Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoP-118-2012.pdf
PDF · 91.58 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/118/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky F. Q., bytom L. XXX, zastúpenej JUDr. V. O., advokátkou so sídlom K., Z.. Q. T. XXXX/XXA proti odporcovi E. Q., bytom L. XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. F., o rozvod manželstva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. júla 2012, č.k. 30P/450/2011-46, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom manželstvo účastníkov uzavreté dňa XX.XX.XXXX v K. Q. rozviedol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v manželstve účastníkov nastal rozvrat, ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý. Vzťahy medzi účastníkmi sú dlhšiu dobu narušené tak, že ich manželstvo si neplní žiadnu so svojich funkcií. Obaja účastníci zhodne potvrdili, že nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spoločne, intímne sa prestali stýkať a nezabezpečujú spoločnú výchovu detí, ktoré sú už plnoleté. Manželstvo účastníkov si teda neplní svoj spoločenský účel, existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti, pričom tento rozvrat trvá dlhšiu dobu. Príčinou narušenia riadneho spolužitia účastníkov bolo predovšetkým podozrenie navrhovateľky, že odporca má vzťah s inou ženou a žiarlivosť na strane odporcu. Keďže obaja účastníci nemali záujem na takomto spolužití, obaja s rozvodom manželstva súhlasili, nebol v dôsledku toho predpoklad na jeho obnovenie, mal súd za to, že sú splnené podmienky na rozvod manželstva, a preto návrhu na rozvod manželstva vyhovel. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 18, 19 ods. 1, § 23 ods. 1 - 3 Zákona o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 144 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh na rozvod manželstva zamietne. Uviedol, že s napadnutým rozsudkom zásadne nesúhlasí, považuje ho za nesprávny a nezákonný, pričom ako dôvody odvolania uviedol v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ O.s.p., keď mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie súdu prvého stupňa má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vyslovil presvedčenie, že súd prvého stupňa mal povinnosť zistiť, či sú vzťahy medzi účastníkmi skutočne tak vážne narušené a rozvrátené, že manželstvo si nemôže plniť svoj spoločenský účel, mal zistiť, či je rozvrat medzi manželmi trvalého charakteru, čo je príčinou tohto rozvratu, výsledok
tohto zistenia mal uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia, všetky príčiny, ktoré viedli k vážnemu a trvalému rozvratu manželstva mal vyhodnotiť a zaujať k ním stanovisko. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka vo svojom návrhu na začatie konania uviedla ako príčinu rozvratu ich manželstva skutočnosť, že bol veľmi žiarlivý, že si našiel priateľku a až potom prestal byť žiarlivý a uvádzala problémy v hospodárení účastníkov. Za zásadné pochybenie súdu považoval, že neuviedol tie skutočnosti, ktoré mohli viesť k rozvratu ich manželských vzťahov a ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k návrhu. Ďalej uviedol, že dňa 25.05.2012 utrpel vážny úraz mozgu, v dôsledku ktorého bol hospitalizovaný a práceneschopný a vzhľadom na uvedené by potreboval pomoc navrhovateľky viac ako kedykoľvek predtým, a preto s rozvodom manželstva nesúhlasí a je presvedčený, že ich manželské vzťahy možno urovnať. Rezolútne poprel, že by mal mimomanželskú známosť, táto skutočnosť nebola v konaní vôbec preukázaná, a preto ju súd nemôže uvádzať ako dôvod rozvratu manželstva. Podľa jeho názoru príčinou podania návrhu o rozvod manželstva zo strany navrhovateľky nebol jeho mimomanželský vzťah, ktorý neexistoval a neexistuje a ani podozrenie navrhovateľky, že takýto vzťah má, ale čisto zištný motív navrhovateľky. Vytýkal súdu prvého stupňa, že ako príčinu rozvratu manželstva uviedol jeho žiarlivosť, proti ktorému tvrdeniu sa zásadne ohradzuje a toto namieta. Samotná navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že bol údajne veľmi žiarlivý, avšak keď si našiel priateľku (údajne v roku 1998) už na ňu nežiarlil. Nebolo potom zrejmé, prečo súd ako príčinu rozvratu manželstva uviedol jeho žiarlivosť, ktorú viac menej prakticky poprela i navrhovateľka. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa príčiny rozvratu manželstva dôsledne neskúmal, jeho rozhodnutie neobsahuje objektívny a nestranný názor, ktorý by vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, a preto sa cíti byť dotknutý na svojich právach, pretože súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby jeho zistenia mali oporu vo vykonanom dokazovaní, keď ako príčinu rozvratu manželstva uviedol iba skutočnosti uvádzané navrhovateľkou a jeho názory neuviedol. Považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za priam arbitrárne.