Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoP/22/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala vo veci starostlivosti o maloleté deti: X. H., nar. XX. W. XXXX, W. H., nar. X. T. XXXX a V. H., nar. X. T. XXXX, všetky bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: N. K. H., nar. XX. X. XXXX, bytom T. XXX a otca: G. H., nar. XX. V. XXXX, bytom W. XX, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 23. apríla 2012 č. k. - 52 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa bežného výživného m e n í tak, že výživné otca na maloletého X. zvyšuje od 1. apríla 2012 zo sumy 66,39 eur mesačne na sumu 90 eur mesačne, na maloletého W. od 1. apríla 2012 do 31. augusta 2012 zo sumy 66,39 eur mesačne na sumu 80 eur mesačne a od 1. septembra 2012 naďalej na sumu 90 eur mesačne a na maloletého V. od 1. apríla 2012 zo sumy 66,39 eur mesačne na sumu 80 eur mesačne a tým mení rozsudok Okresného súdu Trnava zo 17. apríla 2009 č. k. - 101 v časti výšky výživného.

Vo veci samej, týkajúcej sa zročného výživného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že zročné výživné od 1. apríla 2012 do 30. novembra 2012 na maloletého X. v sume 188,88 eur, na maloletého W. v sume 138,88 eur a na maloletého V. v sume 108,88 eur povoľuje otcovi zaplatiť v splátkach po 10 eur mesačne na každé z detí spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so splnením i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zvýšil vyživovaciu povinnosť (správne inak len „výživné“

- pozn. odvolacieho súdu) otca na každé z maloletých detí zhora (tu pri nadbytočnej identifikácii otca aj vo výroku rozsudku menom a priezviskom, maloletých detí s výnimkou V. priezviskami a otca i všetkých detí tiež dátumami narodení, hoci takáto identifikácia má štandardne opodstatnenie len v úvodnej časti rozsudku - opäť pozn. odvolacieho súdu) zo sumy 66,39 eur mesačne na sumu 90 eur mesačne od 1. apríla 2012, „ktoré výživné je otec povinný zaplatiť vždy do 15-teho dňa toho - ktorého mesiaca vopred k rukám matky“ (čím napokon iba zopakoval platobné podmienky pre výživné určené už skoršími rozhodnutiami bez toho, aby aj v tomto smere došlo k akejkoľvek zmene - do tretice pozn. odvolacieho súdu). Ďalším samostatným čiastkovým výrokom rozsudku vyslovil, že týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Trnava č. (správne „č. k.“) -101 (správne „14P/60/2007 - 101“) zo 17. apríla 2009 v časti „o výške výživného plateného otcom na maloleté deti“, nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1. apríla 2012 do 23. dňa rovnakého mesiaca i roka (tu správne do 30. apríla

