Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/160/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Ing. D. F., nar. XX. T. XXXX, bytom A., W. X, zast. splnomocnenkyňou: MV Legal s.r.o., Bratislava, Kapicova 5, proti žalovanej: AX MERLIN, s.r.o., Hrnčiarovce nad Parnou, Dlhé lúky 4, zast. splnomocnenkyňou: OV Legal, s.r.o., Babiná, Za uličkou 260/22, o 3.537,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. mája 2011 č. k. - 97 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje doplnenie úvodnej časti napadnutého rozsudku uvedením tam vec prejednávajúcej sudkyne.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 472,07 eur splnomocnenkyni žalovanej OV Legal, s.r.o. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanoveniami , a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že v prejednávanej veci žalobca požadoval od žalovanej zaplatenie dohodnutého poplatku z omeškania v zmysle Zmluvy o dielo č. 007 (uzavretej medzi nimi 23. mája 2005, ďalej tiež len „zmluva“) za oneskorené dokončenie diela, hoci z ust. O. z. vyplýva celkom jednoznačne právo na zaplatenie poplatku z omeškania len v zákonom stanovených prípadoch a táto podmienenosť práva na príslušenstvo pohľadávky v podobe poplatku z omeškania (výslovnou úpravou v konkrétnom ustanovení O. z.) spôsobuje zásadnú nemožnosť rozširovania tejto úpravy i na iné prípady (o čo sa práve snažil žalobca). Dohodu účastníkov konania o poplatku z omeškania pre prípad oneskorenia s dokončením diela obsiahnutú v zmluve o dielo považoval vychádzajúc z O. z. za neplatnú pre rozpor so zákonom. Keďže povinnosť žalovanej platiť poplatok z omeškania za oneskorené dokončenie diela nie je v zákone výslovne stanovená, resp. O. z. túto možnosť nepriznáva, považoval súd tento nárok žalobcu za neopodstatnený. Ak žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie poplatku z omeškania, nemohla sa žalovaná dostať s jeho zaplatením do omeškania, a preto ani ďalšia požiadavka žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania nemohla byť dôvodná. V časti o trovách konania bol potom rozsudok právne odôvodnený ustanoveniami a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení), a vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), vecne potom plným úspechom žalovanej v

