Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-64-2023.pdf
PDF · 91.76 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/64/2023
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka LL.M., a sudcov JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. septembra 2023 o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T/106/2013 z 27. 3. 2023, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie poškodeného C. A. zamieta ako podané osobou neoprávnenou.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp. zn. 3T/106/2013 z 27. 3. 2023 bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom (ďalej len „prokurátor“) sp. zn. 2 Pv 446/12 - 37 z 3. 7. 2013, pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že 21. 8. 2009 v Žiari nad Hronom uzatvoril s C. A., narodeným XX. X. XXXX v D. E., trvale bytom F. XXX, zmluvu o pôžičke na sumu 30.540,- eur, pričom sa ústne dohodli, že tieto peniaze obžalovaný použije na kúpu pozemku v katastrálnom území G., okres F. H. E., evidovaného na liste vlastníctva číslo XXXX, ktorý následne predá a zisk si rozdelia, v ten istý deň časť pôžičky vo výške 17.000,- eur použil na kúpu vyššie uvedeného pozemku, avšak kúpna zmluva bola vystavená na jeho rodičov a následne aj zavkladovaná, poškodeného C. A. však o tom neinformoval, zvyšnú časť pôžičky použil na vyplatenie svojich predchádzajúcich dlhov, finančné prostriedky vo výške 30.540,- eur v lehote splatnosti do 21. 11. 2009 nevrátil, pričom už v čase ich poskytnutia vedel, že ich nebude mať, vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu z čoho vrátiť, čím poškodenému C. A. spôsobil škodu vo výške 30.540,- eur, pretože skutok nie je trestným činom.
Proti citovanému rozsudku po jeho vyhlásení podal odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného, ktoré dodatočne písomne zdôvodnil. V podanom odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu a je presvedčený, že obžalovaný svojim konaní naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 3 Trestného zákona. Obžalovaný vypovedal, že od poškodeného si požičal peniaze bez konkrétneho účelu a nie na účel kúpy pozemku v k. ú. G., ktoré mal kúpiť od obce, následne ich predať a zisk z predaja si rozdeliť s poškodeným. Svedok A. I. svojou výpoveďou potvrdil, že osobne išiel s obžalovaným na obecný úrad, kde vyplatil sumu 17 000 € pracovníčke obecného úradu ako kúpnu cenu za pozemok a bol prítomný ako poškodený tieto peniaze odovzdal v hotovosti obžalovanému. Uvedené potvrdil aj svedok J. G. a svedkyňa K. E. potvrdila, že obžalovaný bol na úrade osobne so svedkom A. I. vyplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosť. Výpoveď svedka C. J., ako vtedajšieho starostu obce Lutila nasvedčuje tomu, že obžalovaný mal nekalý a predstieraný úmysel od počiatku a táto
výpoveď zapadá do kontextu výpovedí ostatných svedkov. Obžalovaný od začiatku zavádzal starostu obce Lutila, ako aj obecné zastupiteľstvo o skutočných zámeroch, ktoré mal s predmetným pozemkom.
Tvrdenia obžalovaného, že peniaze použil na chod herne, boli vyvrátené potvrdeniami, faktúrami, čestnými prehláseniami, z ktorých vyplýva, že peniaze na chod herne boli vynakladané až v mesiacoch 4-9/2010, teda takmer rok po uzavretí zmluvy o pôžičke. Rovnako dlh vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni obžalovaný uhradil až v apríli 2010. V čase uzavretia tejto zmluvy bol obžalovaný v zlej finančnej situácii a túto skutočnosť poškodenému účelovo zamlčal, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi. Uvedeným konaním obžalovaný uviedol poškodeného do omylu v otázke skutočných osobných finančných pomerov. Z potvrdenky č. 1189/2009 vydanou obcou G. vyplýva, že 20. 8. 2009 bola prijatá hotovosť od obžalovaného v sume 17 037 € za predaj obecného pozemku. Ani svedkyne K. E. a K. G. ako vtedajšie zamestnankyne obecného úradu nevedeli vysvetliť, z akého dôvodu je uvedený na potvrdení dátum 20. 8. 2009, keď z ďalšieho výdavkového pokladničného dokladu vyplýva, že 21. 8. 2009 bola hotovosť vyplatená Dexia banke, a. s. v sume 17 040 €, pričom obe transakcie robili v jeden deň. V celom konaní je zásadný aspekt zastierania skutočných úmyslov obžalovaného v súvislosti so získaním finančných prostriedkov od poškodeného, ich následného použitia pri kúpe nehnuteľností, ako aj v súvislosti s realizáciou ich kúpy, pričom musel vedieť, že finančné prostriedky nebude vedieť vrátiť v dohodnutom termíne, ktoré ani poškodenému nevrátil, hoci vykonával podnikateľskú činnosť v L. M. s. r. o, ktorú podľa údajov v obchodnom registri zakladal obžalovaný s obchodným podielom vo výške 5 000 € k 16. 1. 2014.