2012, ako bude vysvetlené i neskôr - ďalšia pozn. odvolacieho súdu) v sume 23,61 eur u každého z maloletých detí povolil otcovi splácať (správne „zaplatiť“) v splátkach po 5 eur mesačne na každé z detí a to bez uvedenia počiatku plnenia takejto povinnosti pod stratou výhody splátok a vyslovil tiež, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. , , a , , , , a a Zák. o rodine ( v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o zmene pomerov (odôvodňujúcej matkou požadované zvýšenie výživného) a to najmä na strane maloletých detí (ako výživou oprávnených osôb). Tú videl v náraste potrieb detí v súvislosti s ich vzdelávaním (prechod X. na internátnu strednú školu a postup W. a V. na vyšší stupeň osemročného gymnázia), s ich športovými aktivitami (hranie futbalu u X. a W., thajský box u X. a posilňovanie u všetkých detí) a napokon i všeobecne v závislosti na zvýšení veku detí a nutnosti uspokojovania ich bežných potrieb. Ak potom u matky došlo k zvýšeniu príjmu zo zamestnania (priemer 625,84 eur mesačne oproti skorším cca 480 eurám mesačne), otec ako živnostník deklaroval nie príliš vysoký príjem v čase pôvodného rozhodovania i v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom a dokonca i jeho zníženie (z cca 232 eur mesačne na zisk z podnikania za rok 2011 v sume 123,02 eur ročne !), obaja rodičia žijú t. č. s novými partnermi poberajúcimi príjem zo zamestnania (z nich len matka v manželskom zväzku) a žiaden z nich nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť, bolo (podľa okresného súdu) nevyhnutným zvýšenie výživného, avšak nie na požadovaných 150 eur mesačne na každé dieťa, ale na nižších 90 eur mesačne (kde opomenúť nešlo ani neprimerane nízky vykázaný zisk z podnikania otca a nepreukázanie jeho snahy obstarať si primerane ohodnotené zamestnanie a vôbec nemohla obstáť argumentácia starostlivosťou o dieťa priateľky otca). Zvýšenie výživného od 1. apríla 2012 odôvodnené bolo požiadavkou matky v tomto zmysle, rozhodnutie o zročnom výživnom taktiež len vecne rozdielom medzi zvýšeným a pôvodne určeným výživným a všeobecne výškou nedoplatku a príjmovými a majetkovými pomermi otca a napokon „rozhodnutie“ o trovách konania len paušálnym odkazom na ( č. v znení neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len otec s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) úplným zamietnutím návrhu, ktorý návrh pred odvolacím súdom modifikoval požiadavkou na zvýšenie výživného na X. nanajvýš na 80 eur mesačne a na W. a V. nanajvýš na 70 eur mesačne u každého. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru do istej miery jednostranne prihliadol len na potreby detí (v rámci ktorých mimoškolské aktivity nie sú nevyhnutnými pre ich vývin a sú nahraditeľné nie tak nákladnými alternatívami), pričom on dostatočne preukázal pretrvávajúcu snahu postarať sa o všetky na neho výživou odkázané osoby a spochybňovanie jeho záujmu zveľadiť životné prostredie a blahobyt svojich blízkych nie je namieste.

Matka písomným vyjadrením navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a taktiež pred odvolacím súdom svoj pôvodný odvolací návrh revidovala tak, aby bol rozsudok (napadnutý len otcom) zmenený zvýšením výživného na sumy 120 (u X.), resp. 100 eur (u W. aj V.) mesačne. Okrem podržania si argumentov vedúcich ju k podaniu návrhu a stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozsudku vrátane úvahy o nereálnosti otcom vykazovaného zisku z podnikania poukázala tiež na ďalšiu zmenu pomerov (vzniknutú v priebehu odvolacieho konania), spočívajúcu v prestupe i maloletého W. na školu navštevovanú X..

Opatrovník sa pripojil k obom odvolacím návrhom matky (najskôr k tomu prvému a následne i k druhému, takéto návrhy prakticky kopírujúc) a to bez uvedenia dôvodov k tomuto ho vedúcich (v písomnom vyjadrení), resp. pre pripojenie sa k dôvodom matky (pred odvolacím súdom).

Odvolací súd prejednal podľa a a na základe odvolania otca celú vec (pretože tu šlo o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, ktorého jediným predmetom bola otázka úpravy rozsahu vyživovacej povinnosti otca k deťom, takéto konanie sa mohlo začať i bez návrhu a odvolací súd v ňom tak nebol viazaný návrhmi účastníkov na spôsob rozhodnutia vrátane odvolacích návrhov, pričom napokon „rozhodnutie“ o trovách konania malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej, nech aj v tejto konkrétnej a tiež iných s ňou druhovo totožných veciach závislého len formálne) a to podľa na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom oboch rodičov a oboznámením potvrdenia Hotelovej akadémie Ľ. Wintera v Piešťanoch zo 17. septembra 2012 a na takomto základe dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

