Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_9CoCsp-7-2023.pdf
PDF · 125.18 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/7/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpený advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1. Y. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. G., Q. XXXX/X, 2. K. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. G., D. 973/20, obaja zastúpený Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 13 522,36 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. novembra 2022 č. k. 15Csp/104/2021-293 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa voči žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom istiny sumu 13 522,36 eura, titulom úrokov sumu 760,05 eura, titulom úrokov z omeškania sumu 447,85 eura, 14% ročné úroky z omeškania zo sumy 13 522,36 eura od 11. 03. 2016 do zaplatenia a 40,- eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (I.). Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 % (II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 489, § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d), ods. 7, § 497, § 502 ods. 1, § 504, § 303, § 306 ods. 1 veta prvá, § 397, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a uviedol, že právny predchodca žalobcu (Sberbank Slovensko, a.s., so sídlom Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17 321 123) ako veriteľ uzavrel s obchodnou spoločnosťou W. H., s.r.o., J. Q. XX, XXX XX K. G., H.: XX XXX XXX ako dlžníkom Zmluvu o financovaní č. XXX XXX XXXX dňa XX. XX. XXXX. Podľa preambuly uvedenej zmluvy veriteľ a dlžník uzatvorili dňa 08. 02. 2010 Zmluvu o úvere č. XXX XXX XXXX v znení jej dodatku č. X zo dňa XX. XX. XXXX, dodatku č. X zo dňa XX. XX. XXXX, dodatku č. X zo dňa XX. XX. XXXX a dodatku č. X zo dňa XX. XX. XXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi kontokorentný úver v aktuálnej výške do 17 000,- eur so splatnosťou k 10. 01. 2015. Zmluvné strany sa dohodli, že odo dňa účinnosti Zmluvy o financovaní č. XXX XXX 5018 sa v súlade s ustanovením § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka všetky záväzky z pôvodne uzatvorenej úverovej zmluvy považujú za záväzky podľa tejto zmluvy. Dlžník súhlasil, aby zabezpečenie ktoré poskytol na základe zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam a pohľadávkam z účtu č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. 2011 trvalo v nezmenenom rozsahu vo vzťahu ku všetkým jeho záväzkom z pôvodnej úverovej zmluvy,
ktoré existujú ku dňu účinnosti tejto zmluvy a ktoré sa v súlade s týmto ustanovení považujú za záväzky podľa tejto zmluvy a súčasne vo vzťahu ku všetkým záväzkom dlžníka podľa tejto zmluvy vzniknú tým po dni účinnosti zmluvy. Dlžník sa zaviazal za účelom podpory zabezpečenia svojich záväzkov vystaviť na rad banky blankozmenku a uzavrieť s bankou zmluvu oprávňujúcu banku na jej vyplnenie. Ďalej sa zaviazal predložiť vyhlásenie ručiteľa Y. O. a K. W. a predložiť notársku zápisnicu o uznaní záväzku dlžníkom a ručiteľmi, ktorá je zabezpečením na zabezpečenie pohľadávky banky do výšky 17 000,- eur, so splatnosťou do 10. 11. 2017, resp. ku dňu uplynutia výpovednej lehote, na základe podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Podľa článku 1 uvedenej zmluvy bola výška finančného rámca 17 000,- eur. Článok 2 zmluvy upravoval poskytnutie úveru, výšku úveru a formu čerpania, účel úveru, jeho čerpanie, jeho úroky a spôsob splácania (dlžník sa zaviazal splatiť kontokorent najneskôr do 10. 11. 