Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-203-2012.pdf
PDF · 96.22 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/203/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej: O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXX, o vymoženie 963,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 12Er/2/2007-23 zo dňa 22.03.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto
rozhodol:
1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 12Er/2/2007-23 zo dňa 22.03.2012 vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e .
2. Odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výroku III. o náhrade trov exekučného konania z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
3. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, konanie zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej so sídlom v Leviciach trovy exekúcie v sume 532,59 eura.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 37, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, článok 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3 smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium Sl bod 38, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, 43, rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 zo dňa 06.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira.
Súd prvého stupňa po preskúmaní podmienok exekučného konania zistil, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Dodal, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 4 ods. 1, 5 ods. 1, ods. 3, § 22 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách súdnych exekútorov tak, že uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 532,59 eura.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Poukázal na právnu doktrínu, podľa ktorej smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až 293 „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu. Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice Rady vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej odpovedi, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a zistil, že v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť, a v časti výroku o trovách exekúcie je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 21.12.2006, kedy bol súdnej exekútorke doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR4548/06 zo dňa 10.10.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 30.10.2006 a vykonateľnosť 02.11.2006. Dňa 08.01.2007 súd prvého stupňa udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 14.09.2011 bol súdu prvého stupňa doručený podnet súdnej exekútorky na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie v časti exekúcie. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd dodáva, že bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, čo je aj daný prípad. Okrem iného spotrebiteľovi bolo týmto postupom odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
Nakoľko rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, je potrebné na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že rozhodcovská doložka je neplatná. Na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok, a preto uvedený rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa nie je v časti trov exekúcie vecne správne, z toho dôvodu, že súd prvého stupňa síce správne na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného, avšak ich výšku zjavne určil bez preskúmania ich opodstatnenosti, účelnosti, či nevyhnutnosti ich vykonania. Súd konštatuje, že v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, sa odmena pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Súd prvého stupňa bez náležitého preskúmania exekučného spisu zaviazal oprávneného na náhradu trov exekučného konania len na základe vyúčtovania, ktoré predložila súdna exekútorka. Súd prvého stupňa preto nemohol zistiť aké úkony boli skutočne vykonané, taktiež nebolo možné posúdiť ich náročnosť a čas, ktorý bol nevyhnutný na ich vykonanie, a navyše nebolo možné zistiť výšku skutočne vynaložených hotových výdavkov. Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa bude po vrátení veci odvolacím súdom postupovať tak, že vyzve súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú na predloženie vyúčtovania, z ktorého následne posúdi, či vykonané úkony vyúčtované súdnym exekútorom boli účelne vynaložené a opodstatnené, či ich vykonanie bolo nevyhnuté, pričom ďalej posúdi aj to, či je možné súdnemu exekútorovi priznať i náhradu hotových výdavkov tak, ako si ich vyúčtoval, s tým, že dôvodnosť týchto výdavkov musí byť riadne doložená a preukázaná. Taktiež súd prvého stupňa posúdi aj možnosť priznania dane z pridanej hodnoty z odmeny súdnemu exekútorovi.
Podľa § 226 OSP súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EÚ umožňuje, aby sa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.