Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: A. B. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom v D., E. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Mikuláš Pavlik ml., advokát, so sídlom v Michalovciach, Š. Kukuru 14, proti žalovanému: CarComplex, spol. s r.o., so sídlom v Michalovciach, Športová 23 B, IČO: 45 700 192, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom, so sídlom v F., D. XX, o zaplatenie 95,20 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 01. marca 2023 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 01. marca 2023 č.k. -118 vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 50 € s 5% ročným úrokom z omeškania od 19.08.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 01. marca 2023 č. k. -118 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 50 € s 5% ročným úrokom z omeškania od 25.04.2020 do zaplatenia zo sumy 50 € a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa pôvodne domáhala zaplatenia sumy 95,20 € s príslušenstvom titulom náhrady mzdy vo výške 45,20 € a sumy 50 € titulom náhrady za zrážku, ktorú považuje za neoprávnenú, za interné školenie v zmysle pracovnej zmluvy pri skončení pracovného pomeru.

3. Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 06.06.2022 konanie v časti zaplatenia sumy 45,20 € s príslušenstvom zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.11.2022 sp. zn. súd zrušil napadnuté rozhodnutie okrem výroku o zastavení konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za zásadné považoval ustáliť moment, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru.

4. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa ako zamestnankyňa a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili písomne dňa 27.01.2020 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobkyňa nastúpila k žalovanému do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu administrátor pre servis garancie.

Deň nástupu do práce bol uvedený ako 27.01.2020, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31.12.2020 s 3 mesačnou skúšobnou lehotou t.j. do 26.04.2020. V článku VIII. pracovnej zmluvy bod 4 sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že v prípade skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca v skúšobnej dobe nahradí zamestnanec zamestnávateľovi za vykonané interné školenia sumu 50 € za každý aj začatý mesiac skúšobnej doby“. Z knihy dochádzok príchodov a odchodov vyplynulo, že v mesiaci február žalobkyňa zapísala svoju účasť v práci dňa 03.02.2020 a 07.02.2020. Z výplatnej pásky za mesiac február 2020 vyplynulo, že žalobkyňa mala k výplate sumu 38,19 € a to za 2 odpracované dni a z výplatnej pásky za január 2020 vyplynulo, že žalobkyňa mala k výplate sumu 33,59 €, pričom jej bola zrazená suma vo výške 50 € ako iná zrážka, poplatok za interné školenie v zmysle pracovnej zmluvy pri skončení pracovného pomeru. Z dokladu pod názvom Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 09.02.2020 vyplynulo, že zamestnávateľ so žalobkyňou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, a to dňom 09.02.2020 a toho istého dňa bolo vyhotovené aj potvrdenie o zamestnaní. Z dokladu pod názvom Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 10.02.2020 vyplynulo, že žalobkyňa oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že podľa končí pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 14.02.2020. Predmetnú žiadosť o skončenie pracovného pomeru zamestnávateľ prevzal dňa 10.02.2020, čo vyplynulo z podpisu na listine, ako aj z pečiatky (dátumovníka).