napriek principiálne správnemu zodpovedaniu si (okresným súdom) otázky potreby navrhovaného riešenia (zvýšenia výživného) a možnosti stotožnenia sa i s ustálením času, od ktorého takéto opatrenie prichádzalo do úvahy (časové hľadisko zmeny pomerov) nemožno považovať za celkom správny, keď súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre jeho rozhodnutie (to inak pri zachovaní možnosti doplnenia dokazovania aj odvolacím súdom), nie celkom korektne sa však vyporiadal s hľadiskom dopadu zmien pomerov u jednotlivých detí na mieru vyživovacej povinnosti ich rodičov (predovšetkým otca) k nim. Práve to i navzdory nutnosti odmietnutia väčšiny námietok z odvolania otca malo za následok, že tentoraz neopodstatnene bol zachovaný rozsah vyživovacej povinnosti otca ku všetkým deťom v rovnakej sume a takúto nesprávnosť len čiastočne zmenila ďalšia zmena pomerov v odvolacom konaní (na ktorú ale mohol prihliadnuť až odvolací súd a súd prvého stupňa ju samozrejme pre jej neexistenciu v čase jeho rozhodovania zohľadňovať nemohol), pričom napokon zmenu napadnutého rozsudku vo veci samej si vyžiadali tiež viaceré formulačné nadbytočnosti a jedna právna nesprávnosť zmienené už v úvodnej časti tohto rozsudku (odvolacieho súdu).

Správnym je takto záver, podľa ktorého dôvodom pre zvýšenie výživného môže byť aj nástup zmeny pomerov len u niektorého zo zákonných kritérií, ktoré pre tieto účely zákon považuje za významné.

Ustanovenie § 78 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine (citované už súdom prvého stupňa) totiž robí možnosť zmeny rozhodnutia o výživnom závislou na zmene pomerov a korektným výkladom tohto ustanovenia i v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) vo veciach rodinného práva treba dospieť k tomu, že dôvodom pre zmenu rozhodnutia o výživnom je vždy len taká zmena pomerov, ktorá má charakter podstatnej zmeny okolností rozhodujúcich pre určenie výživného. Pre záver o existencii takejto zmeny je potom nevyhnutné zistenie kritérií rozhodujúcich pre určenie výživného ako v čase pôvodného rozhodovania (rozumej v čase rozhodovania rozsudkom majúcim sa tentoraz zmeniť), tak i v čase rozhodovania o zmene a prípadne i v príslušnom časovom úseku medzi takto vymedzenými hranicami a následné porovnanie takýchto kritérií, ich komplexné zhodnotenie a následné ustálenie, či tieto v ich súhrne odôvodňujú záver o zmene pomerov naznačenej už vyššie a ak áno, v akom smere (dôvod pre zvýšenie výživného, pre jeho zníženie, či dokonca pre zrušenie skôr uloženej povinnosti platiť výživné), rozsahu (miera zvýšenia či zníženia výživného) a aj od ktorého času (hľadisko nástupu zmeny pomerov v rámci obdobia sledovaného obvykle návrhom na začatie konania o úprave rozsahu skôr určenej vyživovacej povinnosti). Kritériami z uvedeného pohľadu významnými sú potom na jednej strane odôvodnené potreby výživou oprávneného (resp. i viacerých osôb v takomto postavení) a na druhej strane schopnosti, možnosti a majetkové pomery výživou povinného (i tu s prípadnou pluralitou viacerých takto do úvahy prichádzajúcich osôb) - v tejto súv. por. i ďalšie už súdom prvého stupňa citované ustanovenie § 75 ods. 1 vety prvej Zák. o rodine. Prípadné zmeny v takýchto kritériách potom nemusia byť vždy jednosmernými (kedy ide o určitý ideál, pri ktorom viacero čiastkových zmien v ich súhrne podporuje jednu a tú istú úpravu miery skôr určenej vyživovacej povinnosti), ale môžu byť naopak takými, pri ktorých zmena na jednej strane vzťahu je vyvažovaná protichodnou zmenou na strane druhej (napr. nárast potrieb výživou oprávneného dieťaťa je sprevádzaný stratou zamestnania výživou povinného rodiča), či dokonca tu môže byť aj podstatnejšia zmena len jedného z viacerých kritérií (bez zodpovedajúcej zmeny na druhej strane tzv. vyživovacieho vzťahu), ktorá však sama osebe zakladá právom predpokladanú (rozumej podstatnú) zmenu pomerov. Napokon v tejto konkrétnej veci bolo potrebné upriamiť pozornosť (ako to urobil aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku) tiež na ustanovenia § 62 ods. 4 a ods. 5, ako aj § 75 ods. 1 vety druhej Zák. o rodine, z ktorých podľa prvého pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, podľa druhého výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť a napokon podľa toho ostatného sa na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, či majetkového prospechu.

