmluve, nikdy nedohodli, pretože nikdy nemali vôľu na takomto znení ustanovenia sa dohodnúť, keďže v rozpore s § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce by sa tým zotrel rozdiel medzi odstupným poskytnutým zamestnancovi, končiacemu pracovný pomer zo zdravotných dôvodov „nezavinených“ zamestnávateľom a odstupným poskytnutým zamestnancovi, ktorý skončil pracovný pomer zo zdravotných dôvodov „zavinených“ zamestnávateľom t.j. (osobitných zdravotných dôvodov ako je pracovný úraz, choroba z povolania, ohrozenie touto chorobou alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva). Ide teda o zjavné nedopatrenie pri prepisovaní konečného znenia kolektívnej zmluvy, ktoré si zmluvné strany nevšimli, takáto úprava nie je prejavom vôle zmluvných strán a slová „vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo“ považujú v tomto ustanovení kolektívnej zmluvy zmluvné strany za nadbytočné a vsunuté proti ich vôli. Bolo by totiž nelogické až absurdné, keby odbory spolu so zamestnávateľom postupovali v rozpore s ustanovením Zákonníka práce a neurobili by žiadny rozdiel v odstupnom medzi zamestnancom, ktorý skončil pracovný pomer zo všeobecných zdravotných dôvodov a tým, ktorý by ho skončil zo zdravotných dôvodov majúcich pôvod v ich zamestnaní a všetci by mali zhodne nárok na odstupné vo výške 10-násobku ich priemerného mesačného zárobku. Toto nedorozumenie je zrejmé aj z toho, že v žiadnej kolektívnej zmluve odporcu uzavretej pred rokom 2008 alebo po ňom, ani žiadnej vyššej kolektívnej zmluve, sa nenachádza takéto ustanovenie článku 20 ods. 3 KZ pre rok 2008. Dôkazom toho, že na strane odporcu nikdy nebola vôľa zakotviť do KZ ustanovenie stierajúce rozdiel medzi odstupným pri skončení pracovného pomeru zo všeobecných zdravotných dôvodov a z dôvodov na strane zamestnávateľa, je tiež písomný pokyn generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva odporcu z augusta 2008 označený ako PO č. 103/2008 ku KZ 2008 zo dňa 14.08.2008 a ďalším dôkazom absencie takejto vôle zrovnoprávnenia všetkých zamestnancov, ktorí by skončili pracovný pomer zo zdravotných dôvodov je tiež tá skutočnosť, že nikdy, ani počas platnosti KZ na r. 2008 nebolo vyplatené odstupné v sume 10-násobku priemerného mesačného zárobku z titulu skončenia pracovného pomeru „z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu“, ale len v sume 3-násobku. Ďalej v písomnom vyjadrení k
návrhu uviedol, že na základe objednávky predsedu predstavenstva generálneho riaditeľa odporcu poskytol Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV odpoveď na jeho otázku ohľadne gramatického výkladu sporného článku kolektívnej zmluvy a z tohto listu zo dňa 03.12.2010 vyplýva, že podľa ustanovenia článku 20 bodu 3 KZ odporcu na r. 2008 nepatrí zamestnancovi odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku v tom prípade, ak jeho nepriaznivý zdravotný stav, v dôsledku ktorého dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu, nebol spôsobený ako dôsledok výkonu práce t.j. ako dôsledok pracovného úrazu, choroby z povolania alebo ohrozenia touto chorobou alebo najvyššej prípustnej expozície určenej rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva. Odporca považuje toto písomné stanovisko Jazykovedného ústavu SAV za relevantný výklad článku 20 bodu 3 KZ na r. 2008 a súčasne má za to, že na Slovensku z hľadiska jazykového výkladu textu napísaného v slovenskom jazyku niet vyššej odbornej kompetentnejšej a nezávislejšej inštitúcie ako je práve tento ústav. Na základe uvedeného považoval návrh za nedôvodný a žiadal ho zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s ich písomnými podaniami, kolektívnymi zmluvami odporcu za rok 2006, 2007, 2008, 2009 a 2010, pracovnou zmluvou navrhovateľa, dohodou o skončení pracovného pomeru, výstupným listom, lekárskym posudkom, potvrdením Sociálnej poisťovne, predžalobnou korešpondenciou medzi navrhovateľom a odporcom, oznámením Inšpektorátu práce Trnava o výsledku inšpekcie, mzdovým listom navrhovateľa za rok 2008, pokynom generálneho riaditeľa odporcu č. PO 103/2008 ku KZ 2008, odpoveďou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV na dotaz generálneho riaditeľa odporcu, oznámením Ministerstva vnútra SR, svedeckou výpoveďou A.. H. D. J.. C. H. F., ďalšími listinnými dôkazmi ako aj obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:
Zo zhodných tvrdení účastníkov konania bolo preukázané, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere u odporcu od 01.10.1995 až do 31.07.2008, kedy bol pracovný pomer (uzavretý na dobu neurčitú), ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že navrhovateľ vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.
