Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoPr/11/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu: V. H., bytom O. XXX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, AK Prešov, Hlavná 19 proti žalovanému: Q. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. nad I., Y. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Stanislavom Kaščákom, advokátom, AK Vranov nad Topľou, Ulica 1. mája 1246 o zaplatenie mzdy v sume 5.346 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -140 zo dňa 26. 06. 2012 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 346 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 01. 07. 2009 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 318 Eur na zaplatenom súdnom poplatku a právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia v sume 1 469,54 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že uzavretím pracovnej zmluvy zo dňa 12. 05. 2008 medzi žalobcom a žalovaným došlo k vzniku pracovného pomeru na dobu určitú, ktorý sa po splnení podmienok tak ako sú uvedené v zmenil na pracovný pomer uzavretý na čas neurčitý, ktorý sa skončil až okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalobcu ako zamestnanca. Na základe toho bol žalovaný povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu z jeho postavenia ako zamestnávateľa, medzi ktoré patrila aj povinnosť poskytovať žalobcovi ako zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Počas konania, ale aj počas písomnej komunikácie žalovaného so žalobcom, žalovaný nepoprel sumu uplatňovanú žalobcom z titulu náhrady mzdy tak ako bol vyčíslená žalobcom v žalobe, preto mal za to, že túto uznal a nie je medzi účastníkmi konania sporná. Spornou bola otázka obrany žalovaného, keď tento si uplatnil započítanie pohľadávky voči žalovanému z titulu nároku na náhrady škody v sume rovnajúcej sa sume uplatňovanej žalobcom z titulu nároku na náhradu mzdy.

Poukázal aj na predchádzajúce konštatovanie odvolacieho súdu, že ak neprevyšuje pohľadávka žalovaného pohľadávku žalobcu, posudzuje sa započítanie len ako obrana žalovaného proti žalobe s tým, že v danom prípade je nepochybné, že nešlo o vzájomnú žalobu, s ktorou by bolo potrebné spájať

hmotnoprávne účinky začatia konania, ale išlo o kompenzačný prejav zo strany žalovaného, potom čo nesporil nárok žalobcu v uplatňovanej výške z titulu náhrady mzdy.

Žalovaný tvrdil, že mu bola spôsobená škoda a že si protinávrhom uplatňuje započítanú pohľadávku, ktorá je v rovnakej sume ako žaloba žalobcu. Súd dospel k záveru, že žalovaný nemá voči žalobcovi žiadnu vzájomnú pohľadávku, ktorá je započítateľná. Žalovaný si svoju pohľadávku voči žalobcovi uplatňuje z titulu zodpovednosti žalobcu za škodu v zmysle príslušných ustanovení a to a 186 ods. 1, ods. 3 s tým, že žiada iba úhradu svojich najnižších fixných nákladov. Prvostupňový súd poukázal na ust. a skutočnosť, že žalovaný netvrdil, žeby mu právo na náhradu škody voči žalobcovi vzniklo v zmysle niektorého z osobitných ustanovení. Konštatoval však, že pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí - protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Uviedol, že protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. V oblasti pracovného práva je protiprávnym úkonom také konanie škodcu, ktoré je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou preňho z pracovného pomeru. Tieto povinnosti vymedzujú najmä všeobecne záväzné predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú zamestnancom, prameňom týchto povinnosti môžu byť aj vnútropodnikové predpisy alebo pracovná zmluva. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je vyjadriteľná v peniazoch. Významnou je diferenciácia na tzv. skutočnú škodu a inú škodu. Skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu a inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedôjde k rozmnoženiu, prírastku alebo k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci to bolo možné očakávať za predpokladu, ak by nebolo došlo ku škodovej udalosti. Ďalším zodpovednostným predpokladom je príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom, pod čím je potrebné rozumieť súvislosť medzi dvoma javmi, ktorá spočíva v tom, že jeden jav (protiprávny úkon) je takej povahy, že by bez neho druhý jav (napr. škoda) nebol vznikol, resp. nastal. Poukázal, že zodpovednosť zamestnanca za škodu je založená na subjektívnom princípe, pričom vždy ide o zodpovednosť za zavinenie, buď úmyselné alebo z nedbanlivosti. Zamestnanec zodpovedá za škodu, len ak ju spôsobil zavineným porušením pracovných povinností. Diferenciácia foriem a stupňov zavinenia má význam pokiaľ ide o vznik zodpovednosti za škodu a pokiaľ ide o určenie rozsahu náhrady škody. V prípade subjektívnej zodpovednosti je osobitne významné, kto preukazuje existenciu, resp. neexistenciu zavinenia, pričom zodpovednosť zamestnanca za škodu obvykle spája s prezumpciou neviny, čo znamená, že zamestnávateľ musí preukázať zavinenie zamestnanca. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť po splnení vyššie uvedených všeobecných zodpovednostných predpokladoch musia byť dané ešte dva osobitné zodpovednostné predpoklady, a to existencia pracovného pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Žalovaný svoj nárok na pohľadávku voči žalobcovi odvodzuje od skutočnosti, že škoda mu bola spôsobená v dôsledku odstavenia kamióna v Talianskej republike, kde došlo k spáchaniu priestupku žalobcom ako jeho zamestnancom.