2017, t.j. v konečný deň splatnosti kontokorentu). Článok 3 upravoval iné formy financovania. V článku 4 boli upravené odkladacie podmienky pre financovanie, v článku 5 boli upravené poplatky, článok 6 upravoval zabezpečenie, článok 7 upravoval vyhlásenie klienta, článok 8 upravoval povinnosti klienta, článok 9 upravoval porušenie zmluvy, článok 10 upravoval ostatné dojednania, článok 11 upravoval korešpondenciu, článok 12 upravoval obchodné podmienky, článok 13 upravoval právo a riešenie sporov a článok 14 upravoval záverečné ustanovenia. Dlžník vyhlásil, že Obchodné podmienky a VOP sú mu známe a súhlasí s nimi. Dňa 13. 01. 2015 žalovaný v 1. rade písomne vyhlásil (vyhlásenie ručiteľa č. XXX XXX XXXX), že ako ručiteľ uspokojí pohľadávky banky, ktoré banka má voči dlžníkovi W. H., s.r.o. zo zmluvy o financovaní č. XXX XXX XXXX uzatvorenej dňa XX. XX. XXXX, pričom uzatvorením zmluvy o financovaní došlo k nahradeniu doterajšieho záväzku dlžníka (W. H., s.r.o.), vyplývajúceho zo G. o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. 02. 2010 v znení jej dodatkov č. 1 až 4 v súlade s ustanoveniami § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom dlžník sa zaviazal na zabezpečenie pohľadávky poskytnúť zabezpečenie v pôvodnom rozsahu. Dňa 13. 01. 2015 žalovaný v 2. rade písomne vyhlásil (vyhlásenie ručiteľa č. XXX XXX XXXX), že ako ručiteľ uspokojí pohľadávky banky, ktoré banka má voči dlžníkovi W. H., s.r.o. zo zmluvy o financovaní č. XXX XXX XXXX uzatvorenej dňa XX. XX. XXXX, pričom uzatvorením zmluvy o financovaní došlo k nahradeniu doterajšieho záväzku dlžníka (W. H., s.r.o.), vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX v znení jej dodatkov č. 1 až 4 v súlade s ustanoveniami § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom dlžník sa zaviazal na zabezpečenie pohľadávky poskytnúť zabezpečenie v pôvodnom rozsahu. Dňa 16. 01. 2015 bola notárom Q.. V. P. spísaná notárska zápisnica N 46/2015, NZ 1167/2015, NCRls 1215/2015, v ktorej W. H., s.r.o. ako dlžník alebo povinná osoba č. 1, žalovaný v 1. rade ako ručiteľ č. 1 alebo povinná osoba č. 2 a žalovaný v 2. rade ako ručiteľ č. 2 alebo povinná osoba č. 3 urobili vyhlásenie povinných osôb o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. V uvedenej notárskej zápisnici sa dlžník zaviazal splatiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky najneskôr do 10. 11. 2017 a výslovne a neodvolateľne súhlasil s tým, aby sa predmetná notárske zápisnica stala vykonateľným titulom a podkladom pre exekúciu. Žalovaný v 1. rade, rovnako ako žalovaný v 2. rade ako ručitelia v uvedenej notárskej zápisnici výslovne a neodvolateľne súhlasili s tým, aby sa predmetná notárske zápisnica stala vykonateľným titulom a podkladom pre exekúciu. Listom zo dňa 13. 01. 2016 právny predchodca žalobcu oznámil dlžníkovi W. H., s.r.o., že porušil zmluvné povinnosti zo Zmluvy o financovaní č. XXXXXXXXXX zo dňa XX. XX. 2015 a účinne nereagoval na jeho výzvy a preto vyhlasuje predčasnú/mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 03. 02. 2016. Požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky s príslušenstvom, najneskôr do 02. 02. 2016, ktorá ku dňu vyhlásenia predčasnej/mimoriadnej splatnosti predstavovala sumu 14 385,58 eura. Na predmetnú výzvu dlžník nereagoval. Listom zo dňa 10. 03. 2016 právny predchodca žalobcu, prostredníctvom svojho zástupcu, vyzval žalovaného v 1. rade ako ručiteľa na bezodkladné splnenie peňažného záväzku, vyplývajúce z úverového vzťahu č. XXX XXX XXXX, ku ktorému pristúpil ako ručiteľ na základe vyhlásenia ručiteľa č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX a v celom rozsahu sa zaručil za splnenie peňažného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Oznámil mu, že dlžník nesplnil svoje záväzky riadne a včas, v dôsledku čoho veriteľ vyhlásil v súlade so zmluvou o úvere predčasnú splatnosť úveru ku dňu 03. 