Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/261/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, proti odporkyni J. V., bytom T. XXX, t.č. W. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne U. Z. C. so sídlom X., K. X. N.: XX XXX XXX, právne zastúpeného HKP Legal s.r.o so sídlom Bratislava, Sasinkova 6, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 1 005,63 Eur istiny a prísl., na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 6. júna 2012, č.k. -49, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 79 Eur, do 3 dní, na účet jeho právneho zástupcu V. I. U.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie vo veci. Vedľajšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal. Nariadil vrátenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 53,37 Eur prostredníctvom Daňového úradu Bratislava. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorý sa nepodarilo odporcom doručiť do vlastných rúk na území SR, a preto bol uznesením zo dňa zrušený. Do konania vstúpil vedľajší účastník, ktorý vo svojom všeobecne koncipovanom podaní vzniesol námietku premlčania. Navrhovateľ následne vzal svoj návrh vo veci samej v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, pričom požiadal o vrátenie súdneho poplatku. Súd preto zastavil konanie podľa , Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý si uplatnil náhradu trov, túto náhradu nepriznal s poukazom na to, že trovy konania v uplatnenej výške zo strany vedľajšieho účastníka konania nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal. Vyslovil názor, že vedľajší účastník v danom prípade nevystupuje ako splnomocnený zástupca odporcu, pričom možno dôvodne predpokladať, že odporca o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nemal žiadnu vedomosť. Súd zároveň poukázal na tú skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako profesijná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, bez toho, aby sa s odporcom kontaktoval a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníctva vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Vedľajší účastník musí byť v danom prípade, keď vystupuje na ochranu záujmov spotrebiteľa, schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach a nemá nárok na automatické ustanovenie zástupcov z radov advokátov. Ďalej prihliadol na charakter a obsah poskytovanej právnej pomoci a dospel k záveru, že v danom prípade odmenu za úkon právnej služby uplatnený ako prevzatie veci vrátane prvej porady, nie je možné priznať

aj s ohľadom na skutočnosť, že v čase vstupu vedľajšieho účastníka do konania tento nemal vedomosť o prejednávanej veci, mal vedomosť len o názve navrhovateľa, mene odporcu a čísle spisovej značky, čo je zrejmé aj z jeho podania, keď v oznámení o vstupe do konania sa sústredil iba na všeobecné oznámenie, že vstupuje do konania s ohľadom na splnenie zákonných podmienok. O predmete konania sa vedľajší účastník dozvedel až po vstupe do konania, keď mu bol zaslaný návrh na začatie konania, spolu s jeho prílohami a platobný rozkaz. Následne podal odpor, ktorý možno ako jediný hodnotiť ako písomné podanie vo veci samej, kde však opätovne dochádza len k výpočtu všeobecne formulovaných tvrdení o námietke premlčania, žiadne ďalšie konkrétne námietky alebo skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na túto konkrétnu vec, sa v podaní nenachádzajú. Údaje uvedené v odpore predstavujú len údaje, ktoré vedľajší účastník získal z listín zaslaných mu súdom a nemožno na ich základe konštatovať opodstatnenosť uplatnených trov konania zo strany vedľajšieho účastníka. Rovnako ich uvedenie v písomnom podaní súd nevyhodnotil ako účelné bránenie spotrebiteľa. Dospel preto k záveru, že trovy konania uplatnené vedľajším účastníkom sú neúčelné .

Proti uzneseniu, a to jeho výroku o náhrade trov, podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie vedľajší účastník, ktorý navrhol jeho zmenu tak, že mu bude priznaná náhrada trov prvostupňového konania v uplatnenej výške na účet jeho právneho zástupcu a navrhovateľovi bude uložená povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou, navrhol, aby podľa ust. prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže mal na danú vec aplikovať ust. prvá veta a uložiť navrhovateľovi nahradiť trovy konania, keďže tento procesne zavinil zastavenie konania. Názor súdu prvého stupňa o tom, že spotrebiteľ nemal vedomosť o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, považoval za bezvýznamný, keďže vedľajší účastník je oprávnený vstúpiť do konania na základe zákonného zmocnenia, bez osobitného súhlasu spotrebiteľa, bez preukazovania právneho záujmu na výsledku konania. Poukázal na dôvodovú správu k , ktorá zaviedla možnosť vstupu vedľajšieho účastníka organizácii na ochranu práv spotrebiteľov do konania. Súdu prvého stupňa ďalej vyčítal jeho záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia. V danom prípade bola činnosť vedľajšieho účastníka v súlade s účelom súdneho konania, pretože práve v dôsledku činnosti vedľajšieho účastníka sa poskytla náležitá ochrana práv odporcovi - spotrebiteľovi. Spochybnil aj záver súdu prvého stupňa o tom, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka boli neúčelne vynaložené. Keď na jednej strane navrhovateľovi, v prípade jeho úspechu sú priznané ako účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia a na druhej strane v tej istej veci vedľajšiemu účastníkovi takéto trovy priznané nemajú byť, takýto diametrálne odlišný pohľad súdu na účelnosť trov právneho zastúpenia by znamenal ľubovôľu súdu v rozhodovaní. Spochybnil aj argument o tom, že úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady, nebol preukázaný. Podľa jeho pokynov sa totiž zisťuje evidencia živej spotrebiteľskej veci na súde a zisťuje sa dodávateľ, ktorý žalobu podal, vrátane súvisiacich administratívnych evidencii podľa rozhodnutia tak súdov v Slovenskej i Českej republike v obdobných veciach. Uviedol, že vedľajší účastník má v občianskom súdnom konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na strane ktorého stojí. Zákonodarca umožnil vstup občianskeho združenia do konania a za takej situácie nepriznať mu a priori právo na náhradu nákladov, ktoré na konanie vynaložil, vrátane právneho zastúpenia, by malo za následok, že združenie na ochranu práv spotrebiteľov nielen odrádza od vstupu do ďalších konaní, keďže nemá účinné a adekvátne procesné prostriedky na to, aby zabránilo uplatňovaniu nekalých zmluvných podmienok, ale na druhej strane to dodávateľovi umožňuje bez rizika (znášania nákladov takto vyvolaného konania) si od spotrebiteľov naďalej uplatňovať neprijateľné zmluvné podmienky.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. v medziach odvolania. t.j. vo výroku o náhrade trov vedľajšieho účastníka a zistil, že v tejto napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného súdu zmeniť podľa Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci bolo výrokom súdu prvého stupňa, ktorý nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť, konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu.

