Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

VK-7Cb/26/2012

Uznesenie

Okresný súd vo Veľkom Krtíši v právnej veci navrhovateľa Ing. Štefan Štefanides - ATES, Želovce, Cintorínska 13, IČO: 34 920 838, proti odporcovi Agrochemický podnik s. r. o. Veľký Krtíš, Lučenecká, IČO: 31 575 170, zastúpeného JUDr. Ivanou Kopáčovou, advokátkou so sídlom Žilina, Bytčická 30, o návrhu navrhovateľa na obnovu konania takto

rozhodol:

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Odporcovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva.

odôvodnenie:

Podaným návrhom navrhovateľ žiadal súd, aby povolil obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. a to na tom skutkovom základe, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 13. 04. 2011 č. k. -406 rozhodol o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 18. 03. 2010 č. k. -364 tak, že predmetný rozsudok zmenil a uložil povinnosť zaplatiť sumu 25 957,48 Eur, v ostatných napadnutých častiach výrokov rozsudok okresného súdu potvrdil. Ďalej navrhovateľ poukázal na rozsudok vyššie citovaný krajského súdu na stranu 10, druhý odsek, ako aj posledný odsek na uvedenej strane a uviedol, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd nepriznal žalobcovi zo žalovanej sumy iba predbežné trovy exekúcie a z dôvodov nesprávneho súčtu priznaného nároku zmenil priznanú sumu. V návrhu ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že krajský súd nesprávne spočítal priznaný nárok podal návrh na opravu rozsudku zo dňa 13. 04. 2011 č. k. -406 a to podaním zo dňa 25. 05. 2011, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici navrhovateľovi oznámil pod č. zo dňa 10. 01. 2012, že nie je tu dôvod na vydanie opravného rozhodnutia. Navrhovateľ ďalej v návrhu na obnovu konania uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13. 02. 2012 č. k. dovolanie odmietol, pričom sa nezaoberal obsahovou stránkou návrhu ani nesprávnym výpočtom istiny. Následne podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky a to podaním zo dňa 27. marca 2012 a ústavný súd uznesením zo dňa 19. 06. -13 sťažnosť odmietol. Navrhovateľ ďalej v návrhu udáva, že po odmietnutí sťažnosti požiadal súdneho exekútora I.. B. D. z Exekútorského úradu v Komárne, aby mu vydal potvrdenie o tom aká bola výška trov exekúcie a výška vymáhanej sumy pre navrhovateľa ako oprávneného z exekvovanej sumy 46 612,46 Eur, ktorá bola uvedená v exekučnom príkaze č. Ex 259/2001-49 zo dňa 22. 12. 2003, pričom súdny exekútor I.. D. listom zo dňa 20. 08. 2012 oznámil navrhovateľovi, že podľa exekučného príkazu č. Ex 259/2001-49 zo dňa 22. 12. 2003 bol stav ku dňu 22. 12. 2003 nasledovný a to pohľadávka oprávneného a jej príslušenstvo istina 19 090,35 Eur, trovy súdneho konania 763,59 Eur, trovy právneho zastúpenia pri exekúcii 112,20 Eur, úroky z omeškania 5 990,71 Eur, úroky z omeškania od 03. 05. 2011 do 22. 12. 2003 11 596,47 Eur, t. j. celkom 37 553,32 Eur a trovy exekúcie 9 059,15 Eur, celkom spolu 46 612,47 Eur. Navrhovateľ v návrhu na obnovu konania udáva, že z uvedeného vyplýva, že odvolací súd Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne spočítal nárok, ktorý priznal navrhovateľovi keď miesto sumy, ktorú uviedol exekútor, t. j. 37 533,32 Eur priznal navrhovateľovi iba 25 957,48 Eur, pričom z dôkazu t. j.

potvrdenia I.. B. D., ktorý on predkladá ako dôkaz (ide o list exekútora zo dňa 20. 08. 2012) vyplýva, že je tu daný dôvod na obnovu konania v zmysle ustanovenia . Na pojednávaní sa navrhovateľ pridržiaval podaného písomného návrhu a ďalej uviedol, že podľa jeho názoru tu existuje dôkaz, ktorý nemohol použiť v pôvodnom konaní. Jedná sa o listinný dôkaz a to list súdneho exekútora zo dňa 20. 08. 2012, ktorým súdny exekútor potvrdil, že výška vymáhanej pohľadávky predstavovala 37 553 Eur a Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne vypočítal predmetnú výšku a istina, ktorá mala byť jemu priznaná by predstavovala čiastku 37 553,32 Eur. Na pojednávaní ďalej uviedol, že uvedený dôkaz nemohol predložiť a to v odvolacom konaní a to preto, že odvolací súd mu odňal právo konať pred súdom, na pojednávanie totižto nebol predvolaný. Zároveň navrhovateľ uviedol, že okrem predmetného dôvodu tu existuje ďalší dôvod, ktorý vyplýva z ustanovenia a spočíva v tom, že rozhodnutia či už okresného, ale i krajského súdu sú v rozpore s rozhodnutím iného orgánu Európskych spoločenstiev, konkrétne sa jedná o to, že tieto rozhodnutia sú v rozpore s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a to v článku 6 ods. 3, kde je uvedené, že základom práva Európskej únie je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a toto rozhodnutie je v rozpore s uvedeným článkom a to v tom, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, spravodlivý súdny proces, keďže súd svojvoľne ponížil pohľadávku a odporcu oslobodil od povinnosti zaplatiť pohľadávku v plnej výške a zaplatiť okrem istiny aj príslušenstvo pohľadávky, teda úroky a trovy konania.

Právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní dňa 05. 12. 2012 uviedla, že návrh navrhovateľa na obnovu konania považujú za nedôvodný a to najmä s prihliadnutím na to, že v danej veci nebol naplnený základný predpoklad, ktorý je zakotvený v ustanovení a to najmä preto, že navrhovateľ tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní pred odvolacím súdom sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 46 612,47 Eur a uvedenej sumy sa vlastne domáha aj pre prípad, ak by bola povolená obnova konania. Zároveň poukázala na rozhodnutia okresného i krajského súdu, na ich odôvodnenie a to najmä pokiaľ sa týka uplatneného úroku z omeškania vo výške 23 %, s poukazom na ustanovenie Exekučného poriadku a tiež poukázala na exekučné konanie, ktoré sa viedlo na Exekútorskom úrade I.. W. P., ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 25 825,52 Eur, pričom uvedené exekučné konanie bolo skončené, keďže došlo k vymoženiu dlžnej sumy a podľa názoru právnej zástupkyne odporcu navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz, ani nový dôkaz, ktorý by mal za následok, žeby súd mohol obnovu konania povoliť.

Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že na tunajšom súde sa viedlo konanie pod sp. Zn. o zaplatenie 1 404 247 Sk (46 612,46 Eur s prísl.), a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo rozhodnuté o nároku navrhovateľa tým, že mu bolo priznaných 25 957,48 Eur, rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. 05. 2011. V odôvodnení tohto rozsudku krajský súd uviedol, že oprávnený, ktorý získava procesnú legitimáciu na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného tak, že žalobné právo vzniká v deň nasledujúci potom, čo bol dlžníkovi doručený exekučný príkaz na vyplatenie splatnej pohľadávky, ak k vyplateniu nedošlo, alebo v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr, až po doručení exekučného príkazu a ak k jej vyplateniu oprávnenému nedošlo. Z tohto dôvodu si oprávnený nemôže voči dlžníkovi povinného uplatniť úroky z omeškania. Ide o zodpovednostný právny vzťah kde je zaviazaný povinný. Intercessia tohto dlhu ani prechod formálnej aktívnej legitimácie nie je vyslovený v žiadnom zákonnom ustanovení a preto neprichádza do úvahy ako nárok, ktorý je možné uplatniť poddlžníckou žalobou. V odôvodnení rozsudku tiež krajský súd uviedol, že navrhovateľovi nevznikol ani nárok na zaplatenie predbežných trov exekúcie. Pokiaľ rozhodol o zmene výšky sumy, ktorú uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi bolo tomu tak z dôvodu nesprávneho súčtu priznaného nároku, ktorý pozostáva zo sumy 19 091 Eur (vyrovnací podiel), 5990,70 Eur (úrok z omeškania), 763,59 (trovy konania), 112,19 Eur (trovy právneho zastúpenia) t. j. po sčítaní 25 957,48 Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že navrhovateľ podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol, rozhodnutie sa stalo právoplatným 24. 02. 2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol i to, že nezistil, žeby postupom súdu navrhovateľovi bola odňatá realizácia procesných práv (ktorú skutočnosť ako dôvod obnovy konania si navrhovateľ uplatňuje) a v konaní pred dovolacím súdom mal navrhovateľ rovnaké možnosti ako odporca na uplatnenie svojich práv. Súd tiež zistil, že navrhovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorú tento súd odmietol svojim uznesením zo dňa 19. 06. 2012. Z dôkazu, ktorý predložil navrhovateľ a to oznámenia výšky pohľadávky súdnym exekútorom (na čl. 13) súd zistil, že na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 15. 08. 2012 (čl.12) bolo zistené, že ku dňu 22. 12. 2003 bola pohľadávka oprávneného v exekučnom konaní

Ex 259/2001 - a to istina vo výške 19 090,35 Eur, trovy konania 763,59 Eur, trovy právneho zastúpenia 112,20 Eur a úroky z omeškania 5 990,71 Eur, úroky z omeškania za čas od 03. 05. 2001 do 22. 12. 2003 11 596,47 Eur a trovy exekúcie 9 059,15 Eur, celkom 46 612,47 Eur.

