Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Cob-148-2012.pdf
PDF · 95.07 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/148/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Evy Železníkovej v právnej veci žalobcu D.. S. C., advokát, E. XX, XXA. XX T., zapísaný v zozname advokátov vedenom SAK pod č.XXXX, zast. Consilior Iuris s.r.o., Miletičova 23, 82l 09 Bratislava, IČO: 47 231 157 proti žalovanému DayCom Group, a.s., Námestie SNP 6/11, 960 0l Zvolen, IČO: 44 474 113, zast. Ulianko & Holčík s.r.o., so sídlom Nám. SNP 4l, 960 0l Zvolen, IČO: 36 856 517, v konaní o zaplatenie 37.501,76 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č.k. 10Cb/2/2012.68 zo dňa 09. mája 2012 jednohlasne takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu vo Zvolene č.k. 10Cb/2/2012.68 zo dňa 09. mája 2012
p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd vo Zvolene napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 37.501,76 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 37.501,76 Eur od 01.12.2011 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2.296,58 Eur (za zaplatený súdny poplatok za návrh 2.250 Eur a náhrada cestovného vo výške 46,58 Eur) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu.
Žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 37.50l,76 Eur titulom náhrady za právne služby, ktoré poskytol žalobca žalovanému na základe jeho splnomocnenia zo dňa 16.04.2010 pri právnom zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 31Cb/295/2003. Faktúrou č.11/2011 zo dňa 22.11.2011 vyúčtoval žalobca žalovanému odmenu za právne služby vrátane cestovného a náhrady za stratu času v celkovej sume 37.50l,76 Eur, pričom pri vyúčtovaní jednotlivých položiek vychádzal z vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nakoľko žalovaný žalobcovi fakturovanú sumu nezaplatil, žalobca sa domáhal jej zaplatenia vrátane úrokov z omeškania v zmysle § 369 ods.1 Obchodného zákonníka. Žalovaný v konaní namietal proti nároku žalobcu a navrhol, aby ho súd zamietol ako nedôvodný, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ právnej služby nebol žalobcom nikdy informovaný o výške odmeny za úkony právnej služby, a preto mu nárok na odmenu s poukazom na § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii nepatrí. Žalovaný tiež namietal, že žalobca pri vykonávaní úkonov právnej služby, za ktoré požaduje od žalovaného odmenu, nepostupoval s odbornou starostlivosťou.
Okresný súd vo Zvolene vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a svedeckým výsluchom svedka F. P.. Skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil súd prvého stupňa podľa § 24 ods.1 a 3, § 15 ods.6 a § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa § 1 ods.2 a ďalších ust. vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ako aj podľa § 369 ods.1 Obch.zák. a § 517 ods.2 Obč.zák. v spojitosti s § 3 vl. nar. č. 87/1995 Zb. a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný v celom rozsahu.
V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že spoločnosť žalovaného sa dala zastupovať žalobcom ako advokátom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 31Cb 295/2003 Z.z., ako aj to, že žalobca pre žalovaného vykonal v tomto konaní úkony právnej služby tak, ako boli špecifikované vo faktúre č. 11/2011 zo dňa 22.11.2011. Žalovaný nenamietal proti tomu, že žalobcom vyúčtovaná odmena za úkony právnej služby, výška uplatneného paušálu aj výška cestovného a hotových výdavkov bola vyúčtovaná v súlade s vyhl.