Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_1Cob-500-2011.pdf
PDF · 105.73 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/500/2011
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EUROSAFE Slovakia s. r. o., Smrečianska 43, 811 05 Bratislava, IČO: 35 783 290, zast. Mgr. Jurajom Zacharom, advokátom, Vrútocká 12, 821 04 Bratislava proti odporcovi: OMOTREND servis, s.r.o., Mamateyova 28, 851 04 Bratislava, IČO: 30 998 450, zast. JUDr. Ludvíkom Dohnalom, advokátom, Štúrova 69, 900 01 Modra, o zaplatenie 26.377,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17. 03. 2011 č. k. 20Cb/225/2002-205 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 05. 2011 č.k. 20Cb/225/2002-235 takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17. 03. 2011 č.k. 20Cb/225/2002-205 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 05. 2011 č.k. 20Cb/225/2002-235 z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa na zaplatenie 4.105,70 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh odporcu zamietol a ďalším výrokom zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal, aby súd zaviazal odporcu uhradiť mu sumu 794.637,- Sk (26.377,12 Eur) ktorá predstavuje náklady na opravu diela vynaložené navrhovateľom vo výške 74.408,- Sk a úroky z omeškania vo výške 720.228,96 Sk. Navrhovateľ si v danom konaní uplatnil náklady na opravu diela, ktoré mal vykonať odporca na základe zmluvy o dielo uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 31. 12. 2001. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok odporcu vyhotoviť pre navrhovateľa dielo spočívajúce v dodávke a montáži bezpečnostných mreží pre Národný bezpečnostný úrad v Bratislave, ktorého technická špecifikácia bola opísaná v čl. 2 dotknutej zmluvy o dielo a ktoré odporca podľa navrhovateľa nevykonal riadne a včas, pričom odmietol vybaviť viackrát uplatnené reklamácie vád diela a z toho dôvodu bol navrhovateľ nútený dielo opraviť sám, čím mu vznikli náklady vo výške, ktorú si v predmetnom konaní od odporcu uplatňuje. Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a v priebehu konania si uplatnil započítaciu námietku vo výške 123.688,40 Sk (4.105,70 Eur) predstavujúci cenu za dielo, ktorá bola navrhovateľovi vyfakturovaná faktúrou č. 02/0016 zo dňa 07.03.2002. Odporca si súčasne v súlade s čl. 9 zmluvy o dielo uplatnil poplatok z omeškania vo výške 5 % z dlžnej sumy od 15.03.2002 do zaplatenia.
Súd prvého stupňa mal vo vykonanom dokazovaní preukázané, že navrhovateľ s odporcom uzavreli dňa 31. 12. 2001 zmluvu o dielo č. 27122001 predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok odporcu dodať a namontovať bezpečnostné mreže pre Národný bezpečnostný úrad, pričom technická špecifikácia mreží bola obsiahnutá v čl. 2 tejto zmluvy. Záväzku odporcu zodpovedal záväzok navrhovateľa zaplatiť odporcovi za vykonané dielo cenu vo výške 126.460,- Sk. Podľa tejto zmluvy mal byť predmet zmluvy prevzatý po ukončení dodávky dodacím listom. Odporca sa zaviazal dielo odovzdať do štyroch týždňov od podpisu predmetnej zmluvy najneskôr do 28. 01. 2002. Zmluva o dielo neobsahuje žiadne
ustanovenia upravujúce nárokov zo zodpovednosti za vady diela a účastníci si v čl. XII zmluvy dohodli, že práva a povinnosti neupravené touto zmluvou sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľ sa v danom prípade nedomáhal nárokov z vád diela, nakoľko v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka nie je oprávnený požadovať náhradu nákladov na odstránenie vád diela vlastnými zamestnancami, alebo zamestnancami iného subjektu. Takýto nárok by navrhovateľovi vznikol len za predpokladu, že by pre neho vyslovene vyplýval z niektorého ustanovenia zmluvy o dielo. Nakoľko však predmetná