02. 2016. Žalovanému v 1. rade dal na vedomie, že odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru úročí pohľadávku úrokom z omeškania v zmysle zmluvy o úvere a príslušných Obchodných podmienok veriteľa. Úverová pohľadávka veriteľa, vrátane príslušenstva, predstavuje ku dňu 10. 03. 2016 sumu 14 730,26 eura. Uvedenú zásielku si žalovaný v 1. rade neprevzal, na pošte bola uložená od 14. 03. 2016 a následne sa vrátila zástupcovi právneho predchodcu žalobcu ako nedoručená. Listom zo dňa 10. 03. 2016 právny predchodca žalobcu, prostredníctvom svojho zástupcu, vyzval žalovaného v 2. rade ako ručiteľa na bezodkladné splnenie peňažného záväzku, vyplývajúce z úverového vzťahu č. XXX XXX XXXX, ku ktorému pristúpil ako ručiteľ na základe vyhlásenia ručiteľa č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX a
v celom rozsahu sa zaručil za splnenie peňažného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Oznámil mu, že dlžník nesplnil svoje záväzky riadne a včas, v dôsledku čoho veriteľ vyhlásil v súlade so zmluvou o úvere predčasnú splatnosť úveru ku dňu 03. 02. 2016. Žalovanému v 2. rade dal na vedomie, že odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru úročí pohľadávku úrokom z omeškania v zmysle zmluvy o úvere a príslušných Obchodných podmienok veriteľa. Úverová pohľadávka veriteľa, vrátane príslušenstva, predstavuje ku dňu 10. 03. 2016 sumu 14 730,26 eura. Uvedená zásielka bola žalovanému v 2. rade doručená dňa 14. 03. 2016. Právny predchodca žalobcu dňa 12. 05. 2016 vypracoval návrh na vykonanie exekúcie voči povinným - v 1. rade dlžníkovi W. H., s.r.o., v 3. rade ručiteľovi Y. O. a v 4. rade ručiteľovi K. W. na peňažné plnenie vo výške 13 522,36 eura s príslušenstvom. Návrh bol doručený dňa 16. 05. 2016 súdnemu exekútorovi X.. Q. Z. so sídlom Exekútorského úradu, Moskovská 18, Bratislava. Tunajší súd uznesením sp. zn. 17Er/519/2016-33 zo dňa 17. 04. 2018 vyhlásil exekúciu za neprípustnú proti povinným Y. O. a K. W. a exekúciu proti nim zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5CoE/88/2018 zo dňa 29. 10. 2018, dňa 14. 12. 2018. Exekučné konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 17Er/519/2016 voči povinnému W. H., s.r.o. na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice N 46/2015, NZ 1167/2015, NCRls 1215/2015 spísanej notárom Q.. V. Danczim dňa 16. 01. 2015, doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Výzvou zo dňa 11. 02. 2021, ktorá bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 15. 02. 2021 vyzval žalobca žalovaného v 1. rade na bezodkladné splnenie peňažného záväzku, vyplývajúce z vyhlásenia ručiteľa č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, v ktorom sa v celom rozsahu zaručil za splnenie peňažného záväzku, vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Zároveň mu oznámil, že v prípade nezaplatenia bude nútený pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom súdu. Žalovaný v 1. rade ako ručiteľ svoj záväzok nesplnil. Výzvou zo dňa 11. 02. 2021, ktorá bola žalovanému v 2. rade doručená dňa 15. 02. 2021 vyzval žalobca žalovaného v 2. rade na bezodkladné splnenie peňažného záväzku, vyplývajúce z vyhlásenia ručiteľa č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. 2015, v ktorom sa v celom rozsahu zaručil za splnenie peňažného záväzku, vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Zároveň mu oznámil, že v prípade nezaplatenia bude nútený pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom súdu. Žalovaný v 2. rade ako ručiteľ svoj záväzok nesplnil.