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedla, že o mimomanželskom pomere odporcu dlhé roky vedeli ich spoloční známi, susedia a hlavne ich deti. Táto skutočnosť je odporcovi veľmi dobre známa a nevie, či podaním odvolania chce odporca dosiahnuť to, aby mu túto skutočnosť povedali deti do očí na súde. Tvrdila, že sa odcudzili s odporcom do takej miery, že už nebol ochotný s ňou komunikovať ani o základných veciach, týkajúcich sa fungovania domácnosti, a preto je zrejmá príčinná súvislosť medzi zistenými príčinami a rozvratom manželstva. Manželstvo účastníkov je tak vážne narušené a rozvrátené, že ju táto skutočnosť viedla k tomu, že začiatkom roku 2012 sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti do prenajatého bytu, kde býva doposiaľ. Nežije teda v spoločnej domácnosti s odporcom viac ako 8 mesiacov. Zdôraznila, že nerozumie deklarovanej „snahe“ odporcu udržať existenciu manželstva, keď ju s odporcom nespája už žiaden citový vzťah a ich manželské vzťahy nie je možné urovnať. Odporca neuskutočnil ani jeden krok smerom k zlepšeniu ich komunikácie a aj v prípade, že sa stretli náhodou v dome, obchádzali sa ako dvaja cudzí ľudia. V nefungujúcom vzťahu s odporcom vydržala len z toho dôvodu, že chcela, aby k oficiálnemu skončeniu ich manželstva nedošlo skôr, ako budú všetky ich detí plnoleté. Pokiaľ odporca poukazoval na skutočnosť, že potrebuje jej pomoc vzhľadom na podlomené zdravie a chorobu, uviedla, že i ona potrebovala pomoc odporcu, keď prekonávala vážne zdravotné problémy, čo mu však neprekážalo v udržiavaní mimomanželského vzťahu. Poukázala tiež na skutočnosť, že inštitút manželstva, ktorý má byť založený na vzájomnej úcte, pomoci a podpore, si nie je možné zamieňať s opatrovateľskou službou.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p..
Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. V zmysle § 23 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí a pri posudzovaní miery rozvratu účastníkov medzi manželmi, prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19 Zákona o rodine.
Podľa § 18 Zákona o rodine sú si manželia rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
V danom prípade okresný súd rozhodoval o návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva a dospel k záveru, že rozvrat v manželstve účastníkov možno charakterizovať ako hlboký a trvalý, ich manželstvo si neplní žiadnu zo svojich funkcií, keď účastníci zhodne potvrdili, že nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spoločne, intímne sa nestýkajú a nezabezpečujú výchovu deti, ich manželstvo je len formálne, pričom tento rozvrat pretrváva dlhšiu dobu a nie je predpoklad pre obnovenie manželského spolužitia. Na základe vykonaných dôkazov manželstvo, za súhlasu oboch účastníkov, rozviedol.
Krajský súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu po preskúmaní podaného odvolania a napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, keď manželstvo účastníkov rozviedol. V zmysle § 1 ods. 1 Zákona o rodine je manželstvo zväzok muža a ženy vzniknutý na základe dobrovoľného a slobodného rozhodnutia. Zákon o rodine síce manželstvo chápe ako trvalé životné spoločenstvo muža a ženy, no netrvá bezpodmienečne na jeho zachovaní. V odôvodnených prípadoch za podmienok nim ustanovených umožňuje pristúpiť k jeho zrušeniu. Krajský súd má za to, že v danom prípade existujú zákonom stanovené dôvody zrušenia manželstva. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že manželstvo účastníkov je hlboko a trvalo rozvrátené, pričom nie sú reálne predpoklady zlepšenia vzájomných manželských vzťahov a ďalšieho manželského spolužitia, a to predovšetkým vzhľadom na postoj navrhovateľky. Súhlasí s názorom okresného súdu, že sa jedná o dlhodobý rozvrat, ktorý trvá už niekoľko rokov, keď zo zhodných výpovedí účastníkov vyplynulo, že spolu nehospodária minimálne od roku 2006, intímne sa nestýkajú od roku 2001, ich deti pochádzajúce z manželstva sú plnoleté, navrhovateľka spoločnú domácnosť opustila v januári 2012. Manželstvo účastníkov si neplní žiadnu zo základných funkcií stanovených Zákonom o rodine - biologickú, ekonomickú, funkciu vzájomnej podpory a pomoci, ani funkciu výchovnú (maloleté deti z manželstva nepochádzajú).
Za takto zistených skutkových okolností danej veci je záver súdu prvého stupňa, že vzťahy účastníkov sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, že ich manželstvo si nemôže plniť spoločenský účel a nemožno ani očakávať obnovenie ich spolužitia, správny a nie je tomuto záveru možné, z pohľadu odvolacieho súdu, nič vytknúť.