zmluva o dielo takéto ustanovenie neobsahuje, navrhovateľom uplatnená suma neprestavuje nárok z vád diela, ale nárok na náhradu škody podľa ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. V konaní navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla škoda tým, že odporca si nesplnil povinnosti vyplývajúce pre neho zo zmluvy o dielo riadne, t. j. dodal dielo, ktoré vykazovalo určité vady. Sám odporca v rámci konania uznal, že mreže, dodávka a montáž, ktorých boli predmetom uzavretej zmluvy o dielo, mohli vykazovať určité nedostatky. Medzi účastníkmi však zostalo sporné, aké konkrétne vady sa na diele vyskytovali a kto za tieto vady zodpovedal. Súd po preskúmaní listinných dôkazov a po vypočutí jednotlivých svedeckých výpovedí dospel k záveru, že navrhovateľovi sa v predmetnom konaní nepodarilo jednoznačne a hodnoverne preukázať, aké konkrétne vady sa na vykonanom diele vyskytovali. Z toho vyplýva, že v predmetnom konaní na základe vykonaného dokazovania sa súdu nepodarilo jednoznačne ustáliť porušením ktorých zmluvných povinností odporcu, t. j. akým jeho protiprávnym úkonom malo dôjsť k vzniku škody na strane navrhovateľa. Na jednoznačné preukázanie skutočností, že na strane odporcu došlo k porušeniu zmluvných povinností a na ich špecifikáciu by bolo podľa názoru súdu potrebné vykonať znalecké dokazovanie, nakoľko sa jedná o posúdenie, ktoré si vyžaduje odborné znalosti. Ako však vyplýva z vyjadrenia navrhovateľa v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už nebolo možné znaleckým dokazovaním zistiť konkrétne vady diela, pretože dielo je dokončené a vady mali byť odstránené ďalšou od odporcu odlišnou firmou. Súd mal zato, že nebolo dostatočne preukázané aké konkrétne povinnosti odporcu pri plnení svojho záväzku zo zmluvy o dielo porušil a teda akého protiprávneho úkonu sa dopustil.
Pohľadávka navrhovateľa uplatnená na tomto konaní pozostáva z nákladov na opravu diela vynaložených navrhovateľom vo výške 74.408,- Sk a úrokov z omeškania vo výške 720.228,96 Sk. Uvedená suma bola odporcovi zo strany navrhovateľa fakturovaná faktúrou č. FO 220360 vystavenou dňa 17. 05. 2002 s dátumom splatnosti 20. 05. 2002. Navrhovateľ sa teda domáhal jednak náhrady škody, skutočnej škody pozostávajúce z nákladov vynaložených navrhovateľom, výšku ktorých preukazoval výplatnými lístkami pracovníkov, ktorí odstraňovali vady diela a jednak dohodou o vykonaní práce uzavretou medzi navrhovateľom a Martinom Rakšánym. Navrhovateľ si súčasne proti odporcovi uplatnil sankciu uvedenú zmluve o dielo ako poplatok z omeškania vo výške 720.228,96 Sk, ktorá však podľa názoru súdu prvého stupňa nemohla byť predmetom rozhodovania o nároku na náhradu škody uplatnenou navrhovateľom, ale je samostatným nárokom navrhovateľa proti odporcovi. Výška nákladov, ktoré navrhovateľ na dielo vynaložil, bola podľa názoru súdu zo strany navrhovateľa preukázaná. V danom prípade však súd prvého stupňa nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody. Nebolo preukázané aké konkrétne povinnosti zo zmluvy o dielo odporca porušil a teda aké konkrétne náklady bol navrhovateľ nútený účelne vynaložiť za odporcu na to, aby odstránil vady diela. Súd prvého stupňa mal zato, že nakoľko odporca navrhovateľovi dielo dodal, vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi dohodnutú cenu za vykonanie diela. Nakoľko navrhovateľ uhradil dňa 07. 01. 2002 zálohu vo výške 40.000,- Sk, žiadal odporca od navrhovateľa uhradenie sumy 123.688,40 Sk, pričom na úhradu tejto sumy navrhovateľa vyzval aj listom zo dňa 21. 05. 2202. Keďže navrhovateľ odporcovi cenu za vykonanie diela neuhradil a súd rozsudkom zaviazal na úhradu sumy vo výške 123.688,40 Sk, t. j. 4.105,70 Eur navrhovateľa v tomto konaní.