5. Predmetom sporu zostal nárok na zaplatenie sumy 50 € ako poplatku za interné školenie.

6. Po citácii ust. a súd konštatoval, že bolo sporné, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru, pričom nebolo sporné, že ku skončeniu došlo v skúšobnej dobe. Z vysvetlenia konateľa žalovaného na pojednávaní 06.06.2022 vyplynulo, že žalobkyňa ako zamestnankyňa nechodila určitý čas do práce, nevedel zamestnávateľ, čo je s ňou, nebola žiadna komunikácia, z tohto dôvodu dal pokyn externej firme, aby pripravila doklady smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru, ktoré boli pripravené dňa 09.02.2020 tak, ako je to uvedené v listine Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Následne bola žalobkyňa kontaktovaná, aby si prišla prevziať tieto doklady a to telefonicky, osobne neprišla, poslala len tretiu osobu, ktorej tieto dokumenty vydané neboli. Na ďalší deň sa dostavila samotná žalobkyňa a doručila žalovanému ako zamestnávateľovi Žiadosť o skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, dátumované 10.02.2020, ktoré zamestnávateľ prevzal a keďže predtým už bola vypracovaná zamestnávateľom listina o skončení pracovného pomeru na deň 09.02.2020, konateľ žalovaného odovzdal žalobkyni doklady o skončení pracovného pomeru, žalobkyňa ich podpísala, pričom dátum už zostal pôvodný, neopravovali ho na ten deň 10.02.2020, kedy došlo k prevzatiu a podpisu. Zo strany žalovaného ako zamestnávateľa bola vôľa skončiť pracovný pomer so žalobkyňou ako zamestnankyňou dňa 09.02.2020. Prejav žalovaného sa nedostal do sféry vplyvu žalobkyne až dňa 10.02.2020 pri osobnej návšteve, keď sama žalobkyňa požiadala o skončenie pracovného pomeru. Súd mal teda preukázané, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe žiadosti žalobkyne podanej žalovanému ako zamestnávateľovi dňa 10.02.2020, ktorú ten istý deň žalovaný aj prevzal.

7. Po citácii súd vychádzajúc z tvrdení konateľa žalovaného dospel k záveru, že žalobkyňa vstupovala do pracovného pomeru k žalovanému ako nová zamestnankyňa bez kvalifikácie, preto bolo povinnosťou žalovaného ju na výkon jej práce zaškoliť resp. zaučiť. Žalovaný teda nemá nárok na sumu 50 € za interné školenia a takáto dohoda je v rozpore s ust. . Dohodu upravenú v čl. VIII ods. 4 pracovnej zmluvy súd nepovažoval za dohodu o zrážkach zo mzdy, keďže medzi stranami sporu žiadna takáto písomná dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá nebola v zmysle , a preto uplatnenie si sumy 50 € zo strany zamestnávateľa formou zrážky zo mzdy zamestnanca nebolo v súlade s príslušnými ustanoveniami .

8. Keďže pracovný pomer skončil prioritne na základe žiadosti žalobkyne, nárok žalovaného na preplatenie poplatku za interné školenie vo výške 50 € tak, ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve v článku VIII. bod 4 nie je dôvodný a žalovaný nebol oprávnený si predmetný poplatok zraziť z výplaty žalobkyne za mesiac február 2020, ako to vyplýva z výplatnej pásky za obdobie február 2020. Z uvedeného dôvodu súd žalobe v tejto časti vyhovel.

