Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-70-2023.pdf
PDF · 216.61 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/70/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona účinného do 30.04.2022, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 8T/45/2022-1426 zo dňa 10.03.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.09.2023 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania okresného prokurátora a obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a j ú.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Piešťany č.k. 8T/45/2022-1426 zo dňa 10.03.2023 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D., E. F. XXXX/XX, uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona účinného do 30.4.2022 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že
že
od presne nezisteného dňa po 24.7.2020 až do dňa 28.6.2021 najmenej po dobu pol roka na presne nezistenom mieste, od doposiaľ nezistenej osoby si zadovažoval omamné a psychotropné látky a to metamfetamín a heroín za účelom ďalšej distribúcie a tieto predával v mestách Piešťany, Stará Turá a na rôznych iných miestach v Slovenskej republike minimálne G. B., C. F., H. I., G. J., K. B., L. M., N. I., ako i ďalším osobám, pričom zároveň omamné a psychotropné látky neoprávnene prechovával v mestách Piešťany, Stará Turá a na iných rôznych miestach, kedy dňa 28.6.2021 na parkovisku pred Hypermarketom Tesco v Starej Turej pri osobnej prehliadke mu bola zaistená zatavená injekčná striekačka s obsahom hnedej kryštalickej látky s hmotnosťou 1.039 mg s koncentráciou účinnej látky 64,5 % hmotnostného metamfetamínu, obsahujúca 670 mg absolútneho metamfetamínu, čo možno považovať za 10 obvykle jednorazových dávok drogy v hodnote najmenej 62,34 eur, pričom v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok a heroín je zaradený do I. skupiny omamných látok, a uvedeného konania sa dopúšťal napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/55/2014 zo dňa 30.11.2017, právoplatným dňa 30.11.2017 bol odsúdený za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d) Trestného zákona.
Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného do 30.4.2022, s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 9 (deväť) mesiacov nepodmienečne. Na výkon trestu odňatia slobody zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil tiež ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia vecí, a to 1 ks mobilný telefón značky SAMSUNG, bielej farby so SIM kartou Tesco mobile č. 894210439921115813; 1 ks mobilný telefón značky Huawei, čiernej farby s poškodeným displejom a s 2 ks SIM kariet Tesco mobile č. 894210439340053161 a č. 894210439921115899; 2 ks plastových injekčných striekačiek.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 1426-1435.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany podal dňa 20.6.2022 obžalobu na obžalovaného pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona účinného do 30.4.2022 s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výpoveďou obžalovaného, výpoveďami svedkov (G. B., I. O., O. O., C. F., G. J., K. B., H. B., P. B.), prečítaním výpovedí svedkov z prípravného konania, prečítaním znaleckých posudkov z odvetvia zdravotníctva, kriminalistickej toxikológie, kriminalistickej biológie a genetickej analýzy, ako aj informatiky, vypočutím znalcov, prečítaním prepisov záznamov z telekomunikačnej prevádzky, oboznámením záznamov zo sledovania, zápisníc o osobných prehliadkach, prehliadkach tela, listinných dokladov a ostatných správ a posudkov ako i odpisom z registra trestov.
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd primárne upravil skutkovú vetu obžaloby ako aj právnu kvalifikáciu skutku tak, že oproti obžalobe vymedzil páchanie skutku obžalovaným na dobu najmenej pol roka v období po 24.7.2020 až do dňa 28.6.2021. Keďže páchanie skutku mal súd preukázanú najmenej pol roka, nie však celý čas od 24.7.2020 do 28.6.2021, teda po dobu 11 mesiacov, vychádzajúc pritom z výpovedí svedkov a tiež na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 13/2012, podľa ktorého je nutné rozlišovať medzi páchateľom – závislým užívateľom drogy kedy doba nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písmeno b) Trestného zákona, pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou a samotným dealerom. Z uvedeného dôvodu tak okresný súd z právnej kvalifikácie skutku vypustil len ustanovenie § 138 písmeno b) Trestného zákona, že obžalovaný páchal skutok závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, za ponechania závažnejšieho spôsobu konania - na viacerých osobách.
K námietke o porušení práva obžalovaného na obhajobu, ktoré spočívalo v tom, že ustanovený náhradný obhajca JUDr. Tomáš Klieštenec sa na hlavných pojednávaniach, ktoré sa konali bez prítomnosti splnomocneného obhajcu, nechával substitučne zastupovať advokátkou M. Q. L. na základe písomného plnomocenstva avšak bez nezisťovania súhlasu obžalovaného s takýmto substitučným zastúpením, konštatoval, že ide o nedôvodnú námietku. Okresný súd poukázal na priebeh zastupovania obžalovaného počas celého konania (proces zvolenia ako aj ustanovenia obhajcu obžalovanému), pričom poukázal na inštitút náhradného obhajcu. Po ustanovení náhradného obhajcu obžalovaný na rozdiel od splnomocneného obhajcu nemá možnosť výberu náhradného obhajcu. Dodal, že obžalovaný v priebehu štyroch hlavných pojednávaní, na ktorých sa nezúčastnil ním zvolený obhajca, nijako nevyjadril svoj nesúhlas so substitučným zastúpením náhradného obhajcu, pričom povinnosťou súdu v zmysle Trestného poriadku nebolo zisťovať výslovný súhlas obžalovaného s takýmto substitučným zastúpením. Inak treba vnímať osobu ustanoveného obhajcu, či náhradného obhajcu podľa Trestného poriadku, kedy obvinený nemá možnosť zvoliť si ustanoveného, či náhradného obhajcu a aj prípadné oslobodenie takýchto obhajcov od povinnosti obhajovania je možné len zo závažných dôvodov, teda v danom prípade nezáleží na vôli obžalovaného, či s takýmto obhajcom súhlasí alebo nesúhlasí. V tomto prípade potom ani zastupovanie obžalovaného substitučne zastúpeným náhradným obhajcom iným advokátom, nepodlieha výslovnému súhlasu obžalovaného. Podstatou náhradného obhajcu je náležite zabezpečovať práva obžalovaného počas neprítomnosti zvoleného obhajcu, čo vyžaduje
znalosť spisu, prípravu na jednotlivé úkony trestného konania, pričom v danom prípade M. Q. L. tieto práva obžalovaného zastupovala v plnom rozsahu riadne pripravená aj na hlavné pojednávania, na ktoré sa zvolený obhajca ospravedlňoval len niekoľko hodín pred pojednávaním.