V prejednávanej veci potom ani otec (braný na zodpovednosť požiadavkou matky na vyššie výživné) nepopieral, že tu došlo k zvýšeniu potrieb detí, ale bránil sa de facto len možnosťou uspokojovania takýchto potrieb i menej nákladným (než matkou preukazovaným) spôsobom a popri tom i tým, že mu na jednej strane nemožno vytýkať nič, z čoho by mal byť vyvodený nedostatok jeho úsilia postarať sa o potreby jeho detí a na druhej strane je prirodzenou jeho snaha zabezpečiť primerané podmienky

jeho blízkym (ktorými v kontexte odvolania zjavne treba rozumieť členov súčasnej domácnosti vedenej otcom).

Z takýchto námietok prvá nemohla byť významnou preto, lebo opodstatnenosť zvýšenia výživného u všetkých tu diskutovaných detí tu bola bez ohľadu na prihliadanie (či neprihliadanie) na ich športové aktivity (nech aj nie presne v takom rozsahu, ako to ustálil súd prvého stupňa), druhá (tá o vynakladaní otcom všetkého požadovateľného úsilia na zabezpečenie všetkých výživou na neho odkázaných osôb) i na základe doplnenia dokazovania na odvolacom súde vykazovala nezanedbateľné trhliny a tretia (o prirodzenosti snahy vybudovať tzv. rodinné zázemie) mala povahu obrany, ktorú šlo prijať len potiaľ, pokiaľ táto nebola na ujmu plneniu si zákonnej vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu (teda povinnosti, pre ktorú zákon ustanovil absolútnu prioritu - pri ktorej existencii musia mať prípadné iné výdavky výživou povinného rodiča logicky menšiu mieru závažnosti).

Pri uplatnení aj takýchto úvah samozrejme nešlo dosť dobre neprihliadať na okolnosť zotrvávania otca pri živnostenskom podnikaní zaručujúcom mu len príjem, pri ktorom o zmysluplnosti obstarávania si obživy takýmto spôsobom možno s úspechom pochybovať, rovnako ako i na problematickú schopnosť otca objasniť jeho aktivity smerujúce či už k získaniu príjmu zo zamestnania alebo k takému zvýšeniu intenzity aktivít na úseku podnikania, ktoré by boli úmerné otcom vykazovaným výdavkom (čistý zisk z podnikania 123,02 eur ročne, čiže 10,25 eur mesačne je nepochybne na zabezpečovanie riadneho chodu trojčlennej domácnosti otca primálo, to isté platí aj v prípade snahy tvrdiť využívanie len takejto sumy na splácanie hypotekárneho úveru istý čas zabezpečujúceho otcovi zdroj príjmu a vkráda sa tak otázka, či tu nie sú ešte ďalšie otcom nevykazované príjmy). Praktická neschopnosť otca zrozumiteľne objasniť spôsob financovania potrieb domácnosti vedenej ním t. č. s osobami, ku ktorým vyživovaciu povinnosť nemá (družka a jej dieťa, ktoré nie je zároveň dieťaťom otca z prejednávanej veci), či dokonca nepriamo potvrdené financovanie potrieb takto vedenej domácnosti najmä otcom mali potom ako charakter vynakladania otcom tzv. neprednostných výdavkov (bez možnosti prihliadania na ne pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti), tak i charakter vzdávania sa otcom určitého (za iného chodu vecí očakávateľného) majetkového prospechu bez toho, aby na to jestvoval dôležitý dôvod (opäť príčina, pre ktorú reálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery výživou povinného otca bolo treba považovať za podstatne vyššie, než tie, ktoré by vyplývali z podkladov slúžiacich o. i. pre daňové účely).

Odvolací súd potom zhodne so súdom prvého stupňa (a v končenom dôsledku i s oboma rodičmi a opatrovníkom detí) má za to, že od času rozhodovania rozsudkom majúcim sa podľa návrhu matky zmeniť (od 17. apríla 2009) došlo k zmene pomerov na strane detí, odôvodňujúcej zvýšenie výživného na všetky deti.