Po komplexnom posúdení všetkých predpokladov dospel k záveru, že nie sú splnené všetky zodpovednostné predpoklady ako to vyžaduje ust. . Žalobca sa ako zamestnanec žalovaného pri plnení pracovných úloh dopustil protiprávneho úkonu, a to spáchania dopravného priestupku pri svojej ceste v Talianskej republike, keď jazdil v opačnom smere ako bol povinný smer jazdy. Za predmetné konania mu bola protokolom prefekta provincie Lecco určená finančná pokuta. Zástupca žalovaného trval na skutočnosti, že takéto porušenie dopravného predpisu je už kvalifikované ako trestný čin, ktorú skutočnosť odvodzoval práve zo spomínaného rozhodnutia prefekta, no ako to vyplýva z predloženého prekladu, sa na začiatku vety síce uvádza, že pri rozhodovaní sa bral zreteľ na skutočnosť, že za porušenie dopravného predpisu, ktoré je už klasifikované ako trestný čin, no zároveň sa v druhej vete konštatuje, že na základe legislatívneho dekrétu bola jeho trestnosť zrušená. Bez ohľadu na to, či by sa žalobca svojim konaním dopustil zavineného konania vo forme priestupku alebo trestného činu, táto skutočnosť by mohla mať prípadný význam len pre otázku rozsahu náhrady škody. Preto zamietol v tomto smere žalovaným navrhované dokazovanie o výklad práva Talianskej republiky prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Žalovaný tvrdí, že škoda mu bola spôsobená v dôsledku skutočnosti, že predmetné motorové vozidlo, s ktorým sa žalobca dopustil protiprávneho konania muselo zostať odstavené v zahraničí, no nijako túto skutočnosť nepreukázal. Svoj nárok opieral najmä o rozhodnutie prefekta provincie Lecco, no predmetné rozhodnutie bolo vydané až 18. 03. 2009, teda takmer štyri mesiace po spáchaní priestupku žalobcom, ktorý spáchal dňa 29. 11. 2008. V tomto časovom rade je významný dátum, a to 11. 03. 2009, kedy podľa predloženej faktúry žalobca uhradil spoločnosti, v areáli ktorej bolo predmetné motorové vozidlo umiestnené, poplatok za vyprostenie vozidla, ako aj parkovné za obdobie od 29. 11. 2008 do 11. 03. 2009 a vozidlo mu v ten deň aj vydali a mohol sa sním vrátiť na Slovensko. Až následne o sedem dní bolo vydané rozhodnutie prefekta o uložení pokuty žalobcovi, na uhradenie ktorej bol spoločne s ním zaviazaný aj žalovaný ako jeho vtedajší zamestnávateľ a vlastník predmetného vozidla, pričom z vyjadrení oboch strán konania je nesporné, že predmetná pokuta v sume 1 767,01 Eur nebolo ani jedným z nich doposiaľ uhradená.