Po vykonanom dokazovaní a relevantnom vysporiadaní sa s námietkami obhajoby mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný si neoprávnene zadovážil, predával, vymieňal a prechovával omamnú a psychotropnú látku v období po 24.7.2020 až do 28.6.2021, a to najmenej pol roka, pričom čin spáchal na viacerých osobách, čo preukazujú okresným súdom citované výpovede svedkov G. B., K. B., G. J., C. F., H. I., N. I., L. M., ako aj prepisy odposluchov, záznamy zo sledovania i sms správy z telefónov obžalovaného. Obžalovaný mal v čase zadržania pri sebe zatavenú injekčnú striekačku s metamfetamínom v množstve 10 obvykle jednorazových dávok drogy, ktoré boli určené na predaj C. F., s ktorým o predaji drogy komunikoval telefonicky. Obžalovaný súčasne takýto čin spáchal, hoci už bol za taký čin odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/55/2014. Obžalovaný tak svojím konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 odsek 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona účinného do 30.4.2022 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Z hľadiska subjektívnej stránky okresný súd posúdil konanie obžalovaného ako konanie v priamom úmysle. Okresný súd odmietol vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy, a to skúmať, aké lieky boli donesené obžalovanému do cely policajného zaistenia, znalecké dokazovanie vplyvu liekov na obžalovaného, znalecké dokazovanie k aktuálnemu zdravotnému stavu obžalovaného, znalecké dokazovanie k dôveryhodnosti všetkých svedkov okrem P. B., vypočutie policajtov vykonávajúcich osobnú prehliadku u obžalovaného a konfrontáciu obžalovaného a svedka N. I., nakoľko mal za to, že sa týkajú okolností, ktoré bolo možné zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Pokiaľ ide o skúmanie zdravotného stavu obžalovaného, v trestnej veci boli vykonané znalecké posudky z odboru zdravotníctva tak k skúmaniu závislosti obžalovaného ako aj jeho duševného stavu, zohľadňujúc aj lieky, ktoré obžalovaný užíval, preto súd nepovažoval za potrebné skúmať aktuálny zdravotný stav ani lieky, ktoré jeho priateľka priniesla obžalovanému do cely policajného zaistenia. Súd odmietol aj skúmanie dôveryhodnosti všetkých svedkov, okrem matky obžalovaného, ako aj konfrontáciu medzi obžalovaným a svedkom N. I., keďže vierohodnosť ich výpovedí vyhodnotil v kontexte ostatných dôkazov, najmä odposluchov a záznamov zo sledovania. Vypočutie policajtov vykonávajúcich osobnú prehliadku obžalovaného súd odmietol preto, že o priebehu tohto úkonu svedčí zápisnica z osobnej prehliadky.
Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd pri určovaní druhu a výmery trestu zohľadňoval aj spôsob spáchania činu, jeho následky, zavinenie a pohnútku, ako aj osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Mal pritom za preukázané, že obžalovaný minimálne od konca roka 2020 nakupoval pervitín a heroín, ktorý následne predával aj aktívne ponúkal na predaj konzumentom týchto látok. Motívom jeho konania bola jednak jeho závislosť a potreba užívať metamfetamín a heroín, ako aj potreba drogy speňažiť, aby si tak zabezpečil finančné prostriedky pre základné životné potreby, či nákup ďalších psychoaktívnych látok. Okresný súd u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, avšak zistil jednu priťažujúcu okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený, pričom nezohľadnil odsúdenie Okresným súdom Trnava z 30.11.2017 sp. zn. 7T/55/2014 za zločin podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona, ktorá okolnosť je zákonným znakom trestného činu, teda že už bol za taký čin odsúdený, ani na odsúdenie Okresným súdom Trnava z 3.6.2014 sp. zn. 3T/62/2014 za zločin podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona, na ktoré súd prihliadal ako na opätovné spáchanie zločinu. Vzhľadom na to, že súd odsudzoval obžalovaného za obzvlášť závažný zločin, pričom obžalovaný už bol za zločin právoplatne odsúdený, postupom podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu, preto obžalovanému ukladal trest v sadzbe 12 rokov a 6 mesiacov až 15 rokov. Konštatoval, že u obžalovaného existuje minimálna možnosť jeho nápravy zohľadniac trojnásobné odsúdenie za drogovú trestnú činnosť, dlhoročný konzum psychoaktívnych látok aj napriek zdravotným problémom, perspektívu neefektívnosti liečby, neochotu obžalovaného zmeniť životný štýl, páchanie drogovej trestnej činnosti krátko po prepustení z výkonu trestu, a to v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Preto mu uložil trest v strede zvýšenej trestnej sadzby vo výmere 13 rokov a 9 mesiacov. Súd obžalovanému neukladal prísnejší trest, zohľadniac jeho vlastnú závislosť ako aj to, že páchanie skutku v danej veci bolo síce krátko po podmienečnom prepustení z výkonu trestu za drogovú trestnú činnosť, avšak toto odsúdenie bolo zákonným znakom trestného činu a ďalšie odsúdenie za drogovú trestnú činnosť z roku 2014 súd zohľadňoval ako opätovné spáchanie zločinu. Na výkon trestu obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 odsek 3 písmeno b) Trestného zákona. Okresný súd obligatórne s poukazom na § 76 ods. 1
