Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_16CoE-150-2012.pdf
PDF · 82.2 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/150/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Granit, s.r.o., so sídlom Bytča, Švecova 491, IČO: 31 602 151, proti povinnému: S M A T A N A s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 420/2, IČO: 31 570 682 (ex offo výmaz z obchodného registra dňa 24.11.2007, spoločnosť zrušená bez likvidácie), o vymoženie 3.233,62 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdnej exekútorky W.. R.. T. K. proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 1Er/1118/2001-13, zo dňa 18. júla 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie a o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnej exekútorke ich náhradu nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný - obchodná spoločnosť, zanikol výmazom z obchodného registra, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania v zmysle § 19 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu, v konaní nemožno pokračovať (§ 107 ods. 4 O.s.p.). Na základe uvedeného je daný dôvod, pre ktorý je exekúcia proti povinnému neprípustná a z tohto dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd poukazuje na skutočnosť, že exekúciu nezastavil pre nemajetnosť povinného tak, ako navrhovala súdna exekútorka vo svojom podnete na zastavenie exekúcie, nakoľko podľa Ex. por. účinného v čase začatia exekúcie, exekúciu nebolo možné zastaviť pre nemajetnosť povinného. Súdna exekútorka má v zmysle § 200 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekúcie právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie - hodinovú odmenu vo výške 26,56 eur, paušálnu odmenu vo výške 19,92 eur, hotové výdavky vo výške 23,54 eur + DPH 20 %, t.j. spolu 84,02 eur. Na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného. V zásade platí, že trovy exekúcie znáša povinný. V danom prípade však povinný zanikol ako subjekt práv a povinností ku dňu 24.11.2007 bez právneho nástupcu, preto mu povinnosť zaplatiť trovy exekúcie nemožno uložiť. Na druhej strane súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len z dôvodov uvedených v § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex por., v zmysle ktorého súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekúcie uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia bola zastavená a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 19.06.2001, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Ako vyplýva z obsahu exekútorského spisu EX XXX/XX upovedomenie o začatí exekúcie si povinný riadne prevzal na
adrese svojho sídla, súdna exekútorka s povinným komunikovala a z obchodného registra bol povinný vymazaný ku dňu 24.11.2007, t.j. viac ako 6 rokov po začatí exekučného konania. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.02.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Súd prihliadol aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, v ktorom bolo zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno bez ďalšieho aplikovať i na činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.05.2008 vo veci C8209456/07. Z uvedeného možno vyvodiť, že riziko, ktoré exekútor nesie, je kompenzované v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcií. Exekútor svojim návrhom na zápis do zoznamu exekútorov a jeho vykonaním dáva súhlas s vykonávaním činnosti exekútora a s tým spojeným rizikom, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov. Vzhľadom na skutočnosť, že na zaplatenie trov exekúcie nemožno zaviazať povinného a ani oprávneného, súd súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal a nezaoberal sa potom ani správnosťou ich vyúčtovania.
Proti tomuto uzneseniu v časti vo výroku o trovách exekúcie podala včas odvolanie súdna exekútorka, ktorá žiadala, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že zaviaže oprávneného uhradiť trovy exekúcie v sume 84,02 eur. Uviedla, že súd podľa jej názoru vychádzal z neprávneho právneho posúdenia dôvodov zastavenia exekúcie, keď práve zrušenie povinného bez likvidácie bolo dôsledkom toho stavu, keď majetok povinného nestačil ani na trovy likvidácie a teda ani na trovy exekúcie. Preto mal súd exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Ex. por. a následne zaviazať oprávneného k úhrade trov exekúcie. Poukázala i na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení 3 M Cdo 10/2011 zo dňa 24.11.2011.
Oprávnený sa k odvolaniu súdnej exekútorky písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správne a je potrebné ho potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Výrok súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Ex. por. v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. nebol napadnutý odvolaním oprávnenej osoby, a preto sa ním odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, nezaoberal.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekúcia vo veci začala dňa 19.06.2001, kedy bol súdnej exekútorke doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu - Platobného rozkazu č.k. 1 Rob 196/01 zo dňa 18.04.2001 vydaný Okresným súdom v Považskej Bystrici, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 01. júna 2001. Okresný súd v Považskej Bystrici vydal dňa 26.06.2001 poverenie č. 5306 011091 na vymoženie istiny 97.416,- Sk s 20 % úrokom ročne od 19.07.2000 do zaplatenia + 4.870,- Sk + 2.760,- Sk + trovy exekúcie, ktorým súd poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku R.. T. K..
Podľa výpisu z obchodného registra ohľadne povinného bola uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 37K/6/2007-286 zo dňa 05.04.2007, právoplatným dňa 01.05.2007, spoločnosť S M A T A N A, s.r.o. (povinný) zrušená bez likvidácie. Povinný bol následne vymazaný z obchodného registra ex offo dňom 24.11.2007.
Podľa § 235 ods. 2 Ex. por. exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 196 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie vo výške 84,02 eur a na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného.
Súdny exekútor má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 24.11.2007 ako subjekt práv a povinností.
Súd prvého stupňa ďalej správne konštatoval, že oprávneného je možné zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Po preskúmaní veci odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že oprávnený nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorke dňa 19.06.2001, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Exekučné konanie sa začalo v roku 2001, pričom z obchodného registra bol povinný vymazaný ku dňu 24.11.2007, t.j. takmer 6 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol výmaz povinného z obchodného registra, a nie jeho nemajetnosť. Pokiaľ súdna exekútorka v odvolaní poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.11.2011 sp.zn. 3MCdo 10/2011, odvolací súd uvádza, že toto sa týka aplikácie odlišnej právnej úpravy trov exekúcie, účinnej až po 01.02.2002. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že podľa Ex. poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, ktorý je nutné na vec aplikovať, ani nebolo možné danú exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002.
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, ktoré mu pri exekúcii vzniknú, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13.01.2005 č.k. II.ÚS 12/2005-4 konštatoval, že ust. § 203 Ex. por. vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Napokon, aj nález Ústavného súdu SR č II. ÚS 31/04 uvádza, že zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel, alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy).
Riziko, že trovy exekúcie nebudú uspokojené úplne alebo čiastočne, ktoré súdny exekútor nepochybne nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri
výkone exekúcie. Naviac, exekútorskú činnosť súdny exekútor vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, rovnako ako podnikateľ, hoci nie je podnikateľom v zmysle dikcie ust. § 2 Obch. zák.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal, a preto uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.