č. 655/2004 Z.z., tvrdil však, že žalobca nemá nárok na odmenu za tieto právne služby s poukazom na § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z., nakoľko žalobca žalovaného pred začatím týchto úkonov neinformoval o výške odmeny za jednotlivé úkony právnej služby. Súd prvého stupňa považoval námietky žalovaného v tomto smere za nedôvodné, nakoľko § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z. viaže túto povinnosť informovať takto len klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby. Nakoľko žalovaný ako klient bol právnickou osobou, nemôže podľa súdu spadať pod kategóriu spotrebiteľa, ktorou sa v zmysle nášho právneho poriadku v zásade rozumie fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd poukázal aj na dôvodovú správu ohľadne § 18 ods.4 a 5 Zákona o advokácii, v zmysle ktorej cieľom tohto ust. bolo posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena za poskytovanie právnej služby sa stane viac predvídateľnou, pričom právna prax potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta. Ust. § 18 ods.4 Zákona o advokácii zapadá do celkového kontextu právnej úpravy určenej na ochranu spotrebiteľa, z čoho jednoznačne vyplýva, že pojem spotrebiteľ právnej služby tak, ako ho definuje Zákon o advokácii, nie je nijakým širším pojmom v porovnaní s definíciou spotrebiteľa v zmysle Obč.zák. Pokiaľ ide o spochybnenie nároku žalobcu na uhradenie odmeny za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 05.09.2011, kde žalovaný namietal, že žalobca už nemohol vystupovať ako samostatne konajúci advokát z dôvodu, že už bol konateľom spoločnosti Consilior Iuris s.r.o., súd poukázal na § 15 ods.6 Zákona o advokácii, kde zákon pripúšťa, že advokáti ako konatelia s.r.o. sa môžu na takomto postupe dohodnúť s výnimkou prípadu, že by spoločenská zmluva toto výslovne neumožňovala, čo však v tomto konaní preukázané nebolo. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že žalobca nepostupoval pri vykonávaní úkonov právnej služby s odbornou starostlivosťou, súd vzhľadom na prednes právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 16.04.2012, kde uviedol, že mu neprináleží hodnotiť kvalitu týchto poskytovaných právnych služieb a ani nežiadal doplniť dokazovanie v tomto smere, sa týmito námietkami už ďalej nezaoberal. Žalobca navrhol doplniť dokazovanie o predloženie sprievodného listu priloženého k plnomocenstvu z dôvodu, že v tomto liste žalobca ohľadne odmeny za zastupovanie odkázal na príslušné ustanovenia Zákona o advokácii a vyhl.č. 655/2004 Z.z., súd prvého stupňa však toto dokazovanie nevykonal, nakoľko má za to, že by to neovplyvnilo rozhodnutie súdu. V zmysle § 24 ods.3 Zákona o advokácii, odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom, a ak nedôjde k dohode, platí tarifná odmena.
Súd prvého stupňa považoval nárok žalobcu za oprávnený v celom rozsahu vrátane úroku z omeškania, ktorý bol uplatnený v zákonnej výške v zmysle § 369 ods.1 Obch.zák., § 517 ods.2 Obč.zák. a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z., a to základná úroková sadzba ECB vo výške 1,25%, zvýšená o 8%-uálnych bodov.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods.1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania. Žalobca žiadal na trovách konania priznať okrem náhrady za súdny poplatok aj trovy právneho zastúpenia podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. (odmenu za zastupovanie advokátom, cestovné a náhrady za stratu času) v celkovej sume 5.815,61 Eur. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že trovy právneho zastúpenia nie sú v tomto prípade trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, nakoľko žalobca je sám advokát a mal by byť schopný sa v predmetnej veci zastúpiť aj sám. Súd nespochybňuje právo každého občana dať sa zastúpiť v konaní advokátom, avšak inou otázkou je otázka priznania náhrady trov právneho zastúpenia za takéto zastupovanie. Súd si vie predstaviť aj určitý typ sporov, v ktorých by bolo na mieste, aby súd ako účelné trovy priznal aj trovy právneho zastúpenia účastníka, ktorý bol advokátom, ako napr. v konaniach na ochranu osobnosti a pod., avšak konanie o zaplatenie odmeny za poskytovanie právnej služby