Takáto zmena však s prihliadnutím k tomu, že v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom len jedno z detí (X.) a v čase rozhodovania odvolacieho súdu už dve z celkom troch detí, o ktoré tu ide (okrem X. i W., nie však i V.) boli žiakmi (študentmi) inej školy než v čase skoršieho rozhodovania, si vyžiadala miernu diverzifikáciu výživného na jednotlivé deti (tak, aby sa medzi doterajšou výškou výživného jednotnou pre všetky deti roztvorili obrazné nožnice a takto sa reagovalo na preukázateľne viac zvýšené potreby u najstaršieho syna navštevujúceho internátnu strednú školu už v čase rozhodovania okresným súdom a u staršieho z oboch dvojčiat, u ktorého takáto zmena nastala až v priebehu odvolacieho konania).

Tu sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že za primeranú sumu výživného po zvýšení na X. treba považovať 90 eur mesačne, pretože doložené zvýšené výdavky len v súvislosti s navštevovaním týmto dieťaťom štúdia na Hotelovej akadémii v Piešťanoch predstavujú sumu cca 100 eur mesačne (presne 100,33 eur ako 1.204 eur doložených výdavkov v 1. ročníku školy rozpočítaných na 12 mesiacov bežného roka) a okrem nich sú tu ešte aj ďalšie výdavky. Takéto zvýšenie miery výdavkov, o ktorých nevyhnutnosti v prejednávanej veci nebolo sporu (keďže tam neboli zahrnuté výdavky na otcom spochybňované športové aktivity) musí mimo akúkoľvek pochybnosť znášať primárne otec, ktorý sa nepodieľa na starostlivosti o maloleté deti žiadnym iným spôsobom než platením výživného. Keďže ale na druhej strane tu ide (a to nielen u X. - v čase rozhodovania odvolacieho súdu už blížiaceho sa veku dospelosti, ale i u W. a V. vo veku prevyšujúcom 16 rokov) už o staršie deti, vyživovacia povinnosť matky k nim už nie je plne krytá výkonom osobnej starostlivosti o deti (ako je tomu naopak u detí útleho

či nižšieho veku) a preto aj na jej strane bolo treba (ako s predbežnou otázkou) pracovať s vykrývaním potrieb maloletých detí i ňou (matkou) vo finančnej forme.

Ak potom u maloletého W. i V. bolo treba prvotne usudzovať na zvýšenie ich potrieb len úmerne zvýšeniu veku takýchto detí a všeobecnému nárastu cien a aspoň čiastočne zohľadniť i náklady na vyvíjanie otcom popieraných aktivít takýchto detí, u týchto bolo namieste zvýšenie výživného od počiatku obdobia sledovaného návrhom v menšom rozsahu než u X., pričom odvolací súd tu pre relatívnu nákladnosť i stredoškolského štúdia na gymnáziu považoval za opodstatnenú a pomerom účastníkov v prejednávanej veci primeranú sumu 80 eur mesačne. U W. sa pritom pre započatie navštevovania aj ním internátnej (nákladnejšej) strednej školy skôr navštevovanej len jeho starším bratom obdobie pokrývané rozsudkom odvolacieho súdu muselo rozdeliť na to, v ktorom tento (prostredný syn) mal zdieľať osud svojho mladšieho brata (od 1. apríla 2012 do 31. augusta 2012 ako dňa predchádzajúceho započatiu štúdia W. na hotelovej akadémii) a na ďalšie obdobie (od 1. septembra 2012 naďalej), v ktorom naopak mal pre neho platiť rovnaký režim ako u najstaršieho X.. Dôvodom pre relatívne menší rozdiel medzi zvýšeným výživným patriacim jednotlivým deťom (X. na jednej a W. a V. na druhej strane v prvom období zhora a dvojici X. a W. na jednej a V. na druhej strane v období druhom pri rozdiele výživných 10 eur mesačne na bežnom výživnom) napokon musel byť i fakt, že obvyklý pobyt detí na internátnej škole v rámci tzv. pracovného týždňa týmto neupiera status členov domácnosti vedenej takýmito deťmi s ich matkou a súrodencom (súrodencami) nenavštevujúcim (-i) internátnu školu a ani požívanie výhod z vedenia takejto domácnosti plynúcich, takže tu zvýšené výživné nemá slúžiť len uspokojovaniu zvýšených potrieb spojených so štúdiom, ale aj ďalších výdavkov na vedenie domácnosti detí s ich matkou.

