Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-344-2012.pdf
PDF · 90.72 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/344/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej v právnej veci žalobkyne: Z. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v B. N. M., H. XXXX/X, právne zastúpenej Mgr. Tomášom Adamcom, advokátom, so sídlom v B. N. M., R. X, proti žalovanému: COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné družstvo, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. 1. mája 54, IČO: 00 168 963, právne zastúpeného JUDr. Annou Dávidekovou advokátkou, so sídlom v R. V., Y. XXX, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/219/2010-116, zo dňa 30. mája 2012, takto
rozhodol:
Čiastočný rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým čiastočným rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 3.8.2010 v skúšobnej dobe a v časti určenia, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy žalobkyne so žalovaným z 28.6.2010 trvá, zamietol. O náhrade mzdy a náhrade trov konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
Z dôvodov rozsudku vyplýva, že v súdenej veci bolo účelným, aby sa o jednotlivých nárokoch rozhodovalo postupne. Žalobkyňa si žalobou uplatnila viac samostatných nárokov, keď v časti nároku na priznanie náhrady mzdy doposiaľ nedošlo k odstráneniu vád žaloby, na ktoré bola žalobkyňa vyzvaná. Súd preto rozhodol o časti žalovaného nároku, a to o neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a o netrvaní pracovného pomeru vychádzajúc z účelnosti a hospodárnosti konania. Medzi účastníkmi konania nebol sporným platný vznik pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou 28.6.2010 s dohodnutým dňom nástupu do práce 28.6.2010 na pracovnú pozíciu pokladníka, v Spišskej Novej Vsi. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.1.2012 pri dohodnutom týždennom pracovnom úväzku 40 hodín. Zmluvné strany sa dohodli na trvaní skúšobnej doby tri mesiace (pokiaľ žalobkyňa uvádzala 2/3 mesiace, ako je uvedené vyššie, číslica 2/ je odkazom na poznámku číslo 2 nachádzajúcu sa na záverečnej - tretej strane pracovnej zmluvy). Rovnako nebolo sporným, že zamestnávateľ využil svoje oprávnenie ukončiť pracovný pomer so zamestnankyňou dňom 3.8.2010 v zmysle § 72 Zákonníka práce. Urobil tak počas plynutia skúšobnej doby dohodnutej v trvaní troch mesiacov; skúšobná doba začala plynúť 28.6.2010 a jej koniec pripadol na deň 28.9.2010. Kedykoľvek počas plynutia tejto lehoty mohol ktorýkoľvek účastník pracovnoprávneho vzťahu (nielen žalovaný, ale aj žalobkyňa) pracovný pomer ukončiť, a to aj bez uvedenia dôvodu. Rozhodol sa tak urobiť zamestnávateľ. Zákonník práce, ktorého ustanovenia sú kogentnej povahy, na rozdiel od iných spôsobov skončenia pracovnoprávneho vzťahu v prípade jeho ukončenia v skúšobnej dobe nezakotvuje povinnosť oznámiť druhej zmluvnej strane dôvod svojho postupu. Rovnako pre tento spôsob skončenia pracovného vzťahu Zákonník práce nepredpisuje písomnú formou pod sankciou neplatnosti právneho
úkonu v prípade jej nedodržania. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je adresovaným jednostranným právnym úkonom, ktorého účinky nastanú okamihom, keď sa dostane do dispozičnej sféry jeho adresáta. Žalovaný vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe tejto avizoval už skôr, ústne v sobotu 31.07.2010 prostredníctvom vedúcej predajne p. W.. Aj keď jeho tvrdenie žalobkyňa poprela, jeho pravdivosť je preukázaná nielen svedeckou výpoveďou svedkyne W., ale aj textovou správou, ktorú žalobkyňa 02.08.2010 ráno o 5.37 hod. zaslala práve tejto svedkyni s cieľom ospravedlniť svoju neúčasť na stretnutí u svedkyne p. K.. Samotné skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni ústne oznámené dňa 3.8.2010, čo táto popiera. Táto skutočnosť je potvrdená osobami priamo prítomnými pri ukončovaní pracovného pomeru, a to štatutárnym zástupcom žalovaného Ing. Burocim a zamestnankyňami svedkyňou Q. a svedkyňou K.. Pri hodnotení hodnovernosti svedkov súd zdôrazňuje, že svedkyňa W. v súčasnosti zamestnankyňou