Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoE-127-2012.pdf
PDF · 98.68 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/127/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, proti povinnej: O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. XX, o vymoženie pohľadávky 5 798,48 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v N., R. XX, pod sp.zn. EX 4360/11u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Čadca č.k. 11Er/347/2011-24 zo dňa 27.03.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Čadca p o t v r d z u j e .
Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôvodoch poukázal na § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2 zák.č. 258/2001 Z.z. a konštatoval, že preskúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave, sp.zn. II/2010-4276 zo dňa 31.01.2011 a zistil, že podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 04-0000136045 zo dňa 09.07.2004, uzatvorená medzi Tatra banku, a.s. a povinným, na základe ktorej bol povinný uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Túto povinnosť nedodržal a dostal sa do omeškania s úhradou svojho záväzku. Na základe tejto zmluvy bol poskytnutý povinnému spotrebiteľský bezúčelový úver vo výške 170 000,- Sk (5 642,97 €), ktoré sa zaviazal splácať v mesačných splátkach 4 660,- Sk pri úrokovej sadzbe 13,9% ročne, s konečnou splatnosťou 4 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky.
Okresný súd konštatoval, že sa nejedná o úver, vylúčený z režimu spotrebiteľských úverov podľa § 2 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a predmetnú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru, v zmysle ust. zák.č. 258/2001 Z.z.. Poukázal, že exekučný súd môže preskúmať aj rozhodcovský rozsudok a zastaviť exekučné konanie, ak zistí nedostatky podľa ods. 1 písm. b) a c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok vo forme predtlače, v bode 4.9 je formulovaná a umožňuje, aby všetky spory, ktoré vznikli a vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, boli rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa štatútu a rokovacieho poriadku
tohto rozhodcovského súdu. Konštatoval, že v čase uzavretia zmluvy o úvere Občiansky zákonník nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté aj ust., ktoré sa týka rozhodcovskej doložky, avšak bolo možné rozhodcovskú doložku podrobiť súdnej kontrole pri aplikácii ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ust., ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ustanovenie smernice Rady EHS 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, ktoré obsahuje len exemplifikatívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú zákonodarcami neustále dopĺňané. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a preto ju vyhodnotil s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 ako za neplatnú. Nekalý charakter rozhodcovskej doložky okresný súd videl v tom, že nebola dojednaná individuálne, ale splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, ktoré boli predformulované vopred, a teda spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť takéto zmluvné dojednanie, len ho prijať alebo odmietnuť ako celok s poukazom na 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007. Ďalej, že všeobecné podmienky sú napísané drobným, nahusteným a ťažko čitateľným textom, čo podstatne sťažuje riadne sa oboznámenie spotrebiteľa s jej obsahom, ďalej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán spôsobuje aj geografická vzdialenosť od miesta bydliska spotrebiteľa do miesta konania rozhodcovského konania (Bratislava) na rozdiel od oprávneného, ktorý tu má sídlo a okresný súd mal zato, že spotrebiteľ v rozhodcovskej doložke stráca právo brániť sa voči nárokom zo zmluvy na riadnom súde v mieste svojho bydliska, spotrebiteľ nie je konkrétne informovaný o dôsledkoch rozhodcovskej doložky a konanie sa uskutočňuje podľa interných rozhodcovských pravidiel, ktoré neboli spotrebiteľovi sprístupnené. Okresný súd ustálil, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je neprijateľnou podmienkou a výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky je nezlúčiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa, konštatoval, že nekalá povaha rozhodcovskej doložky nedovoľuje rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú, na rozdiel od iných neprijateľných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie, ktoré musí byť zastavené v celom rozsahu, pretože rozhodca, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, odvodil svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je zo zákona neplatná. Z tohto dôvodu okresný súd konštatoval, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca, ktorý na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľná a neplatná, konal a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd zamietol, nakoľko videl, s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, rozpor exekučného titulu s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007.
Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu. V odvolaní žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch konštatoval, že okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktoré mu zveril zák.č. 233/1995 Z.z. s poukazom na § 35 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p.. Poukázal na úpravu ust. § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. a konštatoval, že z tejto úpravy vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť, a nie vydať poverenie. Konštatoval, že exekučný súd, ktorý koná vo veci exekúcie, nemá kompetencie meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok s hmotným právom. Pokiaľ by tak konal, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie, pričom takýto výklad podľa názoru oprávneného je neprípustný a platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Poukázal, že postup, ktorý aj zaujal okresný súd, by zjavne bol v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR.