Trestného zákona uložil obžalovanému aj ochranné opatrenie vo forme ochranného dohľadu s uložením primeraných obmedzení a povinností, a to v trvaní 3 rokov, teda v maximálne možnej dĺžke. Keďže mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že obžalovaný mobilné telefóny zn. Samsung, bielej farby a zn. Huawei, čiernej farby spolu so SIM kartami, ktoré u neho boli nájdené pri osobnej prehliadke, používal na kontaktovanie sa s odberateľmi drog a aj plastové injekčné striekačky mali slúžiť na prechovávanie drog, súd obžalovanému uložil aj trest prepadnutia týchto vecí. Vo vzťahu k ostatným zisteným veciam, ku ktorým nebol preukázaný priamy súvis s trestnou činnosťou, súd vyhradil rozhodnutie o nich na verejné zasadnutie.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu ako aj sám, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 1419, č.l. 1460, č.l. 1476, č.l. 1503 a tiež prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 1455.
Obžalovaný v odvolaní namietal zásadné porušenie práva na obhajobu, ktoré spočívalo v tom, že obhajobu obžalovaného nevykonával v danom prípade obhajca, ktorý bol obžalovanému najskôr ustanovený podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku a neskôr podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku určený ako náhradný obhajca, a teda JUDr. Tomáš Klieštinec. Podľa názoru obžalovaného, obhajca určený postupom podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku alebo podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku sa nemôže dať substitučne zastupovať iným obhajcom. Nejde totiž o zvoleného obhajcu, pri ktorom sa jeho zvolenie a aj prípadné ďalšie substitučné zastupovanie odvíja od vôle klienta ako splnomocniteľa s tým, že obhajca nesmie konať proti vôli klienta. Určenie obhajcu podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku alebo § 42 ods. 1 Trestného poriadku nemá s vôľou obvineného v trestnom konaní nič spoločné a nie je od nej závislé, môže byť realizované z pozície štátnej moci dokonca proti vôli obvineného, preto takýmto spôsobom určený obhajca nemá možnosť dať sa substitučne zastúpiť iným obhajcom, a to dokonca ani v prípade, ak by to nebolo proti vôli klienta, teda s jeho súhlasom. Len zákon môže obžalovanému určiť ďalšieho obhajcu. Ďalšieho obhajcu v zmysle § 42 ods. 1 Trestného poriadku môže teda určiť opäť len súd, pretože takýto obhajca nemá už od začiatku prejavenú vôľu klienta obhajovať ho, preto môže robiť iba to, čo mu dovoľuje Trestný poriadok. Ak by bolo možné pripustiť, že náhradný alebo ustanovený obhajca sa môže dať substitučne zastúpiť iným obhajcom, ak to nie je proti vôli klienta, čo súčasne znamená s jeho súhlasom, tak v prípade obžalovaného sa o jeho vôľu nikto nezaujímal. V ďalšom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/71/2015 a závery z neho plynúce. Ďalej poukazuje na to, že vôľu nemôže obvinený prejaviť konkludentným spôsobom, nie je to ani prakticky možné. V takomto prípade by musel byť prejav vôle učinený písomne. Ak sme pripustili, že ustanovený či náhradný obhajca sa môže dať substitučne zastúpiť obhajcom, tak by sa mohlo stať, že na každom úkone trestného konania bude iný obhajca, pričom o tom, kto na pojednávaní bude by rozhodoval len a len ustanovený alebo náhradný obhajca a obžalovaný sa mohol len prizerať. Pri zvolenom obhajcovi by k takémuto stavu nikdy nemohlo dôjsť, obvinený by mal možnosť prejaviť svoju vôľu a zvolenému zástupcovi nedovoliť takýto postup. Nejde teda o rovnocenné postavenie ustanoveného a zvoleného obhajcu. Ustanovený obhajca je konkrétna osoba, ktorej vznikli práva a povinnosti k obhajobe obvineného na základe rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je prenosné na inú osobu. Zmenu ustanoveného obhajcu je možné realizovať len za podmienok ustanovenia podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku. Náhradný obhajca rovnako ako ustanovený obhajca nie je oprávnený udeľovať plnú moc inému advokátovi, nakoľko jeho status vznikol len na základe rozhodnutia súdu a je priamo viazaný na jeho osobu v danej trestnej veci. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a) až písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.