Na základe toho potom mal za to, že aj keď žalovanému vznikla prípadná škoda v dôsledku odstavenia vozidla v Taliansku, ako to deklaroval vo svojich podaniach, nie je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalobcu a vznikom škody, ktorá je jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti žalobcu ako zamestnanca za škodu. Žalovaný tvrdil, že vozidlo mu nemohlo byť vrátené, no žalobcovi bolo vydané ihneď po úhrade poplatkov, a to len spoločnosti, v areáli ktorej bolo umiestnené, vrátenie vozidla nebolo nijako viazané na rozhodnutie prefekta Preto sa možno domnievať, že rovnako pri úhrade žalovaným by mu bolo toto vydané, teda nemuselo by byť odstavené, nevykonávať prevádzkovú činnosť a neprinášať svojmu majiteľovi výnosy a zisk, teda nemusela mu byť spôsobená ním deklarovaná škoda.

Žalovaný špecifikoval škodu na majetku, takým spôsobom, že žiadal, aby súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť mu náklady pomernej časti leasingu, náklady pomernej časti zaplatenej dane z motorových vozidiel a náklady pomernej časti zákonného zmluvného poistenia. Náklady v súvislosti s leasingom a zaplatením dane, ktoré mal žalovaný však žiadnym spôsobom neukrátili majetok žalovaného, práve naopak platením leasingových splátok a zaplatením celého leasingu sa žalovaný stal vlastníkom nákladného motorového vozidla a celého ťahača.

Preto sa priklonil k názoru žaloby v tom smere, že nejde o škodu, ale o náklady vynaložené na spravovanie majetku žalovaného s tým, že nákladné motorové vozidlo spolu s prívesom zostalo vo vlastníctve žalovaného po ukončení leasingu, takže žalovanému v súvislosti s platením leasingových splátok nemohla vzniknúť škoda na majetku, pretože sa stal vlastníkom až po ukončení leasingu.

Žalovaný v súvislosti s platením leasingu musel zaplatiť daň z užívania motorových vozidiel, poistné, nemožno považovať za škodu, pretože tieto náklady mal žalovaný z toho dôvodu, že nákladné motorové vozidlo s ťahačom splácal na leasing, nebol jeho vlastníkom a musel platiť zákonné zmluvné poistenie motorových vozidiel ako aj daň z motorových vozidiel. Preto nemohol mať za preukázané, že žalovaný má nejakú započítateľnú pohľadávku vo výške 15 911 Eur za leasingové splátky, ktoré leasingové splátky nemajú žiaden súvis so škodou.

