Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/11/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľov: 1. U. O., narodený XX.XX.XXXX, 2. T. O., narodená XX.XX.XXXX, obaja bytom O. XXX/XX, XXX XX T. Q., zastúpení advokátom Pavlom Trnkom, so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce nad Bebravou, proti odporcovi: F. P., narodený XX.XX.XXXX, bytom T. ulica č. XXX/X, F., zastúpený advokátom JUDr. Jánom Lackom, so sídlom Bojnická cesta 28/5, Kanianka, o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. októbra 2011, č. k. -94, jednohlasne takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Okresný súd v záhlaví identifikovaným rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade 8.300 eur a navrhovateľke v 2. rade 8.300 eur, obom v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Vymienil si právo rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej ( ). Rozsudok okresného súdu vychádza zo skutkových zistení, že rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi - 299 zo dňa 18.04.2008 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu v Prievidzi - 311 zo dňa 13.08.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne - 323 zo dňa 20.04.2009 právoplatným dňa 20.04.2009 v trestnej veci proti obžalovanému F. P. , bol tento uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa , Z.z v znení uznesenia ÚS SR č. na tom skutkovom základe , že dňa 19.04.2002 asi o 12.35 hod. riadil nákladné motorové vozidlo zn. IVECO Eurocargo evid. Č. NEW-AR530 po v ceste č. I. /50 smerom od F. na T. Q., kde v kilometri 156 na začiatku obce T. Q. v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy okolnosti, ktorú mohol predvídať, teda okolnosti možného prechádzania detí cez vozovku po vyznačenom priechode pre chodcov, ktorý bol označený aj zvislou dopravnou značkou priechod pre chodcov , ktoré predtým z miesta vodiča videl, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči deťom a následne oneskorene reagoval na maloletého chodca U. O., ktorý sa pohyboval z pravej strany v smere jazdy vozidla a vstúpil na priechod pre chodcov , ktorého zachytil pravou bočnou časťou vozidla pričom maloletý U. O. nar. XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode utrpel zlyhanie riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému - mozgu v dôsledku rozsiahleho až devastačného poranenia hlavy v ľavo zo zlomeninami kosti klenby a spodiny lebečnej pri pomliaždení tkaniva mozgu a pri krvácaní pod mäkkú plenu mozgovú, pričom na následky týchto zranení pri prevoze do nemocnice dňa 19.04.2002 zomrel. Teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona. Citovaným rozsudkom bol uložený odporcovi trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2,5 roka a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dva roky a zároveň bol zaviazaný uhradiť poškodenému U. O. navrhovateľovi v 1. rade škodu vo výške 2.309,90 eur (69.588 Sk). Podrobne popísal obsah výpovedí navrhovateľov v 1. a 2. rade, svedkov E. P.,

