Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21C-153-2007.pdf
PDF · 93.36 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/153/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II sudcom JUDr. Dagmar Buchalovou v právnej veci navrhovateľky: Y. Y., X. L. X, X., zast. JUDr. Jánom Mišurom, advokátom so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, proti odporcovi: CSK- IKS spol. s.r.o., so sídlom Strojnícka 23, Bratislava, IČO: 30 777 101, zast. JUDr. Petrom Petránom, advokátom so sídlom Odborárske námestie 3, Bratislava, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol dňa 05. 12. 2012
rozhodol:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 2.261,63 Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne od 03. 06. 2006 do zaplatenia, všetko do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh zamieta.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľka je povinná zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II trovy konania štátu vo výške 199,20 Eur, do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II trovy konania štátu vo výške 49,20 Eur, do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom zo dňa 20.08. 2007 po jeho zmene domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru 97.071,25 Sk (3.222,17 Eur) brutto spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania.
Svoj návrh odôvodnila tým, že jej odporca dal ku dňu 07. 03. 2006 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré Okresný súd Bratislava N. vyhlásil za neplatné a určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňa 31. 05. 2006. V rámci tohto konania navrhovateľka nepožadovala žiadne náhrady, nakoľko od odporcu očakávala seriózne jednanie. Odporcu požiadala o úhradu dlhovanej mzdy a ostatných náležitostí vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ten si však svoje povinnosti voči nej nesplnil. Súd vydal platobný rozkaz č. k. XXC/XXX/XXXX - XX dňa 21. 01. 2008. Voči platobnému rozkazu podal odporca dňa 13. 02. 2008 odôvodnený odpor, z ktorého dôvodu bol platobný rozkaz ex lege zrušený.
Odporca v odpore uviedol, že na základe rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru vyplatil navrhovateľke v zmysle § 79 ods. 4 Zákonníka práce náhradu mzdy v sume jej dvojmesačného priemerného zárobku za rozhodujúce obdobie v sume 1.993,33 Eur (60.051,- Sk), vrátene náhrady 17,72 Eur (534,- Sk) za 6 ks nevyčerpaných stravných lístkov, po odpočítaní neoprávnene vyplatenej mzdy
za mesiac marec 2006 v sume 303,06 Eur (9.130,- Sk) brutto. V najbližšej mzdovej závierke za august 2007 zúčtoval náhradu mzdy v prospech navrhovateľky a dňa 31. 08. 2007 jej poukázal čistú náhradu mzdy vo výške 1.383,49 Eur (41.679,- Sk). Pokiaľ ide o pomernú časť 13. a 14. platu, má za to, že navrhovateľke vznikol nárok len na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojmesačného priemerného zárobku, v ktorom sú zohľadnené všetky mzdové zložky navrhovateľky. Návrh žiada v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.
Na základe vykonaného dokazovania súd rozhodol o vyššie uvedenej právnej veci rozsudkom č. k. XXC/XXX/XXXX - XX. Krajský súd v Bratislave Uznesením č. k. XXCo/XX/XXXX - XX rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesením č. k. XXC/XXX/XXXX - XXX Okresný súd Bratislava N. pripustil zmenu žalobného petitu tak, že navrhovateľka sa po zmene žalobného petitu od odporcu domáha zaplatenia náhrady mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 v sume 1.305,42 Eur s príslušenstvom, nezaplatenej mzdy (13. a 14. plat) v sume 1.826,33 Eur spolu s príslušenstvom, náhrady mzdy za nevyplatenú dovolenku v sume 435,30 Eur s príslušenstvom a tiež náhrady trov konania.
Súd vykonal vo veci dokazovanie prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania, nariadením znaleckého dokazovania a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených účastníkmi konania a zistil tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava N. zo dňa 23.3. 2007, č. k. XXC XX/XX-XXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.5. 2007 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 7.3. 2006 dané odporcom navrhovateľke je neplatné a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom uzavretý dňa 31.12. 2004 trval do 31.5. 2006, kedy sa pracovný pomer skončil na základe výpovede navrhovateľky danej odporcovi dňa 1.3. 2006.
Z pracovnej zmluvy vyplýva, že bola uzatvorená medzi účastníkmi tohto konania. Za vykonávanú prácu prináleží navrhovateľke základný plat vo výške 995,82 Eur (30.000,- Sk) brutto. Plat sa vypláca vždy k druhému dňu nasledovného kalendárneho mesiaca. Zahŕňa aj potrebné nadčasy a vypláca sa štrnásť krát do roka. Trinásty plat je splatný s nástupom na dovolenku od 6. mesiaca v roku a s nasledovnou výplatou, štrnásty plat sa vypláca k 2. decembru. Ak by medzitým zamestnankyňa ukončila pracovný pomer, pripočíta sa jej alebo dodatočne vyplatí pomerná časť týchto dodatkových platieb (13. a 14. plat). V prípade výpovede z dôvodu viny na strane zamestnanca prepadá 13. a 14. Plat (osobitné platby).