V prípade, pokiaľ je konanie zastavené, v zásade platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania ( ). Pokiaľ však došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania, rozhoduje súd podľa ustálenej súdnej praxe podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia. Podľa prvej vety citovaného zákonného ustanovenia hradí trovy zastaveného konania ten z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie sa pri tom posudzuje len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, ak nejde o prípad druhej veci tohto zákonného ustanovenia, že procesne zavinil zastavenie konania.

V prejednávanej veci nepochybne došlo ku zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania, pričom nebolo v konaní tvrdené a nevyplývajú ani zo spisu žiadne okolnosti, ktoré by dávali podklad pre rozhodovanie o trovách zastaveného konania podľa druhá veta Navrhovateľ je preto povinný podľa prvá veta hradiť trovy konania. Vedľajší účastník si vyčíslil v odpore proti platobnému rozkazu (č.l. 46 spisu) trovy, tak, že tieto spočívajú v odmene za 2 úkony právnej služby po 71,37 Eur, a to za prevzatie veci, vrátane prvej porady a za vyjadrenie k žalobe + režijný paušál.

Súd prvého stupňa nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania s pokazom na ich neúčelnosť.

Pri rozhodovaní o náhrade trov je súd povinný prihliadať v každom prípade, (teda aj pri rozhodovaní o trovách podľa ) na uvedený aspekt, pretože náhradu trov konania možno priznať len v prípade, ak sa jedná o účelne vynaložené trovy. V súvislosti so skúmaním účelnosti vynaložených trov sa však odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o účelnosť trov vynaložených v súvislosti s hodnotením úkonu právnej služby, spočívajúcom v prevzatí veci, vrátane prvej porady (odmena podľa , v spojení s vyhlášky č. ). Súd prvého stupňa v súlade s obsahom spisu konštatuje, že v čase vstupu vedľajšieho účastníka do konania tento nemal vedomosť o prejednávanej veci, mal vedomosť len o názve navrhovateľa v mene odporcu a číslo spisovej značky. Treba poukázať na to, že zo spisu vyplýva, že odporkyňa nepreberala súdne zásielky, pričom podľa oznámenia poštového doručovateľa na označených adresách bola odsťahovaná a nepodarilo sa im doručiť písomnosti, čo bolo dôvodom pre zrušenie platobného rozkazu. Nemohla byť preto realizovaná prvá porada s klientom, za ktorý úkon si vedľajší účastník uplatnil túto odmenu. Krajský súd preto považuje odmenu za úkon podľa vyhlášky č. za také trovy, ktoré neboli účelne vynaložené v danej veci.

Odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 (písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej) však bolo potrebné vedľajšiemu účastníkovi priznať za vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vyjadrenie bolo nepochybne podané vedľajším účastníkom, pričom jeho obsah bol v súlade so záujmami odporkyne, mal za následok zrušenie platobného rozkazu, čím vznikol priestor na späťvzatie návrhu a zastavenie konania vo veci samej. Tieto trovy je preto potrebné považovať za účelne vynaložené, bez ohľadu na to, že vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastnej iniciatívy, pričom sa jedná o profesijnú organizáciu na ochranu spotrebiteľa, ktorá by mohla byť schopná konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania, a to aj bez právneho zastúpenia. Trovy vedľajšieho účastníka, ktoré boli účelne vynaložené, preto spočívajú v odmene za 1 úkon právnej služby, stanovenej podľa vyhlášky č. a to za písomné vyjadrenie vo výške 71,37 Eur + režijný paušál 7,63 Eur, spolu 79 Eur. Tieto trovy je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi navrhovateľ podľa prvá veta

Odvolací súd však nevyhovel návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoratívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je podľa povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade faktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených taktom rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona, platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva preto musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po právnej stránke. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Otázky, s ktorými by sa mal podľa názoru vedľajšieho účastníka obrátiť súd na Súdny dvor Európskej únie, sa vo všeobecnosti týkajú ochrany záujmov spotrebiteľov, a preto nie sú pre rozhodnutie danej otázky (náhrada trov) relevantné, keďže spor po stránke právnej nedeterminujú. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, avšak v danom prípade k tomuto účelu otázky vedľajšieho účastníka nesmerujú.

Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade konanie bolo právoplatne zastavené (účastníci ani vedľajší účastník nepodali odvolanie proti výroku o zastavení konania), a preto prerušenie konania je pojmovo vylúčené.

Náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov v zmysle ust. , v spojení s ust. , pretože každý z účastníkov bol podľa konečného rozhodnutia len čiastočne úspešný (vedľajšiemu účastníkovi bola priznaná náhrada trov vo výške 1/2-ice uplatnenej sumy).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .