Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-223-2011.pdf
PDF · 184.02 KB
Case nature
Subarea
23Co/223/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Andrey Dudášovej v právnej veci navrhovateľa W. K., nar. X.X.XXXX, bytom G. V., I. XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Moyzesova 8, proti odporcovi DUSLO, a. s., Šaľa, Administratívna budova, ev. č. 1236, IČO : 35826487, zastúpenému agner & partners, s. r. o., Bratislava, Špitálska 10, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Sociálnej poisťovne, Bratislava, Záhradnícka 31, o náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 12. apríla 2011 č. k. 23C/190/2009 -226, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v prisudzujúcom výroku, vo výroku o trovách konania a vo výroku o poplatkovej povinnosti p o t v r d z u j e.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 662,24 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Moyzesova 8, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 7 966,54 eur so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 3 450,85 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tiež mu uložil poplatkovú povinnosť - súdny poplatok z návrhu vo výške 477,50 eur so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Galanta.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 190 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. b), § 196 a § 203 Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a splnením podmienok mimoriadneho zvýšenia náhrady škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa. Vychádzal pritom z nesporných skutočností, že navrhovateľ bol v čase vzniku jeho choroby z povolania v pracovno-právnom vzťahu u právneho predchodcu navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy od roku 1972, keď nastúpil ako robotník - spriadač v prevádzke na výrobu viskózového hodvábu. V tomto pracovnom zaradení pôsobil do roku 1992, kedy bol preradený na inú prácu pre podozrenie na chronickú intoxikáciu CS2. Po preradení pracoval u odporcu do roku 1994 ako robotník v prevádzke na výrobu plastov, kedy bol opätovne preradený na prevádzku výroby viskózového hodvábu, kde pracoval do roku 1998. Pre opätovné podozrenie ochorenia na chronickú intoxikáciu CS2 bol opätovne preradený, do demolačnej čaty odporcu, kde v roku 2001 ukončil svoj pracovný pomer dohodou, keďže odporca nemal s prihliadnutím na zdravotný stav navrhovateľa možnosť ho ďalej zamestnávať. V dôsledku plnenia si pracovných povinností v prevádzke právneho predchodcu odporcu, kde bol vystavený pôsobeniu sírouhlíka (CS2), navrhovateľ trpí chorobou z povolania - chronickou otravou sírouhlíkom, ktorá bola u neho zistená 23.7.1999 a hlásená 13.10.1999. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 20.11.2006 č. k. 16C/41/2004-187 navrhovateľovi prisúdil titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia 588 000 Sk, na základe výnimočnosti prípadu hodného osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktorú videl v tom, že v čase zistenia choroby z povolania bol človekom v produktívnom veku 46 rokov a následkom výkonu práce v prevádzke odporcu, kde bol dlhodobo vystavený pôsobeniu sírouhlíka, došlo k zásadnej zmene spôsobu osobného života, k výraznému obmedzeniu pracovného uplatnenia, čiastočnej invalidite a uplatnenia sa vo sfére jeho záľub a spoločenských kontaktov. Ďalej konštatoval, že u navrhovateľa prišlo k podstatnému obmedzeniu spoločenského uplatnenia nielen pre uvedené neurologické zdravotné obmedzenia, ale najmä obmedzenia vyplývajúce z vážnych porúch psychiky navrhovateľa, ktorými v konečnom dôsledku trpí aj najbližšie okolie, jeho rodina, priatelia, so spätným negatívnym ovplyvňovaním vzájomných citových väzieb a reálnej možnosti sociálnej komunikácie navrhovateľa. Výrazne obmedzenou považoval možnosť plnohodnotného rodinného života v spoločenskej oblasti, nakoľko navrhovateľ prestal udržiavať dovtedajšie spoločenské kontakty, navyše zdravotné dôsledky choroby z povolania mu bránia normálnemu životu v úplne bežných situáciách, čím sa prejavuje napr. strata koncentrácie a krátkodobej pamäte a strata záujmov, strata jemnej motoriky, záchvaty podráždenosti, úzkosti a depresie a pod. Dospel k záveru o splnení podmienok zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 15-násobok základného počtu bodov. Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Bratislava, bez uvedenia dátumu, mal preukázaným obodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa v súvislosti s chronickou intoxikáciou CS2 500 bodmi, na základe klinického stavu, laboratórnych vyšetrení a profesijných expozícii potvrdenej HP, pričom mu bola priznaná aj choroba z povolania. Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave z 26.8.2009, mal preukázaným, že u navrhovateľa došlo k dobodovaniu sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania pre progresiu choroby, hlavne v psychickej zložke, zvýšením bodového hodnotenia o 200 bodov, z doterajších 700 na 900 bodov. Dospel k záveru, že ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania - chronickou otravou sírouhlíkom a že takéto zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa nebolo objektívne predpokladané pri jeho poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania. Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v jeho psychickej zložke v rozsahu diagnostikovanom príslušnými odbornými lekármi a potvrdenom aj v odbornom vyjadrení MUDr. K., súd posúdil novým, doposiaľ nepredpokladaným, následkom choroby z povolania. V danom prípade u navrhovateľa nastal stav, keď z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom konaní, prebiehajúcom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16C/41/2004, nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa jeho predpoklady a schopnosti aké mal pred vznikom choroby z povolania nielen zúžili, ale niektoré aj stratili. Vyslovil názor, že ak u osoby postihnutej chorobou z povolania dôjde k zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektívne predpokladať pri posudzovaní jej sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je hodné mimoriadneho zreteľa, je možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu mimoriadne odškodnenie, idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, v rozsahu pôvodne nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život, životné úkony a uspokojovanie nielen jeho životných a spoločenských potrieb, ale aj jeho rodiny a blízkeho okolia. U navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania považoval neustále psychické zmeny jeho osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce vážne konflikty v jeho rodine, manželstve, vedúce k úplnej strate kontaktov s najbližšími príbuznými - manželkou, deťmi, vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí ale aj v domácom prostredí, vedúce k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa a s tým súvisiacich aj finančných nárokov na zabezpečenie takejto starostlivosti. Satisfakciu