Keďže bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie náhrady mzdy, tak ako ju vyčíslil žalobca zahŕňajúcu aj nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom, ktorá skutočnosť a suma nebola medzi účastníkmi sporná, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 5 436 Eur z titulu náhrady mzdy. Žalovaného zaviazal na zaplatenie aj napriek tomu, že žalobcu zamestnával ako fyzická osoba podnikateľ, keďže zánikom živnostenského oprávnenia, ku ktorému došlo u žalovaného podľa výpisu zo živnostenského registra dňom 30. 09. 2010, nedochádza k strate spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti a ani k spôsobilosti byť účastníkom konania. Konštatoval, že v zmysle a bodu 7. pracovnej zmluvy sa mzda za žalované obdobie stala splatnou najneskôr dňa 30. 06. 2008, teda dňom 01. 07. 2008 sa žalovaný dostal do omeškania. Keďže žalovaný sa s výplatou nároku žalobcu dostal do omeškania, súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5 346 Eur od 01. 07. 2008 do zaplatenia.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. , a to podľa zásady úspešnosti, teda v zmysle ktorého, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, prizná mu náhradu trov konania alebo aby zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie ohľadom toho, či bolo obligatórnou sankciou za žalobcom spáchaný dopravný priestupok aj nútené odstavenie nákladného vozidla žalovaného. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, a stále to aj tvrdí, že porušenie dopravných predpisov spáchané žalobcom bolo takej závažnosti, že je sním zo zákona ex lége spojená sankcia núteného odstavenia nákladného vozidla počas vopred predpísanej minimálnej doby trvania odstavenia. Znamená to, že nákladné vozidlo musí stáť na odstavnom parkovisku, aj keby ihneď v plnej sume by boli zaplatené všetky poplatky, náklady na odtiahnutie a vôbec všetky požadované poplatky a pokuty. Žalovaný v konaní tvrdil a žalobca to nijako nerozporoval, že žalovaný bol na mieste núteného odstavenia vozidla v Taliansku a bol si zameniť návesy za tým účelom, aby ten náves riadený žalobcom mohol dopraviť do miesta vykládky zásielky, znamená to, že žalovaný si mohol zabezpečiť odvoz tovaru z nákladu, ale jeden náves musel ostať zadržaný na parkovisku v Taliansku. Ak by to bolo také jednoduché, ako uvádza nesprávne súd prvého stupňa, že by stačilo zaplatiť nejaké poplatky a vozidlo by bolo vydané, žalovaný by predsa zaplatil ten poplatok, a nemusel by komplikovane organizovať dovezenie ďalšieho prázdneho kamiónu aj s návesom. Logické vysvetlenie pre takýto hlúpy postup je len jedno: podľa platného talianskeho práva musela ostať po určitú vopred určenú dobu zaistená na parkovisku jedna súprava. S tým nemohol žalovaný nič urobiť, ani túto skutočnosť nijako zmeniť, iba sa takýmto podmienkam prispôsobiť. Navrhoval súdu, aby zistil obsah časovo platného talianskeho práva, aby sa preukázalo v tomto konaní tvrdenie žalovaného o nútenej povinnej odstávke nákladného motorového vozidla. Súd prvého stupňa takéto dokazovania však nevykonal. Súd prvého stupňa vytýkal žalovanému, že platenie leasingovej splátky a cestnej dane a tiež aj povinného poistenia nepovažuje za škodu na majetku žalovaného. Súd prvého stupňa však neporozumel tvrdeniam žalovaného. Predsa vie, že úhrada poistného na poistenie, dane a leasingovej splátky nie je škodou na jeho majetku. Takáto pomôcka - výpočet fixných nákladov - je použitá pre potreby kvantifikovania výšky spôsobenej škody. Takto nedefinuje právny titul škody, ale iba jej výšku, ktorú v tomto konaní uplatňuje. Opakoval počas celého súdneho konania, aj v písomnom podaní zo dňa 23. 11. 2010 aj z 16. 03. 2012, že „v dôsledku konania žalobcu bolo vozidlo s návesom nútene odstavené, počas doby jeho státia v dôsledku ušlého zisku nezískal u vozidla výnosy, ktoré by pri jeho bežnej prevádzke nadobudol. Pre orientáciu uviedol, že bežné výnosy z prevádzky týchto vozidiel sú za obdobie 4 mesiacov podstatne vyššie." Nikdy netvrdil súdu, že škoda spočíva v tom, že musel zaplatiť leasingovú splátku, daň a poistenie. Vždy tvrdil, že škoda spočíva v ušlom zisku, pretože vozidlo muselo stáť a nezarábalo, a výšku tejto škody uplatňoval minimálne v takejto výške, ktorú vyrátaval ako súčet toho, čo musel fixne počas celej doby núteného státia zaplatiť za zaistené vozidlo. Súd prvého stupňa nesprávne interpretoval jeho podania a vysvetlil to tak, že si ako škodu uplatňuje to, že zaplatil leasing, daň a poistné. To nie je pravda, vždy ako škodu uplatňoval ušlý zisk. Poukázal aj na ust. , v zmysle ktorého je možné ak škoda bola spôsobená úmyselne, okrem skutočnej škody považovať aj náhradu ušlého zisku. Na ušlom zisku stratil omnoho viac, ako uplatňuje v tomto konaní voči žalobcovi. Je logické, že každé motorové vozidlo svojou prevádzkou musí dosahovať také výnosy, aby to postačovalo na zaplatenie daní, poplatkov, poistného, leasingu a pod. V tomto konaní uplatňoval z vyššej sumy presne iba toľko, aby to pokrývalo nárok požadovaný žalobcom.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , vec prejednal v súlade s ust. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vo veci rozhodol a prijal aj správne právne závery, na zisteniach, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania.

Odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie zo dňa 30. 06. 2011, sp. zn. , v ktorom stanovil pokyny súdu prvého stupňa pre ďalšie konanie a poukázal, že ak žalovaným bolo uplatnené započítanie proti žalobcovej pohľadávke tak závisí rozhodnutie súdu vo veci

samej nielen na posúdení opodstatnenosti žalobcovej pohľadávky, ale aj na objasnení, či žalovaný má voči žalobcovi vzájomnú pohľadávku, ktorá je započítateľná a či boli splnené aj ostatné predpoklady pre zánik uplatnenej pohľadávky započítaním, keďže bolo nepochybné, že v priebehu konania žalovaný vzniesol započítací prejav do výšky uplatneného nároku žalobcom, prejav ktorý špecifikoval písomným podaním zo dňa 23. 11. 2010 ako nárok na náhradu škody v celkovej výške 15 911 Eur. V tomto písomnom podaní uviedol, že sa rozhodol požadovať iba náhradu sumy svojich fixných nákladov, ktoré musel vynaložiť a keďže žalobca od neho požaduje sumu 5 346 Eur na náhradu mzdy, uplatnil voči nemu sumu 5 346 Eur z titulu nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti dával do pozornosti ust. .

Podľa ust. , zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v a 185.

Je nesporné, že v danom prípade bolo konanie začaté na základe žaloby žalobcu, ktorý požadoval zaplatenie náhrady mzdy. Pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že uzavretím pracovnej zmluvy zo dňa 12. 05. 2008 medzi žalobcom a žalovaným došlo k vzniku pracovného pomeru na dobu určitú, ktorý sa po splnení podmienok tak ako sú uvedené v zmenil na pracovný pomer uzavretý na čas neurčitý, ktorý sa skončil až okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalobcu ako zamestnanca. Na základe toho bol žalovaný povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu z jeho postavenia ako zamestnávateľa, medzi ktoré patrila aj povinnosť poskytovať žalobcovi ako zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

Žalovaný nepopieral sumu uplatňovanú žalobcom z titulu náhrady mzdy, ako bola vyčíslená v žalobe. Preto správne postupoval súd, ak správanie sa žalovaného počas celého konania a jeho prejav hodnotil tak, že túto mzdu uznáva a že táto medzi účastníkmi konania nie je sporná. Spornou otázkou bola otázka obrany žalovaného, ktorou si uplatnil započítanie pohľadávky voči žalobcovi z titulu nároku na náhrady škody, v sume rovnajúcej sa sume uplatňovanej žalobcom z titulu nároku na náhradu mzdy. Dôvodne súd musel zamerať svoju pozornosť nielen na posúdenie opodstatnenosti žalobcovej pohľadávky, ale aj na objasnenie, či žalovaný má alebo nemá voči žalobcovi vzájomnú pohľadávku, ktorá je započítateľná a či boli splnené aj ostatné predpoklady pre vznik uplatnenej pohľadávky započítaním. Súdna prax, ale aj teória vychádza z toho, že ak neprevyšuje pohľadávka žalovaného pohľadávku žalobcu, posudzuje sa započítanie len ako obrana žalovaného proti žalobe. Ak však započítavaná pohľadávka žalovaného je vyššia ide o vzájomnú žalobu.

