Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoP-36-2012.pdf
PDF · 91.37 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/36/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletého: N. L., nar. X. R. XXXX, bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: D. L., nar. X. T. XXXX, bytom A., P. X a otca: A. L., nar. XX. J. XXXX, bytom U., P. XX, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. septembra 2012 č. k. 20P/9/2012 - 77 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenil svoj rozsudok „č. k.“ (v skutočnosti len „sp. zn.“) 20 P 192/04 z 23. júla 2004 v časti o výživnom na maloletého (inak pri nadbytočnej identifikácii maloletého aj vo výroku rozsudku tiež menom, priezviskom a dátumom narodenia, hoci takéto údaje majú v prípade úpravy výživného len k jednej osobe miesto tradične v úvodnej časti rozsudku) tak, že s účinnosťou od 1. septembra 2012 (čiže odo dňa necelý týždeň predchádzajúceho dňu rozhodnutia) otca „zaviazal“ (keď už, tak mu mal uložiť povinnosť) platiť maloletému (s ďalším nadbytočným zopakovaním, že tento má krstné meno N.) „zvýšené výživné, a to zo sumy 77 eur na sumu 150 eur mesačne, ktoré zvýšené výživné je otec povinný uhrádzať vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky“ (čím napokon okrem zvýšenia výživného na takmer dvojnásobok tiež zopakoval platobné podmienky pre výživné, nachádzajúce sa už v zmeňovanom rozsudku). Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o zmene pomerov na strane maloletého i oboch jeho rodičov. Tie spočívali u matky v jej nástupe na materskú dovolenku (od 14. marca 2012), narodení sa jej ďalšieho dieťaťa (maloletej R., XX. J. XXXX) a posune v príjme (z 203,98 eur mesačne zo zamestnania na sumu rodičovského príspevku a „rodinných“ prídavkov 220 eur mesačne /!?!/), u maloletého v zvýšení veku, v jeho postupe z 1. do 8., resp. bezprostredne pred rozhodnutím už do 9. ročníka základnej školy a v zvýšených výdavkoch spojených s venovaním sa ním hokeju (ktorému sa inak má venovať už 9 rokov, teda evidentne už spred času rozhodnutia skorším rozsudkom) a u otca v uzavretí ním nového manželstva (12. februára 2005), narodení sa mu taktiež ďalšieho dieťaťa, avšak i to relatívne skoro po rozhodnutí zmeňovaným rozsudkom a naopak už dávnejšie pred rozhodovaním v prejednávanej veci (maloletá C., nar. X. J. XXXX) a vo vystriedaní ním viacerých zamestnaní pri poklese príjmu z nich (z pôvodných 16.000 Sk alebo dnešných 531,10 eur na ostatných 168 eur mesačne), ukončení prinajmenšom dvoch dohodou na základe jeho žiadosti a snahe otca presvedčiť o opaku. Tieto okolnosti i v spojení so spolužitím oboch rodičov s novými zamestnanými partnermi podľa okresného súdu odôvodňovali zvýšenie výživného, nie ale v zhode s návrhom žiadneho z rodičov (z ktorých požiadavka matky na 250 eur mesačne bola premrštenou a ochota otca platiť 85 eur nepostačujúcou), ale sumou medzi takto vymedzenými hranicami.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len otec a navrhol ho zrušiť (a zrejme i vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože konanie začaté na návrh nemôže skončiť bez rozhodnutia o ňom - pozn. odvolacieho súdu). Namietal predovšetkým nesprávnosťou záveru o zavádzaní ním súdu
v otázke príčin vedúcich k skončeniu ním skorších zamestnaní, keď tohto sa on nedopustil, motivovaný bol záujmom obstarať rodine lepší príjem a t. č. má dve zamestnania (s čistým príjmom z hlavného pracovného pomeru cca 440 eur mesačne a z ďalšieho zamestnania so skráteným úväzkom 160 eur mesačne), pričom s poukazom na svoje zvýšené (odvolaním vypočítané) výdavky síce má záujem o potreby maloletého i jeho hokejovú budúcnosť, ale jeho súčasné pomery mu platenie vyššieho výživného nedovoľujú.
Opatrovník navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť len s všeobecným názorom o odôvodnenosti takého postupu záujmom maloletého a matka sa k takémuto odvolaciemu návrhu pripojila, okrem zotrvania na argumentácii o zvýšených výdavkoch i ňou a maloletým vedenej domácnosti poukazujúc predovšetkým na prednosť výživného pred inými výdavkami (pre ktorú nemožno za správne považovať úvahy otca o použiteľnosti na výživné až príjmu zníženého o iné výdavky).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania otca celú vec (pretože odhliadnuc od napadnutia rozsudku v celom rozsahu predmetom konania bolo výlučne zvýšenie výživného, o ktorom konanie šlo začať i bez návrhu a v takom konaní súd nebol viazaný návrhmi účastníkov vrátane tých odvolacích) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo o vec samu, na druhej strane však s prihliadnutím k výskytu závažného procesného pochybenia súdu prvého stupňa o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní (a teda ani o prípad možnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o veci s konečnou platnosťou).
