Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-186-2012.pdf
PDF · 90.44 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/186/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa Q. S. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v S. - Š. na Ž. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Vladimírou Běhalovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Rastislavovej ul. č. 68 proti odporcovi Q. S.Á. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v S. na W. ul. č. X za účasti matky odporcu X. S. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v S. na W. ul. č. X v konaní zníženie výživného a zvýšenie výživného o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 20.4.2012 č.k. 23P 255/2011-128 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, vo výroku o zvýšení výživného od navrhovateľa pre odporcu, dlžnom výživnom, ako aj trovách konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na zníženie výživného voči odporcovi, zvýšil výživné od navrhovateľa pre odporcu naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie z 20.2.2009 sp.zn. 9C 156/2008 zo 100 € mesačne na 150 € mesačne od 5.4.2011, ktoré je navrhovateľ povinný platiť odporcovi vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné navrhovateľa voči odporcovi za obdobie od 5.4.2011 do 30.4.2012 vo výške 593,47 € zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh odporcu na zvýšenie výživného na sumu 200 € mesačne od 5.4.2011 do budúcna zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku proti výrokom o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, zvýšení výživného a dlžnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté výroky tak, že zníži výživné navrhovateľovi od 1.5.2011 zo sumy 100 € mesačne na 66 € mesačne, prípadne od 19.10.2011, návrh na zvýšenie výživného zamietne a zruší výrok o dlžnom výživnom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa konštatoval, že u neho došlo k zvýšeniu príjmu o 230 €, pričom v mesiacoch apríl až jún 2011 si privyrobil ďalších 344,29 €. Pri rozhodovaní však opomenul, že od poslednej úpravy výživného podstatne vzrástli i jeho výdavky. V napadnutom rozsudku súd uviedol, že v čase skoršieho rozhodnutia žil navrhovateľ spolu s matkou odporkyne, odporkyňou a jej bratom v spoločnej domácnosti. Mesačné náklady boli 140 € za plyn, 47 € za elektrinu, 8,30 € za vodu a mal náklady na cestovanie minimálne 33,19 € mesačne. Náklady na bývanie však neznášal sám, ale na týchto nákladoch sa podieľala aj matka a brat odporkyne, každý prispieval po 70 €. V rozhodnom období, teda po podaní návrhu na zníženie výživného boli jeho výdavky na bývanie okolo 145 € mesačne, ktoré znáša sám a tak na jeho strane došlo k zvýšeniu výdavkov na bývanie. Okrem toho došlo u neho aj k zvýšeniu nákladov na cestovanie, nakoľko je nútený do práce cestovať autom, pretože v práci musí byť o 5.45 hod. a zo B., kde býva, nemá žiadne
spojenie na letisko v týchto ranných hodinách. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré výdavky súd považoval za nevyhnutné. Opäť poukázal na svoje výdavky, ktoré ak by súd považoval za dôvodné, po úhrade výživného odporcovi a jeho sestre, by mu ostala mesačne suma menšia ako životné minimum na jednu plnoletú fyzickú osobu. Uviedol, že jeho družka od apríla 2012 poberá rodičovský príspevok 194,70 €. Zdôraznil, že od 19.10.2011 má ďalšiu vyživovaciu povinnosť, ktorú však súd prvého stupňa nevzal do úvahy. Poukázal na zákon č. 601/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, v ktorom je životné minimum definované ako spoločensky uznaná hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Od 1.7.2011 predstavuje životné minimum na jednu plnoletú fyzickú osobu 189,83 € a na nezaopatrené dieťa 86,65 €. Namietal, že súd prvého stupňa opomenul, že vzrástol aj priemerný mesačný príjem matky odporcu, ktorý bol v čase predchádzajúcej úpravy výživného 251,80 € a teda podľa skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa došlo u nej k zvýšeniu príjmu o 180 €. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku poukazoval na jeho zmenené majetkové pomery v súvislosti s tým, že sa stal výlučným vlastníkom domu, ktorý následne zamenil za 3-izbový byt a získal doplatok vyše 66.000 €, uviedol, že spolu s matkou odporcu sa dohodli, že výlučným vlastníkom rodinného domu patriaceho do BSM sa stane on s tým, že splatí všetky úvery pochádzajúce z manželstva a matke odporcu vyplatí takmer 40.000 €. Práve z dôvodu povinnosti uhradiť úvery pochádzajúce z manželstva bol nútený zameniť rodinný dom za byt v B. a z doplatku za zámenu 66.388 € uhradil pôžičku bratovi vo výške 40.000 €, ktorý mu požičal túto sumu na vyplatenie matky odporcu, ďalej zostatok úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania 17.480,30 €, zostatok úveru 3.981,56 € a ďalší zostatok úveru 2.782,18 €, ktoré boli všetky nadobudnuté počas trvania manželstva s matkou odporcu. Z doplatku za zámenu mu ostala teda suma 2.143,96 €. Súd prvého stupňa však neskúmal, či nedošlo i k zmene pomerov u matky odporcu, ktorá nadobudla byt č. 19 na 6. poschodí bytového domu na W. ul. č. X v S. za 34.853,61 € a teda jej z vyporiadania BSM ostalo ešte 4.979,39 €. Z dôvodu, že hodnota 3-izbového bytu v katastrálnom území B. je rovnaká alebo nižšia ako hodnota 1,5-izbového bytu v katastrálnom území X., domnieva sa, že majetkové pomery matky odporcu boli omnoho priaznivejšie ako jeho. Považoval za potrebné uviesť, že v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa odporca nebýval s matkou, nakoľko ho vyhodila z domu a v súčasnosti býva v rodinnom dome rodičov svojej priateľky v E.. Matka na výživu odporcu neprispieva a ani sa o neho osobne nestará, neposkytuje mu bývanie ani stravovanie, nenakupuje mu ošatenie. Poukázal na to, že v zmysle napadnutého rozsudku sú odôvodnené potreby odporcu 40 € mesačne. Nakoľko býva u rodičov svojej priateľky, za bývanie neplatí. Z napadnutého rozsudku však nie je možné zistiť, v akej sume boli podľa súdu preukázané náklady odporcu. Domnieva sa, že nie je dôvod priznať spotrebné mesačné výživné vo výške vyššej, než sú preukázané náklady na dieťa. Považuje za nespravodlivé, že matka na výživu odporcu neprispieva vôbec. Ak by aj matka prispievala na jeho výživu, napríklad 150 €, nemusel by on prispievať na jeho výživu 150 €, ale nižšou čiastkou. Domnieva sa, že životná úroveň odporcu je vyššia ako jeho životná úroveň a zvýšením výživného na sumu 150 € sa ešte viac zvýšila. Odporca sám vo svojej výpovedi uviedol, že chodieva sa za peniaze, ktoré mu ako výživné posiela, zabávať a kupuje si oblečenie. On napriek tomu, že pracuje, sa ocitol v stave hmotnej núdze a nie je schopný prispievať na výživu svojho maloletého syna Š. S. nar. XX.XX.XXXX. Ďalej namietal splatnosť výživného do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pretože s prihliadnutím na jeho výdavky a skutočnosť, že nemá žiadne úspory, je namieste povolenie výhody splátok, ktoré nebude mať nepriaznivý dopad na odporcu, nakoľko nie je maloletým dieťaťom, ktorému sa má poskytnúť zvýšená ochrana a príležitostne si privyrába. K odvolaniu pripojil notársku zápisnicu N 287/2009 o uzavretí zámennej zmluvy, vyčíslenie zostatku pre predčasné splatenie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania z 30.9.2009, potvrdenie o vklade v Dexia banke 7.10.2009, schválenie žiadosti o predčasné splatenie GE Money z 12.10.2009 a doklad z 8.10.2009 označený ako vyplatenie úveru v budúcnosti v sume 2.872,18 € bez bližšej špecifikácie.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu odporcu na zvýšenie výživného na sumu 200 € mesačne od 5.4.2011 do budúcna nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, zvýšení výživného, počiatku plnenia zvýšeného výživného, ako aj o dlhu na výživnom a jeho splatnosti, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch vrátane výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva, že tieto tvorili jeho obranu v podstatnej časti už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku náležite vysporiadal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s hodnotením súdu prvého stupňa týkajúcim sa hodnotenia zmien pomerov, ktoré nastali od posledného rozhodnutia o výživnom pre odporcu a dodáva, že odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú zvýšené v súvislosti so zhoršeným zdravotným stavom dieťaťa, finančne náročnou záujmovou činnosťou alebo potrebou