Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_29C-171-2011.pdf
PDF · 131.6 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/171/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: B.Q.M. spol. s r.o., so sídlom v Prešove, ul. Mirka Nešpora č. 40, IČO: 31663605, zastúpeného JUDr. Patrik PALŠA, advokát, PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, ul. Masarykova 13, IČO: 36492086, proti žalovanému: V. Y., N.. XX.X.XXXX, A. M. Š., L.. P.. S. Č.. XX, D. Ľ. Y., N.. X.X.XXXX, A. P.. S. XX, M. Š., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, takto
rozhodol:
určuje, že darovacia zmluva uzatvorená dňa 31.5.2011, vklad ktorej bol povolený Správou katastra W. pod č. XXXX/XXXX medzi žalovaným a Ľ. Y., N.. X.X.XXXX, A. M.Ľ. Š., L. P. S. Č.. XX, ktorou žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parcela KN-C č. XXXX/XX o výmere XX m2 - zastavané plochy a nádvoria, v kat. úz. W. v podiele 2/3; stavba - garáž súp. č. XXXX na parcele KN-C č. XXXX/ XX v kat. úz. Prešov v podiele 2/3, zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX, vedený Katastrálnym úradom v W., Správou katastra W., byt č. XX na X. poschodí v bytovom dome súp. č. XXXX, vchod č. X, na parcele KN-C č. XXXX v kat. úz. W. v podiele 1/3 a k tomu prislúchajúci podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu v podiele XX/XXXX, zapísaný na Liste vlastníctva č. XXXXX, vedený Katastrálnym úradom v W., Správou katastra W., parcela KN-C č. XXXX o výmere XXX m2 - zastavané plochy a nádvoria, v kat. úz. W. v podiele XX/XXXX, zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXXX, vedený Katastrálnym úradom v W., Správou katastra W. je voči žalobcovi právne neúčinná,
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 446,09 EUR a iných trov vo výške 99,50 EUR na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 22.7.2011, upravenou podaním doručeným dňa 4.8.2011 sa domáhal určenia neúčinnosti prevodu vlastníckeho a spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, LV č. XXXXX a LV č. XXXXX darovacou zmluvou zo dňa 31.5.2011 uzatvorenou medzi dlžníkom žalobcu ako darujúcim a žalovaným ako obdarovaným.
V žalobe poukázal na to, že je veriteľom Ľ. Y., N.. X.X.XXXX, pričom jeho pohľadávka vznikla titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá bola žalobcovi priznaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 21.5.2010 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.5.2011 pod sp. zn. 4Co10/2011 , ktorý nadobudol právoplatnosť 30.5.2011 v celkovej výške 29.493,10 EUR so 14,25 % úrokom z omeškania ročne od 24.5.2008 do zaplatenia.
V súčasnej dobe vedie žalobca proti svojmu dlžníkovi exekučné konanie na vymoženie pohľadávky už prostredníctvom súdneho exekútora Mgr. J. W., pričom exekúcia je neúspešná, nakoľko dlžník nevlastní žiaden majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu.
Poukázal zároveň na to, že dlžník žalobcu previedol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve v krátkom čase po vyhlásení rozhodnutia, avšak ten sa ešte v tom čase nestal právoplatným z dôvodu, že dlžník podal dňa 4.6.2010 odvolanie.
Mohol a aj mal predvídať, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa môže potvrdiť a teda svoj majetok zmenšovať nemal, aby prípadnú súdom uloženú povinnosť, ktorá sa napokon stala reálnou splniť vedel.
Z odporovaného právneho úkonu, teda z uzatvorenej predmetnej darovacej zmluvy mal jednoznačný prospech iba žalovaný.
Dlžník bezodplatne prevádzal svoje nehnuteľnosti jemu osobe blízkej - synovi. Darovanie týchto nehnuteľnosti práve v čase medzi vyhlásením rozsudku prvostupňového súdu a vyhlásením rozsudku odvolacieho súdu mohol urobiť iba s úmyslom zmenšiť svoj majetok a tým sťažiť, resp. úplne znemožniť veriteľovi uspokojiť svoju pohľadávku voči nemu.
Majetok dlžníka bol týmto právnym úkonom zmenšený do takej miery, že jeho zostávajúci majetok už nepostačuje na úplné uspokojenie pohľadávky žalobcu, pričom lustráciou v katastri nehnuteľnosti nebola zistená žiadna iná nehnuteľná vec vo vlastníctve dlžníka, pričom tento iný majetok nemá, nakoľko v nedávnej dobe všetok majetok poprevádzal na tretie osoby.