Q. F., Y. F., P. P., o tom, ako smrť maloletého zasiahla do života rodiny, najmä navrhovateľov v 1. a 2. rade a lekárske potvrdenie MUDr. F. zo dňa 08.07.2011 o tom, že navrhovateľka v 2. rade bola opakovane hospitalizovaná a následne bol urgentne urobený cisársky rez v 33. týždni tehotenstva. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovatelia v 1. a 2. rade tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými citovými väzbami. Smrť prvorodeného maloletého syna zasiahla do ich života nečakane a tragicky zásadným spôsobom a nenávratne pretrhla dovtedajšie silné citové väzby. Navrhovatelia v 1. a 2. rade stratili možnosť realizácie, výchovy a ďalšieho rozvoja rodinného života so svojím synom a sú o citový vzťah k synovi ako rodinnému príslušníkovi úplne ochudobnení. Na základe uvedených skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že navrhovateľom je možné každému z nich ako samostatný nárok priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Uvedené právo každej fyzickej osoby je zakomponované i v citovanom ustanovení . Súčasťou súkromného života je tiež rodinný život, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými pričom právo na súkromie v sebe zahŕňa oprávnenie fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na emocionálnej báze, o to viac vzťahy medzi príslušníkmi rodiny, budované na dlhodobých a citovo mimoriadne silných vzájomných väzbách . Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality, medzi ľudskými bytosťami, dochádza podľa názoru súdu porušením práva na život jednej z nich, k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo pozostalých. Táto relevantná skutočnosť potom za splnenia predpokladov zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého stupňa intenzity zakladá právo dotknutej fyzickej osoby na ochranu osobnosti v zmysle a nasl. . Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane navrhovateľov v 1.a 2. rade, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami. Preto podľa názoru súdu prisúdenie finančnej čiastky navrhovateľom v 1. a 2. rade ako náhrada nemajetkovej ujmy je v danom prípade opodstatnené. Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že v súvislosti so smrťou syna navrhovateľov v 1.a 2. rade došlo i k zhoršeniu ich zdravotného stavu / úzkosť, depresie, predčasný pôrod navrhovateľky v 2. rade/. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že konaním odporcu s následnou smrťou syna navrhovateľov došlo i k porušeniu práva navrhovateľov v 1. a 2. rade na ochranu zdravia. Z výpovede svedkov vyplýva že smrťou syna navrhovatelia čiastočne stratili zmysel života. Z uvedeného potom vyplýva, že v dôsledku konania odporcu a smrti syna navrhovateľov v 1. a 2. rade došlo k narušeniu bežného rodinného a súkromného života medzi navrhovateľmi ako manželmi i k strate možnosti ich osobného i finančného zabezpečenia v budúcnosti zo strany syna (najmä v starobe, keď budú odkázaní na pomoc iných ľudí). Požiadavka zaistenia účinnej právnej ochrany vyžaduje, aby neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý má za následok vznik nemajetkovej ujmy, spočívajúci v porušení resp. ohrození osobnosti dotknutej fyzickej osoby, bol pre pôvodcu neoprávneného zásahu spojený s nepriaznivými právnymi následkami vo forme zvláštnych občianskoprávnych sankcií. Funkciou zvláštnych občianskoprávnych sankcií podľa je pôsobiť na pôvodcu neoprávneného zásahu, v danom prípade odporcu, aby podľa okolnosti konkrétneho prípadu sa buď zdržal ďalších neoprávnených zásahov resp. odstránil následky neoprávnených zásahov alebo poskytol postihnutému primerané zadosťučinenie - satisfakciu. V danom prípade, keďže k porušeniu osobnostného práva nebohého maloletého syna navrhovateľov v1.a2. rade došlo jednorázovo odňatím jeho života, nie je možné hovoriť o sankciách v zmysle , ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter. Satisfakcia (zadosťučinenie) môže spočívať buď v morálnom plnení, napríklad v ospravedlnení sa alebo v peňažnom plnení, tzv. materiálnej satisfakcii. Základnou funkciou satisfakcie je dosiahnutie zmiernenia nemajetkovej ujmy poškodenej osoby. V prípade poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa jedná o satisfakciu pre dotknutú fyzickú osobu, ktorej bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv. Základná funkcia , ktorú má táto náhrada plniť, je funkcia satisfakčná, t.j. zmierňovanie jej nemajetkovej ujmy touto formou, t.j. poskytnutím peňažného plnenia. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si navrhovatelia uplatnili v dôsledku toho, že neoprávneným, zásahom odporcu došlo k zásahu do práva na život ich nebohého syna, ktorý nárok si navrhovatelia uplatnili v zmysle citovaných ustanovení , okresný súd uviedol, že ak bol zo strany odporcu vykonaný zásah do telesnej integrity poškodeného subjektu t.j. syna navrhovateľov v 1.a 2. rade a to takým spôsobom, že mu týmto zásahom bol odňatý život, podľa názoru súdu ide o porušenie osobnostných práv syna navrhovateľov, konkrétne práva na život a nie osobnostných práv navrhovateľov. K vznesenej námietke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznesenej odporcom, súd uviedol, že

právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Vzhľadom na to, že otázka zodpovednosti odporcu za dopravnú nehodu, ktorá bola namietaná aj v prebiehajúcom trestnom konaní, a teda bolo neisté, či odporca spôsobil dopravnú nehodu a ktorým dopravným prostriedkom, mohli navrhovatelia podľa názoru súdu uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu s ohľadom na zodpovednostný subjekt až po ukončení trestného konania. Okrem toho je zrejmé, že zásah do osobnostných práv oboch navrhovateľov je prítomný neustále, a to nielen po uplynutí určitej lehoty od škodovej udalosti, ale nepochybne aj v čase konania súdu, preto nemožno považovať nárok za premlčaný uplynutím trojročnej doby od vzniku dopravnej nehody. Rovnako súd považoval za neopodstatnenú obranu odporcu v tom, že jeho zodpovednosť je potrebné posudzovať analogicky podľa s poukazom na osobu prevádzkovateľa motorového vozidla. Súd zastáva názor, že žalovaný nárok je osobitným nárokom podľa a nasledujúcich ustanovení , pričom za zásah do osobnostných sfér jednoznačne zodpovedá odporca ako vodič vozidla, ktorým bola spôsobená ujma. Odporca nakoniec nepreukázal, že by za žalovaný nárok zodpovedala iná osoba.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietnuť. Súčasne žiadal uložiť navrhovateľom v 1. a 2. rade, aby mu nahradili trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa Za nesprávne právne posúdenú považoval námietku premlčania nároku navrhovateľov, ktorú v konaní uplatnil. Okresný súd námietku premlčania uplatneného nároku posúdil tak, že síce pripustil premlčateľnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak počiatok plynutia tejto lehoty stanovil až na právoplatné skončenie trestného konania proti nemu ako vodičovi motorového vozidla a zároveň vyvodil záver, že zásah do osobnostných práv navrhovateľov je prítomný neustále a to nielen po uplynutí určitej lehoty od škodovej udalosti, ale aj v čase konania súdu, a preto nemožno považovať nárok za premlčaný uplynutím trojročnej doby od vzniku dopravnej nehody. Uvedené závery zo strany prvostupňového súdu považuje za nesprávne, pretože k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov došlo jednorazovým protiprávnym úkonom, a to vznikom dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu maloletého syna navrhovateľov. Po dopravnej nehode už k žiadnym neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľov z jeho strany nedošlo. Navrhovatelia podľa jeho názoru môžu v súčasnosti stále pociťovať len dôsledky neoprávneného zásahu, ktorý sa stal dňa 19.04.2002. Okresný súd zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľov posúdil výlučne na subjektívnom princípe, t. j. na základe zavinenia preukázaného v rámci trestno-právneho konania vedeného proti nemu, čo je v rozpore s občiansko-právnou konštrukciou zodpovednosti za neoprávnené zásahy do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. a nasl. . Občiansko-právna zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je však konštruovaná na objektívnom princípe, t. j. bez ohľadu na zavinenie zodpovedného subjektu, a preto prvostupňový súd nesprávne ustálil vznik jeho zodpovednosti za neoprávnený zásah až na okamih právoplatnosti rozsudku v trestno-právnom konaní. Princíp prezumpcie neviny je vlastná len trestnému právu, a preto pri posudzovaní otázky, kedy sa fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej sa neoprávnene zasiahlo, dozvie o tom, kto za neoprávnený zásah zodpovedá. Nejde tu teda o to, či osoba zodpovedná za neoprávnený zásah do osobnostných práv sa dopustila konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím konaním neoprávnene zasiahla do osobnostných práv iných osôb. Tieto skutkové okolnosti neoprávneného zásahu do osobnostných práv boli navrhovateľom známe už v deň úmrtia ich maloletého syna, pretože on svoju účasť na dopravnej nehode nikdy nepopieral a navrhovatelia súbežne s prebiehajúcim trestno-právnym konaním proti nemu si mohli uplatňovať aj svoje nároky z titulu jeho objektívnej občiansko-právnej zodpovednosti ako prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla a v žiadnom prípade nebolo potrebné čakať na právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku voči nemu.

Okresný súd sa taktiež náležite nevysporiadal s otázkou ustálenia zodpovednostného subjektu za neoprávnený zásah, hoci v rámci konania poukázal na to, že z hľadiska pasívnej legitimácie je potrebné jednoznačne vyriešiť právnu otázku, kto je zodpovedným subjektom za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ku ktorému dochádza v súvislosti s prevádzkou dopravných prostriedkov. Podľa doterajšej rozhodovacej praxe súdov subjektmi zodpovedajúcimi za zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, môžu byť buď fyzické alebo aj právnické osoby. V prípade, že za zásah zodpovedá právnická osoba, vychádza sa z toho, že ak bol zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou k realizácii činnosti právnickej osoby, postihujú občiansko-právne sankcie

podľa ust. samotnú právnickú osobu a to pri analogickom použití ust. , v spojení s ust. 853 .