Z výpovede navrhovateľky vyplýva, že navrhovateľka dala dňa 01. 03. 2006 výpoveď z pracovného pomeru.
Z upomienky na splnenie povinností vyplýva, že navrhovateľka listom zo dňa 10. 07. 2007 vyzvala na úhradu sumy 5.913,23 Eur (178.142,- Sk) s príslušenstvom preplatenie obedových poukážok.
Z výpisu z účtu Ľudovej banky, a.s. vyplýva, že odporca uhradil navrhovateľke 1.383,49 Eur (41.679,- Sk), čo jej avizoval už listom zo dňa 31. 08. 2007.
Zo znaleckého posudku č. X/XXXX N.. T. Ž. vyplýva, že celková náhrada mzdy navrhovateľky za obdobie marec až máj 2006 je 2.991,99 Eur. Výška 13. platu navrhovateľky predstavuje sumu 996,15 Eur. Navrhovateľke prináleží 14. plat v pomernej výške 830,18 Eur. Mzdové náklady na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky za 9,5 dňa predstavujú hodnotu 435,30 Eur.
V priebehu konania navrhovateľka k veci uviedla, že pokiaľ ide o náhradu mzdy bola vykonaná čiastočná úhrada vo výške 1.707,99 Eur (51.455,- Sk) brutto. Námietka preklúzie, ktorú vzniesol odporca je vo vzťahu k uplatňovaným nárokom bezpredmetná, nakoľko dvojmesačná zákonná lehota sa vzťahuje len na uplatnenie skončenia pracovného pomeru.
V priebehu konania odporca k veci uviedol, že zo strany navrhovateľky nebola dodržaná zákonná lehota na podanie návrhu na plnenie z neplatne skončeného pracovného pomeru, ktorá začala plynúť od právoplatnosti rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Namieta správnosť znaleckého posudku. 13. a 14. plat má povahu určitej formy vernostnej odmeny.
Podľa § 77 Zákonníka práce (účinného ku dňu 31. 05. 2006) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 116 ods. 2 a 3 Zákonníka práce náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa § 118 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak sa nedohodli inak.
Podľa § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že navrhovateľka si podaným návrhom uplatnila po jeho zmene voči odporcovi jednak nárok vyplývajúci z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to náhradu mzdy vo výške 1.305,42 Eur a jednak nároky vyplývajúce z pracovného pomeru s odporcom, t. j. nárok na zaplatenie nevyplatenej mzdy (13. a 14. plat) vo výške 1.826,33 Eur a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 435,30 Eur.
Pokiaľ ide o prvý nárok navrhovateľky, t. j. nárok na zaplatenie náhrady mzdy vyplývajúcej z neplatného skončenia pracovného pomeru, súd považuje tento nárok navrhovateľky za nedôvodný v celom rozsahu. Súd má za to, že navrhovateľka nesplnila základný hmotnoprávny predpoklad na vznik tohto nároku, t. j. neoznámila zamestnávateľovi (odporcovi), že trvá, aby ju aj naďalej zamestnával, ktorá skutočnosť v konaní sporná ani nebola. V konaní sp. zn. XXC/XX/XXXX sa navrhovateľka domáhala jedine určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 07. 03. 2006 z dôvodu, že sa spoliehala na serióznosť odporcu. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššie súdu
Slovenskej republiky sp. zn. X S. z ktorého vyplýva, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na ďalšom zamestnávaní. S týmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (výpoveďou) nespája. Pokiaľ teda navrhovateľka odporcovi neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľke nevznikol, nakoľko nesplnila základný hmotnoprávny predpoklad vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súdu preto nezostalo iné, ako návrh navrhovateľky v tejto časti, t. j. v časti o zaplatenie 1.305,42 Eur zamietnuť.