Z dôvodu, že ide o vysokú sumu, sám dlžník navrhol splácanie predmetného dlhu formou splátok, čo žalobca ako veriteľ akceptoval a z uvedeného dôvodu bol mu navrhnutý splátkový kalendár. Jeho platobnú neschopnosť podľa názoru žalobcu preukazuje aj to, že doposiaľ tomuto nezaplatil ani jednu splátku.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil s odôvodnením, že podnikateľské aktivity mu známe neboli a zároveň nemal vedomosť o jeho dlžobách, nakoľko od roku 2005 nežil s otcom v spoločnej domácnosti, nakoľko rodičia boli rozvedení.
Súd dokazovaním vykonaným výsluchom žalovaného, svedka Ľ. Y., oboznámením obsahu spisu 12C 2/2009 , 18Cb96/2010 , darovacej zmluvy ako aj ďalšieho spisového materiálu zistil tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 21.5.2010 pod sp. zn. 12C2/2009 bol otec žalovaného Ľ. Y. zaviazaný zaplatiť žalobcovi 29.493,10 EUR so 14,25 % úrokom z omeškania ročne od 24.5.2008 do zaplatenia titulom nároku z bezdôvodného obohatenia.
Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.5.2011 pod sp. zn. 4Co10/2011 , ktorý nadobudol právoplatnosť 30.5.2011.
Žalobca uviedol, že otec žalovaného pohľadávku právoplatne priznanú rozsudkom Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 12C 2/2009 doposiaľ ani čiastočne neuhradil, pričom jej úhradu nebolo možné zrealizovať ani vrámci exekučného konania vedeného na majetok povinného, nakoľko podľa súdneho exekútora dlžník všetok majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu previedol darovacou zmluvou na žalovaného.
Majetok dlžníka bol týmto právnym úkonom zmenšený do takej miery, že jeho zostávajúci majetok už nepostačuje na úplné uspokojenie pohľadávky žalobcu ako veriteľa, nakoľko lustráciou v katastri nehnuteľnosti neboli zistené žiadne iné nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka, pričom ďalší majetok dlžník nemá, nakoľko tento v nedávnej dobe taktiež poprevádzal na tretie osoby.
Platobnú neschopnosť dlžníka žalobcu - otca žalovaného preukazuje aj skutočnosť, že napriek navrhnutému splátkovému kalendáru na úhradu predmetnej pohľadávky dlžník doposiaľ neuhradil žiadnu sumu.
Dňa 31.5.2011 dlžník žalobcu Ľ. Y. ako darujúci a žalovaný ako obdarovaný uzatvorili darovaciu zmluvu v predmete prevodu spoluvlastníckeho podielu k stavbe garáže súp. č. XXXX na parc. KNC XXXX/XX o výmere XX m2 vedenej na LV č. XXXX v podiele 2/3, spoluvlastníckeho podielu 1/3 k bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. KNC XXXX a k tomu prislúchajúceho podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu v podiele XX/XXXX vedeného na LV č. XXXXX k. ú. Prešov ako aj spoluvlastníckeho podielu na parc. č. KNC XXXX o výmere XXX m2 v podiele XX/XXXX vedenej na LV č. XXXXX k. ú. Prešov.
Vklad predmetného prevodu bol povolený rozhodnutím správy katastra zo dňa 2.6.2011 pod číslom vkladu V-XXXX/XX.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o spore jeho otca so žalobcom, pričom podľa jeho vedomostí spoločnosť žalobcu je spoločnosťou jeho otca.
S otcom nežije v spoločnej domácnosti už dlhšiu dobu, najmenej od roku 2005, kedy navštevoval základnú školu a po rozvode rodičov v roku 2007 bol zverený do starostlivosti matky.
Nakoľko otec s nimi nebýval, nemal odkiaľ čerpať informácie o jeho podnikateľských aktivitách, prípadne o záväzkoch.
Pri občasných stretnutiach s otcom neriešil jeho podnikateľské aktivity alebo jeho život, ale starosti jeho, resp. jeho sestry.
Aj v čase, kedy bol dieťaťom si otec voči nemu ako aj jeho sestre neplnil pravidelne svoju vyživovaciu povinnosť, preto v čase plnoletosti sa s otcom dohodol, že výživné bude platiť jemu s cieľom, aby sa zlepšila jeho platobná disciplína. Vie, že mame uhradil časť dlžného výživného na sestru v máji roku 2010, avšak jemu neuhradil nič.