Okresný prokurátor podal odvolanie čo do výroku o vine a treste v neprospech obžalovaného. Vo vzťahu k výroku o vine namietal skutočnosť, že skutok nebol kvalifikovaný podľa § 138 písm. b) Trestného zákona (spáchanie skutku po dlhší čas), aj napriek tomu, že doposiaľ objasnená doba preukazuje, že obžalovaný sa skutku dopustil kvalifikovaným spôsobom konania – po dlhší čas (viac ako 11 mesiacov), poukazujúc pritom na výpovede svedkov, z ktorých vyplýva, že svedkovia si od obžalovaného kupovali heroín dlhší čas (niekoľko rokov) ako aj odposluchy. Poukazuje pritom tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 23To/121/2009 z 19.11.2009, ktorý pojednáva o dobe páchania tohto trestného činu závislým páchateľom. Obžalovaný bol dealerom drog pre celé Piešťany a okolie, pričom hoci drogy užíval, sám necítil sa byť objektívne závislým na ich užívaní, aj napriek konštatovaniu závislosti znalkyňou MUDr. Ondrisovou. Predaj drog obžalovanému neslúžil na zabezpečenie si finančných prostriedkov na ich kúpu pre vlastnú spotrebu, nakoľko drogy dostával bezodplatne od svojej priateľky
H. B.. Pokiaľ by podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné svedeckými výpoveďami pokryť obdobie „jedného roka“, resp. dlhšie obdobie ako jeden rok, vzhľadom na dennú intenzitu predaja drog viacerým osobám (viac ako 50 rôznych osôb) možno konanie obžalovaného klasifikovať ako výnimku z pojmu „spravidla“, pretože dĺžka predaja drog v spojení s intenzitou predaja jednoznačne prekračuje znak „obvyklý čas páchania trestnej činnosti“. Nutné je tiež prihliadnuť na to, že obžalovaný bol už v rokoch 2009, 2014 a 2017 právoplatne odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, pričom vždy išlo o dealerstvo. Prokurátor sa nestotožnil ani s výškou trestu, a to najmä s poukazom na počet osôb, ktorým obžalovaný drogy predával. Obžalovaný bol dealerom drog „na plný úväzok“, nešlo o žiaden príležitostný či náhodný predaj, v rámci komunikácie používal šifry, čo je obvyklým postupom pre drogových dílerov. Obžalovaný zároveň požadoval od svojich odberateľov aj spätnú väzbu, názor na dodaný materiál práve pre maximalizovanie svojich ziskov, z čoho vyplýva aj to, že sám nebol užívateľom drog, pretože v takom prípade by vedel kvalitu drog posúdiť aj sám. Obžalovaný bol doposiaľ 21 krát súdne trestaný, skutku v tejto veci sa dopustil počas doby podmienečného odsúdenia za drogovú trestnú činnosť. Prokurátor je toho názoru, že obžalovanému bolo nutné ukladať trest na samej hornej hranici trestnej sadzby, nakoľko predchádzajúce odsúdenia za drogovú ako aj inú trestnú činnosť naňho nemali výchovný vplyv. Má tiež za to, že v prejednávanej veci bol daný dôvod na uloženie trestu prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti vo výške 220,-Eur. Pokiaľ ide o námietku obhajoby o nezákonnosti zastúpenia náhradného obhajcu, poukazuje na právnu úpravu vyplývajúcu z Trestného poriadku (§ 42 a nasl. Trestného poriadku) ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo/71/2015 zo dňa 09.02.2016, z ktorého možno analogicky vyvodiť záver, že pokiaľ sa náhradný obhajca na základe substitučnej plnej moci dá zastúpiť iným advokátom, až do vyslovenia nesúhlasu obvineného s takýmto zastúpením môže vykonávať takýto advokát svoje postavenie obhajcu. Pri úprave zastupovania obhajcu iným advokátom sa nevychádza z ustanovenia § 36 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko dané ustanovenie sa týka zastupovania obhajcu advokátskym koncipientom. Hlavné pojednávania boli vykonané za účasti splnomocnenej zástupkyne náhradného obhajcu, pričom táto vykonávala svoju funkciu riadne, poskytovala obvinenému potrebnú právnu pomoc a na obhajovanie jeho záujmov využívala prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone. Poukazuje tiež na právny názor tunajšieho odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 6Tos/248/2022-1278 zo dňa 29.12.2022. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol.
Okresný prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu obžalovaného zotrval na totožnej právnej argumentácií vzťahujúcej sa k námietke obžalovaného o nezákonnosti zastúpenia náhradného obhajcu, ktorú rozviedol vo svojom odvolaní (ide o totožnú právnu argumentáciu), preto odvolací súd v tomto rozsahu odkazuje na obsah odvolania prokurátora (viď odsek vyššie).
Obžalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora podanom prostredníctvom obhajcu namieta voči názoru prokurátora o nesprávnej kvalifikácií skutku, kedy súd nezohľadnil kvalifikačný znak spáchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona. Túto odvolaciu námietku prokurátor navyše nijako nezdôvodnil, nakoľko poukazuje len na výpovede svedkov, pričom ani z jednej výpovede nevyplýva, že by obžalovaný drogy predával odo dňa 24.07.2020, resp. po dlhší čas. Dobá páchania trestného činu nepresahujúca jeden rok neprekračuje obvyklú dobu páchania trestnej činnosti. Tvrdenie prokurátora o predaji drog viac ako 50 osobám nepredstavuje výnimku zo slova „spravidla“, nakoľko táto výnimka nie je viazaná na počet osôb. Výnimka zo slova spravidla súvisí s dobou páchania trestného činu závislým obvineným, pričom závislosť obvineného od viacerých psychoaktívnych látok bola potvrdená znaleckým dokazovaním MUDr. Ondrisovej. V konaní nebolo preukázané ani to, že by sa v prípade obžalovaného jednalo o dennodennú intenzitu predaja viacerých, približne 50 osobám. Toto tvrdenie nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Skutok preto nebolo možné kvalifikovať aj podľa § 138 písm. b) Trestného zákona. Nestotožňuje sa ani s námietkou prokurátora o neprimerane miernom treste vzhľadom na počet osôb, ktorým obžalovaný drogy predával. V konaní neboli zaistené žiadne omamné látky v spojení s týmito osobami, ktoré prokurátor označuje ako odberateľov drog, pričom len na základe šifrovanej komunikácie nie je možné ustáliť predaj drog viacerým osobám. Záverom poukazuje na to, že v konaní nebolo preukázanie spáchanie skutku tak, ako sa obžalovanému kladie za vinu, v konaní došlo k viacerým pochybeniam, na ktoré obhajoba poukazovala už v konaní pred okresným súdom, s ktorou sa súd nijako nevysporiadal. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolacím návrhom obžalovaného.
Obžalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora podanom vlastnoručne poukázal na to, že obhajcu JUDr. Klieštinca nikdy nevidel, nikdy s ním nekomunikoval, pričom tento obhajca splnomocnil O. L. splnomocnil bez súhlasu obžalovaného. Prokurátor ani súd nedali možnosť obžalovanému vyjadriť sa k uvedenému a ani ho nepoučili o práve nesúhlasiť so substitučným splnomocnením. Obžalovaný dostal šancu vyjadriť sa až po prepustení z väzby. Trest, ktorý súd obžalovanému uložil považuje vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav za likvidačný. Napadnutý rozsudok sa zakladá na nepravdách, údajné šifry „šleha tovar“ sú vytrhnuté z kontextu, nakoľko priateľky obžalovaného predávala módne doplnky a polovica jej komunikácie prebiehala cez messenger a až následne z mobilu. Ďalej poukázal na to, že v minulosti sa liečil ústavnou formou zo závislosti na užívaní omamných látok, preto nerozumie tvrdeniu prokurátora o tom, že nie je závislým užívateľom omamných látok. Obžalovaný ako užívateľ nevedel sám posúdiť kvalitu omamných látok. Namieta tiež vierohodnosť výpovedí svedkov M. a F., ktoré sú klamlivé, a učinené pod vplyvom omamných látok. Na základe takýchto pochybných výpovedí svedkov bol obžalovaný odsúdený. Konanie bolo účelovo vedené proti jeho osobe, všetky návrhy obžalovaného adresované súdu či orgánom činným v trestnom konaní boli zamietnuté. Namieta tiež porušenie svojho práva na obhajobu substitučným splnomocnením M. L.. Údaje v skutkovej vete obžaloby sú nepodložené, z obyčajného narkomana chcel prokurátor nedôvodne urobiť dílera drog. Na žiadnom hlavnom pojednávaní nebol obžalovanému daný priestor vyjadriť sa k substitučnému zastúpeniu, súdy tak neurobili ani po upozornení obžalovaného, nevymenili obžalovanému obhajcu aj napriek tomu, že o uvedené žiadal.
Obžalovaný následne doručil odvolaciemu súdu doplnenie odvolania obhajcu JUDr. Gavalca, v ktorom vzniesol ďalšie námietky a poukázal na priebeh trestného konania, ktorý bol podľa jeho názoru poznačený nezákonným postupom. V úvode namieta nadkvalifikáciu skutku zo strany orgánov činných v trestnom konaní, neoznámenie totožnosti predvolaných svedkov, skutočnosť, že podpisy na častiach listín nie sú jeho, a tiež nezákonný priebeh jeho zadržania a obmedzenia osobnej slobody. Výpoveď svedka M. bola dôvodom pre nadkvalifikáciu skutku, pričom tohto svedka sa súdu nepodarilo predviesť na hlavné pojednávanie, pričom jeho účasť na pojednávaní a jeho výsluch mal výrazne napomôcť k objasneniu veci. Namieta tiež nepredvedenie svedka I., pretože pokiaľ by súd vyhovel návrhu obžalovaného, konfrontáciou s týmto svedkom by bolo preukázané, že svedok vo svojej výpovedi klamal. Súd si tak po celý čas konania neoveril dôveryhodnosť týchto svedkov. Ďalej poukazuje na okolnosti zadržania, keď v čase zadržania sa nenachádzal vo vozidle, mal pri sebe igelitovú tašku, ktorú mu zasahujúci policajti zobrali, dostal sa k nej až po troch hodinách, nemal vedomosť čo v nej je a či s ňou nebolo manipulované. Injekčná striekačka sa v taške však nenachádzala. Zaistené striekačky boli prisudzované raz obžalovanému a raz svedkovi F., ktorý v danej veci spolupracoval s políciou a plnil ich pokyny. K odovzdaniu drog v striekačkách napokon ani nedošlo, pretože svedok F. neplnil pokyn polície, a z toho dôvodu nebola zo striekačiek zaistená ani stopa DNA, nakoľko by sa preukázalo, že by zaistené drogy nepatrili obžalovanému. Uložený trest sa mu javí ako neprimerane prísny, poukazuje pritom na svoj nepriaznivý zdravotný stav, kvôli ktorému preňho trestné konanie nebolo zrozumiteľné. Z obsahu spisu a rovnako ani zo skutkovej vety obžaloby nie je zrejmé, akú omamnú látku mal obžalovaný predávať, v akom časovom úseku a v akom množstve. Skutková veta obžaloby podľa názoru obžalovaného neobsahuje také náležitosti, aby skutok nebolo možné zameniť s iným. Počas osobnej prehliadky navyše nebola prítomná nezúčastnená osoba. Obžalovanému nebola zaistená DNA, čo namietal už počas prípravného