Tvrdil, že pokiaľ ide o dôvody § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, pri výklad tohto ust., podľa názoru oprávneného, treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, a nie rozhodnutie samotné. Poukázal ďalej na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, bod 37, ako aj ďalšie rozsudky C-224/01, C-234/04. Ďalej uviedol, že zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa
v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Poukazoval na európsku judikatúru a konštatoval, že exekučný súd nemá povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. A taktiež komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Ďalej v odvolaní poukazoval na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, ako aj ust. § 55 Občianskeho zákonníka v tomto znení, že zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch a na účastníkov úverovej zmluvy sa nevzťahovala povinnosť, uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pokiaľ pred 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľ, nie je možné práva a povinnosti, vzniknuté pred 01.01.2008, z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008, sa v súlade s ust. § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Tvrdil, že postupom prvostupňového súdu, s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, došlo k neoprávneného zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty.
Ďalej oprávnený poukazoval na dôvodovú správu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup prvostupňového súdu, nie sú správne. Konštatoval, že cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, ak by niektoré z ust. rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ust. za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatniť nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne v občianskom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ust. považovaná za neprijateľnú. Uvedené ust. teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Ďalej tvrdil, že oprávnený a jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej doložky plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 93b zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis a zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladá v tom čase účinný zákon.
Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Mcdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zák.č. 244/2002 Z.z., teda rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko nie každá skutočnosť, hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného vyjadrila písomným podaním z 28.05.2012. S odvolaním oprávneného nesúhlasila a uviedla, že plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje dobrým mravom.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, zákonný sudca sa vyjadril pred predložením veci odvolaciemu súdu dňa 11.06.2012 a konštatoval, že v predmetnej zmluve o úvere je rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou, lebo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu a nakoľko exekučný titul - rozhodcovský rozsudok má vady z materiálnej stránky, táto vada dopadá na celé exekučné konanie, preto odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť, preto vec bola predložená odvolaciemu súdu na konanie.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov:
Súd sa zaoberal odvolacími námietkami, ktoré tvorili medze odvolania a k týmto konkrétne uvádza. Čo sa týka námietky, že exekučný súd prekročil svoju právomoc, keď zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia, keď z ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní mu vyplýva právo len zastaviť exekučné konanie, krajský súd uvádza, že keďže Zákon o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k exekúcii explicitne zakotvuje len procesnú situáciu, pri ktorej sa môže exekučné konanie zastaviť, je potrebné na ostatné procesné situácie, ktoré nie sú v tomto špeciálnom právnom predpise upravené, použiť všeobecný právny predpis o exekučnom konaní, ktorým je exekučný poriadok. Ten v § 44 ods. 2 priamo ukladá súdu, aby preskúmal exekučný titul a až v prípade, ak nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom, môže vydať poverenie. Ak prvostupňový súd takto postupoval a preskúmal možný rozpor exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom, postupoval v súlade s právnymi predpismi a preto táto námietka nie je dôvodná. Samotným preskúmaním nie je možné dôjsť k záveru, že exekučný súd je súdom tretej inštancie a že v rozpore s právnym poriadkom koná, akoby súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Prvostupňový súd len využil svoje oprávnenie v zmysle § 44 Exekučného poriadku.
Čo sa týka námietky, že nebol dodržaný princíp právnej istoty, uvedené súvisí s predchádzajúcou námietkou. Exekučný titul je povinný exekučný súd skúmať z hľadísk uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem výnimiek tam uvedených). Tým nie je narušený princíp právnej istoty, súvisiaci s formálnou a materiálnou vykonateľnosťou exekučných titulov, pričom dôraz sa kladie na prieskum materiálnej, aj formálnej vykonateľnosti exekučných titulov, keďže vždy môžu nastať určité vady z týchto hľadísk, a preto exekučnému súdu zákonodarca priamo ustanovil takúto povinnosť.
Vo vzťahu k námietke, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, pretože sa jedná o právny vzťah, uzavretý pred 01.01.2008, súd uvádza, že tento právny vzťah, uzavretý medzi veriteľom Tatra banka, a.s. a povinnou ako dlžníčkou - fyzickou osobou dňa 09.07.2004 ako zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 04-0000136046, sa spravuje Zákonom o spotrebiteľských úveroch, keďže jednou zo zmluvnej strany je fyzická osoba, ktorá zmluvu uzatvára pre vlastné potreby, pričom aj z označenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský úver. Na posudzovanie zákonnosti bolo potrebné aplikovať vtedy platný zák.č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (Zákon o ochrane spotrebiteľa). Ten v § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (09.07.2004) vymedzoval, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z obsahu spisu je zrejmé, že súčasťou predmetnej zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky pôvodného veriteľa Tatra banky, a.s., kde v bode 4.9. bola dohodnutá rozhodcovská doložka a riešení sporov. Z obsahu doložky súd mal preukázané, že doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré dlžník nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a v ktorých bolo dojednané, že všetky spory, vzniknuté z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom. Predmetnú zmluvu je potrebné, vychádzajúc aj z jej označenia, chápať ako spotrebiteľskú, aj vzhľadom na účastníkov, ktorí predmetnú zmluvu uzavreli (dodávateľ - banka, pôvodný veriteľ - spotrebiteľ - fyzická osoba), pričom charakteristickým znakom aj tejto zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy je, že sa takéto zmluvy uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Preto konštatovanie súdu, že aj zmluva medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom - povinným je zmluvou spotrebiteľskou, je vecne správne.