Záverom prokurátor navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj poškodený, ktoré písomne odôvodnil v podaní doručenom okresnému súdu 30. 5. 2023. V odvolaní poukázal na nesprávnosť výroku o náhrade škody, v časti odôvodnenia a procesných pochybení v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku. Poškodený je názoru, že obžalovaný mal byť uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané jeho protiprávne konanie. Ďalej sa podrobne venoval zákonným znakom skutkovej podstaty tohto trestného činu a konaniu obžalovaného, ktorým mal naplniť jednotlivé znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu. Obžalovaný mal uviesť poškodeného do omylu v úmysle a účele využitia peňažných prostriedkov poskytnutých na základe pôžičky, keď ten mal od počiatku úmysel využiť ich na svoj osobný účel. Ďalej namietal, že okresný súd údajne nesprávne aplikoval zásadu ultima ratio, ktorý je možné uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu pri prečine. Poškodený nesúhlasí s výrokom, ktorým ho okresný súd s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že by sa minimalizovala jeho úspešnosť domáhania sa svojho práva vzhľadom na nespornosť skutkového stavu ohľadom nároku na náhradu škody. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol, príp. aby vo veci rozhodol sám.
Na odvolanie prokurátora písomne reagoval obžalovaný, ktorý poukázal na svedecké výpovede ďalších svedkov (A. B., C. G., N. O., A. P., etc.) a listinných dôkazov, ktorých v odvolaní prokurátor nespomenul, a preto je názoru, že vykonané dôkazy prokurátor nehodnotí komplexne. Stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom okresného súdu v celom jeho rozsahu. Obžalovaný podpísal zmluvu o pôžičke s poškodeným 21. 8. 2009 na sumu 30 540 € a tieto mu poškodený vyplatil v ten istý deň. Pôžička bola bezúčelová. Peniaze použil na vrátenie finančných prostriedkov A. I., vyrovnanie dlhu v zdravotnej poisťovni, na podnikanie, zriadenie kaviarne a herne. Z predloženého originálu pokladničného dokladu, ktorý mu bol vydaný po zaplatení kúpnej ceny za pozemok na obecnom úrade, vyplýva, že kúpna cena bola vyplatená deň pred poskytnutím pôžičky, a to 20. 8. 2009 a táto skutočnosť bola potvrdená aj pokladničnou knihou a peňažným denníkom obce G.. Finančné prostriedky patrili jeho rodičom, ktorí kupovali pozemok dvoma zmluvami a pôvod finančných prostriedkov preukázali. V čase poskytnutia pôžičky bol s poškodeným kamarát a nemal vôbec úmysel podviesť ho. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu podvodu a preto navrhuje, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné.
Prokurátor krajskej prokuratúry sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu poukázal na písomne zdôvodnenie odvolania a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné.
Poškodený zotrval na podanom odvolaní a navrhol rozhodnúť tak, že odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol, alternatívne, aby vo veci rozhodol sám
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Odvolací súd preskúmaval procesný postup prvostupňového súdu, či tento netrpí takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých je nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Zistil pritom, že konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s ustanovenými pravidlami v procesnom predpise, pritom obžalovanému umožnil vyjadriť sa k okolnostiam kladeným mu obžalobou za vinu a k vykonaným dôkazom, vypočúvať svedkov, navrhovať dôkazy, ktoré by vyvracali jeho vinu, ako aj predniesť argumenty o jeho nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova. Za daných zistení potom krajský súd konštatuje, že konanie, ktoré predchádzalo odvolaním napadnutému rozsudku, je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a právo na obhajobu obžalovaného porušené nebolo.