S prihliadnutím na skutočnosť, že zodpovednosť za zásah proti osobnosti fyzickej osoby nie je zodpovednosťou za zavinenie, ale zodpovednosťou objektívnou, pri skúmaní zodpovedného subjektu v súvislosti s neoprávnenými zásahmi, ku ktorým dochádza pri dopravných nehodách, doterajšia súdna prax ustálila, že analogicky, ako pri zodpovednosti za škodu podľa ust. a nasl. , zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla v tejto súvislosti aj za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzických osôb, a to objektívne bez ohľadu na prípadné zavinenie. Toto analogické použitie ust. s prihliadnutím na ust. sa však použije len na určenie osoby objektívne zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov a pri skúmaní samotných predpokladov zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv už občiansko-právny súd postupuje podľa ust. a nasl. , a teda pri rozhodovaní o priznaní jednotlivých nárokov je povinný sám preskúmať všetky okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, pričom v tejto súvislosti môže prihliadnuť aj na prípadné zavinenie zodpovedného subjektu, ako aj na zavinenie poškodeného subjektu. S touto otázkou sa však prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal a určil jeho zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľov výlučne ako zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorý po vyjasnení trestno-právnej zodpovednosti subjektívne zodpovedá za neoprávnený zásah, čo je v rozpore s ustanoveniami , upravujúcich občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby. Okresný súd aj keď pripustil možnosť premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v danom prípade nesprávne posúdil počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu, ktorý je podľa ust. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že v deň dopravnej nehody bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život maloletého syna navrhovateľov a do práva na súkromie a rodinný život navrhovateľov, ktorý nastal momentom smrti maloletého syna navrhovateľov, pričom následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľov stále pretrvávajú. Navrhovatelia si preto svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mohli vykonať prvýkrát dňa 20.04.2002, t. j. v deň nasledujúci po dopravnej nehode. Preukázateľne si však svoj nárok uplatnili na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, čo však prvostupňový súd z hľadiska vznesenej námietke premlčania neakceptoval. Poukazuje na to, že ním prezentovaný právny názor prijal aj Najvyšší súd SR napr. v uznesení č. zo dňa 17.02.2011. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí ďalej nevysporiadal ani so zdôvodnením, preto navrhovateľom priznal náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. V odôvodnení rozhodnutia absentujú zdôvodnenia tohto jeho rozhodnutia. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy ust. zakotvuje taxatívne dve kritériá, a to závažnosť vzniklej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Podľa súdnej praxe musia byť vždy zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. Výšku nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti v peniazoch ako právnu otázku súd určuje v zmysle ust. podľa svojej voľnej úvahy, ktorá však musí podliehať hodnoteniu. Základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré umožnia súdu založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu a musí sa vždy opierať o konkrétne, a tým aj preskúmateľné kritériá, vrátane kvantitatívnych ukazovateľov, čo však v rozsudku prvostupňového súdu absentuje a je teda podľa jeho názoru v tomto smere nepreskúmateľný.

Navrhovatelia využili svoje právo podať vyjadrenie k odvolaniu odporcu a prostredníctvom svojho zástupcu žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že nepovažujú odvolanie odporcu za dôvodné. Je nesporné, že odporca svojím protiprávnym konaním spôsobil ich mal. synovi U. smrť, čím neoprávnene zasiahol do ich práva na ochranu súkromia a rodinného života a spôsobil im nemajetkovú ujmu. Smrť syna zasiahla do ich života nečakane a tragicky, zásadne a nenávratne pretrhla dovtedajšie silné citové väzby. Následky neoprávneného zásahu sú trvalé a neodstrániteľné, smrťou syna navždy stratili možnosť rodinného života s mal. synom, stratili lásku a radosť s ním prežívanú. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková, pretože právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými dôsledkami. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd

správne posúdil, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je dôvodný. Nesúhlasia s tvrdením odporcu, že rozsudok súdu prvého stupňa je pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nepreskúmateľný. Za účelom určenia výšky tejto náhrady vykonal prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie, či už vypočutím navrhovaných svedkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a na podklade vykonaného dokazovania správne určil, že navrhovaná výška náhrady je v danom prípade v plnom rozsahu opodstatnená. Podotýkajú, že ujma ktorú im odporca spôsobil je pre nich neodstrániteľná. Na túto skutočnosť prihliadol aj prvostupňový súd, keď pri rozhodovaní o výške náhrady posudzoval mieru závažnosti vzniknutej ujmy a v odôvodnení rozsudku sa s touto otázkou aj riadne zaoberal. Pokiaľ ide o otázku premlčania, sú toho názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu a to ani vtedy, keď sa satisfakcia nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov (v tejto súvislosti poukazujú napr. na judikát NS ČR ). Pokiaľ by však odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd bol opačného názoru (teda by mal za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu), prikláňajú sa k právnemu názoru súdu prvého stupňa, že toto právo nie je premlčané, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy si mohli voči odporcovi prvýkrát uplatniť až po ukončení trestného konania, odkedy bolo zrejmé, kto spôsobil dopravnú nehodu a kto zodpovedá za smrť ich mal. syna. Okrem toho majú za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať za premlčaný aj z toho dôvodu, že zásah do ich osobnostných práv je prítomný neustále a to nielen po uplynutí určitej lehoty od vzniku dopravnej nehody, ale nepochybne aj v čase konania súdu, čo prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia správne konštatoval. Súčasne uplatnili náhradu trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú náklady za právnu službu advokáta - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 118,70 eur.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ustanovenia , v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa . O odvolaní odporcu rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa .

V prejednávanej veci odporca vo svojom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa , ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky zodpovednosti odporcu za zásah do osobnosti navrhovateľov a posúdenia námietky premlčania nároku navrhovateľov. Po preskúmaní veci krajský súd zistil, že uplatnený odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci spôsobilým odvolacím dôvodom. Krajský súd sa plne identifikuje aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa a k uplatnenému odvolaciemu dôvodu považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Predmetom ochrany osobnosti podľa je osobnosť občan vo svojej celistvosti: jednotlivé dielčie zložky tejto osobnosti, ktoré sú chránené, zákon uvádza demonštratívne.

Právna prax pri posudzovaní a rozhodovaní o práve na ochranu osobnosti vychádza z extenzívneho výkladu práva na ochranu osobnosti a poukazuje na rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa interpretácie a aplikácie článku 8 ods. 1 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je v nich predovšetkým akcentovaná myšlienka, že rešpektovanie súkromného života musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného práva je tiež rodinný život, ktorý zahŕňa i vzťahy medzi blízkymi príbuznými a keď súčasťou rodinného života sú ucelené sociálne a morálne vzťahy, ale aj záujmy materiálne (napr. vyživovacia povinnosť). Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka.

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Obč. zákonníka a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom.

V prejednávanej veci je nepochybné, že zodpovedný za zásah do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov podľa § 11 Obč. zákonníka je odporca, ktorý sa dopustil protiprávneho konania, keď bol v trestnom konaní Okresného súdu Prievidza sp.zn. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 19.04.2002 asi o 12,35 hod. riadil nákladné motorové vozidlo značky IVECO Eurocargo, evid. č. NEW-AR 530

po ceste č. 1/50 od F. na T. Q., kde v kilometri 156, na začiatku obce T. Q., okres F. v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy okolnosti, ktorú mohol, teda okolnosti možného prechádzania detí cez vozovku po vyznačenom priechode pre chodcov, ktorý bol označený aj zvislou dopravnou značkou priechod pre chodcov , ktoré predtým z miesta vodiča videl, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči deťom a následne oneskorene reagoval na maloletého chodca U. O., ktorý sa pohyboval z pravej strany v smere jazdy vozidla a vstúpil na priechod pre chodcov , ktorého zachytil pravou bočnou časťou vozidla pričom maloletý U. O. nar. XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode utrpel zlyhanie riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému - mozgu v dôsledku rozsiahleho až devastačného poranenia hlavy v ľavo zo zlomeninami kosti klenby a spodiny lebečnej pri pomliaždení tkaniva mozgu a pri krvácaní pod mäkkú plenu mozgovú, pričom na následky týchto zranení pri prevoze do nemocnice dňa 19.04.2002 zomrel.

Odporca po rozhodnutí okresného súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného popieral, že riadil motorové vozidlo zn. IVECO. Tvrdil, že riadil motorové vozidlo zn. Fiat Ducato bielej farby. Odvolací súd preskúmaním správnosti výrokov rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že okresný súd správne a dôvodne ustálil skutkový stav. Odvolací súd zistil nesprávnosť v rozsudku okresného súdu v neprospech obžalovaného v súvislosti s výrokom o treste, ktorá ani nebola odvolaním napadnutá, avšak odvolací súd bol povinný podľa na túto nesprávnosť prihliadnuť. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 20.04.2009.