Na takúto zmluvu je však potrebné aplikovať aj smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, ktorá je súčasťou slovenského právneho poriadku od 01.04.2004, kedy došlo k novelizácii Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. a taktiež i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudli účinnosť tým istým dňom.
Vo vzťahu k neprijateľnej podmienke platí, že táto je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 09.07.2004. Správne prvostupňový súd ustálil, že neprijateľnou podmienkou je taká rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa. Krajský súd zhodne s právnym názorom prvostupňového súdu konštatuje, že rozhodcovská doložka, ktorá bola obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach a ktorú spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, či už jej obsah alebo vôbec jej existenciu vo všeobecných obchodných podmienkach, je neprijateľnou, a teda neplatnou. Súd ďalej dáva do pozornosti, že vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou spotrebiteľskej zmluvy v bode 4.9. je konštatované, že spory medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy budú riešené s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred „Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave“. Z exekučného titulu však súd mal preukázané, že v konaní rozhodoval rozhodcovský súd s označením Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave, Rajská 15/A. Vzhľadom na skutočnosť, že označenie a názov tohto rozhodcovského súdu nie je totožný s označením rozhodcovského súdu v bode 4.9. rozhodcovskej doložky, taktiež nebolo v konaní preukázané, že kompetenciu rozhodovať mal Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave, ktorý aj predmetný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydal. Ani v konaní nebolo preukázané, že rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, je totožný so Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave, ktorý je vymedzený v bode 4.9. rozhodcovskej doložky.
Čo sa týka námietky, že pôvodný veriteľ Tatra banka, a.s. len postupoval podľa § 93b zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách a plnil si svoju zákonnú povinnosť, krajský súd uvádza, že uvedené tvrdenie je pravdivé, však táto skutočnosť sama o sebe nie je spôsobilá na prijatie právneho záveru, že rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Je pravda, že znenie § 93 ods. 1 Zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a to až do 30.11.2009, explicitne nestanovovalo právo klienta na možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o rozhodcovskej doložke. Táto povinnosť spolu s povinnosťou banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy bola zakomponovaná do zákonného ust. až novelou zák.č. 492/2009 Z.z.. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy, uzavreté medzi bankami a klientmi, sú zmluvami spotrebiteľskými a je potrebné na ne aplikovať smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, ktorá od 01.04.2004 už bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a je teda aplikovateľná i v týchto veciach. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že hoci neexistovala explicitná právna úprava v § 93b ods. 1 zák.č. 485/2001 Z.z. účinného do 01.12.2009, platili ostatné právne normy v Slovenskej republike, a to najmä Občiansky zákonník, ktorý bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, preto takáto rozhodcovská doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v smernici č. 93/13/EHS aj pred účinnosťou novely § 93b ods. 1, ktorá bola vykonaná zák.č. 492/2009 Z.z.. Táto námietka je taktiež nedôvodná.
Čo sa týka námietky, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku - exekučného titulu je možné len pokiaľ ide o dôvod, uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, uvedené nastáva v prípadoch, ak súd meritórne preskúmava správnosť rozhodcovského rozsudku vo veci samej, t.j. nehodnotí prípustnosť, či neprípustnosť určitej zmluvnej podmienky, ale zaoberá sa už vecou samou. Táto situácia však v danom prípade nenastala. Súd predtým, ako by vyhodnotil správnosť rozhodcovského rozsudku, ktorou sa v napadnutom rozhodnutí správne nezaoberal, zamietol poverenie na vydanie exekúcie z iného dôvodu, a to z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky z hľadísk, uvedených v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice. Táto námietka je preto taktiež nedôvodná.
Keďže všetky odvolacieho námietky oprávneného boli nedôvodné, súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený nemá právo na náhradu trov konania, pretože bol v odvolacom konaní neúspešný.
Právo na náhradu majú súdny exekútor a povinný. Keďže však nepodali návrh na priznanie trov konania, súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.