Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-93-2012.pdf
PDF · 111.63 KB
Case nature
Subarea
3CoE/93/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom: U. XXXX/X, XXX XX F., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Márie Krasňanovej, Exekútorský úrad so sídlom v Považskej Bystrici, Nám. A. Hlinku 36/9, o zastavení exekúcie a trovách exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica pod č. k. 2Er/3012/2008-13 zo dňa 14. Decembra 2011, EX 368/2003, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods.2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 53 ods.1, ods.5, § 54 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 3, čl. 6 Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Súd prvého stupňa na základe poverenia č. 5206 007407* zo dňa 19.09.2003 poveril súdneho exekútora JUDr. Máriu Krasňanovú vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 365/2003, Nz 12732/2003, napísanej na notárskom úrade v Bratislave na Nám. Martina Benku č.5 dňa 21.02.2003 Mgr. Tomášom Leškovským, notárskym kandidátom JUDr. Ľubomíra Vlhu, ktorou sa osvedčilo vyhlásenie účastníka ( v danom prípade splnomocnenej osoby Mgr. U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.Z.. XXX) o uznaní právneho záväzku povinného a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Okresný súd z obsahu spisového materiálu však zistil, že notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré si povinný sám nevyjednal, splnomocnenie na konkrétnu osobu bolo zakotvené už v predtlačenej zmluve a povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť alebo ovplyvniť. Jej podpisom sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Táto zmluvná podmienka je neprijateľná, nakoľko jej podpisom si spotrebiteľ zásadným spôsobom zhoršuje svoje zmluvné postavenie. Dôsledkom je nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného bez možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemal možnosť ani ovplyvniť obsah notárskej zápisnice. Z tohto dôvodu preto notárska zápisnica spísaná na základe zmluvy o úvere, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom a preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 200 ods.2 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania nepriznal, nakoľko si tento žiadne neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.
V podrobných dôvodoch odvolania v prvom rade uviedol, že okresný súd nesprávne aplikoval smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko smernice vydávané v rámci európskeho práva majú priamu záväznosť pre členská štáty len do času , kým ju neimplementujú do svojho právneho systému, pričom súd bol v danom prípade povinný na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Vyjadril tiež názor, že súd posudzoval v tomto prípade vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol a to tým, že súdneho exekútora po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí exekučného titulu- notárskej zápisnice v zmysle § 44 ods.2 Exekučného poriadku poveril vykonaním exekúcie, pričom exekučného titulu uznal za súladný. Pokiaľ ide o udelené plnomocenstvo, tak toto už preskúmal jak notár JUDr. Ľubomír Vlha pri spísaní notárskej zápisnice a rovnako sa s ním zaoberal aj OS Senica a ani v jednom prípade nebol zistený rozpor so zákonom a už vôbec nie v takej miere, aby spôsobila neplatnosť celého právneho úkonu. Poukazoval tiež na to, že povinný mohol kedykoľvek od roku 2002 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom znení odvolať, pričom tak neurobil. V ďalších dôvodoch odvolania mimo iného uviedol, že preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v rámci exekučného konania nie je v zákone výslovne uvedené, a preto súd konal nad rámec právomoci, ktorá je mu zverená. V závere poukázal na to, že predmetným uznesením, ktorým sa predmetná exekúcia vyhlásila za neprípustnú a zastavila sa, hoci nedošlo počas trvania celého exekučného konania k zmene skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy si oprávnený nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka bude už premlčaná.
V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu ( teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 notárskeho poriadku- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva , pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnice, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol natretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech.Ďalej uviedol , že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy , ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách . Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:
„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Predmetom exekučného konanie vedeného na Okresnom súde Skalica pod sp.zn. 2 Er 3012/08 je vymoženie 250,94 Eur (7.560,- Sk) s prísl. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva priamo povinnosť súdu skúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a to bez akéhokoľvek obmedzenia. Neobstojí preto tvrdenie odvolateľa, že súd je oprávnený skúmať exekučný titul ( v danom prípade notársku zápisnicu) len z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je povinnosťou súdu skúmať, či notárska zápisnica, ktorá má byť podkladom na vykonanie exekúcie, obsahuje vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby v notárskej zápisnici s exekúciou. Ak tieto náležitosti notárska zápisnica nemá, z výkladu a contrario tohto ustanovenia vyplýva, že nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Pri skúmaní splnenia podmienky súhlasu povinnej osoby s exekúciou v notárskej zápisnici je potom nutné skúmať, či je zastúpenie ako právny úkon platné alebo je postihnuté absolútnou neplatnosťou, na ktorú súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti.