9. O trovách konania súd rozhodol podľa ods. l a priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnej výške.

10.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa , , a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a žalobu v celom rozsahu zamietol. 10.2 Žalovaný poukázal na rozdielne závery súdu prvej inštancie, ktoré boli uvedené jednak v prvom rozsudku zo dňa 06.06.2022 a v tomto rozsudku. Súd neakceptoval výsledky vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdil merito veci a rozhodné skutočnosti preukázané a tvrdené žalovaným, nesprávne sa vysporiadal s vykonaným dokazovaním, keďže žalobe vyhovel a to s poukazom na to, že vo svojom prvom rozhodnutí žalobe nevyhovel. V novom rozhodnutí súd jednoducho poprel všetky svoje právne názory a vyjadrenia zistené na základe dôkazov a jednoducho zmenil svoje rozhodnutie, a to účelovo a ľubovoľne, čo je neakceptovateľným záverom súdu. V rozsudku zo dňa 06.06.2022 súd konštatoval, že nárok na zaplatenie poplatku za interné školenie vo výške 50 €, je plne dôvodný. Následne na to žalovaný citoval z daného rozsudku body 17. a 18. Naopak, v rozsudku z 01.03.2023 súd uvádza už iné závery bez akýchkoľvek nových dôkazov a skúmania veci súdom, pričom opätovne žalovaný citoval bod 21., 22., 23. daného rozsudku. Všetky závery, ktoré boli použité pri prvom rozsudku, súd použil aj v druhom rozsudku, preto nie je zrejmé, na základe akých iných rozhodných skutočností dospel k zmene svojho právneho názoru, keď samotná žalovaná opäť nepreukázala žiaden nový dôkaz, teda nedoložila žiadne nové dôkazy. Žalovaný na pojednávaní špecifikoval školenia, ktoré musel vykonať so žalobkyňou, ktoré neboli bežnými školeniami, čo súd absolútne neakceptoval, čo je výrazným pochybením súdu. Tiež treba poukázať na to, že žalovaný musel žalobkyňu zaškoliť a podrobne špecifikoval školenia, z čoho je zrejmé, že nešlo o bežné školenie na výkon práce po prijatí do zamestnania v zmysle . Išlo o školenia nad rámec bežných školení pre zamestnanca po prijatí do zamestnania. Ďalej žalovaný poukázal na rozporné závery súdu v oboch rozhodnutiach týkajúcich sa dôvodnosti poplatku za interné školenie vo výške 50 €, keď súd zmenil svoj právny názor ľubovoľne bez akéhokoľvek odôvodnenia a rozhodných skutočností a jeho rozhodnutie považuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Súd bez opätovného posúdenia dôkazov, a to vyjadrení na pojednávaní a doložených dôkazov rozhodol účelovo a v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže nemal žiadne iné dôkazy a aj tak je jeho právny názor iný, čo je absolútne právne nepochopiteľné. Súd v odôvodnení uviedol, že pomer žalobkyne skončil prioritne na základe žiadosti žalobkyne, avšak už nárok žalovaného na zaplatenie poplatku za interné školenie, tak, ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve, už plne dôvodný nie je, pričom súd poukázal na ust. . Súd však bližšie nešpecifikoval, ako a prečo dospel k zmene právneho názoru, resp. na základe akých rozhodných skutočností zmenil svoj právny názor, keďže v odôvodnení rozsudku takýto dôkaz nešpecifikoval. Rozhodnutie súdu považuje za zmätočné a nepreskúmateľné, keďže neboli vykonané zo strany žalobkyne žiadne iné dôkazy a práve naopak, žalovaný špecifikoval rámec školenia, čo však súd neakceptoval. Žalovaný poukázal na to, že podľa súdu a jeho nedôvodných záverov je zrazu žaloba dôvodná a opodstatnená, aj keď nič nové v konaní nebolo preukázané zo strany žalobkyne a práve naopak, žalovaný preukázal relevantné skutočnosti k svojmu nároku. Nie je mu zrejmé, na základe akých relevantných a rozhodných skutočností súd dospel k zmene svojho právneho názoru a rozsudku, čo považuje za nedôvodné a ľubovoľné rozhodnutie súdu, bez akceptácie relevantných dôkazov. Odôvodnenie súdu prvej inštancie žalovaný považuje za rozporuplné a alibistické a videl v ňom porušenie práva na spravodlivý proces, keďže rozsudok neobsahuje odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo zákonným ustanoveniam, týkajúcim sa obsahu rozsudku. Z rozhodnutia súdu nie sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené všetky skutočnosti ohľadne merita veci, a preto jeho vyjadrenie v rozsudku je konaním, ktoré nemá oporu v zmysle hodnotenia ohľadne obsahu rozhodnutia, a to v zmysle procesného predpisu. V rozsudku absentuje samotné posúdenie jednotlivých dôkazov, vysvetlenie, ktoré dôkazy boli pre súd rozhodujúce, čo viedlo súd k tomu, aby žalobe vyhovel a podobne. Absentuje popísanie skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie a rovnako absentuje vyporiadanie sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami žalovaného, ku ktorým sa absolútne nevyjadril. 10.3 Žalovaný zároveň namietal záver súdu ohľadne priznaných trov konania. Poukázal na to, že súd pri priznaní trov konania aplikoval ust. , pričom nevzal do úvahy, že predmetom konania bola aj suma 45,20 € a v tejto časti žaloba bola vzatá späť. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania. Ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Súd môže pri svojom rozhodnutí aplikovať aj a nemusí neúspešnú stranu zaviazať na náhradu trov konania úspešnej strane. Žalovaný zastáva názor, že aj v prípade rozhodnutia o trovách konania je potrebné na tento prípad hľadieť ako na výnimočný a rozhodnutie modifikovať tak, aby neslúžilo žiadnej zo strán sporu ako prostriedok prejavu negatívneho vzťahu k protistrane, zvlášť, keď sa jedná o zamestnávateľa a zamestnanca, ktorí sa v budúcnosti môžu