Týmto spôsobom a za pomoci úvahy, podľa ktorej potreby maloletých nekryté výživným od otca má uspokojovať matka preto odvolací súd dospel k záveru, že zvýšeným výživným primeraným okolnostiam prípadu v prejednávanej veci je 90 eur mesačne za celé sledované obdobie u X., 80 eur mesačne u V., ako aj nižšia z takýchto súm u W. v čase, v ktorom ešte spolu s V. navštevoval gymnázium a vyššia v neskoršom čase, v ktorom nasledoval X. v štúdiu na Hotelovej akadémii Ľ. Wintera v Piešťanoch. Prvotná zmena pomerov tu bola síce už v čase pred začatím konania (7. marca 2012), keďže u všetkých detí sa nástup na inú školu, resp. do vyššieho stupňa tej istej školy datoval už k 1. septembru školského roka, v ktorom konanie začalo, uplatnenie požiadavky matky na zvýšenie výživného až od 1. apríla 2012 však bolo faktickým svedectvom nedostatočnosti skoršieho (nižšieho) výživného až od takéhoto času a zároveň dôvodom, pre ktorý zmenu pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného bolo možno ustáliť práve k takémuto času.

Podľa preto napadnutý rozsudok vo veci samej, týkajúcej sa bežného výživného bol zmenený spôsobom vyplývajúcim z prvej vety výroku tohto svojho rozsudku, čím odvolací súd odstránil i všetky už vyššie spomenuté nesprávnosti a nadbytočnosti, nachádzajúce sa v prvých dvoch vetách výroku napadnutého rozsudku.

V závislosti na takejto zmene rozsudku súdu prvého stupňa a samotnom časovom odstupe medzi rozhodovaním súdov oboch stupňov (v dôsledku ktorých sa čiastočne zmenili sumy výživného patriace W. a V. a predĺžilo sa i obdobie platenia otcom len pôvodného výživného), ale i pre potrebu odstránenia ďalších taktiež už vyššie priblížených nesprávností z výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa bolo potom treba (i tu podľa ) zmeniť i rozhodnutie o už zročnom výživnom.

Tu súd prvého stupňa totiž zjavne opomenul, že určenie splatnosti bežného výživného do 15. dňa v bežnom mesiaci so sebou nesie faktor zročnosti výživného (k času rozhodovania) za celý predchádzajúci mesiac, ak sa rozhoduje do 15. dňa v mesiaci vrátane takéhoto dňa (nakoľko výživou povinný má ešte možnosť aj v deň rozhodnutia a to i po vydaní rozhodnutia výživné zaplatiť s následkom urobenia tak včas) a následok zročnosti výživného za celý aktuálny mesiac, ak sa naopak rozhoduje počnúc 16. dňom v mesiaci až do jeho konca (so zreteľom k povinnosti platiť výživné za celý mesiac vopred). Tomu nezodpovedalo ohraničenie povinnosti na zročné výživné okresným súdom 23. dňom mesiaca apríl 2012 (dňom rozhodnutia, kedy už bolo zročné výživné za celý apríl), pričom súd prvého stupňa celkom zabudol ustanoviť aj počiatok povinnosti na platenie ním určených splátok zročného výživného (nástup zákonnej trojdňovej lehoty plnenia podľa tu práve pre povolenie splátok neprichádzal do

úvahy) a navyše aj následok straty výhody splátok formuloval dnes už prekonaným spôsobom (v tejto súv. por. najmä čl. I bod 79 a čl. IX ).