Podľa § 12 ods. 2 a 4 zák. č. 132/1990 Zb. pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient. Takéto zastúpenie však nie je možné proti vôli klienta.
Z citovaného ustanovenia vyplýva priamo zo zákona oprávnenie advokáta dať sa zastúpiť pri jednotlivých úkonoch advokátskym koncipientom. Citované ustanovenia pritom k takémuto substitučnému zastúpeniu nevyžaduje súhlas klienta. Odsek 4 citovaného ustanovenia však umožňuje klientovi vysloviť nesúhlas so substitučným zastúpením. Až v takom prípade, keď klient túto možnosť výslovne vylúčil, by bolo substitučné zastúpenie neúčinné, k čomu v danom prípade nedošlo. Z uvedených dôvodov sa v tejto otázke odvolací súd stotožnil s názorom odvolateľa.
Plnomocenstvo udelené povinným oprávnenému v zmluve o úvere zo dňa 18.11.2002 je podpísané jednak splnomocniteľom, ako i splnomocnencom, a preto je v súlade s ust. § 23 a § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Plnomocenstvom, ktoré je taktiež súčasťou vyššie uvedenej zmluvy o úvere zo dňa 18.11.2002 povinný zároveň splnomocnil spoločnosť PDSS s.r.o., IČO: 35 828 170, sídlo: Závodná 30, 821 06 Bratislava, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby „ v jeho mene uznala jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“
Plnomocenstvom zo dňa 02.12.2002 obchodná spoločnosť PDSS, s.r.o. zas splnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom v Bratislave, t.č. Za kasárňou 1 „ na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je spoločnosť PDDS, s.r.o. povinná vykonať na základe plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, t.č. so sídlom Račianska 42/A, 831 02 Bratislava za účelom uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a dlžníkom a za účelom spísania notárskej zápisnice tak, aby sa notárska zápisnica stala v zmysle § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu na celý dlžníkov majetok do výšky vzniknutej pohľadávky vrátane jej príslušenstva a všetkých nákladov spojených s jej zabezpečením a vymáhaním“. Mgr. Tomáš Kušnír - advokát v danom plnomocenstve zároveň v zmysle § 12 ods. 2 zák. č. 132/90
Zb. v rovnakom rozsahu na zastupovanie splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. Martina Paičeka. Plnomocenstvo bolo udelené na všetky právne úkony spojené s úplným vybavením uvedenej záležitosti.
Pretože uvedeným substitučným plnomocenstvom bol koncipient advokáta splnomocnený na zastupovanie advokáta nie len pri jednotlivom úkone, ale pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je advokát povinný vykonať na základe plnomocenstva udeleného splnomocnenca povinného za účelom uznania záväzku povinného z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice, je takéto substitučné plnomocenstvo podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodu jeho rozporu s ustanovením § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. neplatné.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že advokátsky koncipient Mgr. Martin Paiček nemohol platne za dlžníka
- povinného uznať záväzok z úveru v notárskej zápisnici a zastúpiť povinného pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice. Pretože zastúpenie povinného Mgr. Martinom Paičekom pri spísaní notárskej zápisnice o uznaní právneho záväzku a súhlasu s vykonateľnosťou a exekúciou bolo právne neúčinné, nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Prvostupňový súd preto správne po zistený rozporu exekučného titulu- notárskej zápisnice so zákonom predmetnú exekúciu v zmysle § 57 ods.1 písm. g) vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o pôžičke a prípadnou neprijateľnosťou zmluvných podmienok.
Odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora mu poskytuje dostatok informácií.
Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokátsky koncipient zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne ( pre jeho rozpor s ustanovením § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb), čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.