podľa názoru súdu takýmto konaním nie je. Súd prvého stupňa preto priznal žalobcovi len náhradu za zaplatený súdny poplatok a náhradu za cestovné na pojednávanie ako hotové výdavky, ktoré je žalovaný podľa § 149 ods.1 O.s.p. povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný tvrdil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p. tým, že žalovanému ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Žalovaný namietal, že žalobca ako advokát bol v zmysle § 18 ods.4 Zákona o advokácii povinný žalovaného ako spotrebiteľa právnej služby informovať o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred vykonaním týchto úkonov, inak nemá nárok na odmenu. Tvrdil, že spotrebiteľom právnej služby môže byť tak fyzická, ako aj právnická osoba, a § 18 ods.4 Zákona o advokácii sa vzťahuje na všetky osoby, ktoré môžu byť spotrebiteľmi právnej služby, teda na kohokoľvek, bez ohľadu na to, či spadajú pod definíciu spotrebiteľa uvedenú v Občianskom zákonníku. Pojem „spotrebiteľ“ sa objavuje vo viacerých zákonoch, pričom definícia tohto pojmu nie je podľa žalovaného jednotná. Je podľa žalovaného otázne, či klient v špecifickom právnom vzťahu advokáta a klienta môže byť spotrebiteľom v zmysle definície uvedenej v ust. § 52 ods.4 Obč.zák., nepochybne však takýto klient nemôže byť spotrebiteľom v zmysle definícií v ust. § 2 písm.a/ zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko službou podľa tohto zákona nie je činnosť upravená osobitnými predpismi, nad ktorou vykonávajú dozor profesijné komory (§ 2 písm.i/ Zák. o ochrane spotrebiteľa). Zákon o advokácii je predpisom verejného práva a na výklad pojmov v tomto zákone nie je možné bez ďalšieho použiť Občiansky zákonník tak ako to urobil súd prvého stupňa. Žalovaný má za to, že žalobca ako advokát bol povinný informovať a poučiť žalovaného o výške odmeny za 1 úkon právnej služby, pretože aj keď je žalovaný právnickou osobou, nepochybne bol spotrebiteľom právnej služby. Nakoľko žalobca žalovaného o výške odmeny za 1 úkon právnej služby neinformoval (žalovaný sa s advokátom prakticky vôbec nestretol), nárok na odmenu za právne služby mu zanikol, resp. mu za vykonané právne služby odmena s poukazom na § 18 ods.4 Zákona o advokácii nepatrí. Žalovaný má tiež za to, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko ako je to zrejmé z odôvodnenia rozsudku súdom prvého stupňa, súd svoje rozhodnutie oprel aj o skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu zo dňa 20.03.2012. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 20.03.2012 však žalovanému doručené nebolo, nemal možnosť náležite naň skutkovo a právne reagovať, čím došlo k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“ v tomto súdnom konaní.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods.1 a § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v senáte, pričom podľa § 211 ods.1 a § 156 ods.3 O.s.p. bolo miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu zverejnené na úradnej tabuli súdu.
Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca ako advokát zastupoval žalovaného v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 31Cb 295/2003, ani že úkony právnej služby, uvedené žalobcom vo faktúre č. 11/2011 zo dňa 22.11.2011 vykonal, rovnako ako ani tá skutočnosť, že odmena za tieto úkony právnej služby bola žalobcom v uvedenej faktúre vyúčtovaná v súlade s príslušnými ust. vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalovaný však namietal, že žalobca nemá nárok na odmenu za poskytnuté úkony právnej služby, a to s poukazom na § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, nakoľko žalovaného ako klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, neinformoval o výške odmeny za úkony právnej služby ešte pred ich vykonaním.
Podľa § 18 ods.4 zák.č. 586/2003 Z.z. advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne.