kedykoľvek opätovne stretnúť a ich negatívne vzťahy sú krajne nežiaduce. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané aj okolnosťami sporu, kde poukázal na to, že už samotné konanie je nehospodárne od počiatku, preto aj vzhľadom na výsledok konania, teda, že keďže pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán bol takmer rovnaký, je správne rozhodnúť, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V prvom rozsudku súd rozhodol tak, že nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania, v novom rozsudku však už žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu je v rozpore so zásadou spravodlivosti konania a rovnosti strán sporu, je preukázané, že pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán bol takmer rovnaký a ten sa nezmenil ani v prípade druhého rozhodnutia súdu, a preto nie je dôvod na priznanie trov konania a zvlášť z dôvodu, že nedošlo k žiadnej zmene ohľadne úspechu v konaní strán, a preto súd nemal dôvod meniť svoje rozhodnutie aj ohľadne trov konania. Prvoinštančný súd nezdôraznil potrebu ustálenia vzájomných vzťahov strán konania tak, aby sa tieto ďalej nezhoršovali a rovnako bol spochybnený jeho záver v zmysle tom, že nepriznaním trov konania nebude výrazne zasiahnuté do majetkovej sféry žalobkyne. Všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a opodstatnenosť aplikácie .

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím a odvolanie žalovaného považuje za účelové, nakoľko dôvody, ktoré uvádza žalovaný, sú dôvodmi, s ktorými sa súd v odôvodnení rozsudku v celom rozsahu vysporiadal. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 06.06.2023, ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( , ďalej len ) prejednal odvolanie žalovaného na pojednávaní ( ) dňa 12.septembra 2023 ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, , ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie v spore rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom č.k. -76 zo dňa 06. júna 2022 tak, že konanie v časti zaplatenia sumy 45,20 € s 5 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 25.04.2020 do zaplatenia zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol, a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. -103 zo dňa 14. novembra 2022 súd zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 06. júna 2022 č.k. -76 okrem výroku, ktorým súd konanie v časti zaplatenia sumy 45,20 € s 5% ročným úrokom z omeškania za obdobie od 25.04.2020 do zaplatenia zastavil, a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdiť, na základe akého právneho úkonu došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne, či na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 10.02.2020 ku dňu 14.02.2020 alebo na základe listiny Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 09.02.2020. Zároveň uložil súdu skúmať, či došlo k realizácii školení zo strany zamestnávateľa, a či dohodu upravenú v čl. VIII bod 4 pracovnej zmluvy možno považovať za dohodu o zrážkach zo mzdy medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

15. Podľa ust. , odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

16. Žalovaný namietal odvolací dôvod podľa ust. , t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa ust. , t. j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a ust. , t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že je naplnený odvolací dôvod podľa ust. .

18. Žalovaný namietal, že súd sa nesprávne vysporiadal s vykonaným dokazovaním, keď poprel všetky svoje závery vyslovené v prvom rozsudku (kde žalobu zamietol ako nedôvodnú) a tu žalobe vyhovel, aj keď nebolo vykonané žiadne nové dokazovanie a vychádzal z tých istých dôkazov ako pri prvom rozhodnutí.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ohľadne skončenia pracovného pomeru k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. .

20. Nakoľko však rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, odvolací súd opätovne posudzoval prioritne otázku, na základe akého právneho úkonu došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne.