konaní a jej trovami na právnej službe advokátskej obchodnej spoločnosti (kde priznaných 472,07 eur predstavovalo náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 131,13 eur - 1. prevzatie a príprava zastúpenia 22. novembra 2010, 2. písomné podanie na súd : odpor z 25. novembra 2010 a 3. účasť na pojednávaní dňa 17. mája 2011, ako aj 19% /?/ daň z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH“/ v sume 78,68 eur /ktorý výpočet inak zodpovedá správnej 20% DPH/).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca a to v celom rozsahu. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa podľa neho založil rozsudok na nesprávnom právnom závere, že sankcia zo zmluvného vzťahu založeného medzi účastníkmi za omeškanie s plnením záväzku žalovanej bola dojednaná neplatne a ďalej v konaní neskúmal, či došlo k naplneniu ďalších zákonných predpokladov nevyhnutných na to, aby žalobe vyhovel. Odvolateľ trval na tom, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o dielo by mal spadať pod režim Obch. z. (13/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a nie O. z. (ako uzavrel okresný súd). Žalovanou (ako podnikateľským subjektom) naformulované ustanovenie zmluvy nemôže byť v tomto prípade na škodu žalobcu a ovplyvniť kvalitu, či vymožiteľnosť jeho nárokov. Žalobca je fyzická osoba bez právnického vzdelania a chybné označenie konkrétneho zákonného ustanovenia nemohol pri náležitej starostlivosti, ktorú od neho možno spravodlivo očakávať, rozpoznať. Dojednanie o zmluvnej sankcii v zmysle článku VI ods. 7 zmluvy je potrebné zo strany účastníkov i súdu vykladať s ohľadom na postavenie oboch účastníkov, postup pri príprave zmluvy, zrejmý význam a úlohu ustanovenia, úmysel strán a cieľ sledovaný týmto ustanovením i súvisiacu judikatúru. Samotné použitie „nesprávneho“ alebo „nevhodného“ pojmu na označenie právneho inštitútu, ktorého sa zmluvné dojednanie týka, nespôsobuje automaticky neplatnosť celého dojednania, pokiaľ z jeho obsahu je jednoznačne zrejmé, čo ním chceli zmluvné strany vyjadriť. Príslušný článok zmluvy pritom jednoznačne hovorí o sankcii (treste) za omeškanie zhotoviteľa s dokončením diela, dostatočne určito špecifikuje povinnosť (ktorej plnenie zabezpečuje) i výšku sankcie za jej nesplnenie a z dotknutého článku zmluvy, ako aj z vyjadrení účastníkov vyplýva, že označenie právneho inštitútu pojmom „poplatok z omeškania“ je označenie chybné a je dôsledkom omylu, resp. neznalosti práva zmluvných strán. Zmluvné strany si jednoducho dohodli trest za oneskorené plnenie bez ohľadu na jeho formálne označenie a pri interpretácii sporného ustanovenia bolo zároveň potrebné zohľadniť i postavenie objednávateľa ako spotrebiteľa a ustanovenia zmluvy v pochybnostiach vykladať v jeho prospech ( O. z.). Žalobcovi v zásade nebolo v rámci predzmluvných rokovaní umožnené zasiahnuť do obsahu zmluvy, doplniť ju, upraviť a spresniť jej jednotlivé ustanovenia, resp. nahradiť ich inými. Nakoľko žalobca (ako objednávateľ) vystupoval vo vzťahu k žalovanej (ako zhotoviteľovi) v postavení spotrebiteľa, prináleží mu i príslušná zvýšená ochrana jeho práv bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva bola uzatvorená podľa O. z. alebo Obch. z. Podľa odôvodnenia rozsudku súd pri výklade právneho úkonu účastníkov obsiahnutého v článku VI ods. 7 zmluvy nedbal na vôľu zmluvných strán ani na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ale celý svoj výklad právneho úkonu účastníkov podriadil záujmu vysloviť neplatnosť dojednania o zmluvnej sankcii a z tohto dôvodu zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že zmluva bola vypracovaná s odbornou starostlivosťou, so znalosťou práva a s podrobnou úpravou vzájomných práv a povinností, keď sama žalovaná na súde konštatovala, že zmluva je „nešťastne“ koncipovaná a obsahuje „nevykonateľné“ ustanovenia o prevode vlastníctva k vykonanému dielu. Súd prvého stupňa nesprávne odvodil, že vôľou zmluvných strán bolo zahrnúť do zmluvy neplatné dojednanie o poplatku z omeškania. Poukázal na ustanovenia a O. z. a Obch. z. a v súvislosti s tým uviedol, že článok VI ods. 7 zmluvy je potrebné vykladať v prvom rade podľa vôle a účelu, ktorý zmluvné strany jeho ustanovením sledovali. Cieľom zmluvných strán pri jeho definovaní bolo pod hrozbou peňažnej sankcie zabezpečiť na strane objednávateľa plnenie povinností zhotoviteľa dokončiť dielo včas. Akýkoľvek neplatný právny úkon môže napriek svojej neplatnosti, ktorú už nemožno zhojiť, obsahovať podstatné náležitosti iného právneho úkonu, ktoré ak vyjadrujú vôľu konajúcej osoby, spôsobujú konverziu neplatného právneho úkonu. I v prípade pripustenia názoru súdu prvého stupňa o neplatnosti dojednania o poplatku z omeškania by vôli účastníkov a dôsledkom, ktoré chceli predmetným dojednaním vyvolať, zodpovedala práve dohoda o zmluvnej pokute. V zmysle O. z. resp. Obch. z. dojednanie zmluvných strán v článku VI ods. 7 zmluvy dostatočne jasne a určito vymedzuje jednak výšku sankcie, resp. jej určenia ako aj povinnosť, na ktorej porušenie je naviazaná. Jedná sa o výslovný písomný právny úkon, ktorý je napriek nesprávnemu terminologickému označeniu dostatočne jasný a určitý a je z neho bezpochyby zrejmé, čo ním chceli zmluvné strany vyjadriť. Bez uvedenia sporného označenia „poplatok z omeškania“ by ustanovenie muselo byť i bez potreby

aplikácie výkladových pravidiel interpretované ako dojednanie o zmluvnej pokute. Žalovaná interpretuje uvedené dojednanie ako dojednanie o úroku z omeškania, zmluva však výslovne hovorí o omeškaní „s dokončením diela“. Úrok z omeškania predstavuje samostatnú formu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku, v danom prípade však charakter záväzku bol odlišný, nakoľko sa jedná o zabezpečenie povinnosti zhotoviteľa dokončiť dielo. Napokon ani posúdenie, pod režim ktorého zo zákonníkov je potrebné zmluvu podriadiť, nemá vplyv na platnosť dojednania o zmluvnej sankcii a na vznik nároku na jej zaplatenie.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa v medziach odvolania žalobcu celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ šlo o dôvody odvolania, bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani doplnenia dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem a súd prvého stupňa rozhodujúci ešte pred 1. januárom 2012 prejednal i rozhodol vec na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho vydaním opatril dostatok skutkových zistení potrebných pre rozhodnutie, vec i správne posúdil po právnej stránke a námietky z odvolania na takomto nazeraní nemohli nič zmeniť.

