Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_BA-1S-48-2018.pdf
PDF · 138.37 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-1S/48/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M, členiek senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (spravodajca) a Mgr. Jany Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: BEST MEAT s.r.o., so sídlom Jenisejská 45A, 040 12 Košice-mestská časť Nad jazerom 040 12, IČO: 46 645 217, zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100279913/2018 zo dňa 02.02.2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2014. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol Daňového úradu Prešov č. 102158533/2017 zo dňa 11.10.2017, z ktorého výsledku vyplýva rozdiel v sume XX XXX,XX EUR a nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške XX XXX,XX EUR. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 102386061/2017 zo dňa 15.11.2017 priznal žalobcovi podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 vo výške XX XXX,XX EUR úrok z nadmerného odpočtu v sume XXXX,XX EUR.
2. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 102386061/2017 zo dňa 15.11.2017, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100279913/2018 zo dňa 02.02.2018 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie žalovaného 100279913/2018 zo dňa 02.02.2018 bolo doručené žalobcovi dňa 13.02.2018.
II.
Žaloba
3. Žalobou zo dňa 10.04.2018 doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.04.2018, sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100279913/2018 zo dňa 02.02.2018 a rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 102386061/2017 zo dňa 15.11.2017 a priznania náhrady trov konania. Správna žaloba bola podaná s odkazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku.
4. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 bola začatá dňa 17.04.2014 a ukončená dňa 27.10.2017, čo predstavuje neprimerane dlhý časový úsek na vyhodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu na nadmerný odpočet, ktorý si v zdaňovacom období január 2014 uplatnil. V nadväznosti na výkon daňovej kontroly začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014, správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet vo výške XX.XXX,XX EUR až dňa 06.11.2017, pričom z dôvodu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane rozhodnutím priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume XXXX,XX EUR.
5. Žalobca poukázal na absurditu výkonu daňovej kontroly vedenej správcom dane, kedy kontrolu k nároku žalobcu na nadmerný odpočet tento vykonával po dobu tri a pol roka, a po tento čas súčasne zadržiaval žalobcovi bez akéhokoľvek adekvátneho dôvodu sumu vo výške XX XXX,XX EUR. Takýto postup je neprijateľný. V tomto prípade nemožno hovoriť o akejkoľvek snahe správcu dane brať ohľad na majetkové práva žalobcu, pričom absentuje akékoľvek odôvodnenie v rozhodnutí správcu dane, ktoré by poskytlo relevantné vysvetlenie takého postupu, v rámci ktorého trvala daňová kontrola nad zákonom stanovenú lehotu.
6. Pre žalobcu je nepochopiteľné, z čoho žalovaný vychádzal, keď odobril postup správcu dane a v záveroch svojho rozhodnutia mal za to, že poskytnutá kompenzácia (náhrada), resp. úrok z nadmerného odpočtu vo výške X XXX,XX EUR je primeraná náhrada. Tá predstavuje 1,5% zo zadržanej sumy, a to len za časove obdobie 1109 dní odlišne od doby reálneho zadržania. Pre porovnanie, za predpokladu zriadenia akéhokoľvek sporenia v peňažnom ústave by suma vo výške XX XXX,XX EUR bola zhodnotená úrokom s vyššou percentuálnou sadzbou, prípadne by táto suma bola použitá žalobcom na podnikanie, rozvoj a zvýšenie efektivity činnosti žalobcu, o ktorú ho správca dane spolu so žalovaným ukrátili a svoje konanie v rozpore s akoukoľvek efektivitou, hospodárnosťou, rýchlosťou alibisticky odôvodňujú dodržaním ustanovenia zákona o DPH, ktorý je v zrejmom v rozpore s daňovým poriadkom a legislatívou na európskej úrovni. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Enel Maritsa Iztok 3 C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51 a Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2104:2127. Postup správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, je podľa žalobcu celkom zjavne v hrubom rozpore so zásadami ekvivalencie a efektivity. Právna prax a rozhodovacia činnosť súdov určuje výšku sankčného úroku z omeškania podstatne vyššie, ako je to u bežných úrokov, pričom všetky presahujú percentuálnu sadzbu 1,5% za obdobie jedného roka. Poukázal na možnosť zámeny strán podľa §156 ods. 2 daňového poriadku. Vzniká zrejmý nepomer a výrazná situačná diferenciácia postavenia medzi žalobcom ako daňovým subjektom a správcom dane, pričom je neprijateľné, aby bolo plnenie vo forme úroku v prípade omeškania daňového subjektu 10násobne vyššie ako plnenie správcu dane v prípade zadržiavania prostriedkov daňového subjektu a plnenie vo forme úroku s tým spojené, ako je v tomto prípade v časti nároku na úrok z nadmerného odpočtu.
7. Žalovaný síce uvádza výpočet, na základe ktorého dospel k sume, ktorú poukázal žalobcovi ako úrok za nadmerný odpočet za sumu, ktorú mu zadržiaval 1109 dní, ale je znepokojujúce, že túto sumu nevyhodnotil ako nanajvýš neprimeranú. Slovenská vnútroštátna právna úprava do 01.01.2017 neupravovala priznanie úrokov z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH a chýbala aj právna úprava definujúca okolnosti, za akých sa vrátenie nadmerného odpočtu považuje za oneskorené. Absenciu tejto vnútroštátnej úpravy priznania úrokov z omeškania riešil Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015. Finančná strata žalobcu ako daňového subjektu nie je efektívne a dostatočne kompenzovaná vyplatením úroku z omeškania v takej nízkej výške, za nezákonné zadržiavanie jeho finančných prostriedkov zo strany správcu dane, s ktorými mohol oveľa efektívnejšie nakladať. Žalobca počas celej doby zadržiavania jeho finančných prostriedkov riadne podnikal a tieto prostriedky nemohol vynakladať na maximalizovanie zisku v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Postup správnych orgánov v predmetnej veci sa s poukazom na uvedené skutočnosti a absenciou dostatočného odôvodnenia v
časti rozporu právnych predpisov tak na národnej ako aj európskej úrovni vymyká z fundamentálneho rámca zásad správneho konania a ako taký zakladá dôvod na zrušenie preskúmavaných rozhodnutí správnym súdom z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.
8. Vzhľadom na procesne vadný postup žalovaného, ako aj správcu dane, ktorí na základe zadovážených skutkových podkladov pre vydanie svojich rozhodnutí nedostatočne posúdili a odôvodnili skutočný skutkový stav veci a v tejto súvislosti sa nedostatočne vysporiadali so zákonom ustanovenými predpokladmi a skutočnosťami a vyvodili o nich nesprávny právny záver, je nutné dospieť k záveru, že žalovaný a správca dane spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutí obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom. Preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
III.
Vyjadrenie žalovaného
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 06.11.2018 navrhol žalobu zamietnuť. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správne orgány zasahovali do majetkových práv žalobcu vo väčšej ako nevyhnutej miere, pretože samotné uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podaním daňového priznania neznamená, že túto sumu nadmerného odpočtu je štát povinný vrátiť automaticky bez toho, aby mal možnosť uplatnený nárok skontrolovať. Samotný výkon daňovej kontroly trval 363 dní, a preto tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola trvala nad zákonom stanovenú lehotu je nedôvodné. Napadnuté rozhodnutia obsahujú zákonom predpísané náležitosti v súlade s ustanovením § 63 ods. 3 písm. a) až f) daňového poriadku. Poukázal na bod 3 uznesenia Súdneho dvora EU vo veci C-120/15 Kovozber, v ktorom Súdny dvor citoval článok 183 smernice o DPH: „Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku, t.j. náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.
10. Z právnej úpravy vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas na to (šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu), aby uplatnil svoju právomoc, priznanú mu aj európskou legislatívou, kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2016 predstavovala 0,05 % a ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00 %. Keďže dvojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB nedosiahol 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu správca dane použil ročnú úrokovú sadzbu vo výške 1,5%. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorý poukazoval na ust. § 79 ods. 3 a § 156 ods. 2 daňového poriadku, keďže sa aplikuje ust. §79a zákona o DPH.
11. Podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej legislatívy bolo určiť deň, od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Počnúc týmto dňom, za obdobie výkonu daňovej kontroly, počas ktorého platiteľ nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, bude platiteľovi priznaná finančná náhrada úrok z nadmerného odpočtu. Súčasne bola stanovená úroková sadzba najmenej 1,5%, teda nie ročná úroková sadzba vo výške 10% resp. 15%, ktorou argumentuje žalobca, pretože v danom prípade správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 79a ods. 2 zákona o DPH, ktorý upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Priznanie úroku vo výške 10%, resp. 15% od apríla do októbra 2017, ako požaduje žalobca, by nebolo primerané, pretože by znamenalo také zúročenie (ktoré by nebolo možné dosiahnuť ani na bankovom trhu), čím by žalobca získal nenáležitú výhodu.
IV.
Replika žalobcu
12. Žalobca v replike zo dňa 26.11.2018 argumentoval nezákonnou dĺžkou daňovej kontroly, čo vzbudilo vážne obavy o účelovom konaní správcu dane pri prerušovaní zákonom stanovenej lehoty na výkon daňovej kontroly tak, aby ospravedlnil svoju pasivitu a postup v rozpore so zákonom, pričom možno tiež pochybovať o hodnovernosti podania žalovaného a hodnovernosti argumentov, ktorými žalovaný popiera nároky, právne stanoviská a argumenty žalobcu. Inštitút medzinárodnej výmeny informácií bol v tomto prípade zneužitý na predlženie daňovej kontroly a tým pádom aj na neoprávnene zadržanie nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti je potrebné, okrem aspektov účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Inštitút medzinárodnej výmeny informácií bol v tomto prípade zneužitý na predĺženie daňovej kontroly a tým pádom aj na neoprávnene zadržanie nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti je potrebné, okrem aspektov účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Úrok vo výške 1,5%, navyše ktorý vnútroštátna právna úprava priznáva daňovému subjektu až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na jeho riadne vrátenie, nie je primeraná kompenzácia
V.
13. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 1.júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu. Pred Krajským súdom v Bratislave bola vec prejednávaná pod sp. zn. 1 S/48/2018. Pred správnym súdom je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/48/2018.
VI.
Relevantné právne predpisy
14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
16. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP).
17. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
18. Podľa § 178 odsek 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
19. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01.01.2017 (ďalej len „zákon o DPH“), ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
20. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
21. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH, o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
22. Podľa §79a ods. 6 zákona o DPH, ustanovenia osobitného predpisu (Zákon č. 563/2009 Z. z. v znení zákona č. 331/2011 Z.z.) o použití daňového preplatku sa vzťahujú aj na použitie úroku z nadmerného odpočtu.
23. Podľa § 79a ods. 7 zákona o DPH, úrok z nadmerného odpočtu daňový úrad neprizná, ak nie je viac ako 5 eur.
24. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
25. Podľa § 85ke zákona o DPH, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
VII.
Právne posúdenie správnym súdom
26. Správny súd preskúmal v rozsahu žalobných dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd o žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 14.09.2023.
27. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 100279913/2018 zo dňa 02.02.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úrada Bratislava č. 102386061/2017 zo dňa 15.11.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu v sume 1314,70 EUR žalobcovi, zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 vo výške XX XXX,XX EUR.
28. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2014 sa u žalobcu začala dňa 17.04.2014 na základe Oznámenia Daňového úradu Prešov o daňovej kontrole č. 9701401/5/1408432/2014/Dra zo dňa 08.04.2014 doručené zástupcovi žalobcu dňa 11.04.2014.
29. Správny súd zistil, že daňová kontrola bola prerušená dňom 25.11.2014 na základe rozhodnutia správcu dane č. 9701401/5/5123793/2014/Dra zo dňa 20.11.2014, pričom dôvody prerušenia pominuli dňa 07.06.2017. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol Daňového úradu Prešov č. 102158533/2017 zo dňa 11.10.2017, z ktorého výsledku vyplýva rozdiel v sume 15 820,91 EUR a nárok na nadmerný odpočet vo výške 28 874,99 EUR. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 začatá Daňovým úradom Prešov dňa 17.04.2014 bola ukončená dňom 27.10.2017. Správca dane na základe daňovej kontroly začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 vrátil žalobcovi nadmerný odpočet vo výške XX XXX,XX EUR dňa 06.11.2017.