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, odvolací súd považuje rozhodnutie za zákonné a správne. Okresný súd postupoval v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami.
S poukazom na námietku prokurátora v podanom odvolaní ohľadne hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa odvolací súd v tomto smere pripomína, že v súčasnej trestnoprávnej teórii a praxi platí neprekročiteľná zásada, že ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a vzájomných súvislostiach a pokiaľ urobil logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže odvolací súd vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu nižšieho stupňa, k akým záverom má dospieť. Hodnotenie dôkazov je totiž výsostným právom súdu prvého stupňa, ktorý dôkazy vykonáva. Na základe týchto úvah možno potom vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je výsledkom logického konania a uvažovania, nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Z napadnutého rozsudku je totiž zrejmé akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd v prejednávanom prípade dospel k záveru, že súd prvého stupňa jednotlivé svedecké výpovede a ďalšie dôkazy, o ktoré sa vo svojom rozhodnutí oprel, napriek výhradám prokurátora, riadne vyhodnotil a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu vykonaného dokazovania a postupoval v dokazovaní v súlade s vyššie zmieneným ustanovením
Trestného poriadku. Závery súdu prvého stupňa, ktoré z týchto dôkazov vyvodil, považuje odvolací súd za logické a zodpovedajúce vykonanému dokazovaniu.
K samotnému rozsahu vykonaného dokazovania odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že rozsiahle znalecké dokazovanie okresného súdu, zamerané na pravosť podpisov rodičov obžalovaného v kúpnej zmluve, bolo nadbytočné a týkalo sa okolnosti, ktorá ako už vyplýva aj zo samotného dokazovania, nebola podstatná pre rozhodnutie. V čase, kedy poškodený navrhol vykonať dôkaz znaleckého skúmania pravosti podpisov na kúpnej zmluve, ktorou bol prevedený pozemok z obce G. na rodičov obžalovaného, okresný súd už mal k dispozícii pokladničný doklad č. 1189/2009, vydaný obcou G., ako aj pokladničnú knihu a peňažný denník za obdobie august a september 2009, ktoré zhodne preukazovali, že obžalovaný zaplatil kúpnu cenu za pozemok 20. 8. 2009, teda deň pred poskytnutím pôžičky poškodeným. O túto skutočnosť, ktorá vyvrátila tvrdenia poškodeného o účele poskytnutej pôžičky, oprel okresný súd v konečnom dôsledku aj svoje rozhodnutie o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. Ak by sa aj preukázalo, že rodičia obžalovaného kúpnu zmluvu nepodpísali, žiadnym spôsobom by táto okolnosť nepreukázala ani nevyvrátila skutočnosť, či sa skutok stal. Tento záver však neovplyvňuje správnosť záverov, ku ktorým okresný súd dospel vo svojom rozhodnutí.
V reakcii na odvolacie námietky prokurátora k skutkovým okolnostiam odvolací súd zdôrazňuje, že si argumentáciu súdom prvého stupňa uvedenú v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu osvojil a bolo by nadbytočné ju na tomto mieste znovu opakovať, napriek tomu odvolací súd k veci považuje za potrebné doplniť nasledovné.
Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným nebolo sporné, že uzavreli 21. 8. 2009 písomnú zmluvu o pôžičke, pri podpise ktorej bol prítomný aj A. I., čo potvrdil aj svojim podpisom na predmetnej zmluve. Zmluva obsahovala zmienku o tom, že poskytnutá pôžička je bezúčelová. Rovnako nebolo sporné, že doposiaľ obžalovaný poškodenému poskytnutú pôžičku riadne a včas nesplatil. V čom sa výpovede obžalovaného a poškodeného rozchádzali bol ústne dohodnutý účel poskytnutia pôžičky na kúpu pozemku v obci G., čo obžalovaný popieral. Je síce pravdou, že nič nebránilo obžalovanému a poškodenému dohodnúť sa ústne na inom účele poskytnutia pôžičky, než aký bol uvedený v písomnej zmluve o pôžičke, v takom prípade však je potrebné existenciu takejto ústnej dohody aj v konaní preukázať. Obžalovaný tvrdil, že k takejto dohode nedošlo a v jeho prospech svedčí aj listinný dôkaz, a to pokladničný doklad o zaplatení kúpnej ceny predmetného pozemku, vydaného obcou G., ktorý preukazuje, že k úhrade tejto kúpnej ceny došlo deň pred uzavretím zmluvy o pôžičke. Uvedená skutočnosť je v rozpore s tým, čo uvádza poškodený a svedkovia A. I. a J. G.. V celom priebehu konania pritom nebol predložený taký dôkaz, ktorý by túto skutočnosť vyvrátil. Ani svedkovia K. G. a K. E., ktoré boli v tom čase zamestnankyne obecného úradu, nevedeli vysvetliť, prečo bol dátum na pokladničnom doklade uvedený 20. 8. 2009, pričom nevedeli ani dohľadať uvedený doklad, ktorý sa po správnosti musí nachádzať v účtovníctve obce. Teda z uvedeného vyplýva, že skutok ako taký sa stal, čo nebolo ani sporné, avšak nebolo bez rozumných a dôvodných pochybností preukázané, že by obžalovaný konal rozpore s účelom, na ktorý mala byť pôžička poskytnutá.
V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že pokiaľ obžalovaný popiera spáchanie skutku, tak usvedčujúce výpovede ďalších svedkov (ako dôkazný prostriedok) a ďalšie dôkazy musia byť jasné, logické, zrozumiteľné, presvedčivé, vierohodné a zároveň nesmú byť inými dôkazmi spochybniteľné. Vina ako aj právna kvalifikácia skutku musí vychádzať z objektívne preukázaných skutočností, pritom vina musí byť preukázaná bez rozumných pochybností. Odvolací súd v danom prípade dospel k jednoznačnému záveru, že dôkazy, na ktoré prokurátor poukazuje v odôvodnení svojho odvolania, vo svojom súhrne netvoria ucelenú, logickú a ničím nespochybniteľnú reťaz takých dôkazov, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustáliť vinu obžalovaného.
Krajský súd podotýka, že oslobodzujúci rozsudok nie je rozhodnutím o nevine obžalovaného. Pre odsúdenie však musí byť jednoznačne preukázané, že sa skutok stal, že je trestným činom a že ho spáchal práve obžalovaný, ktorý je zaň aj trestne zodpovedný. Zásada náležitého zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti, vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie iba o určitý stupeň pravdepodobnosti. Ak v konkrétnom prípade nie je možné určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obžalovaného najpriaznivejšia (obdobne R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 285 písm. b) Trestného poriadku, pretože z dokazovania vykonaného orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vyplynulo, že sa skutok síce stal, ale uvedené konanie obžalovaného nie je trestným činom, preto súd prvého stupňa správne obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie prokurátora za dôvodné, preto odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Okresný súd nepochybil ani pri rozhodnutí o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodeného. Podľa 288 ods. 3 Trestného poriadku ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodenému prislúcha právo podať odvolanie len v rozsahu vymedzenom v § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého poškodený môže podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Výrok o náhrade škody má však oporu vo výroku o vine. Z ustanovenia § 288 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že ak okresný súd obžalovaného oslobodí spod obžaloby, musí obligatórne poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na civilný proces. Ak sa poškodený v takomto prípade odvolal proti tomuto výroku rozsudku, je osobou neoprávnenou na podanie odvolania, a jeho odvolanie musí byť zamietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, lebo nárok na náhradu škody možno priznať len odsudzujúcim rozsudkom (obdobne R 43/1967). Odvolanie poškodeného proti oslobodzujúcemu rozsudku smeruje vždy svojou povahou proti výroku o vine a takéto odvolanie poškodenému neprislúcha.
Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd odvolanie poškodeného C. A. podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol ako odvolanie podané osobou neoprávnenou.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.