Dar prijal s vedomím a presvedčením, že otec si tak plní len svoju vyživovaciu povinnosť a kompenzuje výživné, ktoré mu dlhoval.
Rozsudkom Okresného súdu v W. zo dňa 30.10.2007 pod sp. zn. XCXX/XXXX bolo rozvedené manželstvo rodičov žalovaného, pričom žalovaný spolu so svojou sestrou bol na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti matky a jeho otec sa zaviazal prispievať na ich výživu sumou vo výške 5.000,- Sk mesačne na každé dieťa. Rozsudok v časti výživného nadobudol právoplatnosť 16.12.2007.
Žalovaný súdu zároveň predložil dohodu o zvýšení výživného uzatvorenú medzi nim ako aj jeho otcom 17.4.2009, ktorou sa Ľ. Y.Š. ako povinný zaviazal v prospech žalovaného platiť výživné vo výške 332,- EUR mesačne a to od 1.5.2009 do budúcna.
Vo svojej výpovedi zároveň uviedol, že štúdium ukončil 30.5.2011 a v súčasnosti je na absolventskej praxi na Úrade práce v Prešove s príjmom 187,- EUR mesačne. Súčasne poukázal na to, že kúpnou zmluvou zo dňa 19.6.2011 s ďalšími spoluvlastníkmi bolo prevedené vlastníctvo k bytu č. XX ako aj spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu súp. č. XXXX a na pozemku parc. č. XXXX v podiele XX/XXXX v prospech kupujúcich V. A. P. Ľ. A., ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra zo dňa 21.7.2011 pod V-XXXX/XX.
Svedok Ľ. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že nemá vedomosť o presnom dátume prevodu predmetných nehnuteľností a zároveň nevedel uviesť, v akom rozsahu bol v čase uzatvorenia darovacej zmluvy dlh na výživnom voči žalovanému.
Poukázal na to, že predmetnou darovacou zmluvou nemal úmysel ukrátiť spoločnosť žalobcu, ale týmto si plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi ako aj dcére z dôvodu existencie dlžného výživného. Potvrdil, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy v prospech žalovaného iný majetok nevlastnil.
Z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 18Cb96/2010 súd zistil, že dlžník žalobcu a otec žalovaného podaním zo dňa 18.1.2011 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti Danon s.r.o. za obdobie rokov 2008 a 2009 nemal z uvedenej spoločnosti žiadnej príjem.
Ako spoločník spoločnosti Dovolenka s.r.o. pôsobil do 25.5.2010, pričom svoj spoluvlastnícky podiel odpredal za 4.000,- EUR a uvedenú sumu použil na úhradu dlžného výživného v celkovej výške 4.315,- EUR, ktorú zaplatil v prospech svojej bývalej manželky, o čom súdu predložil príjmový pokladničný doklad zo dňa 31.5.2010.
V odvolaní proti uzneseniu, ktorým súd mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 28.2.2010 uviedol, že touto sumou splatil dlžné výživné na obe deti pochádzajúce z manželstva za obdobie od januára 2009 do marca 2010.
Svoje vyjadrenie doplnil ako zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 14.12.2012, v ktorom uviedol, že suma vo výške 4.315,- EUR predstavovala dlžné výživné podľa pôvodného rozhodnutia súdu vo výške 5.000,- Sk na dieťa za obdobie od januára roku 2009 do marca roku 2010, teda vo vzťahu k žalovanému išlo iba o sumu 1.826,- EUR, avšak ďalší dlh, ktorý voči žalovanému mal titulom uzatvorenia dohody o zvýšenie výživného táto suma za obdobie od apríla roku 2010 do februára roku 2012 predstavovala ďalšiu sumu vo výške 7.429,- EUR.
Z uvedeného dôvodu si predmetnou darovacou zmluvou plnil iba svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi a podľa jeho názoru má plnenie vyživovacej povinnosti v zmysle ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine prednosť pred plnením ďalšieho dlhu dlžníka. Preto týmto konaním nebol sledovaný úmysel ukrátenia veriteľa.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka , veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka , odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
Podľa § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka , odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),
b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
Podľa § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka , odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a
a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,
b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),
c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c),
d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
Podľa § 42a ods. 5 Občianskeho zákonníka , odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom2b) alebo odborným odhadom, a ktorý
a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c) alebo
b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo
c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.
Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka , právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.
Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka , právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
Podľa § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka , právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.
Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka , právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Podľa § 116 Občianskeho zákonníka , blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Podľa § 117 Občianskeho zákonníka , stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.13)
Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.
Účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšujú svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, ako by k tomu úkonu vôbec nedošlo.
Podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky, teda nemusí ísť o úkony, ktorými dochádza k scudzeniu majetku dlžníka, stačí, že tieto úkony zmenšujú majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa.
Odporovať je možné len úkonom dlžníka, pretože iba tento môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba než dlžník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to už za následok vznik odporovateľnosti.
Z rozsudku Okresného súdu v W. zo dňa 21.5.2010 pod sp. zn. 12C 2/2009 , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2011 nesporne vyplýva, že žalobca má voči otcovi žalovaného vymáhateľnú pohľadávku.
S poukazom na ust. § 42a Občianskeho zákonníka je nesporné, že otec žalovaného ako dlžník urobil v posledných troch rokoch právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu.
Výsledky vykonaného dokazovania preukazujú priamy úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vzhľadom na krátke časové hľadisko medzi nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu v W., ktorým bola žalobcovi voči nemu priznaná právoplatne pohľadávka vo výške 29.493,10 EUR s príslušenstvom dňa 30.5.2011 a uzatvorením darovacej zmluvy dňa 31.5.2011, t. j. deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a doručení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.5.2010 pod sp. zn. 4Co10/2011 právnemu zástupcovi dlžníka.
Otec žalovaného ako dlžník v rozhodnom období nedisponoval iným hnuteľným, resp. nehnuteľným majetkom, ktorý by umožňoval uspokojenie pohľadávky žalobcu v plnom rozsahu, čo nesporne vyplýva z tvrdenia žalobcu, že dlžník predmetnú pohľadávku doposiaľ neuhradil ani čiastočne napriek dohodnutému splátkovému kalendáru ako aj zo samotnej výpovede dlžníka ako svedka, ktorý potvrdil, že v čase prevodu predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného žiaden ďalší nehnuteľný, resp. hnuteľný majetok, ktorý by umožňoval uspokojenie pohľadávky žalobcu v plnom rozsahu nemal.
Vzhľadom na to, že k právnemu úkonu došlo medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany, teda žalovaného o tomto úmysle sa predpokladajú.
Druhá strana (osoba dlžníkovi blízka) má však možnosť preukázať (na nej je dôkazné bremeno), že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale i to, že nemožno vyčítať zavinenie tejto ich neznalosti, resp., že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu.
Súd tvrdenie žalovaného, že úmysel svojho otca ukrátiť veriteľa poznať nemohol z dôvodu, že o jeho podnikateľských aktivitách, prípadne dlžobách nemal žiadnu vedomosť, vyhodnotil za účelovú.
Pokiaľ žalovaný iba tvrdí, že sa o hospodárenie otca nezaujímal a o stave jeho majetku a možných dlhoch sa s nim nerozprával, takýto pasívny postoj nemožno považovať za náležitú starostlivosť, ktorá nepochybne vyžaduje aktívny prístup a je nevyhnutné, aby blízke osoby preukázali, že ani pri vynaložení konkrétnych iniciatív úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nezistili.
Úspešná obrana žalovaného ako blízkej osoby dlžníka osoby podľa ust. § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočíva nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani vedieť nemohol, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že o tomto úmysle nevedel ani vedieť nemohol a to ani pri náležitej starostlivosti v čase odporovateľného právneho úkonu.
Zákon po blízkej osobe dlžníka osoby vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby neurobila právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka.
Ak sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.5.2001 pod sp. zn. 21Cdo1912/2000 ).
Súd tvrdenie žalovaného, že nemohol mať vedomosť o podnikateľských aktivitách svojho otca ako dlžníka žalobcu a tým aj o jeho prípadných dlhoch vyhodnotil za účelovú aj z dôvodu, že žalovaný potvrdil, že otec si voči nemu ako aj voči jeho sestre už dlhodobo riadne neplnil vyživovaciu povinnosť, z čoho bolo možné vyvodiť jednoznačne logický záver o finančných problémoch otca a tým na strane žalovaného ako osoby blízkej dlžníka k vynaloženiu aktívneho prístupu pri zistení, či tento nemá záväzky aj voči ďalším veriteľom.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného ako aj jeho otca ako svedka, že predmetnou darovacou zmluvou si iba voči žalovanému plnil svoju vyživovaciu povinnosť titulom dlžného výživného súd taktiež vyhodnotil za účelové.
Je nesporné, že vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému v zmysle ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine zanikla ukončením štúdia žalovaného, ktorým sa pripravoval na svoje budúce povolanie, t. j. k 30.5.2011.