S poukazom na uvedené zistenie, je potom nepochybne preukázaná zodpovednosť odporcu za neoprávnený zásad do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov, pričom je potrebné vychádzať z ust. o viazanosti súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.

V tejto súvislosti odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú argumentáciu odporcu, že subjektom, ktorý je zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľov je prevádzkovateľ vozidla (vychádzajúce z objektívnej zodpovednosti za škodu podľa § 427 Obč. zákonníka o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov).

V prejednávanej veci z aspektu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla nie je vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorú spôsobil poškodením porušením právnej povinnosti (§ 420 Obč. zákonníka), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ust. § 421 ods. 2 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

V prejednávanej veci o takýto prípad nejde. Odporca najskôr spochybňoval závery v trestnom konaní o tom, že vôbec zrazil maloleté dieťa navrhovateľov a to, akým vozidlom jazdil (tým vlastne aj spochybnil kto je prevádzkovateľ vozidla). Skutkové závery, na základe ktorých bol urobený právny záver o trestnoprávnej zodpovednosti odporcu bol definitívne ustálený až na základe rozsudku odvolacieho súdu, ktorým nadobudol právoplatnosť 20.04.2009.

Odporca v konaní (a to ani v trestnom) netvrdil, že motorové vozidlo riadil na pokyn právnickej osoby

- prevádzkovateľa (napr. ako zamestnanec), ani to v konaní nevyšlo najavo. Len v tom prípade by totiž boli splnené predpoklady na zodpovednosť právnickej osoby za škodu podľa Obč. zákonníka ako prevádzkovateľa motorového vozidla, prípadne aj na zodpovednosť za zásah do osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka. V nadväznosti na vyššie uvedené závery o subjekte, ktorý je zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľov, správne okresný súd pri posudzovaní námietky premlčania nároku navrhovateľov na náhradu za nemajetkovú ujmu pri počítaní všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zákonníka, vychádzal z dátumu právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu v trestnom konaní proti odporcovi, t.j. 20.04.2009, ktorým sa definitívne ustálil skutkový záver o tom, kto a akým motorovým vozidlom spôsobil smrť dieťaťu navrhovateľov. Až vtedy sa objektívne mohli navrhovatelia domáhať svojho nároku na ochranu osobnosti proti odporcovi (do právoplatnosti trestného konania bol totiž spochybňovaný skutkový stav samotným odporcom). Pokiaľ navrhovatelia uplatnili svoj nárok proti odporcovi 16.07.2010, je zjavné, že ho uplatnili včas.

Odporca vo svojom odvolaní namietal, že rozsudok okresného súdu neobsahuje vo svojom odôvodnení úvahy, na základe akých kritérií priznal navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. V dôsledku uvedeného nedostatku je podľa jeho názoru, rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný.

Popísané námietky odporcu proti rozsudku okresného súdu zakladajú odvolací dôvod podľa ust. v spojení s ust. , ktorý spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, čoho dôsledkom je zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť s názorom odporcu v odvolaní, že pri posudzovaní náhrady za nemajetkovú ujmu (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka) absentujú v rozsudku okresného súdu dostatočné dôvody.

V rozsudku okresného súdu sú uvedené podrobne skutkové závery a úvahy súdu o dôsledkoch neoprávneného zásahu odporcu do práv navrhovateľov na ochranu ich súkromného života, je v ňom uvedený aj právny záver, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma navrhovateľov, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami. Okresný súd preto považoval za primeraný, vzhľadom na uvedené skutkové závery, priznať obom navrhovateľom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu (rozumej vo výške 8.300,- eur) pre každého navrhovateľa. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu v prejednávanej veci z pohľadu podrobne uvedených skutkových zistení, ktoré napokon odporca ani nenamietal, je potrebné považovať záver okresného súdu o tom, že navrhovateľom je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške, za dostatočne odôvodnený, v súlade s kritériami v ust. .

Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za opodstatnene uplatnený ani odvolací dôvod podľa v spojení s ust. .

V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia, preto im podľa , patrí náhrada trov odvolacieho konania. Okresný súd si však vymedzil právo rozhodnúť o náhrade trov celého konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( ), preto v zmysle ust. rozhodne okresný súd aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.