vo výške 20-násobku zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 7 966,54 eur (200 x 60 x 20 = 240 000 Sk = 7 966,54 eur) považoval spravodlivou v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie náhrady videl v tom, že v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby z povolania u navrhovateľa ide o človeka vo veku, v ktorom rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov a stýkanie sa s nimi a pocit radosti zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou, majú pre človeka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku. Pri určení miery odškodnenia zohľadnil mimoriadne zhoršenie rodinného života v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníženie kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií, ako sú prežívanie bežného dňa, noci, spánku a podobne, postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok života, ako aj pocitu šťastia, spokojnosti a rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú agresivitu, hrubo obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej nechuti k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Okrem toho vzal do úvahy, že u navrhovateľa boli poškodené životne dôležité orgány, aj centrálny nervový systém, aj skutočnosť, že choroba z povolania u navrhovateľa a jej uvedené následky sú nevyliečiteľné, s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Nepriznanie odškodnenie vo výške 19 916,35 eur odôvodnil tým, že u navrhovateľa nejde o najťažšie následky choroby z povolania, intoxikácie sírouhlíkom. Neprihliadol na námietku odporcu a vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ si za nepriaznivé následky choroby z povolania zodpovedá aj sám, najmä z dôvodu, že sa nezúčastňoval pravidelných kontrolných vyšetrení na KPLaT, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by takouto neúčasťou navrhovateľa na kontrolných vyšetreniach došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Práve naopak, choroba z povolania - chronická otrava CS2, je nevyliečiteľná a medikamentózna liečba len čiastočne zmierňuje jej vonkajšie prejavy. Zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa vyplýva záver, že medikácia symptómov ochorenia nebola prerušená a ani žiadnym spôsobom ovplyvnená absenciou hospitalizácií na klinike pracovného lekárstva a toxikológie. Neprihliadnutie na námietku vedľajšieho účastníka o pracovnom pomere navrhovateľa od ostatného prisúdenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia odôvodnil nepreukázaním skutočného výkonu práce nad rámec hodnotenia jeho pracovnej neschopnosti. Vzal do úvahy len následky choroby z povolania navrhovateľa. Poplatkovú povinnosť odporcu odôvodnil tým, že navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania (§ 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) a podľa ustanovenia § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. uložil zaplatenie súdneho poplatku odporcovi, pretože návrhu navrhovateľa bolo vyhovené. Rozsudok vo výroku o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O. s. p. a navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania, aj keď mal vo veci len čiastočný úspech, nakoľko základ nároku navrhovateľa bol daný od počiatku a výška priznaného plnenia závisela na úvahe súdu. Náhradu trov konania priznal titulom právneho zastupovania navrhovateľa advokátom za 13 úkonov právnej služby so základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, určenej podľa hodnoty sporu 7 966,54 eur, v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 237,34 eur - za prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie na súd (žaloba), písomné podanie na súd (predloženie dohody o vykonaní práce na žiadosť súdu), písomné podanie na súd (predloženie otázok KPLaT), pojednávanie 14.1.2010 a 4.2.2010, za písomné podanie na súd (stanovisko žalobcu k doplňujúcemu vyjadreniu KPLaT z 5.8.2010), písomné podanie na súd (stanovisko - vyjadrenie Sociálnej poisťovne z 25.8.2010), písomné podanie na súd (stanovisko žalobcu vo veci právomoci všeobecného súdu konať z 2.8.2010), písomné podanie na súd (vyjadrenie titulom záverečnej reči), písomné podanie na súd (vyčíslenie trov súdneho konania), pojednávanie 10.2.2011 a 12.4.2011. Priznal tiež cestovné náhrady v celkovej výške 125,12 eur a náhradu za stratu času spôsobenú cestou na pojednávania v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. od 1.1.2010 vo výške 72,14 eur (36,07 eur x 2) a náhradu za stratu času spôsobenú cestou na pojednávanie v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. vo výške 74,10 eur (37,05 eur x 2).
Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý alternatívne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec Sociálnej poisťovni ako orgánu, do ktorého právomoci patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku alebo návrh navrhovateľa o zaplatenie 7 966,54 eur zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. tým, že súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, resp. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa odvolateľa, súd prvého stupňa nedisponoval právomocou vo veci rozhodnúť. Poukázal na ustanovenie § 7 O. s. p. a na to, že od 1.1.2004 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zrušil aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a) až c) a § 199 až § 213 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom poistení, teda od 1.1.2004, sú dávkami úrazového poistenia (úrazovými dávkami), o ktorých na základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach nepatrí do právomoci súdu, okrem nároku na náhradu vecnej škody, spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Súkromnoprávny vzťah sa zmenil na vzťah verejnoprávny a nárok na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, uplatnený napr. vo forme náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, nadobudol povahu nároku na úrazovú dávku. V prípade nárokov na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako foriem náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1.1.2004, nemožno právomoc súdov vyvodzovať ani z ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože v zmysle citovaného ustanovenia právomoc súdov prejednať iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového poistenia) možno ustanoviť len zákonom, t. j. nie vyhláškou. Účelom citovaného ustanovenia bolo umožniť zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto predpisom na základe rozhodnutia súdu, teda nie na základe dohody účastníkov zodpovednostného vzťahu, pričom rozhodovanie súdu mohlo prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto vzťahu. Pokiaľ rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z verejno-právneho vzťahu úrazového poistenia bolo od 1.1.2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom táto verejno-právna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky, ktorou je aj náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale i o zvýšení týchto náhrad v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. Namietal existenciu prekážky res iudicatae (veci rozhodnutej). Navrhovateľ z titulu svojej choroby z povolania - chronickej intoxikácie sírouhlíkom, zistenej 12.11.2009 a hlásenej 13.10.1999, za ktorú objektívne zodpovedá odporca ako právny nástupca jeho bývalého zamestnávateľa, t. j. z titulu totožnej choroby z povolania, bol už rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 20.11.2006 sp. zn. 16C/41/2004, právoplatným 8.3.2007 a vykonateľným 24.3.2007, posúdený prípadom hodným osobitného zreteľa a bolo mu priznané mimoriadne odškodnenie vo výške 588 000 Sk. V zmysle ustanovenia § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. bol navrhovateľ odškodnený raz a pre vždy a toto odškodnenie zohľadňovalo už aj budúcu progresiu choroby z povolania navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky. V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III aj v tomto konaní vedenom Okresným súdom Galanta boli na strane navrhovateľa, odporcu i vedľajšieho účastníka účastníkmi konania totožné subjekty a totožný bol aj predmet oboch týchto konaní - mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa súdom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z titulu choroby z povolania, zistenej u navrhovateľa 12.11.2009 a hlásenej 13.10.1999. V zmysle ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p je zrejmé, že v čase začatia konania vedeného na Okresnom súde Galanta neboli splnené podmienky na jeho začatie, preto v zmysle § 104 ods. 1 O. s. p. konanie mal súd prvého stupňa zastaviť. Poukázal tiež na to, že odôvodňovanie výnimočnosti prípadu navrhovateľa len zhoršením jeho zdravotného stavu ako nepredpokladaným následkom choroby z povolania z právneho hľadiska nemôže obstáť. Ani záver prvostupňového súdu o nepredvídateľnosti zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver o zhoršení zdravotného stavu navrhovateľa ako nepredpokladanom následku choroby z povolania nevyplýva z odborného vyjadrenia Doc. MUDr. T. K., PhD. Navrhovateľove ťažkosti zapríčinené chorobou z povolania sa v zásade nevymykajú z typických príznakov chronickej intoxikácie. So zhoršovaním zdravotného stavu navrhovateľa, najmä v oblasti psychiky, sa preukázateľne počítalo už v minulosti, keď zhoršovanie zdravotného stavu navrhovateľa v oblasti psychiky je zrejmé z rôznych prepúšťacích, ako aj bežných lekárskych správ. Tiež z vyjadrení odborných lekárov vyplýva, že chronická intoxikácia sírouhlíkom je chorobou, ktorá vekom a časom progreduje, pričom k zhoršeniu dochádza u všetkých poškodených, najmä v oblasti psychiky. V konaní vedenom Okresným súdom Galanta bolo jednoznačne preukázané, že k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa oproti koncu roku 2006 došlo len v oblasti psychiky, pričom nastalá zmena predstavuje len obyčajnú, postupnú progresiu choroby z povolania. U navrhovateľa nedošlo ku strate samostatnej existencie a k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby oňho, pretože nebolo preukázané, že by navrhovateľ nebol schopný sám sa napiť, najesť, obliecť a pod. Namietal, že súd pri odškodňovaní navrhovateľa prihliadol aj na uspokojovanie spoločenských potrieb jeho rodiny, ktorí jej členovia účastníkmi tohto konania neboli. Odporca namietal, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ sa riadne nezúčastňoval pravidelných kontrolných hospitalizácii na KPLaT, čím sám znemožnil odborným lekárom po dobu 3 rokov komplexné zhodnotenie svojho zdravotného stavu a tým aj zvolenie pre neho najvhodnejšej liečby, ani skutočnosť, že navrhovateľ po tom ako bol mimoriadne odškodnený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, bol zamestnaný, čo vyvracia jeho tvrdenia o jeho pracovnej nespôsobilosti. Aktuálne obmedzenia v živote navrhovateľa mal súd porovnávať výlučne s možnosťami, resp. obmedzeniami navrhovateľa, ktoré existovali v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava III a nie s možnosťami, ktoré navrhovateľ mal pred jeho ochorením chorobou z povolania, t. j. ako ešte zdravý človek. 20-násobok mimoriadneho zvýšenia odškodnenia považoval porušením princípu proporcionality a z toho dôvodu nie je možné odškodnenie priznané navrhovateľovi súdom považovať za primerané a spravodlivé. Okresný súd Bratislava III priznal navrhovateľovi náhradu vo výške 15- násobku základného bodového ohodnotenia, pričom v čase zohľadňovanom v rámci tohto rozhodnutia súdu došlo ku skutočne výrazným zmenám (obmedzeniam) v živote navrhovateľa, výraznému sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia oproti stavu pred ochorením navrhovateľa chorobou z povolania. K žiadnym iným obmedzeniam od roku 2006 nedošlo. Z uvedeného dôvodu je preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. Poukázal tiež na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo zákonodarcom zamýšľané a koncipované ako odškodnenie jednorazové v zmysle ustanovenia § 1 citovanej vyhlášky. Z odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku vyplýva, že súd zohľadnil už aj predpokladaný ďalší progres choroby z povolania navrhovateľa. Namietal aj rozhodnutie vo výroku o trovách konania, pretože súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 142 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého navrhovateľ mal úspech len v malej časti, keď prísudok je len 40% uplatňovaného nároku. Navrhovateľ mal neúspech v značnej časti 60%, preto aplikácia ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. neprichádza do úvahy, pretože ho možno aplikovať len v prípade, ak uplatnená pohľadávka je v konaní nepresne vyčíslená. V danom prípade však nešlo o nepresnosť, ale o značné nadsadenie zo strany navrhovateľa. Odvolateľ uviedol, že vzhľadom k tomu, že obaja účastníci mali v konaní úspech len čiastočný, súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Namietal aj priznanie odmeny za niektoré úkony právnej služby : za podanie označené ako predloženie dohody o vykonaní práce, nie aj na podanie vyjadrenia, a pokiaľ sa navrhovateľ v tomto podaní aj vyjadroval, robil tak len na základe vlastnej iniciatívy, navyše jeho vyjadrenie neprinieslo nič nové. Ďalej namietal podanie navrhovateľa, označené stanoviskom navrhovateľa vo veci právomoci všeobecného súdu konať, nakoľko dovtedy otázka právomoci súdu nebola namietaná žiadnym z účastníkom a podanie je potrebné považovať obsolétnym, namietal podanie označené vyjadrením titulom záverečnej reči, keďže navrhovateľ bol odmenený aj za účasť na pojednávaní 12.4.2001, nakoľko obsah oboch týchto úkonov bol v podstate totožným a namietal tiež podanie označené vyčíslením trov súdneho konania, pretože nejde o podanie vo veci samej. Namietal tiež, že v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. v návrhu na začatie konanie absentuje údaj navrhovateľa o štátnom občianstve navrhovateľa, pričom tento nedostatok nebol doposiaľ odstránený, preto neexistuje v danej veci kvalifikovaný návrh na začatie konania.