Je zrejmé, že v danom prípade nešlo o vzájomnú žalobu, s ktorou by bolo potrebné spájať hmotnoprávne účinky začatia konania, ale išlo o kompenzačný prejav zo strany žalovaného následne po tom, čo sa nesporil nároku žalobcu uplatňovaného z titulu náhrady mzdy. Súd prvého stupňa všetkým okolnostiam venoval dostatočný časový priestor a vo svojom rozhodnutí skúmal splnenie predpokladov pre zistenie, či má alebo nemá žalovaný voči žalobcovi vzájomnú pohľadávku, ktorá je započítateľná.

Dostatočne odôvodnil podmienky pre splnenie úspešnosti aj takéhoto nároku.

V tejto súvislosti je právne významné ust. , v zmysle ktorého zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v a 185.

Predmetné ustanovenie vymedzuje pre vznik zodpovednosti zamestnanca predpoklady, medzi ktoré patrí (tak ako vymenoval aj súd prvého stupňa), protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a ku škode musí dôjsť pre plnenie pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením týchto úloh. Škoda je majetkovou ujmou, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá

je vyjadriteľná v peniazoch. Významnou je diferenciácia na tzv. skutočnú škodu a inú škodu. Skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Tzv. inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedôjde k rozmnoženiu, prírastku alebo k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci to bolo možné očakávať za predpokladu, ak by nebolo došlo ku škodovej udalosti. Preto môže ísť nielen o škodu na veciach, vecnú škodu, ale aj o inú škodu.

Dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je vždy na zamestnávateľovi. V tomto prípade bolo len a len na žalovanom preukázať, že boli naplnené všetky potrebné predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnanca za túto inú škodu.

Je nesporné, a z obsahu spisu vyplýva, že inú škodu žalovaný špecifikoval ako náhradu sumy svojich fixných nákladov, ktoré musel vynaložiť a ktoré požadoval do výšky uplatneného nároku žalobcom, teda do výšky 5 346 Eur, aj keď ju pôvodne špecifikoval v celkovej výške 15 911 Eur. Táto škoda mala predstavovať náklady pomernej časti leasingu, náklady pomernej časti zaplatenej dane z motorových vozidiel a náklady pomernej časti zákonného zmluvného poistenia.

Podstatou vyriešenia celého sporu, a teda aj odvolacej námietky žalovaného bolo, či úhrada na poistenie dane a leasingovej splátky je alebo nie je škodou na majetku a či môže slúžiť len takáto špecifikácia výpočtu fixných nákladov, pre potreby kvantifikovania výšky spôsobenej škody. Tak totiž tvrdil a uplatňoval žalovaný svoju pohľadávku. Uvádzal, že ním uplatňovaná škoda spočívajúca v ušlom zisku predstavuje: „súčet toho čo musel fixne počas celej doby núteného státia zaplatiť za zaistené vozidlo“.

Táto odvolacia námietka potvrdzuje ten fakt, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno pred súdom prvého stupňa preukázaním tej skutočnosti, aký ušlý zisk alebo o akú škodu ide na strane žalovaného, v súvislosti s konaním žalobcu ako zamestnanca, škodu ktorú mal spôsobiť v súvislosti s plnením jeho pracovných úloh. V tejto súvislosti je právne významné ust. , v zmysle ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Doterajšia súdna doktrína všeobecne vysvetľuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu - zväčšeniu majetku poškodeného, ktorý poškodený mohol odôvodnené dokladovateľným spôsobom očakávať vzhľadom na bežný pravidelný normálny chod veci (Bičovský, J.; Holub, E.: Náhrada škody v Československom právnom řádu. Praha: Panoráma, 1981). Nestačí teda len hypotetický ušlý zisk, ale musí ísť vždy o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať, čo zo sebou prináša vierohodného preukázania zo strany poškodeného.

Spôsob zisťovania výšky ušlého zisku všeobecne v doterajšej súdnej praxe u podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových tvrdeniach poškodeného, ktorým je uplatňovaný nárok na náhradu škody zdôvodňovaný. Významné pre vymedzenie nároku môžu byť napríklad tvrdenia o konkrétnych zmluvných vzťahov, ktoré mal pre rozhodnú dobu dojednanú, pravidelne sa opakujúce obchodné príležitosti, o ktoré v tej dobe prišiel, prípadne zníženie zisku z podnikania, o prostriedky vynaložené na mzdu alebo na iný príjem osoby, ktorá v tomto období vykonávala za poškodeného činnosť na dosiahnutie zisku, zatiaľ čo predtým tieto prostriedky neboli vynakladané.

