Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-40-2012.pdf
PDF · 84.33 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/40/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Hrnčárovej a sudcov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobcu: G. M., W. XX, B., právne zast. JUDr. Adrianou Ručkayovou, advokátkou, Jilemnického 27, Nové Mesto nad Váhom proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1123189/2012/5048-r zo dňa 15.08.2012 takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.08.2012, ktoré navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer zo dňa 04.05.2012, ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 v sume 2.395,33 eura. Správca dane podľa odôvodnenia rozhodnutia prihliadol na výpoveď bývalého konateľa Rut Group s.r.o. Igora V., ktorý uviedol, že spoločnosť vykonávala stavebnú činnosť a nezaoberala sa nákupom a predajom tovaru. Tiež bral do úvahy výpoveď súčasného konateľa L. Z., ktorý tvrdil, že nevie o tom, že je konateľ a nemá žiadne doklady, hoci tieto výpovede nemajú pravdivostnú hodnotu. Žalobca namieta výpovede konateľov, pretože pri stavebnej činnosti vzniká odpad a pri jeho likvidácii boli vystavené faktúry a tiež preto, že Z. musel súhlasiť s funkciou konateľa. Účtovníctvo viedol v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. a účtovné záznamy priamo dokazujú skutočnosť alebo nepriamo obsahom iných preukázateľných účtovných záznamov. Poukázal na implementáciu šiestej smernice Rady 77/388/EHS a smernice 2006/112/ES do nášho právneho poriadku a rozsudok SD EÚ zo dňa 21.06.2012, ktorý obsahuje výklad uvedených smerníc. Podľa tohto výkladu správca dane nesmie brániť odpočítaniu DPH z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nárokov na odpočet dane, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. V tomto smere žalobca aj doplnil svoje odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, ale správca dane mu oznámil, že doplnenie nebolo vykonané v 15-dňovej lehote od podania odvolania (objektívne doplnenie mohlo byť vykonané len keď sa žalobca dozvedel o rozsudku z 21.06.2012). Daňové orgány nesprávne hodnotili dôkazy, v odôvodnení rozhodnutí absentujú úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Postup daňových orgánov o spochybňovaní skutočného dodania tovaru podľa faktúr, nemá oporu v platnej legislatíve a je vylúčený aj podľa rozsudku SD EÚ zo dňa 21.06.2012.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ju navrhuje ako nedôvodnú zamietnuť. Správca dane mal poznatky o dodávateľovi žalobcu zo svojej činnosti najmä, že v roku 2008 nebol registrovaný na DPH, posledné zdaňovacie obdobie mal určené na 3. štvrťrok 2007. Predložené faktúry od dodávateľa tak nie sú vystavené platiteľom a ani daň za daného stavu v skutočnosti nebola uplatnená platiteľom v tuzemsku. Daň odpočítaná žalobcom bola odpočítaná neoprávnene v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona o DPH), pretože žalobca nemohol odpočítať daň na základe faktúry, ktorú nevystavil platiteľ dane registrovaný na dani z pridanej hodnoty. Svoje tvrdenie o nepravdivosti výpovedí I. V. a L. Z. žalobca nepodložil žiadnymi argumentami, pričom sám žalobca uvádzal vo výpovedi, že si nepamätá s kým jednal, od koho dostal faktúry a ďalšie doklady, ani komu platil hotovosť. Žalobca okrem faktúr nemal iné dôkazy o prijatom tovare a faktúry samy o sebe nie sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, preto neuniesol dôkazné bremeno. Doplnenie odvolania s poukazom na rozsudok SD EÚ zo dňa 21.06.2012 nemá charakter dôkazov, ktoré by potvrdzovali tvrdenia žalobcu v danej veci a okrem toho doplnenie bolo zo dňa 15.08.2012, kedy žalovaný vo veci rozhodol.