žalovaného takmer dva roky nie je, nemožno preto jej výpoveď hodnotiť ako ovplyvnenú práve existenciou pracovného pomeru so žalovaným. Vedomosť žalobkyne o tom, že sa má dostaviť 2.8.2010 na ústredie svojho zamestnávateľa je potvrdená aj jej SMS správou zaslanou práve svedkyni W.. Žalovaný chcel svoju vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou potvrdiť aj písomne, avšak prevzatie písomnosti potvrdzujúcej skončenie pracovného pomeru žalobkyňa odmietla, čo opäť v súdnom konaní poprela. V tomto smere súd nemal dôvod neveriť svedeckým výpovediam svedkýň Q. a K., ktoré pri pokuse doručiť oznámenie o skončení pracovného pomeru žalobkyni boli prítomné. Sú síce v pracovnom pomere so žalovaným, ale vzhľadom na niekoľko desiatok rokov jeho trvania nemožno hodnotiť túto skutočnosť ako vplývajúcu na hodnovernosť ich výpovedí, keďže k plneniu pracovných povinností patrí aj účasť na skončení pracovných pomerov. Svedkyne nemajú žiaden negatívny vzťah k žalobkyni, ktorý by mohol ich výpovede ovplyvniť. Odmietnutie prevzatia písomného skončenia pracovného pomeru je preto nutné u žalobkyne hodnotiť podľa § 38 ods. 4 Zák. práce, teda účinky doručenia tejto písomnosti nastali dňa 03.08.2010. Súd podotýka, pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nie je zákonom predpísaná písomná forma. Keďže žalobkyňa tvrdila, že žalovaný s ňou ukončil pracovný pomer v čase jej práceneschopnosti, súd poukazuje na to, že v ochrannej dobe Zákonník práce výslovne zakotvuje zákaz ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, nie v skúšobnej dobe. Napriek tomu súd udáva, že žalobkyňa bola práceneschopnou od nasledujúceho dňa, od 04.08.2010, čo je preukázané potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti, vystaveným 03.08.2010 jej ošetrujúcou lekárkou. Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou dňa 03.08.2010, čo jej aj v tento deň oznámil. Aj v tomto smere teda žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Keďže súd nezistil dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou v skúšobnej dobe, napriek tomu, že žaloba bola podaná v lehote podľa § 77 Zákonníka práce (deň 03.10.2010 pripadol na nedeľu, žaloba bola poštou tunajšiemu súdu doručená 04.10.2010), súd ju v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer žalobkyne a žalovaného trvá, zamietol. Pracovný pomer žalobkyne so žalovaným bol skončený platne, nemôže teda ďalej trvať. O nároku žalobkyne na náhradu mzdy a náhradu trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.
Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, neobjektívny a v rozpore s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd svojim postupom spôsobil porušenie práv žalobkyne. Napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý nekorešponduje so skutočným a objektívnym stavom. Súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazuje na článok 2 základných zásad Zákonníka práce. Aj keď zákonník práce, ani žiadny iný pracovnoprávny predpis nedefinuje pojem dobré mravy, odvoláva sa na ne. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. decembra 2004 sp. zn. 5Tz/28/2004. Právny zástupca žalobkyne má za to, že konanie žalovaného pri vypracovávaní a doručovaní oznámenia o skončení pracovného pomeru adresovaného žalobkyni, bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi, pričom takéto konanie citovaný článok výslovne zakazuje. Žalovaný dobromyseľné konanie žalobkyne v súvislosti s jej pracovnou neschopnosťou a s tým súvisiacich okolností zneužil v neprospech a na škodu žalobkyne. Dôvodom na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného bola pracovná neschopnosť žalobkyne, pričom dôvodom vzniku tejto pracovnej neschopnosti bolo porušenie právnych predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia a na úseku požiarnej ochrany zo strany žalovaného, následkom čoho bol u žalobkyne vznik pracovného úrazu. Odkazuje na znalecký posudok č. 03/2011 zo dňa 15. februára 2011 vypracovaný znalcom MUDr. F. J.. Žalovaný jednoznačne tieto uvedené skutočnosti zneužil v rozpore s citovaným článkom a svojim postupom a konaním porušil zamestnanecké práva a oprávnené záujmy žalobkyne. Žalobkyňa počas svojho výsluchu uviedla, že
žalovaného upozorňovala na nevhodné podmienky, ktoré mala na pracovisku a žiadala vykonanie nápravy. Adekvátnej a vhodnej reakcie sa však nedočkala. V čase po poslednom pojednávaní právny zástupca oboznámil počas právnej porady žalobkyňu o všetkých skutočnostiach, ktoré sa udiali počas predmetného pojednávania. Poukazuje na svoj záverečný návrh, na základe ktorého navrhoval vypočuť ďalších svedkov dôležitých pre pravdivé a objektívne posúdenie skutočnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, ako aj trval na tom, aby žalobkyňa mala možnosť na ďalšom pojednávaní sa vyjadriť ku všetkým svedeckým výpovediam, najmä tiež k obsahu listinného dôkazu, ktorý údajne preukazoval skutočnosť, že žalobkyňa bola oboznámená s právnymi predpismi na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia a na úseku požiarnej ochrany. Súd prvého stupňa mal tak urobiť najmä preto, že vo výpovedi žalobkyne a vo výpovediach svedkov bol jednoznačný rozpor ohľadom tejto skutočnosti. Súd prvého stupňa svojim postupom a konaním závažným spôsobom porušil práva a oprávnené záujmy žalobkyne, keď nevyhovel záverečným návrhom jej právneho zástupcu. Žalobkyni sa týmto postupom odňala možnosť konať pred súdom. Napadnutý rozsudok je v rozpore so 7. oddielom Ústavy Slovenskej republiky, ktorý občanom SR garantuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobkyňa nesúhlasí s príslušným uznesením súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd nepripustil zmenu žaloby zo dňa 30.9.2010, pričom túto zmenu žaloby súd pripustiť mal, pretože skutočnosti - jednotlivé pracovnoprávne nároky žalobkyne uvedené v tomto podaní súvisia s predmetom konania a mali byť súdom prvého stupňa prerokované a rozpojednávané, zvlášť v súlade s procesnoprávnou zásadou hospodárnosti konania. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň zasiela krajskému súdu listiny preukazujúce skutočnosť, že žalobkyňa mala vážny dôvod, pre ktorý sa nemohla zúčastniť pojednávania.
Žalovaný vo vyjadrení odmieta ako nepravdivé tvrdenie právneho zástupcu uvedené v odvolaní, že konanie žalovaného pri vypracovávaní a doručovaní oznámenia o skončení pracovného pomeru bolo v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že sa žalovaný rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou a urobil tak zákonným spôsobom, nemožno kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov a poškodenie subjektívnych práv žalobkyne len preto, že s týmto nesúhlasí. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je jednostranným právnym úkonom, ktorý nevyžaduje súhlas druhej strany. Žalovaný postupoval pri svojom rozhodnutí v súlade s ust. § 72 Zákonníka práce, svoju vôľu skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe avizoval žalobkyni už dňa 31.7.2010 prostredníctvom i jej nadriadenej. Žalobkyňa o tejto skutočnosti vedela. V čase rozhodnutia žalovaného ako i v čase doručenia rozhodnutia o skončení pracovného pomeru, práceneschopná nebola, hoci pracovná neschopnosť pri tejto forme skončenia pracovného pomeru nespôsobuje jej neplatnosť. Poukazuje tiež na to, že žalobkyňa žalovanému nikdy neohlásila žiadny pracovný ani iný úraz. Žiadajú rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne a krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobkyne, ktoré považuje za nedôvodné, udáva:
Žalobkyňa namieta, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to tým, že súd nepripustil zmenu žaloby ako aj tým, že neodročil pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, aby sa mohla vyjadriť k vykonaným svedeckým výpovediam a listinným dôkazom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkom konania realizáciu procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Žalobkyňa v odvolacom konaní preukazuje dôvod, pre ktorý sa nezúčastnila prvostupňového pojednávania, na ktorom došlo k dokazovaniu a vyhláseniu rozsudku dňa 30.5.2012, ktorým je úmrtie
a pohreb jej matky. Nepochybne ide o dôležitý dôvod, ktorý by mohol byť dôvodom pre odročenie pojednávania. V danom prípade však vec bola prejednaná z vôle odporkyne, ktorá prostredníctvom svojho právneho zástupcu súdu oznámila, že z tohto dôvodu ospravedlňuje svoju neprítomnosť, zároveň však súhlasí s prejednaním veci bez jej prítomnosti. Žalovaná pritom vedela, že na tomto pojednávaní dôjde k výsluchu svedkov pani V. W. a P. K., ktoré boli na pojednávanie predvolané. Pokiaľ okresný súd neodročil pojednávanie z vôle žalobkyne prezentovanej prostredníctvom jej právneho zástupcu, nemôže takýto postup súdu spôsobiť odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Rovnako odňatie možnosti konať pred súdom nespôsobuje nepripustenie zmeny žaloby prvostupňovým súdom. Účastník konania už raz podaný návrh môže meniť iba so súhlasom súdu. Keďže ide o rozhodnutie prvostupňového súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, je iba na zvážení okresného súdu, či zmenu žaloby pripustí alebo nepripustí prihliadajúc na výsledky dokazovania a zásadu hospodárnosti konania. Tým, že okresný súd v danej veci rozšírenie žaloby o uplatnenie nárokov z pracovného úrazu nepripustil, neodňal tým žalobkyni možnosť konať pred súdom, pretože tieto práva si môže uplatniť novopodanou žalobou. Zároveň vzhľadom na predmet dokazovania v predmetnej veci sa spojenie takéhoto nároku rovnako krajskému súdu nejaví vhodným.
Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe upravené v ustanoveniach § 72 ods. 1, 2 Zákonníka práce je samostatným spôsobom skončenia pracovného pomeru, na základe jednostranného právneho úkonu ktoréhokoľvek účastníka pracovného pomeru, či už zamestnávateľa ako aj zamestnanca. Je prejavom zmluvnej voľnosti, ktorá je jednou zo základných zásad Zákonníka práce. Táto sa prejavuje v slobode výberu zmluvného partnera, ako aj v možnosti zrušiť už uzatvorenú zmluvu na základe slobodného rozhodnutia. Hoci v záujme ochrany zamestnanca Zákonník práce túto zmluvnú slobodu zamestnávateľa čiastočne obmedzuje, nie je tak počas plynutia skúšobnej doby, kedy môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu.
Akékoľvek indície žalobkyne o dôvode skončenia pracovného pomeru sú tak právne irelevantné. Zamestnávateľovi - žalovanému patrilo právo počas skúšobnej doby skončiť pracovný pomer so žalobkyňou bez uvedenia dôvodu. Využitie tohto oprávnenia zamestnávateľa nemožno pokladať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Predmetom dokazovania v danej veci, vychádzajúc z ust. § 72 ods. 1, 2 Zákonníka práce, je iba to, či počas plynutia skúšobnej doby došlo k jednostrannému úkonu žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k žalobkyni ako k zamestnancovi, z ktorého vyplynula jeho vôľa skončiť pracovný pomer so žalobkyňou.
Zo zistení prvostupňového súdu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že dňa 3.8.2010 žalovaný ako zamestnávateľ oznámil žalobkyni ako zamestnancovi, že s ňou končí pracovný pomer v skúšobnej dobe, hoci žalovaný chcel prítomnej žalobkyni tento svoj prejav doručiť v písomnej forme, táto ho odmietla prevziať, čo jednak vyvolalo účinky doručenia (§ 38 ods. 4 Zákonníka práce), jednak jednostranný právny úkon zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru môže by uskutočnený aj v ústnej forme, keď zákon nedodržanie písomnej formy nesankcionuje neplatnosťou (§ 72 ods. 2 Zákonníka práce). K skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou tak došlo 3.8.2010, ktorým dňom sa prejav vôle žalovaného dostal do sféry žalobkyne. Následné doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru žalobkyni malo už iba deklaratórny význam.
Na základe vyššie uvedených skutočností, z hľadiska predmetu dokazovania, odvíjajúceho sa od predmetu konania, nebolo potrebné dokazovať skutočnosti tvrdené žalobkyňou, či utrpela alebo neutrpela pracovný úraz, či bola riadne poučená o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Z dôvodu, že ide o čiastočný rozsudok, okresný súd v ďalšom konaní rozhodne o ďalších uplatnených nárokoch žalobkyne, ako aj o trovách konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný n i e j e .