Dôkazné bremeno v zmysle ust. na preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode veci by bol získaný určitý prospech, ide vždy na ťarchu povinného, v tomto prípade zamestnávateľa, ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok. Dôkaz o existencii ušlého zisku musí byť jednoznačný. Neobstojí iba špekulácia, ale musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku blížiaca sa istote. O ušlý zisk nepôjde, ak poškodený iba tvrdil, že jeho podnikateľský zámer alebo iný zárobok, ktorý zamýšľal dosiahnuť bol zameraný. Poškodený musí preukázať, že škoda, ktorú spôsobil škodca, zasiahla do priebehu deja, ktorý by inak viedol

k určitému zisku. Inými slovami ušlý zisk musí byť podložený skutočnými okolnosťami, z ktorých je možno usudzovať, že zamýšľanému zisku by skutočne došlo. Pre určenie výšky ušlého zisku je teda rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo v skutočnosti dôjsť škodca zabránil, o aký skutočne dosiahnuteľný, nielen hypotetický prospech škodca prišiel. Treba vždy vychádzať zo sumy, ktorý by poškodený za obvyklých okolností bol býval získal, a to aj s prihliadnutím na náklady na dosiahnutie zisku (Ro NS SR zo 24. 03. 2008 sp. zn. ).

Odvolací súd je toho názoru, že úvahy a postup súdu prvého stupňa pri riešení započítacej námietky žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, bol správny. Zaoberal sa teda, či boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu na strane žalovaného a na základe vykonaného dokazovania dôvodne ustálil, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalobcu a vznikom škody. Je bez pochýb zistenie súdom, že žalovaný tvrdil, že škoda mu bola spôsobená v dôsledku tej skutočnosti, že vozidlo muselo zostať odstavené v zahraničí. To, či odstavenie vozidla v zahraničí spôsobilo následne ušlý zisk žalovanému alebo nie, bolo len a len na žalovanom preukázať. Súd prvého stupňa správne uzatvoril, že žalovaný tieto skutočnosti nepreukázal takým dôkazom, ktorý by potvrdzoval tú skutočnosť, že na jeho strane došlo k zmenšeniu majetku. Za zmenšený majetok špecifikoval náklady, ktoré pozostávali z nákladu pomernej časti zákonného zmluvného poistenia, nákladov pomernej časti leasingu a nákladov pomerenej časti zaplatenej dane z motorových vozidiel. Špecifikácia takto prezentovaného ušlého zisku nemôže podľa názoru odvolacieho súdu obstáť a nemôže mať ani súvis s ušlým ziskom za predpokladu, že by bola splnená aj príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalobcu a vznikom škody.

Podľa názoru odvolacieho súdu náklady súvisiace s pomernou časťou zaplatenia leasingovej splátky, zákonného poistenia a dane z motorových vozidiel by žalovaný tak, či tak musel zaplatiť aj keby k údajne tvrdenej škode žalovaným nedošlo. Mal dokladovateľným spôsobom preukázať, že nedošlo k rozmnoženiu jeho majetku a že prišiel o zisk, ktorý reálne očakával. Tvrdenie žalovaného, že ide o pomôcku pre výpočet kvantifikovania výšky spôsobenej škody neobstojí. Bolo na žalovanom uniesť svoje dôkazné bremeno aj v špecifikácií uplatňovaného nároku.