21. Podľa ust. , ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

22. Odvolací súd dopĺňa, že predmetom odvolacieho prieskumu bol (iba) nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 50 € s príslušenstvom titulom zrážky za vykonané interné školenie a iba v tomto rozsahu bolo zopakované dokazovanie.

23. Odvolací súd opätovne vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu: pracovná zmluva zo dňa 27.01.2020 (čl. 4), skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 09.02.2020 (čl. 6), potvrdenie o zamestnaní zo dňa 09.02.2020 (čl. 7), výplatná páska za 01/2020 a 02/2020 (čl. 8), výzva na úhradu finančného záväzku zo dňa 20.04.2020 čl.3), skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 10.02.2020 (čl.64) a zistil nasledovný skutkový stav:

24. Za nesporné považoval odvolací súd uzavretie pracovnej zmluvy dňa 27.01.2020, za sporné považoval to, na základe akého úkonu (či zo strany zamestnávateľa alebo zamestnankyne) došlo ku skončeniu pracovného pomeru, či vznikol zamestnávateľovi nárok na vykonanie zrážky za interné školenie v zmysle čl. VIII bod 4 pracovnej zmluvy, a či sa zamestnávateľ dostal do omeškania dňom 25.04.2020 tak, ako si nárok na príslušenstvo uplatnila žalobkyňa.

25. Žalobkyňa sa doručenou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 95,20 € s príslušenstvom, z čoho suma 45,20 € predstavovala nevyplatenú mzdu a suma 50 € neoprávnene vykonanú zrážku za interné školenie. Žalobkyňa predložila alebo označila dôkazy a použila tieto prostriedky procesného útoku: výzva na úhradu finančného záväzku - predžalobná upomienka zo dňa 20.04.2020, pracovná zmluva zo dňa 27.01.2020, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 09.02.2020, potvrdenie o zamestnaní zo dňa 09.02.2020, výplatná páska za obdobie 2/2020 a 1/2020, vyjadrenie k odporu zo dňa 07.10.2020.

26. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu mal za to, že za obdobie 01/2020 a 02/2020 vyplatil mzdu žalobkyni správne, keďže žalobkyňa za mesiac február odpracovala len 2 dni a to dňa 03.02.2020 a 07.02.2020, v ostatné dni sa svojvoľne do práce nedostavila a svoju neúčasť nijako neospravedlnila, čo preukazuje kniha dochádzky, kniha príchodov a odchodov, preto následne žalovaný pristúpil k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 09.02.2020. Žaloba teda v tejto časti náhrady mzdy je nedôvodná. Žalovaný predložil a označil dôkazy a použil tieto prostriedky procesnej obrany: výpis z knihy príchodov a odchodov za február 2020, vyjadrenie zo dňa 27.12.2021, pracovnú zmluvu zo dňa 27.01.2020, dochádzku knihu príchodov a odchodov za mesiac január a február 2020, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 10.02.2020.

27. Z pracovnej zmluvy súd zistil, že bola uzavretá dňa 27.01.2020 s dňom nástupu do práce 27.01.2020 medzi žalobkyňou a žalovaným a pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31.12.2020 so skúšobnou dobou tri mesiace t. j. do 26.04.2020. V čl. VIII bod 4 pracovnej zmluvy sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli, že v prípade skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca v skúšobnej dobe nahradí zamestnanec zamestnávateľovi za vykonané interné školenie sumu 50 € za každý aj začatý mesiac skúšobnej doby.

28. Z listiny Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 09.02.2020 súd zistil, že pracovný pomer medzi stranami sporu mal byť ukončený zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe podľa k 09.02.2020.

29. Z listiny Potvrdenie o zamestnaní zo dňa 09.02.2020 súd zistil, že zamestnankyňa bola u zamestnávateľa zamestnaná od 27.01.2020 do 09.02.2020 a do doby trvania pracovného pomeru sa jej započítalo štrnásť dní, doručenie bolo potvrdené podpisom žalobkyne bez uvedenia dátumu prevzatia.