konania. Nerozumie procesnému postupu a domnieva sa či išlo o zákonne korektný postup, kedy bol obžalovanému počas konania trikrát určený Obhajca JUDr. Kleštinec, a to dvakrát ako ustanovený a jedenkrát ako náhradný obhajca. Tento obhajca o jeho prípad navyše neprejavil záujem, hneď v úvode sa nechal substitučne zastúpiť, ani raz obžalovaného nenavštívil vo väzbe nekomunikoval, neoboznámil obžalovaného o totožnosti svedkov, ktorí mali v prípravnom konaní vypovedať. Totožne ako obhajca v odvolaní a tiež obžalovaný vo svojom odvolaní opakovane poukazuje na nezákonný postup pri zastúpení ustanoveného obhajcu na základe substitučnej moci M. L., kedy ho súd nevyzval na to, či s uvedeným zastúpením súhlasí. Namieta tiež, že všetky návrhy na vykonanie dokazovania boli súdom odmietnuté. Súd zároveň všetky dôkazy vyhodnotil výlučne v neprospech obžalovaného, nereagoval ani na návrh obžalovaného na zmenu náhradného obhajcu. Spochybňuje výpovede svedkov, ktorí vypovedali pod vplyvom drog, účelovo klamlivo výmenou za to, aby ich prepustili zo zadržania. V konaní bolo porušené právo obžalovaného na obhajobu, pretože ho nezastupoval advokát, ktorého si sám vybral ale advokát, s ktorým sa nijakým spôsobom nekontaktoval. Nestotožňuje sa ani so závermi znaleckého posudku MUDr. Ondrisovej. Podľa názoru obžalovaného mal súd nariadiť znalecké dokazovania aj vo vzťahu k preukázaniu vierohodnosti svedkov, nielen u obžalovaného. V prípravnom konaní nebol zaistený žiadny heroín, nerozumie preto, na základe akých dôkazov mu bolo kladené za
vinu predaj a prechovávanie heroínu. V ďalšom poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/42/2020. z ktorého vyplýva, že prekážkou pre zastúpenie obhajcu na základe substitučnej plnej moci je nesúhlasný prejav vôle obvineného, ktorý je potrebné prejaviť ihneď, ako sa klient so substitúciou oboznámi. Požiadal tiež, aby odvolací súd rozhodol o zadržaných veciach, poukazujúc na to, že finančnú hotovosť vo výške 220,-Eur mal od svojej matky, bola určená na opravu mobilných zariadení a tiež telefón zn. Samsung patril matke obžalovaného, ktorá v ňom mala svoje súkromné údaje. Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd sa pri ukladaní trestu nevysporiadal s predchádzajúcimi odsúdeniami. V konaní bola tiež porušená zásada predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Poukazuje aj na absenciu opisu omamnej látky, jej množstva obsahu účinnej látky, ktorá skutočnosť bola rozhodná pre správnu právnu kvalifikáciu skutku. Pri absencii takejto látky tak nebolo možné ustáliť, či vôbec išlo o omamnú látku, poukazuje pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/22/2019, podľa ktorého pokiaľ v skutkovej vete nie je uvedená účinná látky omamnej alebo psychotropnej látky, skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 Trestného zákona. V závere navrhol, aby odvolací súd prerušil konania a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku v znení navrhovanom obžalovaným. K doplneniu odvolania pripojil podanie (Vyjadrenie obžalovaného k trestnému konaniu) obhajcu Mgr. Michala Bezáka, ktoré bolo doručené okresnému súdu počas prvostupňového konania.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 19.09.2023 za prítomnosti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného, jeho obhajcu a splnomocnenca náhradného obhajcu. Procesné strany zotrvali na podaných odvolaniach, ich obsah nežiadali zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odvolaním prokurátora, písomnými vyjadreniami obžalovaného, písomnými vyjadreniami prokurátora, vyjadrením obhajcu obžalovaného, doplnením odvolania obžalovaného, odpisom z registra trestov na obžalovaného ako aj podstatných obsahom spisu. Procesné strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, ani návrhy na doplnenie dokazovania. Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave poukázal na písomné dôvody odvolania, zotrval na odvolacom návrhu prokurátora a zároveň navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomných dôvodov podaného odvolania. Náhradný obhajca rovnako zotrval na písomných dôvodoch podaného odvolania. Obžalovaný sa pridržal prednesu obhajcu.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaného ako aj okresného prokurátora nie sú dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre ich zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval. Rovnako dôsledne postupoval pokiaľ ide o výrok o vine, keď jasne vysvetlil akými úvahami sa pri uložení trestu spravoval, na aké skutočnosti prihliadol, čo v konečnom dôsledku premietol do uloženého trestu. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)
Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu akéhokoľvek práva obžalovaného. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd zameria len na výslovné a zásadné odvolacie námietky obžalovaného a okresného prokurátora.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného o zásadnom porušení práva na obhajobu, ktoré malo spočívať v tom, že obhajobné práva obžalovaného nevykonával obhajca JUDr. Klieštinec (najskôr ako obhajca ustanovený podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku a neskôr podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku určený ako náhradný obhajca), ale M. Q. L., ktorú tento obhajca substitučne splnomocnil na zastupovanie obžalovaného v trestnom konaní pri jednotlivých procesných úkonoch a súd substitučné plnomocenstvo akceptoval a so splnomocnenou obhajkyňou M. L. konal, odvolací súd uvádza:
Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/21/2020 z 1. decembra 2020)
Konštantná judikatúra právo na obhajobu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá odvolací ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Odvolací súd však v predmetnej veci nezistil, že by v procesnom postupe okresného súdu došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, a už vôbec nie zásadným spôsobom.