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa, výroku o prisúdení mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý navrhol jeho zmenu tak, že návrh zamietne. Odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), nakoľko nevyplynuli z vykonaného dokazovania. Podľa odvolateľa mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo koncipované odškodnením jednorazovým v zmysle § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Poukázal tiež na § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb., z ktorého vyplýva, že súd musí pri odškodňovaní podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zohľadňovať aj predpokladaný ďalší progres choroby z povolania. Aj z odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 16C/41/2004-187 vyplýva, že rozhodnutie oprel, okrem iného, aj o vyššie prezentované ustanovenie, pretože pri stanovení konkrétnej výšky náhrady zohľadnil už aj predpokladaný ďalší progres choroby z povolania navrhovateľa. Za všetky súdom prvého stupňa zohľadnené obmedzenia vo svojom živote už raz navrhovateľ súdom mimoriadne odškodnený bol. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III je zrejmé, že tieto prejavy choroby z povolania u navrhovateľa existovali už v čase, keď o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodoval uvedený súd. Listinné dôkazy, o ktoré navrhovateľ v konaní pred Okresným súdom Galanta opieral svoju argumentáciu, už boli ako dôkazy navrhovateľom predložené a zohľadnené pri priznaní mimoriadneho odškodnenia v konaní Okresného súdu Bratislava III. Na predložené dôkazy súd nemal v prebiehajúcom konaní duplicitne prihliadať. Po komparácii výpovedí navrhnutých svedkov I. K., manželky navrhovateľa, W. K. a G. K., dcér navrhovateľa, s ich výpoveďami v predchádzajúcom konaní, možno konštatovať, že v živote navrhovateľa nedošlo od 20.11.2006 k vzniku ďalšej škody na zdraví doposiaľ nezohľadnenej. Nedošlo k progresu sťaženia spoločenského uplatnenia v rodinnom, kultúrnom ani spoločenskom živote, nakoľko v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava III obmedzenia navrhovateľa vo všetkých sférach života boli rovnakými ako v súčasnosti. Navrhovateľ vykonával jednoduchú prácu u stavebno-montážnej firmy STAVEKO - Ing. Marián Sahúl od 28.1.2009 do 30.6.2009 s tým, že výber pracovnej pozície v jeho prípade ovplyvňujú nielen následky choroby z povolania, ale i aktuálne nepriaznivá situácia na trhu práce a fakt, že má ukončené len základné vzdelanie. Zmenu vo využití pracovného potenciálu prvostupňový súd odignoroval. Z odborného vyjadrenia KPLaT z 1.5.2010 vyplýva, že navrhovateľ nedodržiaval odporúčaný dispenzarizačný režim, čo mohlo výraznou mierou prispieť k urýchleniu progresie choroby a rozvoju jej následkov. V rokoch 2006 až 2008 nebol hospitalizovaný na KPLaT, hoci je to uvedené v prepúšťacej správe z roku 2005. V konaní však nebolo akýmkoľvek spôsobom kvantifikované, v akej miere sa na zhoršení psychiky navrhovateľa podieľajú samotné neprofesionálne ochorenia. Napr. diabetes, ktorým navrhovateľ trpí od roku 1999, sa výrazným spôsobom podieľa nielen na poškodzovaní cievneho systému, ale i celkovej progresie choroby z povolania. Je relatívne samoobslužný a jeho nové, doposiaľ nepredpokladané poškodenie zdravia od 20.11.2006 nepredstavuje zásadný zásah do jeho životne dôležitých funkcií a umožňuje mu pri medikamentóznej liečbe žiť v rovnakom štandarde ako do roku 2006.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že so všetkými výhradami vedľajšieho účastníka sa v plnom rozsahu stotožňuje. S prihliadnutím k tomu, že odporca vytýkal rozsudku súdu prvého stupňa aj ďalšie vady, resp. mal za to, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozsudku, vôbec neboli splnené podmienky konania, žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil.
Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že právomoc sociálnej poisťovne nie je ani po 1.1.2004 daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia lebo v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia o týchto nárokoch rozhoduje súd. Neposkytnutie ochrany súdu nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania by znamenalo odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/136/2007, judikát číslo 5/2008). Jednoznačným úmyslom zákonodarcu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky číslo 32/1965 Zb. v spojení s ustanovením § 99 zákona číslo 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, bolo zveriť všeobecným súdom právomoc rozhodovať vo veciach dodatočného zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vo všetkých prípadoch bez ohľadu na to, kedy došlo k zisteniu choroby z povolania, ako to vyplýva z intertemporálneho ustanovenia § 11 ods. 2 zákona číslo 437/2004 Z. z. Uviedol, že uznesenie NS SR z 24.11.2009 sp. zn. 4Cdo/190/2007, na ktoré sa odvoláva odporca a vedľajší účastník, nie je v tomto konaní záväzné a je v priamom rozpore s publikovanou ustálenou judikatúrou NS SR z dôvodov, že uznesenie (vo veci samej) alebo rozsudok všeobecného súdu bez ohľadu na jeho pozíciu v sústave súdov nie je v Slovenskej republike prameňom práva, pretože nie je zaradené v taxatívnom výpočte ustanovenia § 1 zákona číslo 1/1993 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Rozhodnutie všeobecného súdu nie je v Slovenskej republike formou objektívneho pozitívneho práva. Poukázal na stanovisko občiansko-právneho a správneho kolégia NS SR č. 27/2006. O výške odškodnenia na základe voľnej úvahy, vedenej snahou o nastolenie spravodlivosti, môže preto rozhodnúť len nezávislý a nestranný súd. Pokiaľ ide o res iudicatae predmet konania, začatého na základe návrhu z 21.10.2009, nie je totožným s predmetom, ktorý prejednával Okresný súd Bratislava III. na základe návrhu z 19.12.2003. Predmetom tohto konania je poskytnutie spravodlivej satisfakcie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré nastalo v súvislosti s ďalším postihnutím navrhovateľa na základe progresie choroby z povolania - chronickej intoxikácie CS2 na základe zhoršenia zdravotného stavu. V skutkovej rovine je nárok navrhovateľa obsahom posudku o dobodovaní navrhovateľa v rozsahu nových 200 bodov, v celkovom súčte 900 bodov. Vznik tohto nároku stanovuje § 5 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Následky chronickej intoxikácie sírouhlíkom sa nedajú individuálne predpokladať. Navrhovateľ bol uznaný osobou hodnou osobitného zreteľa Okresným súdom Bratislava III. v prvotnom konaní, a na základe zhoršujúceho sa zdravotného stavu, vyvolaného progresiou choroby z povolania, došlo k vyvolaniu ďalších následkov vo všetkých sférach života, ktoré sa stali predmetom odškodňovania v tomto konaní. Odborní lekári diagnostikou dospeli k poznaniu, že u navrhovateľa vplyvom progresie choroby z povolania došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu novo vyvolanými zásahmi v psychickej zložke, diagnostikované prejavy je nutné právne hodnotiť ako škodu na zdraví. Nie je preto možné hovoriť z pozície odporcu o oddelení progresie choroby z povolania, ktorá