1.1 Podľa výpisu z OR spoločnosti W. H., s.r.o., ktorej obchodné meno bolo od 27. 04. 2007 do 18. 02. 2009 B.S.L. H. spol. s r.o. a od XX. XX. XXXX do 26. 04. 2007 U. AIR, s.r.o., bol žalovaný v 1. rade spoločníkom uvedenej spoločnosti od 06. 05. 2006 do 07. 12. 2015 a žalovaný v 2. rade od 18. 01. 2007 do 22. 05. 2022. Žalovaný v 1. rade bol konateľom spoločnosti od 06. 05. 2006 do 22. 10. 2014 a žalovaný v 2. rade je konateľom spoločnosti od 18. 01. 2007. V mene spoločnosti konali konatelia samostatne.
1.2. V konaní nebolo sporné, že žalobca sa stal právnym nástupcom zaniknutej obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s. a tak sa stal veriteľom pohľadávky, ktorú poskytol jeho právny predchodca spoločnosti W. H., s.r.o.. U. legitimáciu žalobcu súd prvej inštancie považuje za nespornú. Nespornou je aj pasívna legitimácia žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí sa ako ručitelia zaviazali uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu uzavrel s dlžníkom W. H., s.r.o. zmluvu o financovaní na základe ktorej poskytol uvedenej obchodnej spoločnosti kontokorentný úver vo výške 17 000,- eur. Je zrejmé, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.). V konaní súd z predložených listín považoval za nesporne zistené a preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade ručili za vyššie uvedený záväzok dlžníka, pričom je zrejmé, že išlo o ručenie fyzických osôb. Súd z predložených písomných vyhlásení ručiteľov (žalovaných v 1. a 2. rade) nemal pochybnosti o tom, že predmetné ručiteľské vyhlásenia urobili práve žalovaní v 1. a 2. rade. Ručenie podľa § 303 Obchodného zákonníka vzniká jednostranným úkonom, ktorým budúci ručiteľ vyhlási veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok. Predmetným ručením bol nesporne zabezpečený záväzok z úveru, ktorý je tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka) a tak sa aj zabezpečenie takéhoto záväzku spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka (§267 ods. 7 Obch. zákonníka). V konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol úver dlžníkovi ako právnickej osobe na podnikateľské účely. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že medzi veriteľom a dlžníkom bol úverovou zmluvou založený obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa v prípade komplexnosti právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku aplikujú výlučne ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka. Aplikácia Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci (vzhľadom na uvedené) neprichádza do úvahy. Právny vzťah založený ručením ako akcesorický vzťah k hlavnému záväzku sa spravuje tým istým právnym režimom akým sa spravuje hlavný zabezpečovaný záväzok. V uvedenom prípade je vylúčené, aby posudzovanie hlavného a akcesorického záväzku bolo realizované podľa rozličných
právnych režimov a v dôsledku uvedených skutočností potom žalovaných nemožno považovať za spotrebiteľov. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, či žalovaní majú alebo nemajú blízky vzťah voči dlžníkovi. Pokiaľ ide o žalovanými vznesenú námietku premlčania, túto súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvý krát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Začiatok plynutia premlčacej doby nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť prvý krát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 10. 03. 2016 vyzval žalovaných v 1. a 2. rade na bezodkladné splnenie peňažného záväzku vyplývajúceho z ich ručiteľského vyhlásenia. V prípade žalovaného v 1. rade mu bola zásielka doručená dňa 14. 03. 2016 (odkedy bola uložená na pošte) a žalovanému v 2. rade bola doručená dňa 14. 03. 2016. V prejednávanej veci štvorročná lehota na plnenie práva na súde začala žalobcovi resp. jeho právnemu predchodcovi plynúť 15. 03. 2016. Právny predchodca žalobcu dňa 12. 05. 2016 vypracoval návrh na vykonanie exekúcie voči povinným - v 1. rade dlžníkovi W. H., s.r.o., v 3. rade ručiteľovi Y. O. a v 4. rade ručiteľovi K. W., ktorý bol súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému doručený dňa 16. 05. 2016 a následne tunajšiemu súdu dňa 27. 05. 2016. Predmetné exekučné konanie je vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 17Er/519/2016 a doposiaľ nebolo právoplatne skončené. V období od 15. 