Pokiaľ ide navrhovateľom aj odporcom o uplatnený nárok na poplatok z omeškania, ktoré si obaja účastníci konania uplatnili podľa čl. IV zmluvy o dielo, súd prvého stupňa dospel k záveru, že tento nie je možné žiadnemu z účastníkov konania priznať. Súd mal zato, že účastníci konania neboli oprávnení si v zmluve o dielo dohodnúť poplatok z omeškania, ako sankciu pre prípad nesplnenia ich zmluvných povinností, nakoľko poplatok z omeškania, ktorý predstavuje príslušenstvo pohľadávky je vlastne akýmsi sankčným nástrojom, uplatňovaným podľa predpisov Občianskeho práva a to len v prípadoch, keď to zákon výslovne ustanovuje. Preto súd považoval povinnosť uloženú účastníkovi právneho vzťahu týmto zmluvným ustanovením za nevymožiteľnú a z toho dôvodu preto nemožno ani jednému z účastníkov konania priznať nárok na poplatok z omeškania podľa dohodnutého zmluvného ustanovenia. Súd prvého stupňa neuznal právny názor navrhovateľa prezentovaný vo vyjadrení zo dňa 22. 10. 2010, podľa ktorého
účastníci konania mali v úmysle v čl. IV zmluvy o dielo dojednať zmluvnú pokutu, nakoľko súdu prvého stupňa nebol preukázaný úmysel účastníkov konania dohodnúť si zmluvnú pokutu. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľom uplatnený nárok na poplatok z omeškania nie je možné priznať v zmysle príslušných zákonných ustanovení a keďže v predmetnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k odovzdaniu diela v súlade s čl. 4 predmetnej zmluvy o dielo, nie je možné podľa názoru súdu ustáliť začiatok omeškania odporcu s plnením jeho záväzku resp. skutočnosť, že by sa odporca vôbec do omeškania dostal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu nesúhlasil. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že za podmienok obsiahnutých v príslušných ustanoveniach Obchodného zákonníka môže objednávateľ uplatniť nárok na zľavu z kúpnej ceny pri podstatnom i nepodstatnom porušení zmluvy. Obchodný zákonník striktne neupravuje spôsob, akým tak má objednávateľ urobiť. Musí tak však urobiť preukázateľným spôsobom. Môže tak urobiť aj spôsobom upraveným v ust. § 439 ods. 2 Obch. zák. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ide o uplatnenie náhrady škody a mal za to, že navrhovateľ, tým ako postupoval, si uplatnil svoje nároky vyplývajúcemu mu z vadne vykonaného diela tým, že žiadal odporcu, aby vytýkané vady odstránil. Nesúhlasil ani s právnym záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľovi sa nepodarilo jednoznačne a hodnoverne preukázať, aké konkrétne vady sa na vykonanom diele vyskytli a poukázal na samotné vyjadrenia odporcu, ktorý podľa názoru navrhovateľa vady diela v priebehu konania uznal a navrhovateľ je presvedčený, že vytýkané vady diela, ktoré bol navrhovateľ v konečnom dôsledku nútený odstrániť sám, ako aj účelnosť ich odstraňovania sú z vykonaného dokazovania jednoznačne a hodnoverne preukázané. Samotná existencia vád, ako aj ich špecifikácia a rozsah sú zrejmé najmä z písomnej komunikácie navrhovateľa s odporcom. Navrhovateľ opakovane vyzýval odporcu na odstránenie presne špecifikovaných vád. Poukázal síce na reklamáciu zo dňa 24. 01. 2002 (č. l. 29 spisu), avšak bezvýsledne. Vo výzve zo dňa 08. 02. 2002, ktorá nasledovala po osobnom stretnutí sporových strán toho istého dňa, navrhovateľ opakovane popísal všetky vytýkané vady a výslovne upozornil odporcu na postup, ktorý mieni uplatniť. Odporca reagoval svojim vyjadrením zo dňa 10. 02. 