Na súde totiž treba tvrdiť a na tvrdenia označiť dôkazy. Je treba si splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ( ) v procese znamená, že súd žalobe nevyhovie. Rozhoduje sa pritom na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ( O. s p.). Za stavu, keď žalobca neoznačí náležite dôkazy zanedbá potrebné tvrdenie na preukázanie rozhodujúcich skutočností a nemôže počítať s úspechom v občianskom súdnom konaní. Bolo len a len na žalovanom ako na zamestnávateľovi preukázať zamestnancovi zavinenie, a teda uniesť dôkazné bremeno nielen v otázke základu nároku, ale aj výšky škody.

Na žalovanom ležalo dôkazné bremeno, že pri pravidelnom chode veci by bol získal určitý prospech. Dôkaz, ktorý o existencii takéhoto prospechu, prípadne ušlého zisku mal ním byť jednoznačne preukázaný. Ak žalovaný mal na mysli tú skutočnosť, že túto výšku špecifikoval iba ako pomôcku nejakých fixných nákladov, tak odvolací súd zdôrazňuje, že ak by aj súd prvého stupňa a odvolací súd prijal toto tvrdenie žalovaného, bolo len na ňom preukázať špecifikovanie tohto ušlého zisku takým spôsobom, aby bolo zrozumiteľné, ale predovšetkým preukázateľné v tom smere, že skutočne ide o ujmu v dôsledku škodovej udalosti. Platenie leasingových splátok, zákonného poistenia a dane z motorových vozidiel nemohlo za danej situácie a tvrdení žalovaného predstavovať ušlý zisk. Tieto náklady bol by hradil aj v prípade, ak by k škodovej udalosti nedošlo. Iné náklady predstavujúce ušlý zisk alebo majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch žalovaný neuplatnil, neprezentoval pred súdom, nešpecifikoval, a preto nebol ani dôvod sa zaoberať návrhom na ďalšie dokazovanie v súvislosti so zisťovaním platného talianskeho práva v danom časovom období vzhľadom na špecifikáciu ušlého zisku žalovaného

Žalovaný v odvolaní už spájal ušlý zisk v súvislosti s tým, že auto muselo byť odstavené v zahraničí a že počas doby jeho státia žalovaný nezískaval z vozidla výnosy, ktoré by pri bežnej prevádzke nadobúdal. Pred súdom prvého stupňa však v priebehu celého konania práve k otázke výnosu z tohto vozidla žiadne dôkazy nepredkladal ani netvrdil. Odstavenie motorového vozidla spájal s priestupkom žalobcu.

V konaní pritom bolo zistené, že následne po tom, čo predmetný poplatok spoločnosti v areáli, ktorého bolo vozidlo bolo odstavené, zaplatil žalovaný ako aj parkovné, vozidlo mu vydali a mohol sa vrátiť na Slovensko. Až následne bolo vydané rozhodnutie prefekta o uložení pokuty žalobcovi a žalovanému sumu 1 767,01 Eur, pokuta ktorá doposiaľ nebola uhradená.

Preto odvolací súd na tento odvolací dôvod s poukazom na ust. § 205a O. s p. neprihliadal.

Keďže počas konania žalovaný nepoprel sumu uplatňovanú žalobcom z titulu náhrady mzdy tak ako bol vyčíslená v žalobe, správne mal súd za to, že túto uznal a nie je medzi účastníkmi konania sporná.

V dôsledku nepreukázania príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom žalobcu a vznikom škody v dôsledku nepreukázania aj vzniku škody, ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. vzniku inej škody vo forme ušlého zisku, odvolací súd bol názoru, že žalovaný nepreukázal, že má voči žalobcovi takú pohľadávku, ktorá by bola vzájomne započítateľná. Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, ak v zmysle ust. , v platnom znení, zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi žalovanej sumy z titulu nevyplatenej náhrady mzdy. Správne bolo rozhodnutie aj v súvislosti s priznaním príslušenstva, ktoré predstavuje 9 % ročne zo žalovanej sumy od 01. 07. 2008, keďže mzda bola splatná najneskôr 30. 06. 2008 podľa bodu 7 pracovnej zmluvy.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, keďže úspešný žalobca ich náhradu nežiadal a neúspešný žalovaný na ich náhradu nemá právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.