Ak potom v čase rozhodovania odvolacieho súdu ešte v prvej dekáde decembra 2012 bolo zročným výživné do konca novembra tohto roka; otec mal platiť na X. od apríla, teda za 8 ucelených mesiacov 90 eur mesačne (spolu 720 eur), na W. od apríla do augusta 80 a neskôr 90 eur mesačne, čiže 5 platieb po 80 eur a 3 po 90 eur (spolu 670 eur) a na V. za všetkých 8 mesiacov sledovaného obdobia po 80 eur (spolu 640 eur) a na každé z detí bolo platených len pôvodne určených 66,39 eur mesačne (spolu na každé z detí len osemnásobok takejto sumy, čiže 531,12 eur); výsledkom musel byť rozdiel jednotlivých súm zhora a zaplateného výživného na každé z detí ako suma zročného (dosiaľ nezaplateného) výživného (720 - 531,12 = 188,88 eur na X., 670 - 531,12 = 138,88 eur na W. a 640 - 531,12 eur = 108,88 eur na V.). Do takéhoto sumára pritom nebol dôvod započítať aj oboma rodičmi potvrdené nezaplatené pôvodné výživné za ostatný mesiac predchádzajúci rozhodovaniu odvolacieho súdu (november 2012), keďže v tomto prípade nešlo o zročné výživné majúce pôvod v tomto zmeňujúcom rozsudku (resp. jemu predchádzajúcom rozsudku súdu prvého stupňa), ale o výživné majúce sa platiť ešte podľa rozsudku skoršieho (na ktoré je exekučným titulom práve takýto skorší rozsudok - tu rozumej ešte rozsudok zo 17. apríla 2009).

Takéto sumy ani podľa odvolacieho súdu nešlo otcovi uložiť zaplatiť naraz bez ohrozenia jeho vlastnej výživy a tým aj bez vzniku rizika neschopnosti otca platiť čo i len bežné výživné, takže tu v súlade s ust. bolo namieste povolenie splátok. K záveru o ich výške odvolací súd dospel ako uplatnením tradičnej úvahy známej z rozhodovania vo veciach výživného, teda záveru ustálenej rozhodovacej praxe súdov požadujúceho zaplatenie naj- neskôr v splátkach rozložených na tri roky, tak i prihliadnutím v tejto konkrétnej veci na neobozretnejší prístup otca (ktorý pri vedomí si pravdepodobnosti zvýšenia výživného celý čas platil len pôvodne určené výživné a tým sa o zvýšenie dlhu na zročnom výživnom pričinil sám). Pri kombinácii uvedených faktorov preto bolo podľa tunajšieho súdu namieste rozloženie splátok u najvyššieho z dlhov na zročnom výživnom (u toho na X.) na približne polovicu maximálneho obdobia zhora, teda na obdobie cca 18 mesiacov (z 36), čomu zodpovedala výška splátky oscilujúca okolo 10 eur mesačne (188,88 : 18 = 10,49).

Pri nedostatku dôvodov diverzifikovať i výšky splátok zročného výživného patriacich jednotlivým deťom preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa zročného výživného zmenil tak, ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto jeho rozsudku.

Podľa per analogiam potom zrušil (bez potreby a hlavne možnosti náhrady zrušeného rozhodnutia akýmkoľvek iným a tiež bez potreby pokračovania konania o príslušnej otázke) napadnutý rozsudok v časti trov konania a sám o trovách konania prvostupňového ani odvolacieho nerozhodol.

Takýto postup bol namieste, pretože vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti (o aké šlo aj v tejto konkrétnej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu a v takomto konaní právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona. Ide tu na jednej strane o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia vo veci samej má zásadne rozhodnúť aj o povinnosti na náhradu trov konania (tu por. ust. vety druhej ), na strane druhej potom zároveň o bezvýnimočné pravidlo majúce sa uplatniť práve v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu a vyplývajúce z okresným súdom spomenutého (avšak necitovaného ani nevyloženého) ustanovenia V takýchto prípadoch odpadá sama podstata rozhodovania (voľba súdu medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami) a jediná možnosť spočívajúca v prevzatí do výroku rozhodnutia len zákonnej úpravy (bez možnosti sa od nej akokoľvek odchýliť) spôsobuje, že tu o rozhodovanie ani nejde a práve to činí „rozhodnutie“ o trovách konania v tu diskutovanej súvislosti nadbytočným.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené týmto

rozsudkom (v spojení s rozsudkom mu predchádzajúcim) nebudú plnené dobrovoľne za určených podmienok, možno sa ich splnenia domáhať exekučne.