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky za zaplatenie nevyplatenej mzdy, t. j. 13. a 14. platu, súd považuje v tejto časti nárok navrhovateľky za dôvodný v celom rozsahu. Ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. X/XXXX N.. T. Ž. výška 13. platu navrhovateľky predstavuje sumu 996,15 Eur a výška 14. platu (pomerná časť) sumu 830,18 Eur. Nakoľko ide o odborné závery znalca, súd sa s určenou výškou nedoplatku na mzde v celom rozsahu stotožnil. Hoci samotná výška nedoplatku na mzde je otázkou odbornou, posúdenie samotného nároku na tieto zložky mzdy je otázkou právnou, ktorú súd aj takto posúdil. Vychádzal pritom z článku 3 Pracovnej zmluvy podľa ktorého sa plat navrhovateľke vypláca štrnásť krát do roka. Trinásty plat je splatný s nástupom na dovolenku od 6. mesiaca v roku a s nasledovnou výplatou, štrnásty plat sa vypláca k 2. decembru. Ak by medzitým zamestnankyňa ukončila pracovný pomer, pripočíta sa jej alebo dodatočne vyplatí pomerná časť týchto dodatkových platieb (13. a 14. plat). V prípade výpovede z dôvodu viny na strane zamestnanca prepadá 13. a 14. plat (osobitné platby). Nakoľko pracovný pomer neskončil z dôvodu viny na strane zamestnanca (okamžité skončenie pracovného pomeru súd vyhlásil za neplatné), ale na základe výpovede danej navrhovateľkou, jej nárok na 13. a 14. plat nezanikol. Navrhovateľka má preto právo na ich pomernú časť, ktorej výšku má súd za preukázanú z vykonaného znaleckého dokazovania. Neobstojí preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľke vznikol nárok len na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojmesačného priemerného zárobku, v ktorom sú zohľadnené všetky mzdové zložky navrhovateľky. Prípadné vyrovnanie z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nemá žiadny vplyv na povinnosť zamestnávateľa uhradiť všetky mzdové nároky zamestnanca, ktoré mu vznikli z titulu trvania pracovného pomeru s jeho zamestnancom. Odporca pritom sám uzatvoril s navrhovateľkou pracovnú zmluvu, z ktorej vyplýva, že nárok navrhovateľky ako zamestnanca zostáva, hoc v pomernej časti, zachovaný aj v prípade, že zamestnanec ukončí pracovný pomer v priebehu roka. Len s poukazom na skončenie pracovného pomeru sa preto svojej zákonnej povinnosti vyplatiť navrhovateľke mzdu v zmysle pracovnej zmluvy zbaviť nemôže, pričom súd opätovne zdôrazňuje, že samotná pracovný zmluva tento prípad, t. j. ukončenie pracovného pomeru, predpokladá. Súd preto považuje nárok navrhovateľky na úhradu sumy 1.826,33 Eur za dôvodný.
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na úhradu sumy 435,30 Eur, z titulu náhrady mzdy za nevyplatenú (nevyčerpanú) dovolenku, súd má za to, že návrh navrhovateľky je dôvodný aj v tejto časti. Z ustanovenia § 116 ods. 2 a 3 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec má nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, pokiaľ ju nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Zo znaleckého posudku vykonaného v tomto konaní pritom vyplýva, že navrhovateľka nevyčerpala 9,5 dňa dovolenky, za ktorú jej preto prislúcha náhrada mzdy, ktorú ustanovený znalec určil vo výške 435,50 Eur. S poukazom na uvedené má navrhovateľka v zmysle § 116 ods. 2 a 3. Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 435,50 Eur. Súd preto návrhu navrhovateľky vyhovel aj v tejto časti.
S poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne závery, súd rozhodol tak, že odporcu zaviazal na úhradu sumy 2.261,63 Eur navrhovateľke z titulu neuhradených nárokov z pracovného pomeru účastníkov tohto konania a vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie nárokov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 1.305,42 Eur súd návrh navrhovateľky zamietol.
Nakoľko odporca dlžnú sumu 2.261,63 Eur navrhovateľke do dnešného dňa neuhradil, dostal sa s plnením peňažného dlhu do omeškania, a to najneskôr v deň nasledujúci po prvom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru zo dňa 31. 05. 2006, t. j. 03. 06. 2006. Od tohto dňa má navrhovateľka voči odporcovi nárok aj na úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.261,63 Eur až do zaplatenia.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tak navrhovateľka ako aj odporca boli v konaní len čiastočne úspešní.
Podľa §148 ods.1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
O náhrade trov štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že na ich úhradu zaviazal oboch účastníkov konania, nakoľko obaja účastníci boli v konaní len čiastočne úspešní.
Trovy štátu predstavujú sumu 248,40 Eur, na ktorých úhradu súd zaviazal oboch účastníkov tohto konania tak, že navrhovateľa zaviazal uhradiť sumu 199,20 Eur a odporcu sumu 49,20 Eur.
Pri určení výšky náhrady trov štátu, súd zohľadnil skutočnosť, že odporca v konaní ako preddavok na znalečné uhradil sumu 150 Eur, pričom tento preddavok bol použitý na úhradu časti znalečného. Zostávajúca časť znalečného vo výške 248,40 Eur bola uhradená zo štátnych finančných prostriedkov a predstavuje trovy konania štátu. Z uvedeného dôvodu súd zaviazal navrhovateľa na úhradu trov štátu vo výške 199,20 Eur a odporcu vo výške 49,20 Eur. Súd má za to, že takéto rozhodnutie je v súlade s princípom spravodlivosti, t. j. aby sa účastníci konania, ktorí boli len čiastočne úspešní, podieľali na úhrade trov znaleckého dokazovania vykonaného v tomto konaní v rovnakej výške, t. j. každý vo výške 199,20 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava II písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).