Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-3-2022.pdf
PDF · 119.8 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, A., zastúpený JUDr. Henrietou Hirjakovou, advokátkou, so sídlom Nám. Osloboditeľov 1, Michalovce, proti žalovanému: D. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, A., zastúpený JUDr. Jozefom Onďakom, advokátom, so sídlom Slovenská 69, Prešov, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 26. júla 2021, č. k. 5C/111/2018-270
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom vo veci samej uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. H. ako rozostavaná stavba rekreačnej chaty bez súpisného čísla, nachádzajúca sa na parc. č. XXXX/X, a pozemok registra „C“ parc. č. XXXX/X (ďalej tiež v jednotlivosti „stavba chaty“ a „pozemok“ alebo spolu „nehnuteľnosti“) a vydať ich žalobcovi. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe, skutkovým základom ktorej bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že listom zo dňa 1.8.2018 vypovedal „Zmluvu č. 001/2011 o nájme nebytového priestoru“ zo dňa 27.6.2011 (ďalej tiež „nájomná zmluva“), ktorou žalovanému prenechal stavbu chaty na dočasné užívanie na dobu neurčitú, a že po skončení nájmu uplynutím výpovednej doby (dňom 30.11.2018) žalovaný nehnuteľnosti naďalej užíva a odmieta ich dobrovoľne vydať. 2.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že v katastri nehnuteľností je evidovaný ako vlastník nehnuteľností žalobca, že žalobca prenechal nehnuteľnosti na dočasné užívanie nájomnou zmluvou, že v nájomnej zmluve sa strany dohodli (tiež) na jej trvaní na dobu neurčitú (Čl. IV zmluvy), na spôsobe jej skončenia tak, že „Nájom zaniká výlučne dňom uzatvorenia kúpno-predajnej zmluvy medzi prenajímateľom a nájomcom“ ( Čl. V zmluvy) a na možnosti žalovaného ako nájomcu vykonávať stavebné úpravy a iné podstatné zmeny v prenajatom priestore bez predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa za účelom ukončenia stavby (Čl. VI bod 2) zmluvy), že žalobca listom zo dňa 1.8.2011, ktorý bol žalovanému doručený dňa 6.8.2018, uplatnil výpoveď z nájmu a že napriek tomu žalovaný nehnuteľnosti naďalej užíva.
2.2. V nadväznosti na usmernenie odvolacieho súdu k ďalšiemu konaniu v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/380/2019 z 12. novembra 2019, akcentujúce potrebu posudzovať okolnosti, za ktorých došlo k zhotoveniu stavby chaty a k jej prenechaniu na dočasné užívanie žalovanému v širších než len v žalobcom prezentovaných súvislostiach, súd prvej inštancie ďalej skutkovo ustálil, že „...účastníci boli v minulosti v dobrom priateľskom vzťahu ...“ a že „...žalobca už v roku 1996 začal s výstavbou troch
rekreačných chát a že účastníci sa dohodli, že po dokončení hrubej stavby jednu z chát odpredá za predbežnú cenu žalovanému. V cene za ktorú mala byť táto chata v hrubej stavbe odpredaná sa názory účastníkov líšia. Žalobca tvrdil, že sa jednalo o dohodnutú cenu 750.000,- Sk a žalovaný, že sa jednalo o sumu 600.000,- Sk za hrubú stavbu. V tom čase účastníci neuzatvorili žiadnu písomnú zmluvu, ani zmluvu o dielo, ani zmluvu o budúcej zmluve a žiadny písomný záväzok nebol medzi nimi uzavretý, i keď sa jednalo o nehnuteľnosť. Zo zhodných prejavov účastníkov vyplýva, že hrubá stavba bola maximálne dokončená v roku 2006, kedy túto chatu fyzicky prevzal žalovaný a začal na nej robiť vlastné úpravy a na svoje náklady so súhlasom žalobcu“. Podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu „...v zmysle zhodných prejavov oboch strán sporu predmetom predaja mala byť hrubá stavba, teda po dokončení hrubej stavby, avšak k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy na rozostavanú chatu v podobe hrubej stavby nedošlo. Takýto stav pretrvával do roku 2011, kedy účastníci dňa 27.06.2011 uzavreli zmluvu o nájme nebytového priestoru č. 001/2011 v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 116/1990 Zb.“. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti nemal za preukázané tvrdenie žalovaného „...že sa dohodli následne na kúpnej cene 25.000,- eur a že túto sumu aj zložil na tento účel vo H. I. ... keďže žalobca toto tvrdenie o kúpnej cene 25.000,- eur neuznal. Naopak z údajov žalovaného vyplýva, že žalobca žiadal stále vyššiu cenu a pri poslednom jednaní to už bola cena 40.000,- eur, ktorá cena mu bola ponúknutá v septembri 2019 a ktorú akceptovať nechcel“. Na podklade týchto parciálnych zistení súd prvej inštancie vyvodil skutkový nález, že „...strany sporu sa nikdy na cene, či už hrubej stavby, alebo dokončenej stavby chaty postavenej na parcele č. XXXX/X vedenej na LV č. XXXX k. ú. H. nedohodli“, že práve z tohto dôvodu zostala stavba chaty rozostavaná a že „V dôsledku tejto skutočnosti účastníci uzavreli dňa 27.06.2011 nájomnú zmluvu č. 001/2011 a nie kúpnopredajnú zmluvu, keďže na cene týchto nehnuteľností sa nedohodli“.
3. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval § 41, §50a, § 588, a § 677 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 10 a § 12 zák. č. 116/1990 Zb., o nájme a podnájme nebytových priestorov, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe dospel k záveru, že právny dôvod užívať nehnuteľnosti žalovaného zanikol následkom platnej výpovede nájomnej zmluvy. V úvahách vedúcich k tomuto záveru prvoinštančný súd vyšiel z toho nájomnú zmluvu nemožno posúdiť ako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve nakoľko neobsahuje dohodu o kúpnej cene, ako jednu z podstatných náležitostí kúpnej zmluvy a že ustanovenie upravujúce možnosť jej skončenia výlučne uzavretím kúpnej zmluvy je neplatné, nakoľko odporuje zákonom predpokladanému usporiadaniu (§ 677 ods. 1 Občianskeho zákonníka), podľa ktorého nájomnú zmluvu uzavretú na neurčitý čas možno zrušiť výpoveďou. Podľa súdu prvej inštancie dojednanie o možnosti skončenia nájmu iba uzavretím kúpnopredajnej zmluvy v danom prípade neobstojí ani preto, že, ako už bolo zmienené na inom mieste, nájomná zmluva neobsahuje dohodu o cene za predaj nehnuteľností. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti konštatoval, že ak by „...hypoteticky prijal záver, že čl. V bol uzavretý platne a v súlade so zákonom, taktiež hypoteticky by nebolo možné tento nájomný vzťah ukončiť nikdy. Podmienkou ukončenia tohto nájomného vzťahu je uzavretie kúpnopredajnej zmluvy, ktorá je dvojstranným právnym úkonom a na platné uzavretie kúpnopredajnej zmluvy sa takto vyžaduje zhodný súhlas oboch strán, teda aj predávajúceho aj kupujúceho k čomu by hypoteticky v danom prípade nikdy nemuselo dôjsť“. Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že po uplynutí výpovednej lehoty (dňa 30.11.2018) žalovaný predmet nájmu užíva neoprávnene bez akéhokoľvek právneho titulu. Na dôvažok súd prvej inštancie skonštatoval, že „Súčasný stav je jednoznačne výhodný pre žalovaného, ktorý za nájomné 1,- eur užíva chatu, ako aj pozemok pod chatou a tiež má zabezpečenú prístupovú cestu k týmto nehnuteľnostiam na základe nájomnej zmluvy, ktorá ak by bola platná je v podstate vzhľadom k čl. V neukončiteľná a jednoznačne znevýhodňuje žalobcu ako vlastníka predmetných nehnuteľností“. Podľa jeho názoru „...mal žalovaný od roku 1996 dosť času na to, aby sa so žalobcom dohodol na cene týchto nehnuteľností a na uzavretí riadnej kúpnopredajnej zmluvy“, pričom „Žalovaný nemôže operovať s cenami, ktoré boli aktuálne v roku 1996 a ktoré sú už absolútne neaktuálne v súčasnosti vzhľadom k cenovému vývoju, inflačnému vývoju v spoločnosti ako aj ostatným skutočnostiam. Ak by bola cena nehnuteľností tvoriacich predmet prenájmu v nájomnej zmluve č. 001/2011 uvedená s tým, že táto bude ako kúpnopredajná cena v prípade uzavretia kúpnopredajnej zmluvy...