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu (teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).
Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl. Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky tzv. finálneho produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia. To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo (za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.
Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci.
Súdu prvého stupňa predovšetkým nešlo nevytknúť, že vôbec neodôvodnil, aký (a či vôbec) mal z pohľadu dôvodov pre zmenu výživného ustálenú napadnutým rozsudkom význam nástup maloletého do 9. ročníka základnej školy (rozumej v čom konkrétne sa práve k takémuto času - a nie už k niektorému skoršiemu - prejavila nedostatočnosť predtým určeného výživného). Popri dosť dobre nevyvrátiteľnej pochybnosti o tom, či by pri skutočnej existencii zmeny pomerov (§ 78 ods. 1 Zák. o rodine) až v takomto čase bol schopný súd takto promptne zareagovať, sa tak najpravdepodobnejším javí, že súd prvého stupňa pokusom presvedčiť o potrebe úpravy výživného až od prvého dňa mesiaca, v ktorom napadnutým rozsudkom rozhodol, len hodlal obísť povinnosť rozhodovať aj o už zročnom výživnom (podobne ako to urobil už v prípade rozhodovania rozsudkom tentoraz sa majúcim zmeniť, teda rozsudkom z 23. júna 2004, ktorým dokonca prvotné - tzv. rozvodovým rozsudkom určené - výživné zvýšil až od 1. júla 2004, čiže s faktickým, z právneho hľadiska však neudržateľným usúdením na zmenu pomerov majúcu vzniknúť až v budúcnosti, pričom v skoršom konaní sa - na rozdiel od toho v prejednávanej veci - s takým výsledkom konania všetci účastníci zjavne uspokojili).
Okresný súd sa pochybenia zhora, rovnako ako ďalšieho pochybenia spočívajúceho v neposkytnutí absolútne žiadnych argumentov na podporu názoru, podľa ktorého by malo byť okolnostiam prípadu v prejednávanej veci primeraným práve zvýšenie výživného na sumu 150 eur mesačne, dopustil najmä pre nedostatok aj výkladu (nie iba citácie) ustanovení hmotného práva (Zák. o rodine) rozhodných pre súdenú vec, čo platilo rovnako o nedostatku dôsledného rozboru jednotlivých čiastkových zmien, ktoré v čase od vydania skorších rozhodnutí o výživnom nastali u celého okruhu pre tieto účely spoločne posudzovaných osôb (maloletý, obaja jeho rodičia a tiež ďalšie deti a partneri oboch rodičov). Tieto nedostatky sa v prejednávanej veci museli prejaviť o to markantnejšie, že rozhodovaniu napadnutým rozsudkom predchádzalo (a po rozhodnutí takýmto rozsudkom zmeňovaným rozsudkom z 23. júna 2004 naopak nasledovalo) ešte jedno konanie sledujúce úpravu výšky výživného k maloletému (vedené súdom prvého stupňa pod sp. zn. 26P/29/2006 a skončené rozsudkom z 26. apríla 2006, zamietajúcim skoršie návrhy matky na zvýšenie a otca na zníženie výživného) a tentoraz v záujme presvedčenia o správnosti zvoleného spôsobu rozhodnutia bolo nevyhnutným vysporiadanie sa aj s tým, ktoré zmeny v pomeroch nastúpivšie až po apríli 2006 boli takými, ktoré buď po pristúpení k tým z predošlého obdobia (tu rozumej z obdobia medzi júnom 2004 a aprílom 2006) alebo aj samostatne spôsobili potrebu ustúpenia od názoru, že k zmene pomerov rozhodujúcej pre zmenu výšky výživného nedošlo.