Odvolací súd totiž predovšetkým nemá dôvod nesúhlasiť so závermi vedúcimi súd prvého stupňa k rozhodnutiu práve ním zvoleným spôsobom - tak ako tieto súd prvého stupňa formuloval i v odôvodnení napadnutého rozsudku. Použitá argumentácia okresného súdu pritom nielenže nevykazovala žiadne vecné, logické ani právne medzery, ale pôsobila tiež kompaktne a objektívne veľmi presvedčivo (ktorou objektivitou tu samozrejme treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť úplne každého, teda najmä niekoho majúceho záujem na celkom inom výsledku konania). Šlo tu tak o pomerne ukážkový príklad možnosti postupu odvolacieho súdu podľa alinea prvá (len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne), pričom iba nutnosť reakcie aj na tzv. odvolacie námietky si vyžiadala doplnenie ( in fine) nasledovného :

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne posúdil i dostatočne odôvodnil, prečo záväzkový vzťah účastníkov bolo treba posudzovať podľa príslušných ustanovení O. z. a nie Obch. z.

Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením (§ 121 ods. 3 O. z.). Ide o taxatívny výpočet, pričom definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 O. z. platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Je to tak preto, že O. z. má povahu predpisu použiteľného podporne vo všetkých prípadoch, v ktorých Obch. z. konkrétnu úpravu neobsahuje vôbec alebo obsahuje len úpravu doplnkovú (tu por. i § 1 ods. 2 Obch. z.). O prvý z takýchto prípadov (nedostatku úpravy v Obch. z. vôbec) ide u definície príslušenstva a o druhý pri úprave o zmluvnej pokute (keďže ust. § 300 a nasl. Obch. z. nemajú povahu samostatnej úpravy platiacej namiesto úpravy v O. z., ako je to napr. u paralelne existujúcich úprav úrokov z omeškania v O. z. aj Obch. z., ale len povahu úpravy dopĺňajúcej úpravu v ust. § 544 - 545 O. z.), bez ohľadu na teoretický rozbor zhora však príslušenstvom pohľadávky nie je zmluvná pokuta (§ 544 O. z. a § 121 ods. 3 O. z. a contrario).

Už z ustanovenia § 517 ods. 2 O. z. citovaného súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého rozsudku) vyplýva celkom jednoznačne existencia práva na príslušenstvo pohľadávky v podobe poplatku z omeškania len v tých prípadoch, v ktorých povinnosť dlžníka platiť poplatok z omeškania predpokladá (ustanovuje) tento zákon (O. z.). Pretože tu ide o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného dlhu vzniká zásadne právo na úroky z omeškania (teda na iný zákonom taktiež predpokladaný druh príslušenstva pohľadávky), podmienenosť práva na poplatok z omeškania

výslovnou úpravou v konkrétnom ustanovení O. z. spôsobuje zásadnú nemožnosť rozširovania takejto úpravy i na iné (zákonom výslovne nepredpokladané) prípady.

Z už uvedeného tak treba vyvodiť, že v tomto prípade ide aj o ustanovenie kogentnej povahy (majúce donucujúci charakter), čiže o úpravu, od ktorej sa nemožno odchýliť ani dohodou účastníkov právneho vzťahu. Za správny tak treba považovať záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého rozpor prípadného zmluvného dojednania s takouto úpravou spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu (pre jeho rozpor so zákonom podľa § 39 O. z.).

Podľa § 35 ods. 1 O. z. prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť; podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom a podľa § 35 ods. 3 O. z. právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená; pričom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

Podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 41a ods. 1 O. z. ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby a podľa odseku 2 tu citovaného paragrafu ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti; neplatnosti takého právneho úkonu sa pritom nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

V ustanovení § 41a ods. 1 O. z. je upravená tzv. konverzia neplatného právneho úkonu. Akýkoľvek neplatný právny úkon, najmä však zmluva, môže napriek svojej neplatnosti, ktorú už nemožno zhojiť, obsahovať podstatné náležitosti iného právneho úkonu (zmluvy), ktoré, ak vyjadrujú vôľu konajúcej osoby, spôsobujú konverziu neplatného právneho úkonu. Platí teda ten právny úkon, ktorého podstatné náležitosti obsahuje inak neplatný prejav vôle účastníka. Predpokladá to však stotožnenie sa konajúcej osoby s takým platným právnym úkonom. Je to možné len vtedy, ak účastník chcel vyvolať dôsledky spojené s platným právnym úkonom napriek tomu, že vedel o neplatnosti pôvodne prejaveného právneho úkonu.

Odsek 2 tu vykladaného paragrafu zákona je naopak venovaný problému simulovaných právnych úkonov a leitmotívom úpravy v tomto prípade je, že nie je platný zastierací právny úkon (simulovaný), keďže tu chýba vôľa účastníkov takého úkonu. Namiesto neho platí právny úkon zastretý (dissimulovaný), avšak tento musí zodpovedať vôli účastníkov a súčasne spĺňať všetky jeho náležitosti (zjavne podstatné zložky platného právneho úkonu zodpovedajúceho vôli účastníkov). Ani jeden z právnych úkonov nebude platný, ak sám osebe bude mať niektorú vadu spôsobujúcu jeho neplatnosť (absolútnu alebo relatívnu, úplnú alebo čiastočnú).