Príčinu rozvratu manželstva videl súd prvého stupňa v podozrení navrhovateľky, že odporca má vzťah s inou ženou a žiarlivosti na strane odporcu.
Odporca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, predovšetkým príčinu rozvratu manželstva, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že príčinou rozvratu ich manželstva bol jeho vzťah s inou ženou. Odvolací súd na uvedenú námietku odporcu len poukazuje na znenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že príčinou narušenia riadneho spolužitia účastníkov predovšetkým bolo podozrenie navrhovateľky, že odporca má vzťah s inou ženou a žiarlivosť na strane odporcu nie tvrdená skutočnosť, že odporca má vzťah s inou ženou.
Je pravdou, že navrhovateľka v návrhu na začatie konania i v priebehu súdneho konania tvrdila, že príčinou rozvratu manželstva účastníkov je známosť odporcu s inou ženou, ktorá je dlhodobá (od roku 1998), pričom súd na preukázanie jej tvrdenia a na návrh zástupcu navrhovateľky nariadil dvakrát výsluch uvedenej osoby, od ktorého upustil až na pojednávaní dňa 04.06.2012, po tom ako zástupca navrhovateľky súdu oznámil, že na výsluchu svedkyne netrvá a odporca s rozvodom manželstva súhlasil. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa ani neuviedol ako príčinu rozvratu manželstva známosť odporcu s inou ženou, ktorá skutočnosť preukázaná nebola ale iba existenciu podozrenia zo strany navrhovateľky, že takúto známosť odporca má. Odporca výsluch označenej svedkyne nenavrhol a ak súd prvého stupňa tento dôkaz bez návrhu účastníkov nevykonal, pretože jeho vykonanie nepovažoval za nevyhnuté pre rozhodnutie v danej veci, nie je možné jeho postupu nič vytknúť.
Pokiaľ odporca namietal, že ako príčina rozvratu ich manželstva je uvedená jeho žiarlivosť, odvolací súd len poukazuje na jeho výpoveď pred súdom prvého stupňa dňa 19.07.2012, kde odporca podrobne popisoval situáciu, ktorá sa stala, keď deti účastníkov mali 4 - 5 rokov a na záver popisu tejto situácie uviedol ... „Pýtam sa teda, či som nemal dôvod žiarliť, a to hoci nie som žiarlivý. Navrhovateľka od samého začiatku klamala...“ Pokiaľ súd prvého stupňa následne vo svojom rozhodnutí konštatoval ako príčinu rozvratu manželstva žiarlivosť odporcu, nie je možné ani tomuto jeho záveru nič vytknúť, keď vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.).
Odporca v podanom odvolaní vyčítal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že neuviedol ako príčinu rozvratu manželstva účastníkov ním tvrdené skutočnosti, odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, ktorá je im všeobecne uložená v ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. Ide o povinnosť toho z účastníkov, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Systém neúplnej apelácie (zaviedol zákon č. 501/2001 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2002), ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník musí preto všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia predložiť alebo označiť pred súdom prvého stupňa, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Na dôkazy predložené alebo označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže prihliadnuť. Výnimočne ich možno použiť iba za podmienok uvedených v ust. § 205a O.s.p.. Zákon súčasne tieto procesné následky viaže na vedomosť účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi, teda aj zastúpenému, poskytol poučenie. Poučenie súdu má rozhodujúci vplyv na možnosť napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníkovi možnosti predkladať a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby si súd poučovaciu povinnosť plnil kvalifikovane, poučenie musí teda plne zodpovedať zneniu ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.. Skutočnosť, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. musí vyplynúť z obsahu spisu.
V danej veci je nesporné, že účastníci boli pred prvým pojednávaním v danej veci poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., z ktorého vyplýva okrem iného, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 19.07.2012 vyplýva, že súd oboznámil prečítaním dôkazy nachádzajúce sa v spise, pričom účastníci zhodne uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, preto súd vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vyhlásil v danej veci rozsudok. Pokiaľ účastníci nemali návrh na doplnenie dokazovania, pričom daná vec, konanie o rozvod manželstva je jednoznačne konaním sporovým, nemal súd prvého stupňa žiadnu povinnosť vykonávať ďalšie dokazovanie a mohol len vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa § 132 a nasl. O.s.p. a vo veci rozhodnúť.
Za týchto okolností nebol dôvod, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, resp. dopĺňal jeho dokazovanie v zmysle odvolacích námietok odporcu. Naviac odporca žiadne dôkazy o svojich tvrdeniach nepredložil a neoznačil ani v podanom odvolaní . Vzhľadom na uvedené odvolací súd musí konštatovať, že v odvolaní odporcu nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 144 O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .