Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-351-2012.pdf
PDF · 84.63 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/351/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného SR - Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, 9. mája 1, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 735 833, proti povinnému U. O., nar. XX.XX.XXXX, zomrelému XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. X, XXX XX W. I., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriom Mičákom, so sídlom Exekútorského úradu Banská Bystrica, Kollárova 39 pod sp. zn. EX 1829/07, o vymoženie pohľadávky vo výške 165,97 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/716/2007-11 zo dňa 24.8.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie mení tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu, ktorá začala pred súdnym exekútorom JUDr. Máriom Mičákom, so sídlom Exekútorského úradu Kollárova 39, Banská Bystrica, pod sp. zn. EX 1829/07, na základe návrhu oprávneného zo dňa 25.04.2007 a poverenia Okresného súdu Banská Bystrica, č.. 5601022713 zo dňa 28.05.2007, vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ a h/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 85,70 € v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia a to v zmysle ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a to proti výroku o jeho povinnosti hradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 85,70 €. Uviedol, že má za to, že pri určení výšky trov exekúcie prvostupňový súd nepostupoval správne, keď do trov započítal odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a to oznámenie o úmrtí povinného, žiadosť o vyznačenie právoplatnosti uznesenia; výzva na úhradu trov exekúcie + faktúra; oznámenie o ukončení exekúcie; vrátenie poverenia; archivácia spisu a žiadosť o súhlas so skartovaním, pretože tieto hodiny nemajú priamu súvislosť s výkonom exekúcie. Taktiež úkony exekučnej činnosti, ktoré boli vyúčtované po smrti povinného t.j. po 27. 11.2007, by nemali byť súdnemu exekútorovi priznané, pretože už nemajú priamu súvislosť s výkonom exekúcie. Uviedol, že je potrebné preskúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky na to, aby trovy exekúcie platil oprávnený, nakoľko nijakým spôsobom nezavinil zastavenie exekúcie, pretože nemohol predpokladať, že povinný v priebehu exekučného konania zomrie. Má za to, že návrh na vykonanie exekúcie podal dôvodne a včas, preto by bolo nespravodlivé, aby bola oprávnenému, ktorý sa dožaduje vymoženia svojho priznaného práva núteným výkonom, uložená povinnosť zaplatiť ešte aj trovy neúspešnej exekúcie z dôvodu, že neexistuje iný subjekt, ktorý by bolo možné zaviazať na úhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Na základe uvedeného navrhol, aby súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Súdny exekútor vo svojom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že oprávnený zo svojej činnosti musel vedieť a aj vedel, že časť pokút sa nevymôže z rôznych dôvodov a teda aj to, že môže byť exekúcia zastavená. Uviedol, že v prípade, ak súdny exekútor od povinného vymôže pohľadávku alebo jej časť, trovy exekúcie uspokojí od povinného. Avšak v prípade, ak súdny exekútor pohľadávku od povinného nevymôže, trovy exekúcie znáša oprávnený, nakoľko súdny exekútor vykonáva exekučnú činnosť ako honorovanú právnu službu , t.j. za odplatu. „Riziko“ zastavenia exekúcie, keď sa od povinného nepodarí vymôcť pohľadávku, znáša oprávnený, nakoľko by podľa odvolateľa bolo nespravodlivé, keby ho znášal súdny exekútor. Uviedol, že dedičské konanie po povinnom vedené na OS Banská Bystrica pod sp. zn. 24D/765/2007 bolo uznesením zo dňa 28.1.2008 právoplatným dňa 16.2.2008 zastavené pre nemajetnosť poručiteľa, t.j. z dôvodu, že povinný nezanechal žiadny majetok. Nakoľko súdny exekútor nemá možnosť vymôcť trovy exekúcie od povinného ani od jeho prípadných dedičov, trovy exekúcie v takom prípade znáša oprávnený. Uviedol, že exekučný poriadok ani iný právny predpis neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného na vlastnú ťarchu. Domnieva sa, že takéto rozhodnutie by bolo nie len nespravodlivé, ale aj nezákonné, resp. v rozpore s Exekučným poriadkom. Vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie
- úmrtie povinného a nemožnosť pokračovať v exekúcii s prípadnými dedičmi povinného, teda faktickú nemajetnosť povinného navrhol, aby súd napadnuté uznesenie potvrdil a na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného.
Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie prvostupňového súdu v napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil z nasledovných dôvodov:
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť.
Súdny exekútor procesným podaním datovaným dňa 18.7.2012 podal exekučnému súdu podnet na zastavenie exekúcie a to z dôvodu, že povinný zomrel dňa XX.XX.XXXX a zároveň vykonaným šetrením bola zistená nemajetnosť povinného, pretože povinný nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ktorý by bolo možné exekúciou postihnúť. Navrhol exekúciu zastaviť a na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného. Súčasne s podnetom na zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil a vyčíslil trovy exekúcie v sume 125,88 €.
Exekučný súd bez toho, aby si vyžiadaním príslušného dedičského rozhodnutia, ktorým sa prejednávalo dedičské konanie po zomrelom povinnom, zhodnotil tvrdenú skutočnosť, prípadne ozrejmil právne nástupníctvo napadnutým uznesením podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ a h/ Exekučného poriadku v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. Pri úvahe ohľadom povinnosti znášať trovy exekúcie súd vychádzal z ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy zastavenej exekúcie s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 2 vety prvej Exekučného poriadku, pretože dôvodom na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, v dôsledku čoho je povinný trovy exekúcie znášať oprávnený.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je povinný ex offo prihliadať v každom štádiu konania predovšetkým na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci - podmienky konania (§ 103 O.s.p.). Jednou zo základných a nevyhnutných podmienok konania je existencia subjektu, ktorý má spôsobilosť
mať práva a povinnosti a spôsobilosť byť účastníkom konania (procesnú spôsobilosť). Odvolací súd konštatuje, že za daných okolností nebolo namieste postupovať podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinného, pretože ak súd zistil, že v danej exekúcii nie je naplnená jedna zo základných podmienok konania a to spôsobilosť povinného byť účastníkom konania, súd je exekúciu povinný zastaviť z dôvodu jej neprípustnosti vedenia voči neexistujúcemu subjektu. Nie je pritom podstatné, či je eventuálne naplnená prípadne aj iná do úvahy pripadajúca ďalšia podmienka, respektíve zákonný dôvod na zastavenie exekúcie (napr. nemajetnosť povinného, návrh oprávneného, nezaplatenie súdneho poplatku a pod.), ktorého existencia už potom na procesný postup exekučného súdu nemá vplyv a nemôže byť tak relevantný ani z hľadiska rozhodovania o trovách exekúcie.
Súd sa po tom, čo rozhodne o zastavení exekúcie, je povinný vysporiadať so skutočnosťou, či existuje niektorý zo zákonom predpokladaných dôvodov, ktoré umožňujú súdu uložiť povinnosť znášať trovy exekúcie oprávnenému. Exekučný poriadok obsahuje osobitnú úpravu týkajúcu sa trov exekúcie (siedma časť zákona). Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku upravuje náhradu trov exekúcie v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. V zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil (§ 203 ods. 2).
Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, zákon ponecháva na úvahu súdu (vychádzajúc z dikcie zákona „môže“) možnosť uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie za predpokladu, ak je možné objektívne konštatovať jeho procesné zavinenie na skutočnosti, že exekúcia bola zastavená. Naproti tomu zo znenia ustanovenia § 203 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť uložiť oprávneného znášať trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Pokiaľ tak nie je naplnená zákonná podmienka v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy zákon ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie v súlade s týmto ustanovením, je potom na úvahe súdu, aby zvážil, či je namieste pokiaľ ide o trovy exekúcie, aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1, teda zvážiť, či je možné konštatovať, vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie a skutkové okolnosti danej exekúcie, zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie.
Odvolací súd vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, keďže tento ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - smrť povinného. Skutočnosťou je, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 3.5.2007 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi exekučným súdom vydané dňa 28.5.2007. K právnej skutočnosti majúcej za následok stratu právnej subjektivity a teda aj stratu spôsobilosti byť účastníkom konania povinného, teda k jeho smrti, došlo dňa XX.XX.XXXX. Pokiaľ došlo k zániku právnej subjektivity povinného ešte pred úspešným ukončením exekúcie vymožením pohľadávky a trov exekúcie, prípadne pred jej zastavením z niektorého iného zákonom predpokladaného dôvodu, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu oprávneného v zmysle jeho (hoci i procesného) zavinenia na zastavení exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu tak uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok „automatické“ prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného, teda uložiť mu povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Exekučný poriadok v citovanom ustanovení § 203 presne stanovuje podmienky, za naplnenia ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Pri úvahe ohľadom povinnosti znášať trovy zastavenej exekúcie odvolací súd vychádzal striktne z ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, v nadväznosti na konkrétny zákonný dôvod, vedúci k zastaveniu exekúcie. Exekučný súd v odôvodnení výroku o trovách exekúcie konštatoval, že vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie je v danom prípade namieste aplikácia ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže dedičské konanie po nebohom povinnom bolo zastavené z dôvodu nemajetnosti povinného. Keďže v danom prípade poverený súdny exekútor vzniknuté trovy nemôže od povinného vymôcť, je namieste, aby trovy exekúcie uhradil oprávnený. Odvolací súd má za to, že v danej veci však došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu straty právnej subjektivity povinného jeho smrťou, povinný tak platiť trovy exekúcie nemôže
a nie sú naplnené ani zákonné podmienky na to, aby bola uložená povinnosť platiť trovy exekúcie oprávnenému. Smrť povinného je skutočnosť, ktorú oprávnený žiadnym spôsobom nemohol zaviniť.
V danom prípade nie sú naplnené predpoklady upravené v hypotéze zákonného ustanovenia § 203 ods. 1 alebo 2 Exekučného poriadku, teda nie je možné aplikovať ani jeden z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, kedy je namieste uložiť oprávnenému povinnosť znášať trovy exekúcie a preto bolo nutné uznesenie prvostupňového súdu aj vo výroku ohľadom trov exekúcie zmeniť a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznať. Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku súdmi tak, ako bolo vyslovené i v tejto exekučnej veci, nie je v rozpore s účelom a cieľom zákona a toto zákonné ustanovenie vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať ( napr. III. ÚS 351/2007, IV. ÚS 236/2008, I. ÚS 377/2008, I. ÚS 438/2008, IV. ÚS 38/2008, III. ÚS 128/2008, III. ÚS 432/2008, II. ÚS 27/2008). Ústavný súd vo všetkých spomínaných judikátoch poznamenal, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na identické rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Takéto rozhodnutie súdov (či už všeobecných súdov, alebo ústavného súdu) je napokon plne v súlade so sledovaným účelom a zmyslom samotného exekučného konania, ktorého prvoradým cieľom je nesporne zabezpečiť nútený výkon povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu, ktorá nebola povinným subjektom splnená dobrovoľne, teda uspokojiť predovšetkým nárok oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať aj snaha a úkony súdneho exekútora, ktorý by mal mať záujem na efektívnom vymožení pohľadávky. Pokiaľ by súdnemu exekútorovi z Exekučného poriadku vyplývala vždy a za každých okolností „záruka“ že jeho trovy pokiaľ ich nevymôže od povinného, automaticky bude povinný uspokojiť oprávnený, takáto legislatívna úprava by mohla viesť k nedôslednosti a pasivite súdneho exekútora v snahe o efektívne ukončenie exekúcie, ktorú v prospech oprávneného má viesť.
Odvolací súd po preskúmaní veci uznesenie okresného súdu, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, z horeuvedených dôvodov podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je vo výroku tohto uznesenia uvedené.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.