Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_19CoE-116-2012.pdf
PDF · 84.51 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/116/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36613843 proti povinnému L. Q., Q. XXX/XX, U., o vymoženie 757,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 24. januára 2012, č.k. 4Er/393/2010-19 takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu. Uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 03.08.2010 domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. so sídlom v Bratislave sp.zn. EP 82930/09 zo dňa 22.03.2010. Okresný súd poveril vykonaním exekúcie dňa 27.08.2010 JUDr. Rudolfa Krutého. Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva §58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci opätovne preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nie je v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné až začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Okresný súd opätovne posúdil predložený exekučný titul, zmluvu o pôžičke a rozhodcovskú doložku a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť. V prejednávanej veci zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí pôžičky, vylučujú za určitých podmienok uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, pretože dlžník pri podpise zmluvy nemohol ovplyvniť jej podstatu a zmysel. V prípade, ak veriteľ podal návrh na začatie rozhodcovského konania, zabránil tým dlžníkovi
- spotrebiteľovi brániť svoje práva na všeobecnom súde. Takúto rozhodcovskú doložku okresný súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože dáva veriteľovi neprimeranú výhodu voči spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že môže vopred určiť, že prípadný spor s dlžníkom bude rozhodovať namiesto všeobecného súdu súkromnoprávny orgán (rozhodcovský súd), ktorý si sám vybral. Takáto rozhodcovská doložka je absolútne neplatná a rozhodnutie vydané na je podklade nemôže byť vykonateľným exekučným titulom. Okresný súd po posúdení listiných dôkazov, aplikujúc právo Európskej únie, vnútroštátne právo Slovenskej republiky, rešpektujúc judikatúru ESD a súdov vyššieho stupňa a eurokonformný výklad ustanovení predpisov o ochrane spotrebiteľa,, dospel k záveru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom a v rozpore s citovanou smernicou, na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky a preto súd exekúcie podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že v prejednávanej veci súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Citoval ust. § 35, 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 159 Občianskeho poriadku. Namietal, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok však neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Uviedol, že nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu že by bola narušená zásada rovnocennosti. Oprávnený dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Oprávnený má podľa jeho názoru v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Oprávnený poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, na základe ktorej uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Tiež namietal, skutočnosť, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca, predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis. V závere oprávnený vyzdvihol rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č 244/2002 Z.z. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Oprávnený si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 40,03 eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 30,87 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 9,16 eur (t.j. 7,63 eur + 20%).
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., so sídlom Košice, Mlynská 2, sp. zn.: EP 82930/09 zo dňa 22.03.2010.
Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho taktiež rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná Zmluva o pôžičke v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., uzavretá medzi účastníkmi dňa 01.01.2005, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pôžička poskytnutá oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade. Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa a jeho práv. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a smernice Rady 93/13/EHS. Uvedeným postupom a rozhodovaním súdu nedošlo k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu, ani k porušeniu princípov právnej istoty v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Aj v prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky v zmluvných dojednaniach vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými
v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Veriteľ môže na základe rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. V tomto konkrétnom prípade je rozhodcovská doložka zakotvená v bode VIII. písm. p) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré boli súčasťou Zmluvy o pôžičke. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil v celom rozsahu, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é