30. Vzhľadom na to, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 uplynulo viac ako šesť mesiacov, Daňový úrad Bratislava priznal rozhodnutím číslo 102386061/2017 zo dňa 15.11.2017 žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu. Posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2014 bol deň 24.04.2014. Nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, t.j. do 24.10.2014. Preto bol žalobcovi priznaný úrok zo obdobie od 25.10.2014 do 06.11.2017 z nadmerného odpočtu vo výške XX XXX,XX EUR, vypočítaný vo výške XXXX,XX EUR.
31. Správny súd ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným nie je spor o tom, či a kedy bol vrátený nadmerný odpočet a ani o tom, či sa daňová kontrola začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 a 5 zákona o DPH.
32. Medzi žalobcom a žalovaným je spor v tom, že žalobca tvrdí, že priznaný úrok z nadmerného odpočtu nie je primeraný vzhľadom na jeho výšku ako aj vzhľadom na dĺžku obdobia, kedy žalobca nemohol s nadmerným odpočtom pre jeho zadržanie nakladať, pričom namieta začiatok lehoty, od kedy bol priznaný.
33. Ako prvé sa správny súd vysporiadal s námietkou dĺžky trvania daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Správny súd konštatuje, že žalobca neuviedol, či proti rozhodnutiu o prerušení daňovej kontroly a dĺžke trvania prerušenia použil právne prostriedky ochrany
jeho subjektívnych práv, akými sú napríklad správna žaloba proti rozhodnutiu o prerušení konania, správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy, alebo iný typ správnej žaloby napádajúci zákonnosť daňovej kontroly vo vzťahu k dôvodnosti a dĺžke prerušenia daňovej kontroly.
34. Žalobca len veľmi všeobecne a abstraktne napáda dôvodnosť a dĺžku prerušenia daňovej kontroly. Žalobca však neuvádza, v čom konkrétne vidí nezákonnosť postupu správcu dane.
35. Daňová kontrola sa začala dňa 17.04.2014 a bola prerušená dňa 25.11.2014, t.j. do prerušenia trvala 222 dní. Dôvody prerušenia pominuli dňa 07.06.2017 a daňová kontrola skončila dňa 27.10.2017, t.j. po skončení prerušenia trvala 141 dní, čo je celkom 363 dní. Z uvedeného vyplýva, že nedošlo k porušeniu § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
36. V súvislosti s prejednávanou vecou správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, v ktorom sa Súdny dvor EU vysporiadal aj s otázkou dĺžky trvania medzinárodnej výmeny informácií. Z cit. rozsudku (bod 30) vyplýva, že pokiaľ ide o znenie článku 10 nariadenia č. 904/2010, tento článok stanovuje, že žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán, tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac jedného mesiaca v prípade, že žiadaný orgán už uvedenú informáciu má. Z bodov 33, 34, 35, 36, 37, 38 cit. rozsudku vyplýva, že článok 11 nariadenia č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 nariadenia č. 904/2010. Okrem toho z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 904/2010.
37. Ďalej Súdny dvor v uvedenom rozsudku vo veci C-186/20 HYDINA SK v bode 41, 42 a 43 konštatuje, že „preto je potrebné konštatovať, že nariadenie č. 904/2010 sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov (rozsudok z 18. júna 2020, KrakVet A. B., C-276/18, EU:C:2020:485, bod 48). Na druhej strane nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle (pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2018, Enteco Baltic, C-108/17, EU:C:2018:473, bod 105 a citovanú judikatúru).Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“ Súdny dvor na položené prejudidiciálne otázky odpovedal (bod 45) tak, že „článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
38. Správny súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky uvádza, že aj keby došlo počas prerušenia daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu k prekročeniu lehôt ustanovených nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, toto prekročenie nemohlo samo o sebe ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, a ani zákonnosť samotnej dĺžky daňovej kontroly.
39. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd neprisvedčil žalobnej námietke vzťahujúcej sa k dôvodnosti a dĺžke prerušenia daňovej kontroly.