2002 (č. l. 19 spisu) tak, že vady relativizoval, navrhoval absolútne nedostatočné riešenia a na konci tohto vyjadrenia jednoznačne ponechal ďalšie rozhodovanie o riešení problému na navrhovateľa. Citoval odporcu „v prípade, že s týmto návrhom nesúhlasíte ponechávame riešenie na vaše zváženie“. Existenciu vád a ich rozsah ďalej potvrdzuje písomná dokumentácia k preberaciemu konaniu, najmä preberací protokol zo dňa 12. 02. 2002 ako aj následná žiadosť navrhovateľa adresovaná odporcovi ohľadne harmonogramu reklamačných opráv zo dňa 13. 02. 2002. Ďalšími dôkazmi potvrdzujúcimi existenciu a rozsah vád predmetného diela sú výpovede svedkov: p. T.. Odporca skutočnosť, že zhotovené dielo malo vady, výslovne uznala a to na pojednávaní dňa 17. 03. 2011, kedy právny zástupca odporcu uviedol „je nepochybné, že dielo určité vady vykazovalo“, a okrem tohto uznania je nepochybná vedomosť odporcu o vytýkaných vadách najmä, čo do ich rozsahu. Ďalej poukázal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý na strane 5 rozhodnutia uznal, že navrhovateľom vynaložené náklady boli preukázané, avšak na druhej strane nárok navrhovateľovi nepriznal. Navrhovateľ namietal, že uplatnený nárok nie je uplatnením náhrady škody, ale uplatnením nárokov z vád vykonávaného diela a taktiež jednoznačne a hodnoverne preukázal existenciu a rozsah všetkých vytýkaných vád a teda oprávnenosť nárokov navrhovateľa. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je vecne nesprávne.
Súd prvého stupňa rozhodol aj o vzájomnom návrhu odporcu uplatnenom v jeho písomnom stanovisku zo dňa 03. 03. 2005 (č.l. 84 a nasl. spisu), ktorý podľa názoru navrhovateľa trpí zásadnými nedostatkami po stránke vecnej i po stránke procesnej. Poukazuje na procesné pochybenia, ktorých sa súd v súvislosti s týmto podaním odporcu dopustil podľa ust. § 97 ods. 3 O.s.p. Na vzájomný návrh sa primerane použijú ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí. Ak by mohlo byť z hľadiska určitej miery tolerancie prihliadnuté skutočnosť, že súd žiadnym spôsobom nerozhodol o jeho pripustení a neposúdil, či návrh spĺňa náležitosti návrhu na začatie konania alebo to, že za návrh nebol vyrubený súdny poplatok, tak za zásadné procesné pochybenie považuje to, že súd nikdy navrhovateľa nevyzval na vyjadrenie k podanému návrhu, ani nevykonal dokazovanie o skutočnostiach tvrdených odporcom. Mal preto za to, že časť rozhodnutia týkajúceho sa vzájomného návrhu odporcu je vecne nesprávna a to najmä z dôvodu, že súd nesprávne vyhodnotil, že medzi odporcom a navrhovateľom došlo k riadnemu odovzdaniu diela, keď žiadnym spôsobom sa súd prvého stupňa nevysporiadal s vytknutými
vadami, ktoré ako sám uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. predmetné dielo malo. Zdôraznil, že nedošlo k riadnemu odovzdaniu predmetného diela, pričom bolo povinnosťou odporcu informovať navrhovateľa o termíne odovzdania diela, k čomu zo strany odporcu nikdy nedošlo Naopak odporca dielo fakticky nikdy nedokončil a až na naliehanie navrhovateľa odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 02. 2002 navrhol odovzdanie za účasti všetkých zúčastnených strán na ktoré sa však dňa 12. 02. 2002 nedostavil napriek skutočnosti, že naň bol navrhovateľom telefonicky volaný prostredníctvom zamestnancov navrhovateľa. Na záver uviedol, že dielo nebolo riadne vykonané a tiež riadne a včas odovzdané, preto nemôže z takéhoto vadne a oneskorene poskytnutého plnenia odporca žiadať úhradu jeho údajného nároku na zaplatenie ceny diela. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, a to v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a v tejto časti považoval rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny. Mal za to, že odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď odporcovi nebolo priznané príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania. K samotnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej uviedol, že ho považuje za vecne správne a v tejto časti žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Navrhovateľ podľa názoru odporcu v rozpore s platnou právnou úpravou zmluvy o dielo zadržal celú odmenu odporcovi za zhotovenie diela namiesto toho aby požadoval zľavu z ceny diela za prípadné vady zhotoveného diela, ktoré však nepreukázal. Keďže Obchodný zákonník obsahuje taxatívny výpočet spôsobov vyporiadania práv zo zodpovednosti za vady diela, spôsob vysporiadania zodpovednosti za vady diela je v rozpore s platnou právnou úpravou. Poukázal na skutočnosť, že strany sporu uzatvorili platnú zmluvu o dielo, v ktorej si dohodli poplatok z omeškania ako zabezpečenie riadneho a včasného splnenia povinností obidvoch zmluvných strán. Mal zato, že nie je správny záver súdu, že poplatok z omeškania nie je možné použiť pre právne vzťahy upravené Obchodným zákonníkom a hoci sa v tomto prípade nejedná o tzv. zákonný poplatok za omeškanie upravený Občianskym zákonníkom, zmluvná voľnosť účastníkov občiansko-právnych vzťahov umožňuje ako zabezpečenie riadneho včasného splnenia povinnosti strán kontraktu, takéto dojednanie uzatvoriť. Prípadný rozpor s právnym poriadkom môže spočívať vo výške dohodnutého poplatku z omeškania, ku ktorej výške však má súd moderačné práva a môže ho primerane znížiť. Ak súd rozhodol o protiprávnosti dojednaného poplatku z omeškania v tomto rozsahu a v tomto rozsahu žalobu zamietol, zamietol aj protinávrh odporcu, ktorým sa domáhal zaplatenia uvedeného zabezpečenia z dôvodu neuhradenia faktúry - odmeny za zhotovenie diela podľa čl. IV zmluvy o dielo. Odporca uviedol, že navrhovateľ sa dostal dňa 15. 03. 2002 do omeškania a ak súd zamietol uplatnenie poplatku z omeškania, mal aplikovať ust. § 369 ods. 1 Obchod. zák. a priznať odporcovi zákonný úrok z omeškania.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolania navrhovateľa a odporcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť.
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 12. 09. 2002 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 794.637,- Sk s prísl. (26.377,12 Eur). Svoj nárok si navrhovateľ uplatnil titulom nároku z vád diela, na základe zmluvy o dielo č. 27122001. Súčasťou uplatneného nároku bol i nárok navrhovateľa na úhradu poplatku z omeškania vo výške 720.228,96 Sk, ktorú navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil ako uplatnenie zmluvnej pokuty.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ sa v danom prípade nedomáhal nárokov z vád diela, ale prekvalifikoval tento nárok na nárok na náhradu škody podľa ust. § 373 a nasl. Obchod. zák., pričom dospel k záveru, že i napriek tomu, že navrhovateľ preukázal náklady spojené s odstránením vád diela a tento nárok aj považoval za nesporný, takýto návrh navrhovateľa s titulu náhrady škody zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody, pretože nebolo preukázané aké konkrétne povinnosti zo zmluvy o dielo odporca porušil, t. j. za aké konkrétne vady diela odporca zodpovedá.