V zmysle príslušných ust. zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii advokáti poskytujú právne služby, okrem iného aj pri zastupovaní klientov pred súdmi, na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorá nemusí byť písomná. Advokát poskytuje právne služby za odmenu, ktorá sa určuje dohodou medzi advokátom a klientom, a ak nedôjde k dohode, advokátovi patrí tarifná odmena, teda odmena určená podľa príslušných ust. vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (§ 24 zák.č. 586/2003 Z.z., § 1 ods.2 vyhl.č. 655/2004 Z.z.). V zmysle uzavretej zmluvy o poskytovaní právnych služieb je advokát poskytovateľom právnej služby, prijímateľom, resp. odberateľom ktorej je klient. Zákon o advokácii okrem pojmu „klient“ používa v § 18 ods.4 aj označenie „klient, ktorý je spotrebiteľom právnej služby“. Pokiaľ advokát poskytuje právnu službu klientovi, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, ukladá mu zákon v § 18 ods.4 povinnosť v priebehu poskytovania právnej služby informovať takéhoto klienta o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu s tým, že v opačnom prípade mu odmena nepatrí, čo však neplatí, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom odvolateľa, že každý klient, ktorému advokát poskytuje právne služby, je spotrebiteľom právnej služby, nakoľko takýto záver z úpravy Zákon o advokácii podľa odvolacieho súdu nevyplýva. Ako to uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby sa povinnosť informovanosti klienta o odmene za úkon právnej služby ešte pred jej začatím v zmysle § 18 ods.4 zákona vzťahovala na každého klienta advokáta, zákonodarca by bol použil len výraz „informovať klienta“ a nebol by jednoznačne špecifikoval, že § 18 ods.4 Zákon o advokácii sa vzťahuje len na poskytovanie právnej služby klientovi, ktorý je spotrebiteľom. Úprava § 18 ods.4 Zákona o advokácii bola zavedená zák.č. 304/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2009 a zapadá do celkového kontextu právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, ako na to poukázal aj súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa postupoval tiež správne, keď pri definícii pojmu „spotrebiteľ“ vychádzal aj z platnej úpravy Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalovaný, ktorý je právnickou osobou a podnikateľom, nemôže spadať do kategórie spotrebiteľa v zmysle platnej právnej úpravy. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb 295/2003-640 zo dňa 26.09.2011 je zrejmé, že žalobca sa v konaní na Okresnom súde Bratislava I sp.zn. 31Cb 295/2003 domáhal proti žalovanému 1/ Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., Bratislava, IČO: 35914939 a žalovanému 2/ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Bratislava, IČO: 35914921 zaplatenia istiny 3.651.331,07 Eur s prísl. titulom úhrady nároku zo zmluvy o dielo pôvodného veriteľa - zhotoviteľa Martinská mechatronická a.s. ako postupník na základe viacnásobného postúpenia pohľadávky zhotoviteľa voči žalovanému 1/, resp. jeho právnemu predchodcovi. Žalobca ako advokát teda zastupoval žalovaného v konaní pred súdom, ku ktorému došlo v súvislosti s podnikaním žalovaného, právnickej osoby a podnikateľa. Záver súdu prvého stupňa v tom, že v prípade žalovaného nejde o „klienta ako spotrebiteľa právnej služby“ považuje preto odvolací súd za správny.
Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že žalobca ako advokát nevykonával svoju činnosť s odbornou starostlivosťou, má možnosť dať podnet na disciplinárne stíhanie Slovenskej advokátskej komore, prípadne sa domáhať voči žalobcovi aj náhrady škody, ak mu porušením povinností žalobcu ako advokáta vznikla.
Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu dospel ďalej odvolací súd k záveru, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného ako účastníka konania vystupovať pred súdom, a to aj pokiaľ mu nebol zo strany súdu doručený rovnopis podania žalobcu zo dňa 20.03.2012. Súd prvého stupňa prejednal vec za prítomnosti právnych zástupcov žalobcu aj žalovaného na pojednávaniach konaných dňa 16.04.2012 a 09.05.2012, na ktorých právny zástupca žalobcu vychádzal z vyjadrenia zo dňa 20.03.2012, v ktorom poukazoval na § 1 ods.2 vyhl.č. 655/2004 s tým, že keďže v tomto prípade medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o odmene advokáta, má žalobca nárok na tarifnú odmenu a ďalej v tomto podaní tvrdil, že žalovaný nie je spotrebiteľom, a preto sa na neho nevzťahuje povinnosť advokáta v zmysle § 18 ods.4 Zákona o advokácii. Napokon, na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 09.05.2012 právny zástupca žalobcu výslovne uviedol, že poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 20.03.2012, následne sa vyjadroval právny zástupca žalovaného a nenamietal, že by nebol oboznámený so stanoviskom žalobcu (čl. 66 spisu).
Na základe uvedených záverov odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a podľa § 219 ods.1 O.s.p. ho potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1, § 142 ods.1 a § 151 O.s.p. V odvolacom konaní bol síce úspešný žalobca, nakoľko mu však v ňom žiadne trovy nevznikli, resp. ich náhradu si neuplatnil, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.