03. 2016 do 27. 05. 2016 plynula právnemu predchodcovi žalobcu doba na uplatnenie pohľadávky 74 dní. Ako už bolo uvedené, žiadosť o vydanie poverenia bola v predmetnej veci doručená na tunajší súd dňa 27. 05. 2016 a v dôsledku tejto skutočnosti premlčacia doba spočívala. Následne tunajší súd uznesením sp. zn. 17Er/519/2016-33 zo dňa 17. 04. 2018 vyhlásil exekúciu za neprípustnú proti povinným Y. O. a K. W. a exekúciu proti nim zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5CoE/88/2018 zo dňa 29. 10. 2018, dňa 14. 12. 2018. Aj keby súd prvej inštancie vzal do úvahy fakt, že oprávnený už pri doručení uznesenia (sp. zn. 17Er/519/2016-33 zo dňa 17. 04. 2018) dňa 26. 04. 2018 vedel, že voči žalovaným v 1. a 2. rade nedisponuje exekučným titulom podľa (aj keď neprávoplatného, rozhodnutia súdu) a od tohto dátumu mu ďalej začala plynúť lehota na uplatnenie práva na súde je potrebné skonštatovať, že do doby podania návrhu na súd (06. 07. 2021) štvorročná premlčacia lehota neuplynula. Premlčacia doba spočívala minimálne do 26. 04. 2018 (resp. do 14. 12. 2018, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zastavení exekúcie). Od 26. 04. 2018 do podania návrhu na súd dňa 06. 07. 2021 uplynulo 1.167 dní. Súčet dní, keď si mohol veriteľ uplatniť pohľadávku pred začatím exekúcie (74) a uvedených 1.167 dní je 1.241 dní, čo je nesporne menej ako súčet dní štyroch rokov (365 dní x 4 roky = 1.460 dní). Je nesporné, že návrh na súd bol v tejto veci podaný dňa 06. 07. 2021, teda pred uplynutím premlčacej doby a preto súd žalovanými vznesenú námietku premlčania nemohol akceptovať.
1.3. Pohľadávku žalobca ku dňu 10. 03. 2016 špecifikoval tak, že suma 13 522, 36 eura predstavuje istinu, suma 760,05 eura predstavuje úroky a suma 447,85 eura predstavuje úroky z omeškania do 10. 03. 2015. V konaní nebolo sporné, že jedinou námietkou žalovaných v 1. a 2. rade proti uplatnenému nároku žalobcu bola nimi vznesená námietka premlčania. Uplatnený nárok žalovaní nerozporovali čo do dôvodu a výšky, ani skutkové tvrdenia žalobcu výslovne nepopreli a preto ich súd prvej inštancie považoval za nesporné. Keďže sa žalovaní dostali do omeškania s plnením peňažných záväzkov, vznikla im povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si úroky z omeškania uplatnil podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka „Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.“. Žalobca sa v súlade s § 3 ods. 6 písm. a) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a contrario domáhal úroku z omeškania vo výške 14 % p.a. Uplatnil si dohodnutý úrok z omeškania vo výške, ktorá o viac ako päť percentuálnych bodov nepresahuje výšku úroku z omeškania, ktorá by sa použila, ak by takáto dohoda nebola (9 % p.a. + 5 % p.a.). Súd takto uplatnené úroky z omeškania žalobcovi priznal. Súd priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov, ktorú si uplatnil v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Pretože medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2. rade nie je vzťah solidarity, súd so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, vo
výroku rozsudku vyjadril povinnosť obidvoch žalovaných zaplatiť veriteľovi tú istú sumu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenie povinnosť druhého žalovaného. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca mal v konaní vo veci plný úspech, preto mu súd nárok na náhradu trov konania priznal vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania bude podľa § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, rozhodnuté samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že s rozsudkom súdu sa žalovaní nestotožňujú z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Základná a jediná námietka žalovaných spočíva v tom, že podľa ich názoru sa na ich vzťah z ručiteľského záväzku má aplikovať občianskoprávna úprava, keď majú za to, že za daných konkrétnych okolností majú žalovaní postavenie spotrebiteľov. Žalovaní sú toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď vzťah žalovaných ako ručiteľov posudzoval podľa Obchodného zákonníka, s čím potom súvisí aj skutočnosť, že neakceptoval námietku premlčania, ktorú v konaní žalovaní vzniesli. Žalovaní zotrvávajú na názore, že ich vzťah správne mal byť posúdený ako spotrebiteľský s