V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že tento záver súdu prvého stupňa je predčasný, keď nesprávnym spôsobom prekvalifikoval nárok navrhovateľa, ktorý si uplatnil titulom nároku z vád diela na náhradu škody. Bude opätovne potrebné posúdiť, či zo strany navrhovateľa došlo k uplatneniu nároku z vád diela, to znamená, či navrhovateľ postupoval v zmysle ust. § 436 a nasl. Obch. zák. Opätovne bude úlohou súdu prvého stupňa prehodnotiť písomné doklady, ktoré tvoria obsah spisu, či zo strany navrhovateľa došlo k uplatneniu niektorého z nárokov, ktoré vznikajú objednávateľovi pri vadnom dodaní diela.
V písomnom podaní zo dňa 07. 03. 2005 odporca si uplatnil vzájomný návrh, a to nárok na zaplatenie sumy 123.688,40 Sk z titulu nehradenej faktúry č. 02/0016 zo dňa 07. 03. 2002, splatnej dňa 14. 03. 2002. Súčasne podľa čl. IV dotknutej zmluvy si odporca uplatnil poplatok z omeškania vo výške 5 % z tejto dlžnej sumy od 15. 03. 2002 do zaplatenia. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 24. 09. 2009 požiadal odporcu na predloženie dokladov preukazujúcich oprávnenosť jeho nároku na zaplatenie sumy 123.688,40 Sk proti navrhovateľovi. Odporca požadované doklady nepredložil.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 97 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi vzájomným návrhom. Podľa ods. 2 citov. ust. vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by tu neboli podmienky pre spojenie veci. Podľa ods. 3 cit. ust. na vzájomný návrh sa primerane použijú ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí.
Zákon teda umožňuje, aby odporca uplatnil proti navrhovateľovi svoje práva vzájomným návrhom. V prípade, ak si odporca uplatní takýto vzájomný návrh, súd prvého stupňa postupuje v danej veci ako s návrhom na začatie konania, odstráni prípadné nedostatky tohto návrhu a prípadne rozhodne, či vzájomný návrh vylúči na na samostatné konanie alebo ho prejedná v rámci prebiehajúceho súdneho konania.
Podľa ust. § 98 O.s.p. vzájomným návrhom jej prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ, inak súd posudzuje takýto prejav len ako obranu proti návrhu.
Započítanie je jedným zo spôsobu zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné (vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávok k započítaniu a ich splatnosť). Pokiaľ dlžník (odporca) uplatňuje na započítanie vzájomnú pohľadávku vo výške nepresahujúcej pohľadávku veriteľa (navrhovateľa), posudzuje sa započítanie ako obrana odporcu. Pokiaľ uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie a žiada, aby mu bolo prisúdené viac ako je pohľadávka uplatnená veriteľom, jedná sa v tomto presahujúcom rozsahu o vzájomný návrh.
Ust. § 98 O.s.p. ukladá súdu ako má hodnotiť prejav odporcu na započítanie, a to v závislosti od toho, či navrhuje aby mu bolo prisúdené viac ako uplatnil navrhovateľ alebo nie. Ak uplatnil menej, takýto prejav sa posudzuje iba ako obrana, s ktorou sa bude musieť súd vysporiadať ako s otázkou predbežnou. Ak však navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac ako uplatnil navrhovateľ, takýto prejav má dôsledky predpokladané ust. § 97 O.s.p. Správne posúdenie práva odporcu bude významné preto, aby súd rozhodol o celej prejednávanej veci. Ak má prejav povahu obrany vo výroku rozsudku netreba o kompenzačnej námietke rozhodnúť. Stačí ak sa touto otázkou súd vysporiada z dôvodov rozhodnutia. Ak však započítacia pohľadávka prevyšuje plnenie uplatnené navrhovateľom o vzájomnom návrhu treba rozhodnúť vo výroku rozhodnutia. Uvedené posúdenie uplatneného nároku má tak isto podstatný vplyv i na poplatkovú povinnosť, v danom prípade odporcu, v súvislosti s podaným návrhom.