“, túto skutočnosť by súd prvej inštancie ako uviedol, „akceptoval“. Podľa jeho nazerania „...by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by žalobca ako vlastník nemohol nikdy disponovať s majetkom, ktorého je výlučným vlastníkom a aby bolo žalovanému ako prenajímateľovi z nájomného vzťahu, ktorý je podľa názoru súdu ukončený uplynutím výpovednej lehoty dňom 30.11.2018 priznané väčšie právo ako vlastníkovi“. 4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný v odvolaní
v prvom rade polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o platnosti výpovede z nájmu. V súvisiacej argumentácii ozrejmil širšie súvislosti právneho vzťahu so žalobcom, akcentujúc, že dojednanie v nájomnej zmluve o možnosti skončiť nájom len uzavretím kúpnej zmluvy zodpovedá tomu, na čom boli so žalobcom „...od začiatku dohodnutí“. Odvolateľ nesúhlasil ani s úvahou prvoinštančného súdu, že stavba chaty zostala rozostavaná preto, že sa nedohodli na cene, dôvodiac, že podľa dohody mal preňho žalobca zhotoviť hrubú stavbu, pričom nikdy nebolo predmetom ich dohody celkové dokončenie stavby žalobcom. Podľa žalovaného bolo jedinou prekážkou uzavretia kúpnej zmluvy navyšovanie ceny a neochota žalobcu plniť ich dohody. Napokon žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že „nevykonal ďalšie dokazovanie v zmysle záverov uznesení Krajského súdu Košice...“.Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vady právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu prisvedčil správnosti záveru súdu prvej inštancie o platnosti výpovede z nájmu a na jeho podporu argumentoval, že dočasnosť nájmu je jeho pojmovým znakom, a preto dojednanie, ktoré v rozpore s týmto atribútom prakticky núti účastníkov zotrvať v zmluvnom vzťahu, nemôže byť platné. Podľa nazerania žalobcu „Z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že sa strany na cene nikdy nedohodli, a ani nedohodnú, tým by nájomná zmluva nemohla byť nikdy ukončená, čo je v rozpore so zákonom a nechráni vlastníka“. Žalobca v tejto spojitosti akcentoval, že žalovaný užíva nehnuteľnosti bezodplatne, a že aj v tejto konštelácii možno vnímať jeho konanie ako špekulatívne. Práve z tohto dôvodu by podľa názoru žalobcu súd nemal poskytnúť žalovanému ochranu; naopak, pri prípadnej kolízii s jeho právom na obydlie by malo byť uprednostnené právo žalobcu vlastniť majetok. Žalobca prezentoval, že on „...v dobrej viere a na základe priateľských vzťahov sa s ním dohodol, že postaví pre neho chatu, ktorú potom žalovaný od neho odkúpi...“ pričom žalovaný „Takto zavádzal žalobcu od roku 2006, kedy chatu prevzal a v roku 2018 začal do nej investovať, keď žalobca s ním vypovedal nájom.“ Žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že s návrhom žalovaného na finančné vyrovnanie nesúhlasil a poznamenal, že súčasná hodnota stavby chaty (bez pozemku) predstavuje 100.000,- Eur. Podľa žalobcu žalovaný nikdy nemal záujem dohodnúť sa na kúpnej cene pričom podľa jeho presvedčenia „On mal mať na tom záujem usporiadať si vlastnícke vzťahy“. 6. V odvolacej replike žalovaný odmietol argument žalobcu, že nemal záujem vysporiadať nehnuteľnosti, ergo dohodnúť sa na kúpnej cene za ich predaj. Poukázal na to, že sám žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza, že ho niekoľkokrát vyhľadal s konkrétnymi návrhmi na vysporiadanie nehnuteľností a pripomenul, že v konaní bolo objektivizované, že bol pripravený za nehnuteľnosti zaplatiť sumu 25.000,- Eur a že v priebehu konania pristúpil aj na žalobcom požadovanú sumu 40.000,- Eur, avšak napriek tomu k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodov na strane žalobcu. 