nevyhnutnosťou prednostne na tieto vzťahy použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka majúce prednosť pred obchodnoprávnou úpravou, pokiaľ je občianskoprávna úprava pre spotrebiteľa výhodnejšia. V danej veci nešlo o typický prípad prevzatia úveru pre potreby spoločnosti W. H., keď v roku XXXX už išlo len o prefinancovanie nesplateného skoršieho kontokorentného úveru, ktorý bol poskytnutý spoločnosti ešte v roku 2011, teda v roku 2015 neprišlo k žiadnemu plneniu zo strany banky. S poukazom na tvrdenie žalobcu, ktorý tvrdil, že fyzická osoba, ktorá ako konateľ alebo spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti, žalovaní uvádzajú, že oni v čase prevzatia ručenia nemali takúto väzbu na spoločnosť W. H. s.r.o. V roku 2015 nemali ani fakticky a žalovaný v 1. rade ani právne, úzke väzby na spoločnosť. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, tento podpísal ručiteľskú listinu už výlučne z dôvodu formálnej požiadavky banky, keď on o spoločnosť už záujem nemal, od 22. 10. 2014 nebol konateľom spoločnosti a nemal k spoločnosti v podstate žiaden vzťah, následne svoj obchodný podiel aj previedol na žalovaného v 2. rade. Za týchto okolností bolo teda namieste hodnotiť žalovaných ako spotrebiteľov a nie ako podnikateľov, majúcich väzby na spoločnosť dlžníka. Poukázali na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Poukázali na ustanovenia § 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedli, že žalovaní majú za to, že oni kritériá vyplývajúce z uvedenej právnej úpravy napĺňajú. Poukázali na rozhodovaciu prax súdov, ktoré pri úverových zmluvách riešili otázku aplikácie Obchodného alebo Občianskeho zákonníka, pričom podľa ich názoru je analogicky potrebné vyhodnotiť aj vzťah z ručiteľského záväzku. Poukázali na uznesenie Ústavného súdu I. ÚS 101/2016, v ktorom súd výslovne uviedol pre obdobný prípad, že vzťah medzi spotrebiteľom a bankou je vzťahom občianskoprávnym, ktorá skutočnosť potom má vplyv aj na právne posúdenie námietky premlčania v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené, majú žalovaní za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, a že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil po právnej stránke, keď vzťah z ručiteľského záväzku medzi bankou a fyzickou osobou, nepodnikateľom posúdil ako obchodnoprávny vzťah. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Žiadali zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobca k odvolaniu žalovaných vo vyjadrení uviedol, že s názorom žalovaných sa nestotožňuje a považuje ho za zjavne nesprávny. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení celkom jasne vyjadril svoje záväzné stanovisko. Konkrétne bola prvoinštančnému súdu uložená povinnosť rozhodnúť o povahe prejednávaného vzťahu a jeho (ne)spotrebiteľskom charaktere v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Zároveň odvolací súd v zrušujúcom uznesení presne vymedzil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v súlade s ktorými má súd prvej inštancie rozhodnúť, primárne ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 09. 11. 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 18/2017). Súčasne odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 04. 2020 sp. zn. 3Obo/5/2020, v zmysle ktorého sa právny vzťah založený ručením ako akcesorický vzťah k hlavnému záväzku spravuje rovnakým právnym režimom, akým sa spravuje hlavný. Žalobcovi preto nie je zrejmé, v čom má spočívať domnelé
nesprávne právne posúdenie. Tvrdenia žalovaných, že v roku 2015 nemali úzke väzby na spoločnosť, sú v rozpore s údajmi obchodného registra. Zmluva o financovaní č. XXX XXX XXXX medzi právnym predchodcom žalobcu (Sberbank Slovensko, a. s.) a obchodnou spoločnosťou W. H., s. r. o., J. Q. XX, XXX XX K. G., H.: XX XXX XXX bola uzavretá dňa XX. XX. XXXX. V rovnaký deň sa žalovaný v 1. a 2. rade písomne zaručili za zaplatenie predmetnej pohľadávky. Podľa dostupných údajov z obchodného registra boli v tom čase (13. 01. 