nemá byť odškodnená a škode na zdraví, ktorá má byť odškodnená, ale nenastala. Výnimočnosť prípadu vyplýva zo skutkových zistení ustálených už v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III. a Okresný súd Galanta bol viazaný týmito skutkovými zisteniami. Odôvodnenie výnimočnosti prípadu preto nie je založené na argumentácii spočívajúcej v zhoršení zdravotného stavu navrhovateľa. Logické je, že ak došlo k progresii v rozsahu 200 bodov, nastali aj nové ďalšie prejavy, ktoré ovplyvnili vzhľadom k postihnutiu psychickej zložky všetky oblasti života navrhovateľa. Fatalitu ochorenia, ktoré na jednej strane maximálne zhoršuje kvalitu života navrhovateľa v oblasti vnímania, prežívania a na strane druhej hrozí navrhovateľovi smrťou v podobe srdcového alebo mozgového infarktu. Navrhovateľ je dezorientovaný v okolitom prostredí, jeho sebavzdelávanie je v podstatnej miere obmedzené. Ruší a provokuje ho prítomnosť iných osôb. Navrhovateľ akoby predčasne zostarol, t. j. výlučne chorobou z povolania došlo k skráteniu dĺžky jeho života. Choroba z povolania zasiahla cievny systém navrhovateľa a vyvolala u neho ochorenie aterosklerózu a artériovú hypertenziu, ktoré priamo ohrozujú jeho život svojimi smrteľnými prejavmi. Po roku 2006 došlo k novým prejavom choroby z povolania a k prehĺbeniu už existujúcich prejavov. Znalec poprel, že by dokumentované následky progresie choroby z povolania mohli byť objektívne zohľadnené pri stanovovaní výšky doterajšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vplyvom progresie chronickej intoxikácie CS2 nastali ďalšie následky v takej intenzite a takým spôsobom, že pôvodne nemohli byť predvídané. V dôsledku pôvodnej škodnej udalosti vznikol ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Je nutné robiť rozdiely medzi ovplyvnením sociálnej komunikácie - rok 2006 a úplnou stratou možnosti sociálnej interakcie - rok 2010. Fakt, že navrhovateľ nebol v rámci dispenzarizácie predvolaný za účelom hospitalizácie na Kliniku pracovného lekárstva a toxikológie v rokoch 2007 a 2008, nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť vývoj a prejavy choroby z povolania - chronickej intoxikácie CS2, pretože je neliečiteľná a jej progresiu nie je možné zastaviť, ordinované medikamenty sú len liečbou symptomatickou. Medikácia symptómov ochorenia nebola prerušená, navyše neexistuje žiadny harmonogram, resp. odporúčanie intenzity hospitalizácie pacientov s chronickou intoxikáciou CS2. Výkon práce navrhovateľa pre zamestnávateľa
- podnikateľa Ing. Sahula nemožno hodnotiť osobným výkonom práce navrhovateľa využívajúceho svoj ostávajúci pracovný potenciál, pretože navrhovateľ na pracovisku nič z pracovnej náplne nerobil, správal sa ako v domácom prostredí. Uplatnenie navrhovateľa na trhu práce je výlučne v spojitosti s chorobou z povolania nulové. Schopnosť vykonávať prácu vylúčili v predložených lekárskych nálezoch aj odborní lekári, najmä psychiater. Pri náhrade škody za sťaženie spoločenského uplatnenia sa náhrada trov konania vždy spravuje ust. § 142 ods. 3 O. s. p. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cz/13/69, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. 28/1970). Pri uplatnení nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia musí navrhovateľ vyjadriť v peniazoch požadovanú výšku náhrady, avšak už z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky je závislé vždy na znalcovi, či inom stanovisku odborníka. Navrhovateľ pokiaľ nedisponuje odbornou kvalifikáciou, nikdy nedokáže posúdiť výšku požadovaného nároku, navyše je vo veci osobne zainteresovaný a hodnotí ju subjektívne a je len vecou náhody, k akej zhode dôjde ohľadom výšky nároku medzi navrhovateľom na strane jednej a znalcom, či súdom na strane druhej. K výhrade odporcu o neúplnosti návrhu v občianstve navrhovateľa uviedol, že súd mal preukázané občianstvo Slovenskej republiky navrhovateľa z občianskeho preukazu, ktorým sa legitimoval na každom pojednávaní.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenými osobami - účastníkom konania a vedľajším účastníkom na jeho strane (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v rozsahu a dôvodoch odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je v napadnutom prisudzujúcom výroku vo veci samej a v závislých výrokoch o trovách konania a o poplatkovej povinnosti (§ 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) vecne správny.
Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie náhrady škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.
Vzhľadom k námietke absencie právomoci odvolací súd sa zaoberal existenciou právomoci v danej veci, ktorú súd prvého stupňa považoval danou, keďže vo veci o nároku navrhovateľa meritórne rozhodol, i keď sa ňou výslovne v rozsudku nezaoberal.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní , len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p. ).
Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§ 198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č 311/2001 v znení účinnom do 1. januára 2004).
Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm., a/ až c/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z. a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213), takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) resp. nárok na úrazovú rentu (88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zák. práce v znení účinnom do 1. 1. 2004) zase zodpovedná nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.
Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení rozhoduje Sociálna poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.
Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona).
Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poisteni), lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p. ).
V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajú do úvahy príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rient sú iné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta je spravidla nižšia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde do účinnosti Zákona o sociálnom poistení nie je daná, v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni, muselo by byť v Zákone o sociálnom poistení ustanovené, že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli podľa tohto zákona, teda Zákona o sociálnom poistení, t. j., ktoré vznikli od 1. 1. 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis Sociálnej poisťovni, ak by mu takúto povinnosť ukladalo prechodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Takéto ustanovenie sa však v O. s. p. nenachádza. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy môžu štátne orgány
- teda aj súd, konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiaden zákon neustanovil, že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. 12. 2003 (ak o nich nebolo právoplatne rozhodnuté) má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v § 7 ods. 1 O.s.p. in fine), musí konanie začaté na súde dokončiť súd.
Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde (a teda aj vzniknutých) do 1. januára 2004 je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení) vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých (u obidvoch nárokov) za obdobie po 31. decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujú za úrazovú rentu (§ 272 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení), resp. za pozostalostnú úrazovú rentu (§ 272 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení), o ktorých v súlade § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a) citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.
Z uvedeného vyplýva právomoc všeobecného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci o nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak o nároku navrhovateľa rozhodol meritórne.
Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou odporcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane o existencii prekážky konania spočívajúcej vo veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzal pritom z ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí medzi podmienky konania, ku ktorým súd prihliada kedykoľvek za konania (§ 103 O. s. p.) a predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky, ktorý je dôvodom zastavenia konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Predpokladom však je, že ide o totožnú právoplatne rozhodnutú vec. Totožnosť veci je daná totožnosťou účastníkov konania a totožnosťou predmetu konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je daná v tom prípade, ak ide síce v novom konaní o rovnaký právny vzťah medzi rovnakými účastníkmi, pokiaľ sa novo uplatnený nárok opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v dobe pôvodného konania a ktoré nastali až neskôr.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia samo vo svojej podstate v základnej výmere predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných i spoločenských potrieb. Priznanie základného odškodnenia samotného teda predpokladá, že dovtedajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v života a v spoločnosti sú v dôsledku úrazu objektívne obmedzené. Zvýšenie náhrady podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Postup podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky potom prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú do budúcna v dôsledku poškodenia trvale obmedzené alebo stratené.
Aj keď pri hodnotení trvalých následkov poškodenia na zdraví sa prihliada aj k ich predpokladanému vývoju, nie je vylúčený vznik ďalšieho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ak sa výrazne zhoršil už ustálený zdravotný stav, poprípade sa prejavili ďalšie následky v takej intenzite a takým spôsobom, že pôvodne ani nemohli byť predvídané. V dôsledku pôvodnej škodnej udalosti tak môže výnimočne vzniknúť ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, samozrejme za, že novo vzniknuté nepriaznivé následky sú v príčinnej súvislosti s pôvodným poškodením zdravia.
V takom prípade sa pri úvahe o výške náhrady vychádza z porovnania súčasných možností poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti so stavom pred týmto zhoršením. Nejde totiž o porovnanie súčasných schopností a možností navrhovateľa s ich úrovňou v dobe pred vznikom škody, ale o porovnanie jeho súčasných možností pred uspokojovanie životných a spoločenských potrieb so stavom v dobe pred týmto nastalým zhoršením. Pre určenie výšky nového nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia pri následnom zhoršení už ustáleného zdravotného stavu je rozhodujúce porovnanie obmedzených či stratených možností spoločenského uplatnenia v dobe pred zhoršením zdravotného stavu so stavom súčasným. Pritom ani skutočnosť, že pri predchádzajúcom odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia boli konštatované podmienky pre zvýšenie náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, neznamená automaticky, že pri každom ďalšom novo vzniknutom nároku budú splnené podmienky mimoriadneho zvýšenia náhrady. Ide totiž o odškodnenie nového nároku, ktorý spočíva práve v zhoršení zdravotného stavu poškodeného a dôsledkov z toho pre uspokojovanie životných a spoločenských potrieb, oproti stavu v dobe pred týmto zhoršením.
Z uvedeného preto vyplýva, že zhoršenie poškodenia zdravia navrhovateľa v dôsledku choroby z povolania vyjadreného 900 bodmi oproti 700 bodom pri ustálení jeho zdravotného stavu, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodnutí aj Okresný súd Bratislava III, je nárokom novým, o ktorom doposiaľ nebolo súdom rozhodnuté, nakoľko k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa následkom choroby z povolania došlo až následne po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III. Z uvedeného preto vyplýva správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý pri vyhodnotení súčasného poškodenia zdravia navrhovateľa chorobou z povolania posudzoval jeho nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, len v ktorom prípade je možným postup podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky, podľa záverov Okresného súdu Bratislava III., ktoré nielen pretrvávajú ale ich intenzita sa zvýšila, a v otázke výšky mimoriadneho zvýšenia z porovnania zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa v súčasnosti s jeho ustáleným zdravotným stavom, z ktorého vychádzal Okresný súd Bratislava III.
Okresný súd Galanta konštatoval, že u navrhovateľa prišlo k podstatnému obmedzeniu spoločenského uplatnenia nielen pre neurologické zdravotné obmedzenia, ale najmä obmedzenia vyplývajúce z vážnych porúch psychiky navrhovateľa, ktorými v konečnom dôsledku trpí aj najbližšie okolie, jeho rodina, priatelia a spätne to negatívne ovplyvňuje vzájomné citové väzby a reálnu možnosť sociálnej komunikácie navrhovateľa. Tieto dôsledky sú v príčinnej súvislosti s chorobnými príznakmi sprevádzajúcimi tento druh ochorenia a navonok sa prejavujú celým radom uvádzaných psychických zmien, pre ktoré v prípade navrhovateľa prišlo k strate sociálnych väzieb. Výrazne je obmedzená možnosť plnohodnotného rodinného života v spoločenskej oblasti, nakoľko navrhovateľ prestal udržiavať dovtedajšie spoločenské kontakty a navyše zdravotné dôsledky choroby z povolania mu bránia normálnemu životu v úplne bežných situáciách, čím sa prejavuje napr. strata koncentrácie a krátkodobej pamäti a strata záujmov, strata jemnej motoriky, záchvaty podráždenosti, úzkosti a depresie a pod. S prihliadnutím na tieto okolnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 15-násobok základného počtu bodov. Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Bratislava bez uvedenia dátumu, vyplýva, že sťaženie spoločenského uplatnenia sa navrhovateľa v súvislosti s chronickou intoxikáciou CS2 bolo obodované 500 bodmi a to na základe klinického stavu, laboratórnych vyšetrení a profesijných expozícii potvrdenej HP, pričom mu bola priznaná aj choroba z povolania. Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave z 26.8.2009 vyplýva, že u navrhovateľa došlo k dobodovaniu sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania, a to pre progresiu choroby, hlavne psychickej zložky a bolo mu priznané zvýšenie bodového hodnotenia o 200 bodov z doterajších 700 na 900 bodov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania - chronickou otravou sírouhlíkom a že takéto zhoršenia sa zdravotného stavu navrhovateľa nebolo objektívne predpokladané pri jeho poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania (viď závery odborného vyjadrenia Doc. MUDr. T. K., PhD.). Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v jeho psychickej zložke v rozsahu diagnostikovanom príslušnými odbornými lekármi a potvrdenom aj v odbornom vyjadrení MUDr. K., súd prvého stupňa správne posúdil ako nový, doposiaľ nepredpokladaný následok choroby z povolania, kedy na navrhovateľa bolo potrebné hľadieť ako na výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa v dôsledku čoho bolo potrebné navrhovateľovi priznať aj mimoriadne odškodnenie v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. V danom prípade u navrhovateľa nastal stav predpokladaný citovaným ustanovením, keď z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16C/41/2004 nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa jeho predpoklady a schopnosti aké mal pred vznikom choroby z povolania nielen zúžili, ale niektoré aj stratili. Pokiaľ ide o nárok uplatnený v tomto konaní, vychádzal z toho, že u navrhovateľa došlo k zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektívne predpokladať pri posudzovaní jeho sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je hodné mimoriadneho zreteľa, a je preto možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu mimoriadne odškodnenie v rozsahu pôvodne nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život, životné úkony a uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, nie však aj jeho rodiny a blízkeho okolia (ktorým spôsobom formuloval nie úplne správne svoj záver súd prvého stupňa). U navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania správne súd prvého stupňa považoval navrhovateľom prezentované a v konaní súdu preukázané neustále psychické zmeny jeho osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce vážne konflikty v jeho rodine, manželstve, vedúce k úplnej strate kontaktov s najbližšími príbuznými - manželkou, deťmi, vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí ale aj v domácom prostredí vedúce k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby u navrhovateľa. Súd prvého stupňa považoval priznanú satisfakciu vo výške 20-násobku zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 7 966,54 eur (200 x 60 x 20 = 240 000 Sk = 7 966,54 eur) za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie náhrady spočíva v tom, že v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby ide o človeka vo veku, v ktorom rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov a stýkanie sa s nimi a pocit radosti zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou majú pre človeka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku. Pri určení miery odškodnenia súd prvého stupňa zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne zhoršenie jeho rodinného života v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníženie kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií, ako sú prežívanie bežného dňa, noci, spánku a podobne, postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok života, ako aj pocitu šťastia, spokojnosti a rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú agresivitu, hrubo obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej nechuti k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Okrem toho súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že u navrhovateľa boli poškodené životne dôležité orgány, ako aj centrálny nervový systém, ako aj skutočnosť, že choroba z povolania u navrhovateľa a jej vyššie uvedené následky sú nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Pri svojom rozhodnutí správne neprihliadol na námietku odporcu a vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ si za nepriaznivé následky choroby z povolania zodpovedá aj sám a to najmä z dôvodu, že sa riadne nezúčastňoval pravidelných kontrolných vyšetrení na KPLaT, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by takouto neúčasťou navrhovateľa na kontrolných vyšetreniach došlo k zhoršeniu sa jeho zdravotného stavu, práve naopak, z dokazovania vyplynulo, že choroba chronická otrava CS2, ktorou trpí navrhovateľ, je nevyliečiteľná a medikamentózna liečba len čiastočne zmierňuje jej vonkajšie prejavy. Zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa bez pochybnosti vyplýva záver, že medikácia symptómov ochorenia nebola prerušená a ani žiadnym spôsobom ovplyvnená absenciou hospitalizácií na klinike pracovného lekárstva a toxikológie. Správne posúdil aj námietku vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ od posledného rozhodovania súdu o jeho odškodnení bol v pracovnom pomere, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ skutočne vykonával konkrétne práce, teda žeby bol schopný sa riadne, čo aj len čiastočne, zapojiť do pracovného pomeru, nad rámec hodnotenia jeho pracovnej neschopnosti ustáleného príslušnou posudkovou komisiou. Pokiaľ ide o námietku odporcu, že navrhovateľ trpí aj celým radom iných ochorení, ktoré jeho zdravotný stav zhoršujú, avšak, ktoré nesúvisia s jeho chorobou z povolania, súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodnutí o predmete sporu vzal do úvahy len následky choroby z povolania navrhovateľa.
Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej v prisudzujúcom výroku mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia dospel k záveru o správnosti jeho rozhodnutia a správnosti konania mu predchádzajúceho.
Podľa § 142 ods. 3 O. s. p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
V zmysle § 142 O. s. p. pre rozhodovanie o trovách konania platia dve základné zásady, t. j. že sa hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O. s. p.) Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Účastníkovi konania súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch : 1/ ak účastník mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech nemožno považovať rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne znaleckého posudku). Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia.
V danej veci sa navrhovateľ domáhal zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je čo do právneho základu opodstatnený (t. j. sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa) a čiastočne návrhu vyhovel. Určenie samotnej výšky plnenia (rozsah zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia) nepochybne záviselo na jeho úvahe, preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. (navrhovateľ mal v konaní čiastočný úspech a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).
Preto záver súdu o prisúdení navrhovateľovi plnej náhrady trov konania je správnym. Keďže však odporca namietal aj rozsah plnej náhrady trov konania prisúdenej navrhovateľovi, t. j. že mu nemala byť prisúdená náhrada trov konania aj za ním namietané štyri úkony právnej služby, zaoberal sa odvolací súd aj správnosťou výšky prisúdenej náhrady trov konania navrhovateľovi súdom prvého stupňa.
Odporca namietal úkon právnej služby - písomné podanie súdu - Predloženie dohody o vykonaní práce, na predloženie ktorej bol navrhovateľ vyzvaný súdom, a ktoré obsahovalo vyjadrenie, podľa odporcu na základe vlastnej iniciatívy, ktoré neprinieslo nič nové. V danom prípade navrhovateľ reagoval na výzvu súdu predložiť listinný dôkaz - dohodu o pracovnej činnosti, v prípade ak ňou disponuje, na pojednávaní, konanom 14.1.2010. Možno preto uzavrieť, že v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb navrhovateľovi patrí náhrada trov konania titulom odmeny za jeho právne zastupovanie advokátom vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, nakoľko splnil pokyn súdu a zároveň sa vyjadril k predkladanému listinnému dôkazu.