40. Ohľadom vznesenej žalobnej námietky o nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí, procesných vád a nedostatočného zistenia skutkového stavu, správny súd uvádza, že žalobca neuviedol, v čom presne nachádza nezrozumiteľnosť napadnutých rozhodnutí, v čom presne by navrhoval doplniť dokazovanie resp. aké skutkové zistenia správcu dane nie sú správne či úplné a aké iné konkrétne procesné pochybenie okrem vytknutého prerušenia daňovej kontroly správcovi dane vyčíta. Tieto žalobné body sú podľa názoru správneho súdu vznesené len vo všeobecnej rovine. Správny súd preto nevzhliadol ich dôvodnosť, keďže sa jedná o absenciu poukázania na konkrétne argumenty ohľadom dotyku na subjektívnych právach žalobcu.
41. Argumentáciu žalobcu ohľadom neprimeranosti priznaného úroku z nadmerného odpočtu správny súd posúdil podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít SR, od ktorej nevzhliadol žiaden rozumný dôvod sa odkloniť, a to ani odkazom žalobcu na priamu aplikáciu práva EU a jeho prednosti.
42. Správny súd poukazuje na nasledovné právne vety z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.mája 2020, sp.zn. 8Sžfk/48/2019 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2021: I. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z.z. (účinného od 1. januára 2017) v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5.
II. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 1. januára 2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu.
III. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.
43. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.mája 2020, sp.zn. 8Sžfk/48/2019 (bod 39-41) vyplýva, že s účinnosťou od 1. januára 2017 možno zaradiť medzi oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty aj nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu, resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný odpočet ustanovuje legislatívnu skratku "úrok z nadmerného odpočtu." Právna úprava uvedeného inštitútu bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakotvená zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 331/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 297/2016 Z.z."). Úrok z nadmerného odpočtu sa vzťahuje na prípady, keď
daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 a ods. 5 zákona o DPH. Zákon o DPH v § 79 ods. 1 stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa na účely zákona o DPH rozumie pod pojmom nadmerný odpočet. Podmienkou na priznanie nároku na úrok z nadmerného odpočtu je uplynutie šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 297/2016 Z.z. sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu.
44. V súvislosti s uvedeným sa samozrejme vynára otázka (aj s poukazom na námietky žalobcu), či stanovenie obdobia šiestich mesiacov bolo primerané a či zákonodarca nemal určiť kratšie obdobie, za ktoré by daňový úrad nebol povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu, resp. či pri výpočte úrokov nemal zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, v kontexte štandardnej (všeobecnej) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, tzn. zákonnej lehoty v akej by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by daňová kontrola nebola zahájená. Podľa názoru tak správneho ako aj kasačného súdu je potrebné v posudzovanej veci vychádzať zo znenia novelizovaného ustanovenia § 79a zákona o DPH, a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že "štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia (bod 42 rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.mája 2020, sp.zn. 8Sžfk/48/2019 ).
45. Správny súd v zhode s kasačným súdom zastáva názor, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (bod 47 rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.mája 2020, sp.zn. 8Sžfk/48/2019 ).
46. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ síce jednoznačne nevyplýva, či právo EÚ je prameňom práva i pre vznik resp. stanovenie konkrétnej lehoty, od ktorej vzniká nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci samej ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovili podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch a nesmú byť stanovené ani takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ (bod 54 rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.mája 2020, sp.zn. 8Sžfk/48/2019).
47. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právne závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019 (bod 25 a 26), podľa ktorých novela zákona o DPH účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal. Krajský súd nemohol sám určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a nahrádzať tak legislatívu. Je však zrejmé, že nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený. Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.
48. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že v konaní sa nepreukázala potreba výkladu práva Európskej únie Súdnym dvorom, pričom ani sám žalobca neformuloval dostatočne určitý a konkrétny návrh ohľadom výkladu práva EU. Navyše, ak by aj potreba výkladu práva EU hypoteticky vyvstať mohla, správny súd je vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, takže nemá povinnosť (iba možnosť) obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.
49. Na základe vyššie uvedeného správny súd neprisvedčil ani žalobnej námietke smerujúcej k výške úroku z nadmerného odpočtu a začiatku lehoty na jeho priznanie, a preto žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol podľa § 190 SSP.
50. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania.
51. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.