Dissimulovaný právny úkon môže vyvolávať dôsledky spojené s platným právnym úkonom voči tomu, kto ho so zreteľom na všetky okolnosti prípadu považoval za úkon nezastretý. Voči takému účastníkovi sa nemožno dovolať neplatnosti zastretého právneho úkonu, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje druhého účastníka úkonu, resp. ostatných účastníkov úkonu, ktorí musia preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu.

Odvolací súd je toho názoru, že ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný; nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy a aké sú ich práva a povinnosti, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť

písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Ak sú pojmy použité k jazykovému vyjadreniu obsahu písomnej zmluvy natoľko jednoznačné (ako je tomu aj v prejednávanej veci), že z nich nemožno ani s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah tohto právneho úkonu, nie je možné obsah zmluvného dojednania vykladať v rozpore s jazykovým prejavom. U právneho úkonu urobeného v písomnej forme je preto právne významná len vôľa účastníka vyjadrená v písomnom texte; zámery účastníka nevyjadrené v písomnom texte alebo odlišné od zámerov v ňom zachytených sú právne bezvýznamné a to bez ohľadu na to, na základe čoho k nezachyteniu tvrdeného prejavu vôle do písomného právneho úkonu došlo (ak totiž v dôsledku neplatnosti právneho úkonu vznikne škoda, pamätá na ňu § 42 O. z. odkazujúci na ustanovenia rovnakého zákona o zodpovednosti za ňu).

Práve toto bol dôvod, pre ktorý nešlo prisvedčiť žalobcovi v tom, že v prípade neplatnosti dojednania o poplatku z omeškania by vôli účastníkov a dôsledkom, ktoré chceli predmetným dojednaním vyvolať, zodpovedala dohoda o zmluvnej pokute a súd mal preto ich dojednanie aj takto (ako dojednanie o zmluvnej pokute) interpretovať (a to napriek tomu, že žalovaná ho interpretuje ako úrok z omeškania, žalobca ho najprv interpretoval ako poplatok z omeškania a až neskôr, podľa názoru odvolacieho súdu účelovo, ako zmluvnú pokutu).

Spornou právnou otázkou v prejednávanej veci s prihliadnutím k už uvedenému tak ostalo, či žalovanej vznikla povinnosť platiť (a žalobcovi na druhej strane zodpovedajúce právo požadovať) pri omeškaní s dokončením diela poplatok z omeškania, pričom odpoveď súdu prvého stupňa na takúto otázku i jeho záver o neexistencii žalobou tvrdenej povinnosti (i práva) boli správnymi.

Ani skupina odvolacích námietok spotrebiteľským statusom žalobcu na tom nemohla nič zmeniť, pretože tu účelom takejto argumentácie nemalo byť uchránenie objektívne slabšej strany právneho vzťahu pred možnými požiadavkami tej silnejšej, ale naopak snaha účastníka sledujúceho zo svojho postavenia spotrebiteľa vyťažiť plnenie na základe neplatného dojednania, ktoré by sa malo považovať za platné (čo však už treba považovať za prekročenie hranice vymedzujúcej pole ochrany spotrebiteľa).

Napadnutý rozsudok zamietajúci žalobu bol teda vecne správnym rozhodnutím a odvolací súd ho preto podľa potvrdil. To sa inak týkalo nielen rozhodnutia vo veci samej, ale tiež závislého čiastkového výroku napadnutého rozsudku o trovách konania - kde bolo rovnako správnym právne posúdenie aj zistenie výšky trov vzniknutých žalovanému na právnych službách jeho splnomocnenkyne, pričom tu napokon nebol ani žiaden dôvod ustupovať od uplatnenia zásady zodpovednosti za výsledok konania (podľa okresným súdom náležite použitého ust. ).

Súd prvého stupňa však v rozpore s ust. opomenul do úvodnej časti písomného vyhotovenia svojho rozsudku uviesť aj sudkyňu, ktorá ho pri vydaní takéhoto rozhodnutia reprezentovala a odvolací súd mu preto podľa a nariadil túto zrejmú nesprávnosť odstrániť.

Pri potvrdení napadnutého rozsudku (ako celku) to bola žalovaná, kto zaznamenal plný úspech aj v odvolacom konaní (odvolaniu žalobcu nebolo vyhovené ani len čiastočne) a bola to tak ona, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania ( a ). Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal ako preto, že jej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, tak aj preto, že tu pre prípad opaku chýbal návrh na priznanie náhrady ( ).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.