Súd prvého stupňa takto len všeobecne pomenoval kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (v súlade s ust. § 75 ods. 1 Zák. o rodine 1. odôvodnené potreby výživou oprávneného, ktorým v intenciách prejednávanej veci bol primárne maloletý N., sekundárne však i ďalšie deti matky aj otca, pričom u otca si bolo treba predbežne vyriešiť aj otázku jeho vzájomnej vyživovacej povinnosti s jeho terajšou manželkou a 2. možnosti, schopnosti a majetkové pomery výživou povinného - ktorým tu bol N. otec, popri ňom ale i jeho matka a vo vzťahu k ďalším dvom deťom reprezentujúcim druhé vyživovacie povinnosti matky i otca druhí rodičia takýchto detí); v odôvodnení rozsudku sa však nad rámec istej rekapitulácie východzieho a konečného stavu, resp. u otca i snahy o popis celkového vývinu jeho príjmovej situácie medzi časom vydania rozhodnutia majúceho sa zmeniť a časom svojho rozhodovania konkrétne vôbec nevyjadril k tomu rozhodujúcemu, teda čo konkrétne malo predstavovať zmenu pomerov (jedna či viacero okolností), v akom smere táto mala pôsobiť (tu rozumej, či prípadné zmeny pomerov u celého okruhu spoločne zainteresovaných osôb podporovali záver o tej istej zmene vo výživnom, alebo tu naopak malo ísť o zmeny prinajmenšom do určitej miery pôsobiace protichodne - napr. zvýšenie potrieb maloletého popri znížení príjmu niektorého jeho rodiča, či zvýšení počtu jeho vyživovacích povinností), v prípade viacerých okolností zakladajúcich v súhrne zmenu pomerov tiež, k akému času táto nastala (ako už bolo spomenuté vyššie, údaj o nástupe maloletého do 9. ročníka základnej školy mal i odhliadnuc od zjavného dôvodu zvýšenia výživného až od času tomuto zodpovedajúceho sám osebe nulovú vypovedaciu hodnotu) a tiež prečo konkrétne malo dôjsť k zvýšeniu výživného práve na 150 eur mesačne.
Pri neposkytnutí (súdom prvého stupňa) žiadnych (tobôž nie dostatočne presvedčivých) odpovedí na takéto otázky tak samozrejme muselo byť vylúčeným aj to, aby bolo možno porozumieť tomu, ako súd prvého stupňa a či vyhodnotil zmenu pomerov na strane matky (popri nepochybnom narodení sa jej ďalšieho dieťaťa, ku ktorému však momentálne vyživovaciu povinnosť ešte nepochybne plne vykrýva osobnou starostlivosťou tu bol prakticky nezmenený príjem z rodičovského príspevku oproti tomu zo zamestnania, pričom súd prvého stupňa ani tu nerozlišoval, že prídavky na deti sú príjmami detí a nie rodiča ich poberajúceho), maloletého (v čom - prinajmenšom uvedením príkladmých výdavkov - narástli potreby dieťaťa vyžadujúce si zvýšenie výživného o 73 eur mesačne) a v neposlednom rade i otca (tu prečo mal okresným súdom tvrdený, podľa údajov zanesených do odôvodnenia rozsudku však pomerne sporný a odvolaním otca dokonca popretý pokles príjmu v spojení s už skorším pribudnutím mu ďalších dvoch vyživovacích povinností viesť k zvýšeniu výživného).
Odvolací súd pritom nepopiera, že formálne by práve v závislosti na pripustení otcom (v odvolaní) poberania čistého mesačného príjmu okolo 600 eur mesačne bolo odôvodniteľným aj napadnutým rozsudkom určené výživné (keďže toto by sa nevymykalo tomu zo záverov ustálenej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu vo veciach výživného, podľa ktorého na výživné možno počítať s 20 - 25% výsekom z čistého príjmu výživou povinného rodiča, nech aj by v tomto prípade bolo na samej hornej hranici určeného rozpätia - v tejto súv. por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10Co/315/2009-134, vydaný vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/154/2009), v prejednávanej veci však o takýto prípad nepochybne nemohlo ísť už len preto, že vyššie zadefinovaný podiel z príjmu rodiča má slúžiť uspokojeniu všetkých vyživovacích povinností výživou povinnej osoby, o ktorú tu ide a na to práve súd prvého stupňa zjavne nepomyslel (keďže i pri neexistencii dôvodu spochybňovať úvahu matky, podľa ktorej na iné výdavky než výživné má slúžiť až príjem „očistený“ o výživné, pretože toto je výdavkom prednostným, by určením výživného pre maloletého N. na hornej hranici rozpätia na toto použiteľného už neostalo nič pre ďalšie dieťa otca - i pominúc v takomto prípade vzájomnú vyživovaciu povinnosť otca a jeho terajšej manželky).
Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho, aby bol celkom zvrátený výsledok konania na súde prvého stupňa a tiež bez toho, aby odvolací súd aj nesplnenú povinnosť súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu suploval (nahradil) vlastnou výlučnou aktivitou v tomto smere.
To z dôvodu nutnosti zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov (i pre zásadnú neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) neprichádzalo do úvahy a naplnený tak bol dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ (čiastočne inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O. s. p.
Preto bolo rozhodnuté tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.