Krajský súd postup podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu dôvodov žaloby bez pojednávania v zmysle §250f ods. 2 O.s.p., čo nie je v rozpore s verejným záujmom a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so zákonom a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.08.2012, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o vyrubení rozdielu DPH žalobcovi za 1. štvrťrok 2008 v sume 2.395,33 eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, ktorú ukončil prejednaním protokolu s výsledkom, že zistená daň sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní. Konkrétne bolo zistené, že si žalobca uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 080003 zo dňa 04.01.2008, č. 080025 zo dňa 11.01.2008 a č. 080047 zo dňa 22.01.2008 od dodávateľa Rut Group. Žalobca ústne vypovedal u správcu dane tak, že si na nič konkrétne nepamätá a bývalý konateľ dodávateľa J. V. uviedol, že spoločnosť vykonávala stavebnú činnosť, nezaoberala sa nákupom a predajom tovaru, doklady - účtovníctvo nemal a nemal ho ani súčasný konateľ L. Z.. Po vykonaní dokazovania správca dane nespochybňuje dodanie tovaru, ale spochybňuje jeho dodanie Rut Group, faktúry považuje za nevierohodné, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Následne bol vydaný dodatočný platobný výmer dňa 04.05.2012, ktorým bola žalobcovi vyrubená DPH. Po podaní odvolania rozhodol žalovaný ako odvolací orgán tak, že dodatočný platobný výmer potvrdil. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca si uplatnil za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008 odpočet DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľa Rut Group s.r.o. Bratislava. Podľa faktúry č. 080003 zo 04.01.2008 a faktúry č. 080025 zo dňa 11.01.2008 išlo o dodávku železa a podľa faktúry č. 080047 zo dňa 22.01.2008 boli dodané farebné kovy. Konateľ žalobcu v priebehu daňovej kontroly vypovedal, ale nevedel o predmetnom obchode nič konkrétne uviesť, nevedel nič o spolupráci s dodávateľom, nevedel kto vyhotovil faktúry a iné doklady, kto ich jemu odovzdal, nevedel komu platil, kto zabezpečil dopravu, na celú vec si nepamätal. Bývalý konateľ dodávateľa I. V., vypočutý v inej veci, uviedol, že dodávateľ sa zaoberal stavebnou činnosťou a nie predajom a nákupom tovaru, účtovníctvo sa malo nachádzať u druhého konateľa Z.. Tento konateľ však žiadne doklady nemal a nevedel, že je konateľom, vôbec nič nevedel o činnosti Rut Group, ani o dodávkach pre žalobcu. Dožiadaním u príslušného správcu dane bolo zistené, že Rut Group so správcom dane nespolupracuje, zásielky nepreberá, na adrese sídlo spoločnosti sa nenachádza, posledné zdaňovacie obdobie na DPH mal určené za tretí štvrťrok 2007. Preverením dokladov správca dane dospel k záveru, že účtovné doklady sú nevierohodné, nepreukazujú vznik daňových výdavkov za rok 2008. V čase vystavenia faktúr dodávateľom tento nebol registrovaný pre daň z pridanej hodnoty.
V dôsledku pochybností správcu dane žalobca po výzve predložil ešte doklady - prehľad daňových výdavkov, obratovú súpisku, výkaz príjmov a výdavkov za rok 2008, ale sa nevyjadril ku skutočnosti, že dodávateľ v roku 2008 už nebol registrovaný pre DPH. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca okrem predložených dokladov o obchode nevedel nič konkrétne a dodávateľ poprel uskutočnenie obchodu vôbec. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedený tovar skutočne poskytol. Z dokazovania, ktoré správca dane vykonával, nebolo preukázané, či predmetné faktúry a pokladničné doklady od dodávateľa Rut Gropu sú riadne zaúčtované v účtovníctve tejto spoločnosti, či k predaju tovaru touto spoločnosťou došlo. Pochybnosti o uskutočnení predaja faktúrovaného tovaru zvyšuje fakt, že všetky predmetné faktúry sú vystavené s DPH napriek tomu, že spoločnosť v čase ich vystavenia už platiteľom DPH nebola a tiež to, že žalobca si nepamätá na uskutočnenie dodávok tovaru, komu za ne platil, od koho obdržal faktúry a pokladničné doklady o ich úhrade, ani s kým za dodávateľa jednal. Podľa názoru krajského súdu vo veci bol spoľahlivo zistený skutkový stav a prijatý správny právny záver po vyhodnotení dôkazov v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 uvedeného zákona a preto neoprávnene si odpočítal daň z pridanej hodnoty z nepreukázaných obchodov. Žalobca ako daňový subjekt musí vedieť a byť schopný svoje tvrdenia o prijatí dodávok od menovaného dodávateľa riadne preukázať aj v skutočnosti, pričom daňové orgány nevyžadovali od neho účtovné doklady dodávateľa a neprenášali na neho zodpovednosť za účtovníctvo tretieho subjektu.
Žalobca podal odvolanie a doručil ho správcovi dane dňa 25.05.2012 a dňa 15.08.2012 doplnil odvolanie, čo však neurobil v zákonnej lehote v zmysle § 46 ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov a § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. V doplnení odvolania žalobca poukazuje na výklad Šiestej smernice a Smernice 2006/112 vyplývajúci z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 21.06.2012. Takisto v žalobe sa žalobca odvoláva na uvedený rozsudok (strana 7-8 žaloby). Podľa názoru krajského súdu nemožno tento rozsudok Súdneho dvora aplikovať na daný prípad, pretože v prejednávanom prípade okrem faktúr, ktoré sú len formálnym podkladom, ani žalobca ani dodávateľ nič konkrétne o obchode nevie a nebol ničím tento obchod preukázaný. Ak by sa prijali závery, ktoré žalobca sumarizoval na str. 8 žaloby tak, akékoľvek rozhodovanie o uplatnenom nároku na odpočet DPH by bolo zbytočné, pretože by daňovému subjektu musel vždy správca dane uplatnený odpočet priznať a vyplatiť a neprebiehalo by daňové konanie.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p. pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.