Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-166-2012.pdf
PDF · 91.48 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/166/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného K., E. B. XX XXX XXX so sídlom R., D. XX proti povinnej: Y. H., nar. XX.XX.S., bytom D., Z. XXX/XX, pre vymoženie 1.074 eur istiny a prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. septembra 2010, č.k. 9Er/1875/2010-9, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora C.. A. L. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie poukazujúc na ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu proti povinnému titulom rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 12.01.2010, sp.zn. SR 22357/09, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu istiny vo výške 1.074 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.074 eur od 03.07.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.074 eur od 06.11.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 268,98 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.02.2010 a vykonateľnosť dňa 25.02.2010. Z predloženého rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. E. zo dňa 12.01.2010 súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere zo dňa 25.02.2009. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou / blankozmenkou/ vystavenou dňa 25.02.2009, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 03.07.2009, oprávnený vyplnil dňa 01.11.2009 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 1.074 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 03.07.2009 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 06.11.2009. Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere uzavretú dňa 25.02.2009, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 600 eur za poplatok 462 eur, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 1.062 eur v 9 mesačných splátkach po 118 eur počnúc dňom 28.03.2009. V zmluve je označený povinný svojim menom a priezviskom a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinného s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 20. podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 odst. 1 Obchodného zákonníka, sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku 17. pod názvom Dohoda o vyplnení zmenky, je zakotvená nasledovná dohoda: „Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remintentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. V článku 18. účastníci ďalej uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení
zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Súd s poukazom na právne ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy má súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka /viď zmluva/, ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Dohoda o vyplnení zmenky a jej následné použitie ako podklad pre rozhodcovské konanie je v rozpore s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Dohoda uzavretá v článku 17 všeobecných zmluvných podmienok však umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený, ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienky v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v závere odôvodnenia rozhodnutia poukázal aj na priznanie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, ktorý v predchádzajúcich rozsudkoch ten istý súd priznával ako úrok z omeškania.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom, a preto jeho platnosť nie je možné posudzovať z náležitosti platností právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. V prípade blankozmenky je súd oprávnený posudzovať len to, či zmenka bola vypísaná v súlade s dohodou o vyplňovacom práve zmenky. Uviedol, že zmenkový úrok 0,25 % denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom a tento úrok ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere je bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t.j. od zmluvy od úvere odlišnom právnom titule. V rozhodcovskom konaní nebola vznesená zo strany odporcu námietka nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, pričom odporca bol o podanom návrhu a jeho obsahu riadne upovedomený, a preto súd nemal bez vznesenej námietky zaoberať sa platnosťou zmenky a nemohol ani zamietnuť poverenie pre súdneho exekútora. Za inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci považoval také odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré nebolo tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov konania vzbudzovalo dôveru v jeho zákonnosť a správnosť. Uviedol, že v prípade, keď je založené rozhodnutie súdu na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí súd náležite odôvodniť na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. V danom prípade sa však obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik.
Neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze § 52 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup súdu na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nezaoberal sa splnením podmienok pre vzťah spotrebiteľského vzťahu, t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa, nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich záveru, k akému dospel. Vyslovil názor, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Aplikácia príslušného ustanovenia si vyžaduje ustáliť, či skúmaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Aplikáciou ust. § 54 Občianskeho zákonníka, ktorú použil súd možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie, je nutné prikloniť sa k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského. Poskytnutý úver bol určený na podnikanie, resp. výkon inej zárobkovej činnosti a z tohto dôvodu sa nejedná o spotrebiteľský úver a spotrebiteľský právny vzťah. Postup súdu, ktorý zjednodušene zrušil celé rozhodnutie rozhodcovského súdu považoval oprávnený za také, ktoré je v rozpore so zásadou civilného práva a to pacta sunt servanda. Keď exekučný súd posudzoval exekučný titul aj z jeho vecnej a právnej stránky, vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu so zákonom. Opomenul však, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Súd prvého stupňa však takto nepostupoval a zjednodušene konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom, hoci nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Vyplýva z neho, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku Zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastoľuje kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť s rozhodnutím preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V danej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 12.01.2010 sp. zn. SR 22357/09. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok veriteľa z
titulu poskytnutého úveru na základe zmluvy o úvere zo dňa 25.02.2009. Právnym základom, z ktorého uplatnený nárok vzišiel, je tak jednoznačne predmetná zmluva o úvere, preto aj uplatnený nárok sa posudzuje podľa obsahu predmetnej zmluvy o úvere a to ako celku v celom jej kontexte, nielen jej určitej časti (konkrétne ohľadom zabezpečenia poskytnutého úveru blankozmenkou). Z uvedeného dôvodu potom neobstojí argument oprávneného uvádzaný v odvolaní, že rozhodcovským rozsudkom nebol priznaný nárok zo zmluvy o úvere, ale zmenkový nárok a daný vzťah medzi oprávneným a povinným je zmenkovým vzťahom a je nutné vychádzať z jeho charakteru ako abstraktného vzťahu bez možnosti jeho ďalšieho skúmania. Okresný súd správne zmluvu o úvere uzatvorenú účastníkmi konania považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Z predloženej zmluvy o úvere totiž zistil, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ani ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Podľa ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z predloženej zmluvy o úvere zo dňa 25.02.2009 je však zrejmé, že táto zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je, pretože priamo v danej zmluve o úvere je uvedené prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté na podnikanie, čo aj potvrdil svojim podpisom. Keďže sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritéria obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, pretože tento ako lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne ako ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, z čoho je zrejmé, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti tejto definícii v Zákone o spotrebiteľských úveroch.
Zo spisu nevyplýva, že dlžník (povinný) je podnikateľským subjektom a že by v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Taký vzťah je preto možné považovať za zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, t.j. spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho aj podriadiť právnemu režimu, ktorý upravuje problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Právny záver sa dá vyvodiť z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači dáva možnosť označenia dlžníka identifikačnými znakmi, ktoré sú vyžadované Obchodným zákonníkom a Zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa a to obchodným menom, sídlom alebo miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri alebo číslom živnostenskej organizácie, či iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol, naopak identifikovaný v zmluve o úvere je menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu je zrejmé, že ide o fyzickú osobu, ktorá nekonala pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. To má potom za následok, že aj v týchto vzťahoch je možné zastaviť exekúciu, pokiaľ sa konštatujú neprijateľné zmluvné podmienky.
V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice 93/13EHS nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Vnútroštátny súd je potom povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Odvolací súd v danom prípade poukazuje, že za takúto podmienku je potrebné považovať rozhodcovskú doložku koncipovanú v bode 18 Všeobecných podmienok poskytovania úveru. Je z neho zrejmé, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Túto zmluvnú podmienku je preto potrebné posúdiť ako neprijateľnú, ktorá je následne v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Uvedená zmluvná podmienka vyžaduje od dlžníka, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a tým bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal vykonávané rozhodnutie, bola tak založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, a preto rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v
rozpore so zákonom, v dôsledku čoho nemôže byť ani sčasti spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by mohol v rámci exekúcie vymáhať. Uvedená okolnosť je preto tiež dôvodom, pre ktorý mal okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Z uvedených dôvodov, keď súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne a odvolací súd ho potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .