Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Co-89-2012.pdf
PDF · 77.43 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/89/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Márie Kupkovej vo veci žalobcu U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. č. XX, V., zastúpeného JUDr. Jánom Husárom, advokátom v Humennom, Ul. Štefánikova č. 17, proti žalovanej U. M., bytom B., D. č. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou v Košiciach, Ul. Štúrova č. 20, o vydanie umeleckých diel, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11 C 2/2011 - 78 z 25.6.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 66,32 Eur a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Kataríne Habiňákovej, advokátke, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej vydať mu 11 obrazov, ktorých je autorom. Zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 643,15 Eur k rukám jej právnej zástupkyne.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že obrazy, ktorých vydania sa domáha patria jemu a že je ich vlastníkom. Z pripojeného dedičského spisu sp. zn. 13 D 1235/97 vyplynulo, že do dedičstva po poručiteľovi L. M., bratovi žalobcu boli zahrnuté i viaceré umelecké predmety, pričom na základe uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 27.1.1998 č.k. 13 D 1235/97 - 34 sa výlučnou dedičkou celého majetku vrátane umeleckých predmetov stala jeho manželka. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť i vykonateľnosť 9.2.1998 a od toho času je žalovaná výlučnou vlastníčkou umeleckých diel. S výnimkou olejomaľby „Kristus pred Pilátom“ a olejomaľby „Portrét našej matky“.
Zároveň v dedičskom konaní nebola žiadna vec patriaca do dedičstva sporná. Samotný žalobca v konaní uviedol, že obrazy, ktorých vydania sa domáha, bratovi daroval, pričom darovanie rovnako ako aj dedenie, je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, preto vlastník môže s predmetom svojho vlastníctva voľne disponovať. Keďže v zápisnici o predbežnom šetrení bol zistení majetok po poručiteľovi L. M. a tento sporný nebol, súd vydal uznesenie a práve na jeho základe sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou 9 obrazov, ktorých vydania sa žalobca domáha. Pokiaľ ide o zvyšné dva obrazy, tak ani v tomto prípade žalobca nepreukázal, či už sám alebo prostredníctvom svedeckých výpovedí, že sa jedná o obrazy, ktorých bol výlučným vlastníkom a ktoré sa v súčasnosti mali nachádzať v rodičovskom dome. Preto súd žalobu zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.
Poukázal na to, že z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že ako autor umeleckých diel nebol účastníkom dedičského konania, takže nemal vedomosť, ktoré obrazy nahlásila žalovaná do dedičstva. Žalovaná s ohľadom na doposiaľ vykonaného dokazovanie musela mať vedomosť, že tieto diela namaľoval žalobca. Súd sa nevyporiadal so svedeckými výpoveďami svedkov L. Y. a L. M., ktorí zhodne uviedli, že obrazy dobre poznajú a pri darovaní bolo charakteristickou črtou žalobcu, že na každý darovaný obraz, na jeho zadnú stranu napísal venovanie. Súd sa nevyporiadal s tvrdením žalovanej, že umelecké diela namaľoval jej manžel a nie žalobca. Súd nevzal do úvahy skutočnosť, že umelecké predmety, ktoré vytvoril, boli umiestnené v dome žalobcu, pričom žalovaná si tieto prisvojila. Predmetný rodinný dom žalobca využíval ako svoj ateliér v čase jeho pobytu na východnom Slovensku. Žalovaná sa toho času v tomto dome zdržuje protiprávne, lebo svojvoľne uzavrela všetky miestnosti, ktoré užíval žalobca. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na to, že až do podania žaloby v predmetnej veci, žalobca nikdy nespochybňoval vlastníctvo obrazov nebohého manžela a uznával, že tieto obrazy patrili L. M. a po jeho smrti tieto obrazy zdedila ona sama. Bolo by nelogické, aby obrazy žalobcu sa nachádzali v byte jej manžela. V predmetnom rodinnom dome zdedila ideálny podiel po svojom manželovi k nehnuteľnosti, o ktorej žalobca uvádza, že sa v predmetnom dome zdržiava protiprávne. Na základe toho navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že prevažná väčšina umeleckých diel, ktorých vydania sa v súčasnosti domáha žalobca od žalovanej, boli predmetom dedičského konania po bratovi žalobcu Jánovi Klimčákovi, a to v konaní na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 13 D 1235/97, kde na základe dedičského rozhodnutia z 27.1.1998 č.k. 13 D 1235/1997 - 34 tieto umelecké predmety nadobudla do svojho výlučného vlastníctva žalovaná.
Samotná táto okolnosť by nebola rozhodujúcou okolnosťou, pokiaľ ide o posúdenie vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k predmetným umeleckým dielam, alebo rozhodujúcou okolnosťou vo vzťahu k autorstvu zo strany žalobcu, je však potrebné poukázať na to, že skutočne aj samotný žalobca v priebehu konania tvrdil, že predmetné umelecké diela daroval svojmu bratovi, ale predovšetkým žalobca nepreukázal rozhodujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že predmetné umelecké diela sa vôbec nachádzajú u žalovanej a v tomto smere neponúkol žiadne dôkazy.
Žalovaná v priebehu konania poukázala na to, že po zdedení týchto umeleckých predmetov, ich dala iným osobám a že v rodinnom dome, v ktorom sa v súčasnosti zdržiava a z ktorého taktiež v predmetnom dedičskom konaní zdedila svoj podiel, sa tieto umelecké predmety nenachádzajú. Ako bolo vyššie
naznačené, žalobca však v tomto smere neponúkol žiaden dôkaz alebo jeho návrh, na základe ktorého by preukazoval, že žalovaná skutočne naďalej má predmetné umelecké diela vo svojom držaní.
Taktiež je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neponúkol dôkazy ani pokiaľ ide o autorstvo predmetných umeleckých diel, ani pokiaľ ide o vlastníctvo. Treba tiež zdôrazniť okolnosť, že od 27.1.1998, kedy prevažná väčšina umeleckých predmetov prešla dedičským konaním a stala sa vlastníctvom žalovanej, uplynul rozhodne veľmi dlhý čas, pričom žalobca podal svoju žalobu na súd prvého stupňa 8.9.2011 a domáhal sa vydania týchto umeleckých predmetov. Samotné uplynutie tak dlhého času od momentu prejdenia predmetných vecí dedičským konaním po podanie žaloby, vzbudzuje pochybnosti o hodnovernosti tvrdení žalobcu v tomto konaní, pokiaľ ide o vlastníctvo týchto umeleckých predmetov. Vyvstávajú otázky, prečo sa žalobca vydania týchto predmetov nedomáhal hneď po smrti brata, ale až v súčasnosti s odstupom viac ako 12 rokov od predmetného dedičského konania. Všetky tieto okolnosti smerujú len k tomu záveru, ktorý urobil už súd prvého stupňa a síce, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani vlastníctvo, resp. autorstvo k predmetným umeleckým dielam, ale ani okolnosť, že tieto sú v držbe alebo užívaní žalovanej v súčasnosti a žiadne návrhy na doplnenie dokazovania v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. zo strany žalobcu neboli navrhnuté.
Za týchto okolností správne postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobu v predmetnej veci zamietol a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalobca ako úspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaná si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, pričom právnej zástupkyni žalovanej patrí odmena za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu žalobcu), za ktorý patrí odmena vo výške 58,69 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a k tomu je potrebné pripočítať tzv. režijný paušál vo výške 7,63 Eur, čo spolu predstavuje sumu 66,32 Eur.
V súlade s ustanovením § 149 ods. 1 O.s.p., uložil odvolací súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi, aby túto náhradu trov odvolacieho konania zaplatil priamo právnej zástupkyni žalobcu.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.