30. Z listiny Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 10.02.2020 súd zistil, že žalobkyňa v súlade s oznámila ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 14.02.2020; zamestnávateľ prevzal listinu dňa 10.02.2020, čo vyplynulo z pečiatky – dátumovníka doplnenej podpisom zamestnávateľa.

31. Výzvou na úhradu finančného záväzku zo dňa 20.04.2020 vyzvala žalobkyňa zamestnávateľa na vyplatenie sumy 95,20 € v lehote do 24.04.2020 na jej účet uvedený vo výzve. Nebol predložený doklad o doručení výzvy.

32. Z výplatnej pásky za 02/2020 súd zistil, že zamestnávateľ vykonal inú zrážku – poplatok za interné školenie v zmysle pracovnej zmluvy pri skončení PP vo výške 50 €.

33. Z prednesu zástupcu žalovaného na pojednávaní odvolací súd zistil, že má vedomosť o tom, že žalobkyni bola doplácaná mzda za 10.02.2020 a má za to, že pracovný pomer žalobkyne skončil ku dňu 10.02.2020 za strany zamestnanca.

34. Podľa ust. (ďalej len ), pracovný pomer možno skončiť a/ dohodou, b/ výpoveďou, c/ okamžitým skončením a d/ skončením v skúšobnej dobe.

35. Podľa ust. , v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacou ženou a mužom na otcovskej dovolenke len písomne, vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s tehotenstvom, materstvom alebo so starostlivosťou o narodené dieťa, a musí skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné.

36. Podľa ust. , písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

37. Pracovný pomer počas skúšobnej doby môže podľa jednostranne písomne skončiť zamestnávateľ aj zamestnanec bez akýchkoľvek obmedzení, čo znamená, že pracovný pomer možno skončiť na základe akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak nie je ustanovené inak.

38. Stačí, aby oznámenie o úmysle skončiť pracovný pomer bolo druhému účastníkovi doručené, čo vyplýva z . Pracovný pomer počas skúšobnej doby sa končí dňom, ktorý je uvedený v oznámení, tento deň je nevyhnutné uviesť tak, aby nastal najskôr v deň doručenia oznámenia a najneskôr v posledný deň trvania skúšobnej doby. Môžu nastať situácie, keď ako deň skončenia pracovného pomeru by bol uvedený deň, ktorý predchádzal doručeniu oznámenia, v takomto prípade sa za deň skončenia považuje deň doručenia oznámenia (samozrejme, v rámci trvania skúšobnej doby).

39. Vychádzajúc z listín, ktoré tvoria obsah súdneho spisu a z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného vyplýva, že zamestnávateľ oznámil žalobkyni skončenie pracovného pomeru podaním zo dňa 09.02.2020 ku dňu 09.02.2020, ktoré však bolo žalobkyni doručené až následný deň, t. j. 10.02.2020 a následne mala byť mzda žalobkyni doplatená aj za deň 10.02.2020. Žalobkyňa oznámila žalovanému skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podaním - oznámením zo dňa 10.02.2020, ktoré žalovaný aj v uvedený deň prevzal, avšak z podania vyplynulo, že pracovný pomer mal skončiť až 14.02.2020. Z uvedeného vyplýva, porovnaním časovej následnosti, že pracovný pomer žalobkyne

skončil na základe podania zamestnávateľa zo dňa 09.02.2020, avšak dňa 10.02.2020 (deň 09.02.2020 predchádzal doručeniu oznámenia 10.02.2020), keď bolo podanie doručené žalobkyni, keďže tento dátum predchádza dátumu 14.02.2020, svedčiacemu o skončení pracovného pomeru z podania žalobkyne zo dňa 10.02.2020. Uvedený záver nie je v rozpore ani s listinou – potvrdenie o zamestnaní zo dňa 09.02.2020, kde bolo trvanie pracovného pomeru vymedzené dátumom od 27.01.2020 do 09.02.2020 (vychádzajúc z podania zamestnávateľa) a s vyjadrením právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní.