Z lekárskeho posudku zo dňa 03.07.2008 vyplýva, že navrhovateľ je od 20.02.2006 pacientom dializačného strediska, počas liečby sa jeho stav opakovane skomplikoval, a v poslednom mesiaci sa k nemu pridružili ďalšie komplikácie. Pacient dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať akúkoľvek trvalú prácu.
Podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne je od 18.05.2009 u navrhovateľa pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 70 % a je mu vyplácaný invalidný dôchodok.
Odporca uzavrel pre rok 2008 s Odborovou organizáciou Odborového zväzu pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva pri TAVOS a.s. KZ na r. 2008 s platnosťou od 01.04.2008 až do nadobudnutia účinnosti novej kolektívnej zmluvy t.j. pre rok 2009, dňa 01.07.2009. Na prvom pojednávaní právny zástupca odporcu ako dôvod na zamietnutie žaloby uviedol neplatnosť KZ na r. 2008 a to na základe tej skutočnosti, že táto kolektívna zmluva bola uzavretá medzi odporcom a Odborovou organizáciou Odborového zväzu pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva pri TAVOS a.s., pričom Odborový zväz pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva nemá právnu subjektivitu. Takýto subjekt nikdy neexistoval a neexistuje, preto je sporné, či zmluva nebola uzavretá medzi odporcom a non-subjektom. Súd sa oboznámil s vyjadrením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 10.02.2012, z ktorého bolo zistené, že odborová organizácia s názvom Odborový zväz drevo, lesy, voda bola na Ministerstve vnútra SR zapísaná do evidencie odborových a zamestnávateľských organizácií podľa zákona č. 300/1990 26.10.1990 pod číslom VVS/1/2200/90-32 ako organizácia s názvom Odborový zväz pracovníkov drevárskeho, nábytkárskeho, papierenského priemyslu, lesného a vodného hospodárstva. Zjazd zväzu 24. a 25. mája 1996 schválil zmenu názvu odborového zväzu na Odborový zväz pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva na Slovensku, následne Zjazd zväzu dňa 24. a 25. mája 2004 schválil zmenu názvu odborového zväzu na Odborový zväz drevo, lesy, voda, Ministerstvo vnútra vzalo zmenu názvu na vedomie dňa 23.12.2004
a odvtedy je pod takýmto názvom vedený v evidencii odborových a zamestnávateľských organizácií ako existujúci. Podľa vyjadrenia Odborového zväzu drevo, lesy, voda, tento zväz registruje Základnú organizáciu Odborového zväzu drevo, lesy, voda pri Trnavskej vodárenskej spoločnosti a.s., ktorá má v zmysle stanov OZ DLV, čl. 16 právnu subjektivitu. Svedok H. F., predseda Základnej organizácie Odborového zväzu Drevo, lesy, voda u odporcu súdu pri výsluchu uviedol, že pokiaľ ide o označenie odborovej organizácie v kolektívnej zmluve tak ako je uvedené, pri uzatváraní zmluvy sa domnieval, že tam uvedený názov odborovej organizácie je správny. Pokiaľ bol názov uvedený chybne, nebolo to urobené zámerne ale z nevedomosti, pretože názov preberal z predchádzajúcich kolektívnych zmlúv a nezisťoval, či medzičasom nedošlo k zmene názvu.
Z uvedeného mal súd za preukázané, že hoci v KZ na r. 2008 bol odborový zväz označený nesprávne t.j. jeho názvom v starom znení, je však nepochybné, že zmluvnou stranou pri uzatváraní kolektívnej zmluvy bola Odborová organizácia Odborového zväzu drevo, lesy, voda a totožnosť tejto zmluvnej strany je teda nesporná. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že KZ na r. 2008 je platná. Z výpovedí účastníkov konania, svedkov ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že KZ na r. 2008 nebola za dobu jej platnosti zmenená ani doplnená v zmysle článku 39 bod 2 tejto zmluvy, minimálne pokiaľ ide o jej čl. 20.
V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu bol skončený počas platnosti tejto KZ pre rok 2008. Tiež nebolo medzi nimi sporné, že navrhovateľovi bolo zo strany odporcu vyplatené 3- mesačné odstupné vo výplatnom termíne za mesiac júl 2008 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže navrhovateľ bol toho názoru, že mu prislúcha odstupné vo výške 10-násobku priemerného mesačného zárobku, vyzval odporcu listom zo dňa 25.10.2010 na doplatenie sumy 4.693,38 eur najneskôr do 12.11.2010 a súčasne ho upozornil, že v opačnom prípade sa bude domáhať svojho nároku súdnou cestou. Odporca odstupné vo výške 7-násobku priemerného mesačného zárobku navrhovateľovi do dnešného dňa nedoplatil.
Navrhovateľ v konaní tvrdil, že nakoľko znenie článku 20 odseku 3 kolektívnej zmluvy odporcu pre rok 2008 nebolo v zmysle príslušného ustanovenia článku 39 zmenené písomnou formou, odporca je povinný doplatiť mu 7-násobok priemerného mesačného zárobku až do výšky 10-násobného odstupného tak, ako to zakotvil vo svojej KZ na r. 2008. Matematickým výpočtom, vychádzajúc z predloženého priemerného zárobku navrhovateľa u odporcu, dospel navrhovateľ k žalovanej sume vo výške 4.693,38 eur, keď podľa informácií poskytnutých od odporcu jeho hrubá hodinová mzda bola vo výške 123,92 Sk, čo pri priemernom počte pracovných hodín v mesiaci 163 predstavuje priemerný zárobok navrhovateľa pred ukončením pracovného pomeru v roku 2008 vo výške 20.198,96 Sk (123,92 x 163). Keďže odporca mu vyplatil odstupné vo výške 3-násobku, zostáva doplatiť ešte 7- násobok priemerného mesačného zárobku, teda 20.198,98 Sk x 7, čo je 141.392,72 Sk (4693,38 eur). Navrhovateľ argumenty odporcu neuznával a odvolával sa na prípad jeho bývalého kolegu, M. D., ktorý skončil u odporcu v približne rovnakom období pracovný pomer za obdobných podmienok a ako prvý si nárokoval doplatenie odstupného v zmysle čl. 20 ods. 3 KZ na r. 2008 a to na základe vyjadrenia, ktoré mu k veci podal Inšpektorát práce Trnava k jeho podnetu zo dňa 01.06.2009. Dňa 28.07.2009 mu Inšpektorát práce Trnava oznámil výsledok vykonanej inšpekcie v pracovno-právnych vzťahoch odporcu v oblasti odstupného a uviedol, že zamestnávateľ v článku 20 Odstupné, bod 3 KZ platnej od 01.04.2008 žiadnym dodatkom nevykonal zmenu v zmysle článku 39 Zmeny a dodatky zmluvy, bod č. 4 a preto bolo zamestnávateľovi nariadené do 14 dní od prevzatia dodatku k protokolu poskytnúť mu odstupné v zmysle článku 20 Odstupné, bod 3 kolektívnej zmluvy platnej odo dňa 01.04.2008, v opačnom prípade mu inšpektorát odporučil riešiť spor súdnou cestou, čo aj menovaný zamestnanec urobil a v spore bol úspešný.
Odporca výšku navrhovateľom vypočítaného 7-násobku priemerného mesačného zárobku navrhovateľa v roku 2008 v celkovej sume žalovanej istiny 4.693,38 eur nerozporoval a potvrdil jeho výpočet ako správny, pričom ale nárok navrhovateľa na jeho zaplatenie neuznával. Odporca zotrvával na právnej argumentácii podanej v písomnom vyjadrení k návrhu, ktorú neskôr doplnil tak, že výklad ustanovenia článku 20 odseku 3 KZ na r. 2008 je potrebné primárne vykladať doslovným, teda gramatickým alebo jazykovým výkladom, t.j. slovám, výrazom a termínom použitým v texte treba rozumieť v tom zmysle, ktorý majú vo všeobecnom základe spisovného jazyka. V spornej vete sa pritom jedná o zložené súvetie,
kedy do hlavnej vety je vložená vedľajšia prívlastková veta, na ktorú sa vzťahujú ďalšie dve prívlastkové vety, ktoré sú v rovnocennom postavení. Ide o dve vylučovacie vety spojené spojkou „alebo“ a ide o tieto vedľajšie vety: „Zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu“ alebo (druhá vedľajšia veta) „nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou“. V týchto dvoch vedľajších vetách sú dva prísudky, a to „stratil“ a „nesmie vykonávať“. Oba sú z hľadiska gramatického rozvinuté príslovkovým určením príčiny „pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou“. Pre prípad spornosti gramatického výkladu označil ako dôkaz možnosť odborného vyjadrenia akejkoľvek jazykovednej inštitúcie na Slovensku, ktorá vyvráti nesprávny výklad navrhovateľa. Pokiaľ by gramatický výklad sporných ustanovení kolektívnej zmluvy nebol dostačujúci, súd pri interpretácii a aplikácii dotknutých ustanovení musí využiť ďalšie metódy výkladu, teda historický výklad (tu navrhol porovnať kolektívne zmluvy prijaté pred rokom a po roku 2008), kde v žiadnom prípade sa nenachádza spornosť ohľadne odstupného a napokon je potrebné použiť metódu teologického výkladu, teda zistiť sledovaný účel tejto dohody. Účel tohto ustanovenia sa pritom dá zistiť z výkladu vôle zmluvných strán pri uzatváraní kolektívnej zmluvy a v tomto smere odporca navrhol súdu výsluch zástupcov oboch zmluvných strán KZ na r. 2008.
Výsluchom svedka H. F., predsedu Základnej Organizácie odborového zväzu Drevo, lesy, voda u odporcu bolo zistené, že na texte návrhu kolektívnej zmluvy, ktorá býva rovnako ako aj kolektívna zmluva vyššieho stupňa podpisovaná k 31.03., pracujú viacerí členovia odborovej organizácie, odborníci v oblasti ekonomickej, právnej, ako aj v ďalších oblastiach. Následne návrh podajú vedeniu spoločnosti, generálny riaditeľ zostaví komisiu zo zástupcov spoločnosti, ktorá preštuduje návrh a potom spolu rokujú a prípadne diskutujú o sporných veciach. Pri uzatváraní KZ na r. 2008 sa tak ako obvykle čítal v návrhu bod po bode za prítomnosti komisie odporcu a zástupcov základnej organizácie odborov, otázky odstupného neboli vôbec sporné. Takými začali byť až po tom čo si bývalý zamestnanec odporcu pán D. nárokoval na 10-násobok priemerného mesačného zárobku. Kolektívnu zmluvu podpisoval svedok za odbory a za odporcu jeho generálny riaditeľ A.. H. D., J.. Článkom 20, bod 3 KZ na rok 2008 odbory mienili zamestnancom dohodnúť čo najlepšie podmienky. Konkrétne chceli dopriať tým zamestnancom, ktorí by utrpeli ujmu na zdraví alebo chorobu z povolania zvýšené odstupné, pričom zamestnancom, ktorí skončili pracovný pomer zo všeobecných zdravotných dôvodov, nemienili poskytnúť vyššie odstupné, pretože pri tvorbe kolektívnej zmluvy odbory myslia vždy na záujmy všetkých zamestnancov a ak by v takýchto prípadoch mali všetkým zamestnancom vyplácať takéto odstupné, museli by tým pádom znížiť výplaty ostatných zamestnancov, keďže odstupné ide z ich mzdových prostriedkov. Vôľa odborov pri uzatváraní článku 20 bod 3 teda jednoznačne bola poskytnúť 10-násobné odstupné iba v tých prípadoch, kde zdravotný stav súvisí s pracovným výkonom. Na otázku ako chceli odbory v KZ na r. 2008 riešiť odstupné, keď zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, svedok uviedol, že takáto situácia v kolektívnej zmluve riešená nie je v časti Odstupné článok 20, ale je riešená v článku 21 pojednávajúcom o odchodnom, kedy v prípade trvania pracovného pomeru nad 5 rokov by zamestnancovi vznikol nárok na tri priemerné mesačné mzdy, čo je o dve mzdy viac ako mu ustanovuje zákon a do 5 rokov trvania pracovného pomeru by mal nárok na dva mesačné platy, čiže o jeden viac ako ustanovuje zákon. To je práve prípad zamestnanca, ktorému bezprostredne z dôvodu dlhodobej straty spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu mal priznaný invalidný dôchodok ako u navrhovateľa. KZ na r. 2008 teda rieši prípad navrhovateľa len v časti odchodného, kde je zvýhodnený oproti zákonu, nie však v časti odstupného. Rieši len prípady takého odstupného, kedy spôsobilosť bola stratená v súvislosti s pracovnou činnosťou u odporcu. Inak by si takéto odstupné mohli nárokovať všetci zamestnanci, ktorí stratia spôsobilosť, napr. v dôsledku úrazu utrpeného doma. Svedok potvrdil, že k zmene tohto článku KZ na r. 2008 za jej trvania nedošlo, aj keď v súvislosti so súdnym sporom iniciovaným pánom D. odbory spočiatku uvažovali navrhnúť zmenu tohto článku, ale napokon po dohode s vedením odporcu uzavreli, že text, tak, ako sa nachádza v kolektívnej zmluve je správny a netreba dávať žiadne návrhy na zmenu kolektívnej zmluvy na rok 2008. Kolektívna zmluva na r. 2008 teda napokon nemala vôbec žiadne dodatky.
Výsluchom svedka A.. H. D., M.., generálneho riaditeľa odporcu a predsedu jeho predstavenstva, bolo zistené, že on osobne sa na tvorbe textu KZ na r. 2008 nepodieľal, robí to vždy kolektív zložený z odborárov a odborných pracovníkov mzdových, ekonomických a technických. Uviedol, že cieľom odporcu pri uzatváraní kolektívnej zmluvy je však sledovať záujmy zamestnancov a poskytnúť im nadštandardné podmienky z hľadiska vytvárania sociálnych podmienok aj bezpečnosti práce. V čl.
20 ods. 3 KZ na r. 2008 mali na mysli výlučne prípady, kedy zmena zdravotného stavu súvisela s výkonom práce, pracovným úrazom alebo s chorobou z povolania. Ak by zamestnanec napríklad na čistiarni odpadových vôd dostal kožnú chorobu, ktorú by lekár zhodnotil ako príčinu zníženia možnosti zamestnanca uplatnenia na odporcovom alebo inom pracovisku, dostal by minimálne 10-násobok priemerného mesačného zárobku. Uviedol, že vzhľadom k výkladovým problémom tohto článku 20 odsek 3 KZ na r. 2008 osobne navštívil Jazykový ústav Ľudovíta Štúra v Bratislave, aby zistil, či je potrebné text prerobiť a objednal si na ústave gramatický výklad tohto článku. Podľa odpovede ústavu, ktorú súdu odporca predložil, ústav viedol, že „zamestnanec nemá právo na odstupné, ktorú odporca v konaní predložil ako dôkaz, ak nie sú splnené podmienky týkajúce sa zmeny zdravotného stavu v dôsledku výkonu práce. Svedok ďalej uviedol, že boli spočiatku iniciatívy, aby bol tento článok KZ zmenený, ale rozhodli sa najskôr prehodnotiť výklad tohto sporného ustanovenia a spolu s odbormi dospeli k záveru, že ich vôľa ako zmluvných strán je rovnaká a aj výklad oboch zmluvných strán je rovnaký a tento zodpovedá záverom, ktoré vyjadril písomne aj jazykovedný ústav, to znamená, že zamestnanec nemá právo na odstupné, ak nie sú splnené vymenované podmienky týkajúce sa zmeny zdravotného stavu v dôsledku výkonu práce. K tomuto rovnakému výkladu dospel odporca spolu s odbormi už pri tvorbe, pretože nikdy ani odbory ani odporca žiaden iný výklad k tomuto nemali, ale vždy v tejto otázke mali rovnaký názor. To, že vydal osobitný pokyn v súvislosti s výkladom tohto článku sledovalo za cieľ, aby boli o tom informované aj všetky ostatné úseky odporcu, personálny, ekonomický a ďalšie, ako aj zamestnanci.
Podľa 47 ods. 1písm. a) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.
Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Podľa § 76 ods. 5 Zákonníka práce, odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak.
Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva.