7. Žalobca v odvolacej duplike zhodne s posúdením veci súdom prvej inštancie akcentoval, že nájom nehnuteľností skončil, a preto žalovaný užíva nehnuteľnosti neoprávnene. Poznamenal tiež, že žalovaným prezentovanú ponuku kúpnej ceny 40.000,- Eur považuje za „vydieranie“, keďže cena chaty v danej lokalite je 130.000,- Eur. 8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.9.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 9.1. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku koncentrovalo do riešenia otázky povahy a obsahu právneho vzťahu strán, založeného uzavretím
nájomnej zmluvy. Odvolací súd pritom už v kasačnom usmernení zdôraznil, že v úvahách o dôvodnosti žaloby nemožno ponechať stranou žalovaným uvádzané tvrdenia o okolnostiach, za ktorých došlo k zhotoveniu stavby chaty a k jej prenechaniu na dočasné užívanie a konštatoval predbežne (s ohľadom na v tom čase známe skutočnosti), že sa javí, že zámer, s ktorým podľa žalovaného strany vstúpili ohľadne nehnuteľností do právneho vzťahu, môže byť v protiklade s usporiadaním, ku ktorému smeruje žalobca. 9.2. Súd prvej inštancie sa s takto odvolacím súdom naznačenou alternatívou právneho posúdenia vysporiadal len úvahou, že „Čo sa týka tvrdenia strán sporu, že v roku 1996 podľa údajov žalobcu mal realizovať výstavbu hrubej stavby chaty pre žalovaného za sumu 750.000,- Sk a podľa údajov žalovaného za 600.000, - Sk, ak bola zhoda medzi stranami sporu na cene tejto hrubej stavby mala sa premietnuť buď do osobitnej zmluvy o dielo alebo do zmluvy o budúcej zmluve, ktorú strany sporu nikdy neuzavreli“, ktorá v sebe explicitne subsumuje (tiež) nijak bližšie nevysvetlený záver, že dohodu strán o podmienkach zhotovenia stavby chaty, nemožno posúdiť ako zmluvu o dielo. S týmto záverom prvoinštančného súdu sa odvolací súd nestotožnil. 9.3. Podľa § 631 Občianskeho zákonníka, zmluvou o dielo zaväzuje sa objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané (zhotoviteľ diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo. 9.4. Podľa § 634 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu. Ak nie je dohodnuté inak, platí sa cena až po skončení diela. 9.5. Z citovaných ustanovení vyplýva, že zákon neurčuje pre uzavretie zmluvy písomnú formu (i), že podstatnými náležitosťami zmluvy dielo sú dohoda o diele, ktoré má byť vytvorené, dohoda o poskytnutí odmeny za vytvorenie diela a záväzok, že zhotoviteľ dielo vykoná na svoje nebezpečenstvo (ii) a že dohoda o cene diela (na rozdiel od dohody o odplatnosti zmluvy) je (len) vedľajšou náležitosťou zmluvy o dielo, ktorá obsah zmluvy dotvára avšak jej absencia sama o sebe nemá za následok neplatnosť zmluvy. 9.6. Medzi stranami nebolo sporným, že výstavbe chaty predchádzala ústna dohoda strán, ku ktorej došlo niekedy v roku 1996. Pre posúdenie tejto dohody ako zmluvy o dielo preto bolo z pohľadu práve zmienených právno-teoretických východísk rozhodujúcim zodpovedanie otázky, či dohoda svojím obsahom naplnila jej podstatné náležitosti. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na takto položenú otázku v okolnostiach prípadu odpovedať kladne. Žalobca i žalovaný totiž zhodne prezentovali ako fakt, že v rámci uvedenej dohody došlo k dojednaniu o diele, tak i skutočnosť, že zhotovenie diela bolo dohodnuté za odplatu, hoc bez stanovenia konkrétnej výšky odplaty, pričom medzi stranami nebola spornou ani okolnosť, že žalobca mal dielo vykonať vo svojom mene na svoj účet a na svoje nebezpečenstvo. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že vyjadrenia strán ohľadne týchto skutočností zostali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nejasnými a že za prenesenie tohto stavu aj do odvolacieho štádia sporu môže v značnej miere súd prvej inštancie, ktorý napriek skutočne silným indíciám o širšom kontexte užívania nehnuteľností žalovaným než len nájomnej zmluvy a navzdory tiež zrejmému nasmerovaniu jeho pozornosti odvolacím súdom, obsahu dojednaní strán pri zakladaní ich právneho vzťahu nevenoval náležitú pozornosť. Pokiaľ by bol v tomto smere dôsledný, zistil by, že obe strany, napriek výrazne odlišnej interpretácii realizačnej fázy zmluvy, celkom konzistentne opisujú okolnosti týkajúce sa zakladania ich právneho vzťahu. 9.7. Z doplňujúcich tvrdení strán na pojednávaní dňa 5.4.2023 vyplynulo, že ohľadne diela, ktoré malo byť vykonané žalobca uviedol „...bolo dohodnuté, že vlastne bude postavená chata v stave holodomu...“. V zhode s tým žalovaný tvrdil „sme sa dohodli, že žalobca postaví hrubú stavbu...“ Ostáva dodať, že v takomto stave – ako hrubú stavbu žalobca žalovanému dielo po realizácii nesporne odovzdal. Strany konzistentne vypovedali aj o dohode o odplate za zhotovenie stavby. Žalobca tvrdil, že „cena vtedy (keď došlo k dohode o zhotovení chaty – pozn. odv. súdu) dohodnutá nebola“. V roku 1996 sme sa o cene nedohodli, až v roku 2006, kedy boli spočítané náklady, ktoré som mal na výstavbu“. Takto prezentovaný obsah pôvodnej dohody žalovaný bezo zvyšku potvrdil tvrdením, že „...na začiatku nebola dohodnutá žiadna cena, tak, ako to viedol žalobca. O cene sme sa začali baviť až keď bola hrubá stavby urobená v reále...“ 9.8. Na podklade týchto skutkových zistení odvolací súd naproti spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ohľadne vytvorenia diela bola medzi stranami uzavretá zmluva o dielo podľa § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom žiadna skutočnosť, ktorá v konaní vyšla najavo nenasvedčuje tomu, aby došlo k jej zániku na základe niektorej z právom aprobovaných skutočností. Za takú v okolnostiach prípadu nemožno podľa nazerania odvolacieho súdu považovať ani nájomnú zmluvu uzavretú medzi stranami dňa 27.6.2011, nakoľko z nej nevyplýva - výslovne ani s použitím interpretačných pravidiel, vôľa zmluvných strán zrušiť záväzok zo zmluvy o dielo
a nahradiť ho záväzkom z nájomnej zmluvy. Práve naopak, obsah dojednaní - symbolicky stanovené nájomné, možnosť vykonávania ukončovacích prác bez súhlasu prenajímateľa, ale predovšetkým stranami prejavená vôľa skončiť nájom len na základe právnej skutočnosti uzavretia kúpnej zmluvy, svedčí o zámere zachovať esenciálne záväzky zo zmluvy o dielo a síce záväzok žalobcu odovzdať dielo žalovanému a previesť naň vlastnícke právo oproti záväzku žalovaného zaplatiť cenu za zhotovenie diela, ktoré strany bezpochyby i naďalej mienili naplniť uzavretím kúpnej zmluvy. Žalobca podstatu usporiadania právneho vzťahu strán v súvislosti s uzavretím nájomnej zmluvy interpretoval tak, podľa jeho vyjadrenia žalovaný predložil návrh nájomnej zmluvy „...aby mohol previesť elektriku na seba“, s tým že zároveň povedal, že „...do 3 mesiacov mi zaplatí za chatu“. Žalobca zároveň uviedol, že on po uzavretí nájomnej zmluvy „...žalobcovi povedal, že keď bude mať peniaze, že keď príde bez problémov uzatvoríme kúpnu zmluvu“. Obdobne žalovaný potvrdil, že „V tom čase (v čase keď strany pristúpili k uzavretiu nájomnej zmluvy – pozn. odv. súdu) sme ani ja ani žalobca nemali iný úmysel ako vysporiadať si vzájomné vzťahy kúpnou zmluvou“. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že nájomnej zmluve rozhodne nemožno pripísať povahu a účinky privatívnej novácie, čo vo svojich dôsledkoch zakladá nevyhnutnosť posudzovať existenciu právneho dôvodu užívania nehnuteľností žalovaného primárne v kontexte práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o dielo. 9.9. Napriek absencii explicitnej zákonnej úpravy je možné mať za to, že zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi a že táto povinnosť zahŕňa povinnosť riadne vykonané dielo prevziať na strane objednávateľa (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II, § 451 -880. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2015, 1580 s.). Pokiaľ má dielo povahu hnuteľnej veci, objednávateľ k nemu nadobudne vlastnícke právo prevzatím, pričom týmto momentom naňho prechádza aj nebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci (§ 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V prípade zhotovovanej nehnuteľnej veci, pokiaľ vlastnícke právo k nej nevznikne objednávateľovi už zhotovením – čo je vzhľadom na skutočnosť, že k výstavbe došlo na pozemku žalobcu a fakt, že strany zhodne prezentovali tiež obsah dojednaní ohľadne spôsobu majetkového vysporiadania, aj tento prípad, predpokladá naplnenie zmluvného záväzku vykonať dielo okrem jeho riadneho ukončenia a odovzdania tiež prevod vlastníckeho práva k nemu na objednávateľa písomnou zmluvou, pričom k nadobudnutiu vlastníckeho práva v tomto prípade dochádza vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 9.10. Z uvedeného ďalej vyplýva, že odovzdanie stavby chaty žalovanému najneskôr v roku 2006 (pozn.: žalobca prezentuje, že k tomu došlo v roku 2006; naproti tomu žalovaný uvádza, že sa tak stalo už v roku 2000) a jej užívanie žalovaným od toho času nie je len faktickým stavom, ale má aj právny základ v plnení záväzku žalobcu zo zmluvy o dielo. Podľa názoru odvolacieho súdu obligačná podstata tohto usporiadania činí zo žalovaného detentora, ktorý je oprávnený mať vec u seba. Preto nemožno inak než konštatovať, že uplatnený nárok na vypratanie nehnuteľností, opierajúci sa o argument o skončení nájmu ako právneho dôvodu užívania stavby chaty, je celkom zrejme vystavaný na právnom omyle žalobcu. 9.11. Odvolací súd zdôrazňuje, že záväzky, ktoré strany uzavretím zmluvy o dielo prevzali, nie len determinujú už prezentované právne usporiadanie pomerov, ale prirodzene predurčujú možnosť precíznejšieho zadefinovania sporných momentov pri realizácii práv a povinnosti strán a skrz toho aj objektívnejšie posúdenie legitimity uplatnených nástrojov súdnej ochrany. Z pohľadu odvolacieho súdu prvotným problémom v právnom vzťahu strán rozhodne nebola okolnosť užívania sporných nehnuteľností žalovaným, pričom v popredí ich pozornosti bezpochyby nebola ani dlhodobá stagnácia splnenia ostávajúcich záväzkov zo zmluvy o dielo, ktorá nad akúkoľvek pochybnosť mala základ v ich priateľskom vzťahu. Akiste väčšiu váhu zodpovednosti za tento stav nečinnosti možno v istom období pripísať žalovanému. Faktom však je, že žalobca bol k tejto pasivite najprv právne i fakticky ľahostajný a že neskôr sám nemalou mierou prispel k sťaženiu realizácie zmluvy o dielo - najprv neochotou usporiadať pozemok pod chatou v duchu pôvodnej dohody, neskôr vnášaním svojich, opakovane sa stupňujúcich predstáv o cene diela a napokon aj presadzovaním nepatričnej vlastníckej ochrany. Žalobca v tomto svojom postoji prehliadol, že podľa dohody zhotovil stavbu chaty pre žalovaného, ktorý ju v súlade s obsahom dojednaní prevzal, dokončil podľa svojich predstáv a napokon učinil aj svojim obydlím a dostatočne razantne si tiež neuvedomil, že ani dlhé roky nečinnosti ani postupne sa vzďaľujúce sa predstavy o riešení vzniknutej situácie, nemajú právotvorné účinky, a teda že sami o sebe nemali vplyv na trvanie a obsah záväzkov, hoc aj boli prijaté pred viac ako 20 rokmi. Ako už odvolací súd naznačil na inom mieste, z právneho vzťahu založeného zmluvou o dielo má žalobca právo na zaplatenie ceny diela, v ktorej je subsumovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú v danom usporiadaní musí trpieť až do prevodu vlastníckeho práva na žalovaného. To inými slovami povedané znamená, že z právneho hľadiska aktuálna hodnotová disproporcia v právnom vzťahu strán, nie je vyvolaná tým, že
žalovaný užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, ako sa žalobca mylne domnieva, ale tým, že za zhotovenie diela žalovaný doposiaľ nezaplatil, ani dobrovoľne a ani na základe intervencie súdu. Hneď jedným dychom je potrebné akcentovať, že nezaplatenie ceny diela samo o sebe nemá za následok zánik záväzku; zakladá však práva a nároky, prostredníctvom ktorých je možné dosiahnuť nápravu alebo ochranu ohrozených či porušených práv. Práve na ne sa v stále trvajúcom právnom vzťahu zo zmluvy o dielo mala koncentrovať pozornosť žalobcu, mimosúdna, ale prípadne i súdna, čo je pre posúdenie uplatneného nároku už v samotnom základe kľúčové. 10. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené v zmysle ust. § 387 ods. 1 a contrario C.s.p. Nakoľko ale procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené, odvolaním bola vytknutá predovšetkým právna vada a odvolací súd mal po odstránení skutkových medzier na nariadenom pojednávaní dostatočný skutkový základ, pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho rozhodnutia spôsobom vyjadreným vo výrokovej časti tohto rozsudku. 11. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. o trovách celého konania. 12. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 13. Podľa ust. § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 14. V celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v jeho odvolacej časti mala v konečnom dôsledku strana žalovaného výlučný procesný úspech. Napriek tomu súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, majúc za to, že tu sú dané okolnosti odôvodňujúce uplatnenie sudcovskej moderácie pri rozhodovaní o trovách konania. 15. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 16.1. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu, ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia tejto normy pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, výklad týchto kategórii teda ponecháva na súdnu prax. Tá za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942). § 257 C.s.p. je totiž právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, tj. právnou normou, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom (ani pozitívnym a ani negatívnym vymedzením), ale ktorá ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností. Jednotiacim znakom takto do úvahy prichádzajúcich okolností je ich výnimočnosť z hľadiska spravodlivosti usporiadania nákladov konania. Záver súdu o výnimočnosti prípadu a prítomnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sa preto musí opierať o také zistené okolnosti, za ktorých by v konkrétnom prípade bolo nespravodlivé zaťažiť stranu povinnosťou nahradiť náklady konania podľa jeho výsledku, a za ktorých by zároveň bolo možné spravodlivo požadovať na oprávnenom subjekte, aby náklady konania ním vynaložené znášal zo svojho. 16.2. Odvolací súd takúto skutočnosť vzhliadol v už zmienenej okolnosti (pomenovanej v bode 9.11.odôvodnenia), že ako žalobca, tak aj žalovaný výrazne prispeli k vzniku a k prehlbovaniu sporu, či už spôsobom založenia ich právneho vzťahu alebo realizáciou práv a povinností z neho vyplývajúcimi. V tejto konštelácii podľa názoru odvolacieho súdu možno od oboch strán spravodlivo požadovať, aby trovy takto vyvolaného sporu, znášali sami. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)