špeciálneho vzdelávania dieťaťa, teda ide o skutočnosti všeobecne známe, ktoré nie je potrebné dokazovať. Je nesporné, že odôvodnené potreby odporcu ako dospelého muža pripravujúceho sa na budúce povolanie sú rozhodne vyššie ako potreby rodičov, ktoré sú už stabilizované a 150 € mesačne je iba časť skutočných mesačných výdavkov odporcu, čo fakticky znamená a predpokladá porovnateľný podiel matky odporcu na výživnom. V konaní o zmene výživného je v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil vyššie uvedenými zásadami určovania rozsahu výživného pri zmene pomerov vyplývajúcimi z citovaných zákonných ustanovení. Odvolacia argumentácia navrhovateľa zrejme vyplýva z nesprávnej interpretácie odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, pretože súd prvého stupňa nepochybne zohľadnil ďalšiu vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k dieťaťu pochádzajúcemu z terajšieho vzťahu, zistil a vyhodnotil príjmy oboch rodičov odporcu, zisťoval výdavky navrhovateľa a správne konštatoval, že jeho výdavky v súvislosti so splátkami leasingu a úveru viedli u neho k získaniu majetkového prospechu a z tohto pohľadu ide o výdavky, ktoré nemožno považovať za nevyhnutné z hľadiska ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, pretože každý rodič je povinný rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré nie sú schopné samé sa živiť a usmerniť svoje výdavky tak, aby plnenie zákonnej vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. V súvislosti so skutočnosťami týkajúcimi sa vyporiadania BSM rodičov odporcu je potrebné zdôrazniť, že majetok bývalých manželov sa vyporiadaním BSM v zásade nemení, pretože ide len o rozdelenie majetku, ktorý v čase trvania manželstva vlastnili spoločne a po vyporiadaní BSM ho len rozdelili. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, matka odporcu si primerane podielu, ktorý jej pripadol na základe vyporiadania BSM kúpila 1,5-izbový byt, pričom navrhovateľ nadobudnutý rodinný dom zamenil za byt a zo zvyšku finančných prostriedkov vyplatil záväzky, ktoré vznikli za trvania manželstva. Porovnaním
úrovne bývania bývalých manželov, teda rodičov odporcu je zrejmé, že bytové pomery navrhovateľa sú lepšie ako pomery matky odporcu s tým, že náklady na bývanie musí hradiť matka odporcu sama, pričom navrhovateľ žije v spoločnej domácnosti s terajšou partnerkou, ktorá sa mala takisto podieľať na úhrade spoločných nákladov na bývanie. Odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa skutočnosti, že údajne odporca nebýva s matkou v spoločnej domácnosti, ale býva u priateľky a matka si teda k nemu neplní vyživovaciu povinnosť je v tomto konaní irelevantná, nakoľko odporca môže podať návrh na určenie výživného aj od matky, pokiaľ si k nemu neplní vyživovaciu povinnosť primerane jej možnostiam a schopnostiam, avšak táto skutočnosť nemá vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi, pretože súd pri určení výživného pre dieťa vždy vychádza z pomerov oboch rodičov a určí rozsah výživného pripadajúci na každého rodiča s prihliadnutím na možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z nich. Vo vzťahu k úvahám navrhovateľa o životnom minime odvolací súd konštatuje, že vychádza z mylnej interpretácie stavu hmotnej núdze, pretože zákon č. 601/2003 Z.z. v platnom znení, na ktorý sám poukazuje, definuje životné minimum ako minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, avšak nie po odpočte všetkých výdavkov posudzovanej osoby. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zaviazal navrhovateľa zaplatiť dlžné výživné do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pretože z ust. § 160 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému podľa ust. § 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a tým, že je irelevantné, či ide o dieťa maloleté alebo plnoleté. Zároveň je potrebné podotknúť, že ani matka odporcu, prípadne odporca sám pri uspokojovaní potrieb (dieťaťa) neboli zvýhodnení splátkami, ale museli tieto potreby uspokojovať postupne, tak ako vznikali a z hľadiska záujmu odporcu sa javí byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech vyživovaného dieťaťa (odporcu).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.