Podľa § 231 ods. 2 Zákonníka práce, postup pri uzatváraní kolektívnych zmlúv ustanovuje osobitný predpis.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní č. 2/1991 Z.z., kolektívne zmluvy sú platné, ak sú a) uzavreté písomne a podpísané na tej istej listine oprávneným zástupcom alebo oprávnenými zástupcami príslušných odborových orgánov a zamestnávateľmi, prípadne zástupcami ich organizácií, b) doložené zoznamom zamestnávateľov, za ktorých boli uzatvorené, ak ide o kolektívne zmluvy vyššieho stupňa s výnimkou kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa podľa § 2 ods. 3 písm. d); zoznam zamestnávateľov obsahuje obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní č. 2/1991 Z.z. neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá a) je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,b) upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa.
Podľa čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008 s platnosťou od 01.04.2008 „Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku“.
Podľa čl. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008, kolektívna zmluva uzavretá medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou je záväzná pre zamestnávateľa a jeho právneho nástupcu na jednej strane a pre odborový orgán na strane druhej, ako aj pre všetkých zamestnancov zamestnávateľa.
Podľa § 34 Občinskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 37ods. 3 Občianskeho zákonníka, právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
V zmysle vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov nároky na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru sa riadia § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce za predpokladu, že kolektívna zmluva zamestnávateľa neupravuje tieto vzťahy výhodnejšie, ako upravuje tento zákon (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce).
V súdenom prípade mal súd za preukázanú existenciu platnej kolektívnej zmluvy v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Táto KZ pre r. 2008 má normatívny charakter a v nej zakotvené dojednania sú záväzné jednak voči subjektom, ktorí kolektívnu zmluvu uzavreli, ako aj voči zamestnancom odporcu. Ako pri iných právnych úkonoch, aj táto zmluva by mala byť výsledkom zhodných prejavov vôle jej účastníkov, smerujúcich k vzniku zmluvy a zakladajúcich medzi účastníkmi záväzkový vzťah, z ktorého im vyplývajú vzájomné práva a povinnosti. Nevyhnutnou podmienkou jej
platnosti je existencia určitého a zrozumiteľného obsahu, ktorá v prípade skúmaného čl. 20 ods. 3 KZ je splnená.
Ustanovenie čl. 20 ods. 3 KZ na r. 2008 v znení „Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku“, je dostatočne určité a zrozumiteľné a súd nemal ani žiadne pochybnosti o jeho výklade.
Vzhľadom k použitej terminológii je výklad tohto ustanovenia jednoznačný a to taký, že priznanie odstupného pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou v sume najmenej 10-násobku priemerného mesačného zárobku patrí alternatívne v prípadoch:
1. ak zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo
2. ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, alebo
3. ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania, alebo
4.ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre ohrozenie chorobou z povolania, alebo
5.ak zamestnanec na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.
Odporcova slovná formulácia ( jazykové vyjadrenie) dôvodov na vznik práva na 10-mesačné odstupné v čl. 20 ods. 3 KZ na r. 2008 (zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva) je obdobná formulácii, použitej zkonodárcom aj v iných častiach Zákonníka práce, kde jej výklad je nesporný a to v súlade s výkladom súdu, podaným vyššie. Tak je tomu v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak „zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva“, pričom na preukázanie splnenia podmienky dlhodobej straty spôsobilosti zamestnanca vykonávať doterajšiu prácu je potrebný iba relevantný zdravotný posudok bez akejkoľvek potreby preukazovania skutočnosti, že by strata spôsobilosti bola dôsledkom výkonu jeho práce. S touto interpretáciou ustanovenia nie sú žiadne problémy a ani v judikatúre sa nestretneme s inou verziou výkladu. Ide predovšetkým o prípady, kedy sa zamestnanec stane invalidným, ako je tomu v súdenom prípade. Pokiaľ zmluvné strany KZ na r. 2008 použili v čl. 20 ods. 3 rovnakú formuláciu, akú zákon používa v uvedenom význame, neobstojí ich tvrdenie, že mali na mysli iný vznam a sledovali iné právne následky, než s tým inak ( obvykle) zákon spája. Poskytnutý gramatický výklad Jazykového ústavu Ľ. Štúra SAV je preto z hľadiska rozporu s výkladom právnej vedy nepoužiteľný, rovnako ako pokyn generálneho riaditeľa odporcu.