40. Nesprávny bol teda právny záver súdu prvej inštancie ak uzavrel, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe žiadosti žalobkyne podanej žalovanému dňa 10.02.2020, ktorú ten istý deň žalovaný aj prevzal.

41. Odvolací súd dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne ako zamestnanca bol ukončený na základe skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa (žalovaného) zo dňa 09.02.2020 ku dňu 10.02.2020.

42. Z dôvodu, že pracovný pomer žalobkyne neskončil zo strany zamestnanca v skúšobnej dobe, ale zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe, nebol daný nárok žalovaného ako zamestnávateľa na zrážku vo výške 50 € za vykonané interné školenie, z dôvodu ktorého odvolací súd žalobe žalobkyne, aj keď z iných dôvodov, v tejto časti vyhovel. Platnosťou dohody o zrážke zo mzdy ako ani oprávnenosťou zamestnávateľa na vykonanie takejto zrážky zo mzdy sa už odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal.

43. Žalobkyňa si uplatnila nárok na príslušenstvo 5% úrok z omeškania zo sumy 50 € od 25.04.2020 vychádzajúc z výzvy zo dňa 20.04.2020 s lehotou na plnenie do 24.04.2020.

44. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní ( prvej vety ).

45. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis ( ).

46. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal ( ).

47. V zmysle ust. nariadenia vlády SR č. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

48. V prejednávanom spore žalobkyňa v konaní nepreukázala doručenie výzvy na plnenie žalovanému pred podaním žaloby. Odvolací súd mal za to, že za výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému, ktoré nastalo dňa 17.08.2020. Žalovaný bol povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho žalobkyňa o plnenie požiadala, teda 18.08.2020, nakoľko tak neurobil, dostal sa dňom nasledujúcim, t. j. 19.08.2020 do omeškania.

49. Základná sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, t.j. k 19.08.2020 predstavovala 0,00% a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov predstavuje výška úrokov z omeškania k tomuto dňu 5,00% ročne.

50. Nakoľko bolo preukázané, že žalovaný sumu 50 € žalovanej neuhradil, odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 5% úrok z omeškania zo sumy 50 € od 19.08.2020 do zaplatenia, a teda v tejto časti napadnutý rozsudok v zmysle ust. ako vecne správny potvrdil, a v prevyšujúcej časti (obdobie omeškania od 25.04.2020 do 18.08.2020) napadnutý rozsudok v súlade s ust. zmenil a žalobu žalobkyne zamietol.

51. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. , v spojení s ust. ,, a .

52. Podľa ust. , , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

53. upravuje náhradu trov konania v prípade zastavenia konania v ust. a , ktoré predpokladá procesné zavinenie niektorej zo strán sporu na zastavení konania.

54. Podľa , ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

55. Ustanovenie vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktoré je aplikačne bezproblémovou zásadou.

56. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovanej. V zmysle platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovanej strany, a teda nemožno vyčítať procesné zavinenie žalovanej strane, znáša trovy konania žalovanej strany žalobca.

57. V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyňa musela zobrať žalobu späť pre správanie sa žalovaného. Žalobkyňa vzala žalobu v rozsahu 45,20 € s príslušenstvom späť ako reakciu na odpor žalovaného. Z uvedeného možno vyvodiť, že procesne zavinila zastavenie konania v tejto časti a teda bola v tejto časti neúspešná.

58. Podľa ust. , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

59. Podľa ust. , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

60. Podľa ust. , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

61. Nakoľko po rozhodnutí odvolacieho súdu úspech žalobkyne predstavuje suma 50 € a neúspech suma 45,20 € (aj v časti príslušenstva), čo je zasa úspech žalovaného, odvolací súd mal za to, že pomer úspechu a neúspechu je takmer rovnaký. Navyše, keďže žiadna zo strán si nárok na náhradu trov konania ani neuplatnila, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).