2015) obaja žalovaní spoločníkmi obchodnej spoločnosti W. H., s. r. o. G. v 2. rade bol zároveň aj jej konateľom, pričom žalovaný v 1. rade bol vo funkcii konateľa do XX. XX. XXXX. Navyše, identifikovaná zmluva bola nováciou záväzku, ktorý vznikol medzi kontrahentmi na základe zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, kedy obaja žalovaní boli spoločníkmi aj konateľmi spoločnosti W. H., s. r. o. Žalovaní tak nepochybne mali úzke podnikateľské väzby k spoločnosti W. H., s. r. o., a preto ich v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR nemožno považovať za spotrebiteľov. Keďže hlavný úverový vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou W. H., s. r. o. je obchodnoprávny, v súlade s rozhodnutím NS SR, na ktorý odvolací súd poukázal, sa rovnakým právnym režimom spravuje aj akcesorický vzťah medzi žalobcom a žalovanými založený ručením. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou - žalovanými v 1. a 2. rade, proti výrokom, ktoré boli v ich neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5.Predmetom konania je nárok zo zmluvy o financovaní č. XXX XXX XXXX, pričom aj po zrušení skoršieho rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom, jedinou odvolacou námietkou žalovaných v odvolaní bolo posúdenie otázky, či sa majú žalovaní v 1. a 2. rade posudzovať ako spotrebitelia, a teda aplikovať na vec občianskoprávnu úpravu, čo je pre posúdenie veci rozhodujúce vzhľadom na nimi vznesenú námietku premlčania.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd dospel po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z odvolacieho dôvodu k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal na zaplatenie v žalobe uplatneného nároku, je jeho rozhodnutie vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. K argumentácii žalovaných v odvolaní, na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva nasledovné. To, že ručenie žalovaných v danej veci je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka vyplýva z súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 261 ods. 7 a § 303 Obchodného zákonníka, ktoré súd prvej inštancie na vec aplikoval a tiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. apríla 2020 sp. zn. 3Obo/5/2020, na ktoré poukázal odvolací súd už v uznesení, ktorým skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V tomto rozhodnutí NS SR vyslovil názor, že úverovými zmluvami bol medzi žalobcom a pôvodným žalovaným 1/ ako úverovým dlžníkom založený obchodný záväzkový vzťah, na ktorý sa v prípade komplexnosti právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku aplikujú výlučne ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka. V takom prípade neprichádza do úvahy aplikácia Občianskeho zákonníka. Z uvedeného tak vyplýva, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako ručiteľkou je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že na ručiteľských zmluvách sú okrem ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka uvedené aj ustanovenia § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, je pre vyššie
vyslovený záver irelevantná. Okrem toho podporne odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka je kogentným ustanovením, od ktorého sa nemožno odchýliť. Od predmetného ustanovenia sa nemožno odchýliť, čo okrem iného znamená, že na ručenie záväzku vyplývajúceho z obchodného záväzkového vzťahu (viď § 261 a § 262 Obchodného zákonníka), si nemožno dohodou vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 303 a zároveň si dohodnúť aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o ručení. Odvolací súd preto konštatuje, že právny vzťah založený ručením ako akcesorický vzťah k hlavnému záväzku (k záväzku z úverovej zmluvy) sa spravuje rovnakým právnym režimom, akým sa spravuje hlavný (zabezpečovaný záväzok). Ak zabezpečovaný záväzok je záväzkom, na ktorý sa aplikujú ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, rovnakým právnym režimom sa spravuje aj ručiteľský (akcesorický) záväzok. Ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, je vylúčené „štiepenie“ právnych režimov v takom zmysle, aby sa hlavný záväzok spravoval ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka a ručiteľský záväzok ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Preto odvolací súd dopĺňa, že je nedôvodné tvrdenie odvolateľky, že by v súčasnosti bola považovaná za spotrebiteľku, keďže takéto postavenie by mohla mať ako ručiteľka len v prípade, že by samotná úverová zmluva bola spotrebiteľskou zmluvou (t. j. v situácii, kedy by dlžník bol spotrebiteľom), čo však v rozhodovanej veci nenastalo.