Odporca namietal úkon právnej služby, ktorým písomne formuloval stanovisko navrhovateľa vo veci právomoci všeobecného súdu konať vo veci. Námietku dôvodil tým, že tento úkon právnej služby bol výsledkom vlastnej iniciatívy a nadbytočný, keďže dovtedy právomoc všeobecného súdu konať vo veci dovtedy namietaná nebola. Odvolací súd vychádzajúc z toho, že navrhovateľ bol napokon v základe svojho nároku o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia úspešným v konaní pred všeobecným súdom, dospel k záveru, že uvedený úkon právnej služby bol účelným na uplatnenie nároku navrhovateľa v konaní pred všeobecným súdom, nakoľko bol súladným s právnym názorom súdu prvého stupňa o právomoci všeobecného súdu konať a rozhodnúť o navrhovateľom uplatnenom nároku. Na uvedenom závere nemení nič okolnosť, že námietke odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu o absencii právomoci všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť, predchádzal.
Odporca namietal písomné podanie navrhovateľa označené Vyjadrenie titulom záverečnej reči z dôvodu, že ju predložil formou písomného podania, ktorú záverečnú reč aj ústne predniesol na pojednávaní, konanom 12.4.2011, ktorého obsahom bol v podstate už len prednes záverečných rečí všetkých účastníkov konania, t. j. podstatnej totožnosti oboch úkonov. V zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. majú účastníci právo zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni účastníkom záverečnú reč súdu predložiť aj v písomnej forme, osobitne v prípade, ak boli na jej predloženie súdom vyzvaný tak, ako tomu bolo v danom prípade na pojednávaní, konanom 10.2.2011, ktoré aj bolo z uvedeného dôvodu odročené. Následne záverečnú reč vypracoval navrhovateľ i odporca, pričom obaja účastníci na pojednávaní konanom 12.4.2011 v podrobnostiach svojho úkonu patriaceho im v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. poukázali na písomnú formu tohto svojho úkonu s tým, že navrhovateľ na uvedenom pojednávaní sa tiež vyjadril k otázke plnenia uplatneného nároku. Nemožno preto stotožňovať oba úkony právnej služby, písomné podanie a účasť na pojednávaní, nakoľko neboli totožnými, pričom vykonanie oboch navrhovateľovi priznáva zákon. Oba úkony právnej služby možno preto vyhodnotiť účelnými na uplatnenie nároku navrhovateľa v konaní pred všeobecným súdom.
Odporca namietal aj úkon právnej služby, ktorým si navrhovateľ vyčíslil trovy súdneho konania, z dôvodu, že nejde o podanie vo veci samej. V danej veci na pojednávaní, konanom 12.4.2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok vo veci samej, obsahujúci aj rozhodnutie o trovách konania tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi ich náhradu, vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení. Keďže navrhovateľ nemohol predpokladať výrok rozsudku o ním uplatnenom nároku, vyhlásenom na pojednávaní, konanom 12.4.2011 a výška jeho trov za jeden úkon právnej služby sa odvodzuje od základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočítanej z výšky súdom priznaného plnenia, nemal inú možnosť len si náhradu trov konania uplatniť písomnou formou, keďže vyhlásením rozsudku sa konanie pred súdom skončilo. Písomným podaním súdu, ktorým si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p., splnil svoju povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, za ktoré mu patrí náhrada trov v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Odvolací súd dospel k záveru o správnosti prisúdenia výšky náhrady trov konania súdom prvého stupňa, pretože správne prisúdil náhradu trov konania aj za odporcom namietané štyri úkony právnej služby.
Odvolací súd preskúmal aj závislý výrok o poplatkovej povinnosti v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) O. s. p. a dospel k záveru o jeho správnosti. Súd prvého stupňa postupoval podľa § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený, keďže navrhovateľ bol v zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona od poplatku oslobodený. Výška súdneho poplatku v zmysle položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona je 6% z ceny (z úhrady) predmetu konania, zo 7 966,54 eur je 6% 477,99 eur. Po zaokrúhlení v zmysle § 7 ods. 11 písm. c) citovaného zákona je výška súdneho poplatku 477,50 eur, v ktorej výške súd prvého stupňa správne uložil odporcovi poplatkovú povinnosť z návrhu.
Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods. 3 O. s. p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 3 O. s. p. prisúdil navrhovateľovi plnú náhradu trov konania vo výške 662,24 eur. Pri stanovení výšky náhrady trov postupoval podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi za dva úkony právnej služby, za písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu odporcu podľa § 14 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky a za účasť na pojednávaní 26.11.2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky. Za stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že uvedený úkon právnej služby nebol účelným, neslúžiacim k uplatneniu nároku navrhovateľa, nakoľko uvedený úkon právnej služby neovplyvnil výsledok odvolacieho konania a nevyžaduje ho ani procesný predpis. Za dva úkony právnej služby patrí navrhovateľovi 474,68 eur, pretože za jeden úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky mu patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 237,34 eur. V zmysle § 15 písm. a) a § 16 citovanej vyhlášky mu patrí aj paušálna náhrada výdavkov 7,41 eur a 7,63 eur, spolu 15,04 eur. Patrí mu tiež náhrada cestovného v zmysle § 15 písm. a) citovanej vyhlášky a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vo výške 11,31 eur za cestu vykonanú osobným motorovým vozidlom zn. BMW EČ : K z Bratislavy do Trnavy a späť pri vzdialenosti oboch miest 56 km, spotrebe paliva 7 l/km a cene za l paliva 1,442 eur. Navrhovateľovi patrí aj náhrada za stratu času podľa § 15 písm. b) citovanej vyhlášky za 4 začaté polhodiny po 12,71 eur, spolu 50,84 eur. Spolu náhrada trov 551,87 eur (474,68 eur + 15,04 eur + 11,31 eur + 50,84 eur)s 20% DPH vo výške 110,37 eur = 662,24 eur, v ktorej výške odvolací súd prisúdil náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu.
Odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v závislých výrokoch o trovách konania a poplatkovej povinnosti z dôvodu vecnej správnosti. Navrhovateľovi, ktorý bol úspešným účastníkom v odvolacom konaní, prisúdil náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 3 O. s. p. vo výške 662,24 eur.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
3:0
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.