Keďže právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, súd vykonal odporcom navrhnuté dôkazy na skúmanie vôle účastníkov zmluvného vzťahu, ale k inému záveru nedospel. Vôľa účastníkov by bola významná v prípade nejednoznačného jazykového vyjadrenia, čo nie je uvedený prípad, odhliadnuc od skutočnosti, že napokon sa vôľu účastníkov ani nepodarilo v konaní preukázať. Odporca totiž najskôr tvrdil, že zmluvné strany nikdy nemali vôľu sa na takomto znení ustanovenia dohodnúť a ide o zjavné
nedopatrenie pri prepisovaní konečného znenia zmluvy, neskôr svedeckými výpoveďami preukazoval, že tu bola vôľa zakotviť do zmluvy takéto znenie, a jeho cieľom bolo oproti zákonu zvýhodniť 10- mesačným odstupným aj kategóriu zamestnancov s dlhodobou stratou spôsobilosti podľa lekárskeho posudku vykonávať doterajšiu prácu avšak za splnenia podmienky, že strata spôsobilosti súvisí s ich prácou u odporcu. Súd bol toho názoru, že vzhľadom k týmto rozporom v tvrdeniach odporcu, sa skutočnú vôľu zmluvných strán ani nepodarilo preukázať.
Súd sa zaoberal aj prípadnou neplatnosťou článku 20 ods. 3 KZ na r. 2008 z dôvodu omylu a dospel k záveru, že článok je platný.
Podľa § 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Právny úkon, aby bol platný, musí sa okrem iného urobiť slobodne, pričom súčasťou slobodného rozhodnutia je aj absencia omylu, ktorý je osobitnou vadou vôle a zákon s ním spája relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa aj v prípade omylu môže ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, dovolať jeho neplatnosti. Dovolávať neplatnosti sa nemôže ten, kto ju sám spôsobil. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu alebo dostatočnú predstavu o dôsledkoch právneho úkonu a keby nebolo došlo k omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu, pričom omyl sa môže týkať aj predmetu plnenia ( obsahu záväzku), ktorý účastník zmluvy nesprávne posudzoval. Súčasne ale musí byť splnený predpoklad, že druhý účastník musel omyl vyvolať, alebo aspoň o ňom vedieť, čo však nie je súdený prípad, keďže z výpovedí svedkov vyplýva, že obe zmluvné strany interpretovali ustanovenie od počiatku rovnako. Ostatne, vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty odo dňa urobenia úkonu ( uzavretia KZ na r. 2008), počas ktorých sa žiadna oprávnená osoba nedovolala relatívnej neplatnosti, nastala definitívna platnosť tohto ustanovenia, aj keby bol v konaní omyl preukázaný.
Zhodnotením vyššie uvedeného súd dospel k právnemu záveru, že žaloba je dôvodná. Navrhovateľ spĺňa podľa platnej KZ na r. 2008 podmienky na 10-mesačné odstupné a keďže odporca mu do dnešného dňa vyplatil iba trojnásobné odstupné, je povinný doplatiť mu zvyšok vo výške 4.693,38 eur. Súd sa osobitne výpočtom žalovanej sumy nezaoberal, pretože odporca jej výšku nerozporoval a potvrdil navrhovateľov výpočet ako správny.
Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Vychádzajúc z uvedeného súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú istinu 4.693,38 eur a vzhľadom k jeho omeškaniu s platením dlhu, priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to v znení účinnom v čase omeškania odporcu. Navrhovateľ sa domáhal úrokov z omeškania vo výške 9% ročne od 16.08.2008, pretože odstupné mu malo byť vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, čo bolo 15.08.2008. Márnym uplynutím tejto lehoty sa odporca dostal do omeškania a keďže výška úrokov nebola medzi účastníkmi dohodnutá, navrhovateľovi patria zákonné úroky z omeškania, nie však 9% ročne, ale 8,50 % ročne, nakoľko výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z,.z. účinného k prvému dňu omeškania bola vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska,
pričom táto diskontná sadzba predstavovala 4,25% ročne. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úroku presahujúceho sumu 8,5% ročne zamietol.
Súčasne súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 a 3 O.s.p., keďže ku dňu verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ustanovenia § 156 ods. 2 O.s.p. súd doručuje rozsudok prítomným účastníkom hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, preto v čase jeho písomného vyhotovovania ešte výšku trov konania nie je možné definitívne ustáliť.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti ( t.j. z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. ), musí z neho byť zrejmé proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.