Podľa tvrdenia otca žalovaného, tento si jednorázovou úhradou v prospech matky žalovaného zo dňa 31.5.2010 vo výške 4.315,- EUR plnil dlžné výživné voči žalovanému za obdobie roku 2009 do marca roku 2010 vo výške výživného určeného rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 30.10.2007 pod sp. zn. XCXX/XX 5.000,- Sk (166,- EUR) mesačne.
Teda dlh na výživnom voči žalovanému na základe dohody o zvýšení výživného zo dňa 7.4.2009 za obdobie od 1.5.2009 do 31.3.2010 predstavoval sumu 1.826,- EUR a od 1.4.2010 do 30.5.2011, t. j. do dňa zániku vyživovacej povinnosti vo výške 4.648,- EUR, t. j. hodnota dlžného výživného voči žalovanému je podstatne nižšia ako hodnota prevádzaných nehnuteľností, čo nesporne preukazuje aj samotná kúpna zmluva o prevode vlastníctva k bytu vrátane spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu ako aj pozemku zastavanému bytovým domom, kedy v prospech žalovaného, ktorý bol podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 1/3 pomerná časť kúpnej ceny predstavovala sumu 10.000,- EUR, avšak predmetnou darovacou zmluvou nadobudol okrem iného spoluvlastnícky podiel aj k ďalšej nehnuteľnosti.
Na základe uvedených skutočností súd tvrdenie žalovaného, že o úmysle otca ukrátiť veriteľa nevedel a ani pri náležitej opatrnosti poznať nemohol, vyhodnotil za účelové a nedôveryhodné.
Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že úmysel otca ukrátiť veriteľa (žalobcu) nepoznal, pričom podľa názoru súdu mu tento úmysel pri náležitej opatrnosti musel byť známy, nakoľko mal vedomosť o jeho dlhodobej platobnej neschopnosti pri plnení si vyživovacej povinnosti a teda mohol a mal predpokladať, že tento môže mať dlhy aj voči ďalším veriteľom, nakoľko odporovaným právnym úkonom previedol zostávajúcu časť nehnuteľného majetku v jeho prospech, pričom ďalší majetok už nevlastnil.
V súlade s ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že ak vec dlžníka, ktorú získal žalovaný odporovaným právnym úkonom už u seba nemá, môže veriteľ požadovať náhradu v peniazoch od toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pričom výška uvedenej náhrady je limitovaná výškou získaného prospechu.
Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že veriteľ musí najprv úspešne odporovať právny úkon dlžníka v prospech osoby blízkej, ktorým bol ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky a až následne, ak to, čo z majetku dlžníka týmto odporovaným právnym úkonom ušlo, sa už nenachádza v dispozícií osoby, v prospech ktorej bol tento odporovaný právny úkon zrealizovaný, sa môže domáhať voči nej náhrady získaného prospechu odporovateľným právnym úkonom.
Odporovateľnosť právneho úkonu totižto nemožno riešiť ako predbežnú otázku.
Neúčinnosť právneho úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo žalobe podľa § 42a Občianskeho zákonníka vyhovené. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu v prospech veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu nie je podmienkou úspešného uplatnenia odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. § 42a Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2007 pod sp. zn. 4Cdo44/2007 , R5/2008).
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania pozostávajúca z iných trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 99,50 EUR a trovy právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej pomoci:
- prevzatie a príprava právneho zastúpenia 15.7.2011 57,- EUR
- podanie žaloby 22.7.2011 57,- EUR
- účasť na pojednávaní 11.11.2011 14,25 EUR
(odročené bez prejednania)
- účasť na pojednávaní 3.2.2012 58,69 EUR
- účasť na pojednávaní 23.3.2012 14,67 EUR
(odročené bez prejednania)
- účasť na pojednávaní 5.9.2012 58,69 EUR
- účasť na pojednávaní 14.12.2012 58,69 EUR
- režijný paušál 3 x 7,41 EUR a 4 x 7,63 EUR
- 20 % DPH zo sumy 371,74 EUR vo výške 74,35 EUR, teda žalobcovi bola priznaná celková náhrada trov konania podľa § 10 , 14, 16 a 18 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v celkovej výške 446,09 EUR.
Žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania za písomné podanie zo dňa 8.9.2011 z dôvodu, že nešlo o podanie vo veci samej a jeho obsahom boli iba skutočností uvedené už v žalobe.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. ,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p. ),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. , ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.