Podľa ustanovenia a právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa ustanovenia , návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu uvedeného v: a) <aspi://module='ASPI'&link=' %2523228'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,

b) <aspi://module='ASPI'&link=' %2523228'&ucin-k-dni='30.12.9999'>,

c) <aspi://module='ASPI'&link=' %2523228'&ucin-k-dni='30.12.9999'>,

d) <aspi://module='ASPI'&link=' %2523228'&ucin-k-dni='30.12.9999'>.

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Navrhovateľ tak ako to vyplýva z jeho návrhu na obnovu konania podal návrh v súlade s ustanovením , teda v objektívnej trojročnej lehote (právoplatný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 24. 05. 2011), avšak pokiaľ sa týka zachovania subjektívnej lehoty 3 mesiacov od času keď sa o dôvode obnovy dozvedel - navrhovateľ tvrdí, že sa jedná o obdobie, keď mu doručil potvrdenie súdny exekútor t. j. potvrdenie zo dňa 20. 08. 2012, pričom návrh na obnovu konania bol podaný na príslušný súd dňa 28. 08. 2012, je potrebné uviesť, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom ako dôvod obnovy boli navrhovateľovi známe už v čase keď sa viedlo konanie pod sp. zn. , keď navrhovateľ podal na súd poddlžnícku žalobu. Navrhovateľ rovnaké dôvody, ktoré udáva ako dôvody obnovy konania udával aj vtedy keď sa domáhal jednak zmeny rozsudku podaním dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj v čase podania ústavnej sťažnosti. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu zachovaná nebola. Tiež je potrebné uviesť, že dôvodom pre povolenie obnovy v zmysle ustanovenia sú len také nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré navrhovateľ v pôvodnom konaní nemohol použiť bez svojej viny, ak by pre neho mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie a len také dôkazy, ktoré sa z objektívnych príčin nemohli vykonať v pôvodnom konaní. Takéto dôvody však navrhovateľ nepreukázal a jeho tvrdenia a predložený dôkaz - list súdneho exekútora zo dňa 20. 08. 2012 - nie je takýmto dôkazom, keďže i z uvedeného potvrdenia je nesporné, že sa jedná o stav pohľadávky ku dňu 22. 12. 2003, pričom poddlžnícku žalobu podal navrhovateľ na súd dňa 10. 11. 2006 a touto sa už domáhal zaplatenia istiny vo výške 46 612,46 Eur s príslušenstvom, jeho žalobe bolo vyhovené čiastočne, súd mu priznal 25 957,48 Eur a vo zvyšku súd jeho návrh zamietol a už v tomto čase informácie, ktoré sú uvedené i na oznámení súdneho exekútora zo dňa 20. 08. 2012 boli navrhovateľovi známe. Je nepochybné, že navrhovateľ nepredložil žiadny nový dôkaz, keďže takýto ani nie je k dispozícii, neexistuje. Zároveň pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že rozhodnutia súdov okresného súdu i krajského súdu sú v rozpore s článkom 6 ods. 3 Lisabonskej zmluvy (podľa ktorého základné práva tak ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásad práva Únie), že tieto rozhodnutia sú v rozpore s rozhodnutím súdneho dvora ES a iného orgánu ES a to najmä preto, že okresný a ani krajský súd pri rozhodovaní o jeho návrhu v pôvodnom konaní nezobrali na zreteľ exekučný príkaz EX 259/20001-49 a súdy ani nemohli svojvoľne opraviť vymáhanú výšku, keďže exekučný príkaz zrušený nebol a i preto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Okresného súdu Veľký Krtíš nie je v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd o čom majú svedčiť aj podania navrhovateľa na ústavný súd, súd v tejto súvislosti poukazuje opätovne na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2012 III.ÚS

280/2012-13 (na č. l. 6), ktorým tento sťažnosť navrhovateľa odmietol. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania pokiaľ sa týka dôvodov uplatňovaných i podľa , keďže navrhovateľ o dôvodoch, ktoré uvádza v svojom návrhu a v jeho odôvodnení vedel v čase najpozdejšie keď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nadobudol právoplatnosť. Je nesporné, že dôvodom na obnovu konania by mohol byť aj rozpor právoplatného rozsudku s rozsudkom Súdneho dvora ES alebo iného orgánu ES, pričom rozpor právoplatného rozsudku by sa mal posudzovať so zreteľom na rozhodnutie Súdneho dvora vyneseným po jeho právoplatnosti alebo tento rozpor možno vyvodiť aj z rozsudkov Súdneho dvora pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, pričom však navrhovateľ označil ako konkrétne rozhodnutie súdu, s ktorým by mali byť v rozpore rozsudky okresného súdu a krajského súdu existenciu Zmluvy o Európskej únii a Lisabonskej zmluvy a rozpor rozhodnutí s uvedenými dokumentmi a preto tu nie je ani dôvod uvádzaný navrhovateľom na obnovu konania podľa . Preto potom návrh navrhovateľa na obnovu konania zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia , podľa ktorého súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným rozhodnutím. Súd v danej veci priznal navrhovateľovi, keďže tento bol v konaní úspešný, náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote l5 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd do Banskej Bystrice a to písomne v štyroch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.