V predmetnej trestnej veci išlo o prípad tzv. povinnej (nutnej) obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kedy obžalovaný ihneď po vzniku dôvodu povinnej obhajoby v prípravnom konaní mal ustanoveného obhajcu JUDr. Tomáša Klieštinca (opatrením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 21Tp/17/2021 zo dňa 30.06.2021), pričom toto zastúpenie trvalo počas celého prípravného konania. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obhajca JUDr. Klieštinec realizoval obhajobné práva obžalovaného aktívne (zúčastňoval sa výsluchov, podával v prospech obžalovaného opravné prostriedky, navrhoval vykonanie dôkazov) buď osobne, alebo prostredníctvom splnomocnenej advokátky M. Q. L., ktorú substitučne splnomocnil na jednotlivé procesné úkony, a ktorá obhajobné práva obžalovaného realizovala rovnako aktívne, v súlade s § 44 a nasl. Trestného poriadku.
Následne si obžalovaný (po podaní obžaloby) zvolil obhajcu Mgr. et. Mgr. Michala Bezáka, na čo súd dňa 05.08.2021 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Klieštinca. Súdu bolo následne dňa 20.09.2021 doručené ukončenie obhajoby Mgr. Et. Mgr. Michalom Bezákom, na čo súd vyzval obžalovaného na oznámenie mena nového obhajcu v lehote troch dní. Obžalovaný si v tejto lehote nového obhajcu nezvolil, preto súd obžalovanému dňa 27.09.2021 opätovne ustanovil obhajcu JUDr. Klieštinca. Dňa 30.09.2021 bolo súdu doručené splnomocnenie obžalovaného pre nového obhajcu JUDr. Juraja Gavalca, ktorý sa však najbližšieho pojednávania nezúčastnil. Následne, z dôvodu zamedzenia obštrukcii súd obžalovanému ustanovil náhradného obhajcu JUDr. Klieštinca, voči ktorému postupu procesné strany nenamietali.
Z obsahu spisu vyplýva, že zvolený obhajca JUDr. Gavalec sa zúčastnil celkom 2 pojednávaní (a to dňa 12.10.2022 a dňa 10.03.2022), pričom ďalších pojednávaní sa nezúčastnil, odkazujúc na to, že konanie (resp. pojednávanie) nebude zmarené pre prítomnosť náhradnej obhajkyne či náhradného obhajcu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že už na prvom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil zvolený obhajca JUDr. Gavalec dňa 12.10.2022 bola prítomná aj Mgr. Zdenka Rusnáková ako splnomocnená obhajkyňa náhradného obhajcu JUDr. Klieštinca, ktorá súdu predložila substitučnú plnú moc (tak ako na každom hlavnom pojednávaní, na ktorom bola prítomná a realizovala obhajobné práva obžalovaného). Splnomocnený obhajca JUDr. Gavalec teda mal vedomosť o tom, že obhajobné práva na hlavných pojednávaniach vykonáva splnomocnená advokátka náhradného obhajcu, toto splnomocnenie aj odkazom na jej účasť v ospravedlnení svojej neprítomnosti akceptoval a nevzniesol voči substitučnému splnomocneniu žiadne námietky.
Inštitút náhradného obhajcu je osobitný inštitút trestného práva procesného, ktorý súvisí so vznikom situácie, v ktorej dochádza, alebo môže dôjsť k zmareniu účelu trestného konania zo strany obvineného ako jednej z procesných strán. V takomto prípade obvinený nemá možnosť výberu obhajcu, pričom ustanovenie náhradného obhajcu aj proti vôli obvineného nie je v rozpore s jeho právom na spravodlivý proces, ak si to vyžaduje záujem spravodlivosti. Takýmto spôsobom zákon chráni výkon spravodlivosti, samozrejme pri zachovaní všetkých obhajobných práv obvineného, a to pri obmedzení dispozícií obvineného osobou obhajcu. Ide o formu prevencie proti prípadným obštrukciám zo strany obhajoby či obvineného, no zároveň o dodržanie minimálne formálne garantovaných obhajobných práv obvineného prítomnosťou ustanoveného náhradného obhajcu, ktorý sa môže dať rovnako bez ohľadu na vôľu obvineného substitučne zastúpiť.
Tak ako už uviedol okresný súd, Trestný poriadok v súčasnom znení neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo zastúpenie advokáta iným advokátom, pričom je irelevantné, či ustanoveného, zvoleného či náhradného. Zastúpenie advokáta iným advokátom je upravené osobitne, a to v zákone č. 586/2003 Z.z. o advokácií, ktorý v ust. § 16 upravuje zastúpenie advokáta iným advokátom tak, že zastúpenie síce možné je, avšak nie je možné proti vôli klienta. Odvolací súd má však za to, že toto ustanovenie nemožno vykladať ako všeobecné pravidlo uplatňujúce sa vo vzťahu ku každému zastúpeniu obvineného v konaní, ale výlučne vo vzťahu k zastúpeniu zvoleným obhajcom, ktorý v konaní realizuje obhajobné práva obvinenej osoby na základe vôle obvineného, nie na základe rozhodnutia súdu.