9. V danej veci je potrebné zohľadniť tiež to, že nárok žalobcu je uplatňovaný zo zmluvy o financovaní č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, ktorou bola nahradená Zmluva o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX. XX. XXXX v znení jej dodatkov, pričom k dohode o zriadení nového záväzku došlo z dôvodu prefinancovania nesplateného skoršieho úveru, pričom išlo o obdobie, keď ako samotní žalovaní uviedli v odvolaní, spoločnosť mala vysoké hodnoty záväzkov a bola to už len snaha nepriaznivý dopad hospodárenia zmierniť a došlo len k formálnej zmene pôvodnej úverovej zmluvy a o vyriešenie starších záväzkov spoločnosti. Pokiaľ teda žalovaní uvádzali, že v danej veci nešlo o typický prípad prevzatia úveru pre potreby spoločnosti W. H., keď išlo len o prefinancovanie nesplateného skoršieho úveru a teda neprišlo k žiadnu plneniu zo strany banky, k tomu odvolací súd uvádza, že aj keď je pravdou, že na základe tejto zmluvy nedošlo k plneniu zo strany banky a išlo o nahradenie úverovej zmluvy v znení dodatku zmluvou o financovaní, ktorá však z pohľadu obsahu je najbližšia práve úverovej zmluvy, pričom sa ňou neposkytol úver ale úverový rámec, pretože v podstate išlo o predĺženie splatnosti pôvodnej úverovej zmluvy takouto formou, pričom aj v samotnom texte zmluvy sa hovorí o úvere. U. preto tým, že nešlo o typický prípad prevzatia úveru je preto bezpredmetné. Pritom obaja žalovaní boli spoločníkmi spoločnosti W. H., s.r.o. v čase uzavretia zmluvy o úvere a aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy o financovaní. Žalovaný v 2. rade bol zároveň konateľom spoločnosti W. H., s.r.o. v čase uzavretia zmluvy o úvere a aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy o financovaní a žalovaný v 1. rade bol konateľom spoločnosti W. H., s.r.o. v čase uzavretia zmluvy o úvere a to až do 22. 10. 2014, teda o finančnej situácii spoločnosti W. H., s.r.o. dobre vedeli. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. novembra 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 3/2017 pod p. č. 18 sa fyzická osoba, ktorá ako konateľ a spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok obchodnej spoločnosti z „odplatnej“ zmluvy medzi podnikateľmi. Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ daný právny vzťah súd prvej inštancie neposúdil ako spotrebiteľský a na daný právny vzťah neaplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením veci stotožňuje. Posúdenie žalovaného v 1. rade ako spotrebiteľa z dôvodu, že od 22. 10. 2014 už nebol konateľom spoločnosti, ale len jej spoločníkom za situácie, keď v čase pôvodnej zmluvy bol konateľom aj spoločníkom a v čase uzavretia zmluvy o financovaní bol spoločníkom a o finančnej situácii vo firme vedel a napriek tomu vyhlásenie ručiteľa podpísal sa odvolaciemu súdu javí ako príliž formálne. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).