V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné a rozhodnutie trpí i touto procesnou vadou, čo má za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v Občianskom súdnom konaní.
Súd prvého stupňa taktiež zamietol nárok navrhovateľa ako i odporcu na uplatnený poplatok z omeškania, keď dospel k záveru, že účastníci zmluvy o dielo si nemohli dohodnúť poplatok z omeškania ako sankciu pre prípad nesplnenia ich zmluvných povinností, pretože poplatok z omeškania, ktorý predstavuje príslušenstvo pohľadávky, je sankčným nástrojom uplatňovaným predpismi občianskeho práva a to len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne ustanovuje. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že účastníci konania neboli oprávnení dohodnúť si zmluve o dielo poplatok z omeškania ako sankčný nástroj.
K uvedenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na ust. § 266 a nasl. Obchod. zák., ktoré upravujú prejav vôle účastníkov právneho úkonu a ako je potrebné pri výklade vôle účastníkov zmluvných vzťahov postupovať.
Je nesporné, že obchodno-záväzkové vzťahy sú v Obchodnom zákonníku upravené na princípe dispozitívnosti, resp. na princípe zmluvnej voľnosti. Zásada zmluvnej voľnosti sa uplatňuje v čo najširšej miere a obmedzená je tam, kde je to nevyhnutné, napr. preto, aby bol chránený záujem tretích osôb.
Je nesporné, že účastníci konania v zmluve dielo č. 27122001 zo dňa 31. 12. 2001 si v čl. IX (označený ako poplatky z omeškania, náhrady škôd) upravili, že pri nesplnení dodania predmetu zmluvy v rozsahu článku II v termíne podľa čl. VI tejto zmluvy, môže objednávateľ požadovať od zhotoviteľa poplatok z omeškania vo výške 5 % z ceny dodávky za každý deň omeškania. Pri nedodržaní splatnosti faktúry môže tiež zhotoviteľ požadovať od objednávateľa poplatok z omeškania vo výške 5 % z fakturovanej ceny za každý deň omeškania.
Pri posudzovaní právneho úkonu je povinnosťou súdu skúmať právny úkon podľa jeho obsahu a vôle zmluvných strán, čo touto dohodou chceli dosiahnuť a ako svoj záväzkový vzťah chceli upraviť. Druhou podmienkou je to, či takýto záväzkový vzťah neodporuje zákonu. Zákon stanovuje podmienky pre platne uzatvorenú dohodu zmluvných strán o sankciách a preto bez ohľadu ako účastníci zmluvného vzťahu označia tento právny úkon, je potrebné ho vykladať tak, ako už bolo vyššieuvedené, podľa obsahu.
Odvolací súd na pojednávaní dňa 06 .09. 2012 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k článku IX zmluvy o dielo a to aký bol úmysel zmluvných strán pri určení tohto druhu sankcie, pričom ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom obaja zhodne uviedli, že čl. IX predmetnej zmluvy je potrebné vykladať ako úpravu zmluvnej pokuty ako vzájomnej sankcie za porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvy o dielo.
Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, pričom sa jedná o dohodu na určené plnenie pre prípad porušenia zabezpečenej povinnosti, ktoré je oprávnenému subjektu povinný poskytnúť ten, kto zabezpečenú povinnosť poruší.
Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti za nesprávne a v ďalšom konaní preto bude potrebné posudzovať uplatnený nárok titulom zmluvnej pokuty.
Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí jednak nedostatkami procesnej povahy a tiež nedostatočným zistením skutkového stavu, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude doplniť dokazovanie v uvedenom smere a vo veci opätovne rozhodnúť.
O trovách odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.