V prípade ustanoveného či náhradného obhajcu obvinený nemá nárok na určenie, ktorý advokát mu má byť pridelený, pretože nejde o následok prejavu vôle obvineného, ale o autoritatívne rozhodnutie súdu,
kde vôľa obvineného rešpektovaná nemusí byť. Práve z toho dôvodu nemusí byť rešpektovaná vôľa obvineného ani vo vzťahu k súhlasu, či nesúhlasu so substitučným zastúpením náhradného obhajcu. Obmedzenie vôle obvineného vo vzťahu k ustanovenému či náhradnému obhajcovi, t.j. obhajcovi ktorý je obvinenému ustanovený bez ohľadu na jeho vôľu je premietnuté napr. aj pri požiadavke obvineného o zmenu ustanoveného/náhradného obhajcu, ktoré je možné len vo výnimočných prípadoch, alebo pri tzv. dobrovoľnom zrieknutí sa obhajcu v prípade povinnej obhajoby, ktoré rovnako môže byť súdom akceptované len výnimočne, či pri zrušení ustanoveného obhajcu po zvolení si obhajcu na základe vlastnej vôle, ku ktorému nedochádza automaticky zvolením si ale až rozhodnutím súdu (t.j. súd môže pokojne ponechať ustanovenie obhajcu aj v prípade obhajovania zvoleným obhajcom). Obvinený nemá nárok na určenie, ktorý konkrétny advokát mu má byť ustanovený ako obhajca ex offo, preto ak je obvinenému ustanovený iný advokát akého si želal, nezakladá to dôvod porušenia práva obvineného na obhajobu.
Ako už bolo uvedené v odôvodnení vyššie, v predmetnej trestnej veci išlo o prípad povinnej obhajoby, kedy bol obvinený ihneď po zistení dôvodov povinnej obhajoby zastúpený obhajcom, a zastúpenie s rôznymi obmenami trvalo počas celého konania až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Obžalovanému bolo počas celého konania garantované plné uplatnenie jeho procesných práv, nielen práva na obhajobu, a to prostredníctvom či už ustanoveného, zvoleného alebo náhradného obhajcu. V prípade povinnej obhajoby, ide o prípady, kedy je obhajoba obvineného považovaná za niečo tak dôležité, že sa rozhodnutie o tom, či obvinený využije inštitút obhajcu, nenecháva na úvahe obvineného. Jednoducho povedané, každý obvinený, pokiaľ ide o prípad nutnej obhajoby, musí mať obhajcu, a to aj v prípade, keď ho zjavne odmieta. Pokiaľ sa na obvineného vzťahujú dôvody nutnej obhajoby, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. V prípade, keď si obvinený v stanovenej lehote vlastného obhajcu nezvolí, ustanoví sa mu obhajca ex offo, teda z úradnej povinnosti, a to na dobu, počas ktorej trvajú dôvody nutnej obhajoby bez ohľadu na súhlas obvineného.
Od vyššie uvedeného potom možno argumentáciou a minori ad majú odvodiť, že pokiaľ sa ustanovenie náhradného obhajcu realizuje nezávisle od vôle obvineného (tu obžalovaného), rovnako nezávisle od vôle obvineného je možné pripustiť substitučné zastúpenie takto ustanoveného náhradného obhajcu iným advokátom. Práve vzhľadom na absenciu úpravy zastúpenia advokáta iným advokátom v Trestnom poriadku je nutné vychádzať z premisy, že podstatou práva na obhajobu je povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť taký, aby uplatnenie práva na obhajobu aj reálne umožnilo.
V prípade povinnej obhajoby je ustanovenie obhajcu obvinenému obligatórne bez ohľadu na to, či o to obvinený požiada, alebo nie. Zvolený obhajca má vždy prednosť pred obhajcom ustanoveným, a to práve z dôvodu, že len zvolený obhajca sa volí podľa vôle obvineného, čo však nemožno povedať o ustanovenom či náhradnom obhajcovi. Právo voľby obvineného je zachované v podstate vždy, nakoľko v akomkoľvek štádiu trestného konania si môže zvoliť obhajcu, a to aj v prípade, ak už má ex offo ustanoveného obhajcu súdom. V takom prípade má zvolený obhajca vždy prednosť, a náhradný obhajca realizuje svoje práva len v prípade, kedy ich nevykonáva zvolený obhajca. V prípade či už zvoleného alebo ustanoveného obhajcu ide rovnocenné zastúpenie, ide o rovnocennú záruku možnosti účinnej ochrany základného práva obvineného. V predmetnej trestnej veci bolo obžalovanému umožnené, aby realizoval vlastnú vôľu a oznámil súdu meno zvoleného obhajcu v stanovenej lehote.
Pri výklade možnosti zastúpenia náhradného či ustanoveného obhajcu substitučne splnomocneným obhajcom je tak významným determinantom jednak prípad povinnej obhajoby (kde súd bez zohľadnenie vôle obvinenej osoby ustanoví obhajcu) a jednak skutočnosť, či ide o ustanoveného či náhradného obhajcu, ktorý sa rovnako ustanoví bez ohľadu na vôľu obvinenej osoby. Je totižto nutné rozlišovať medzi zvoleným a ustanoveným (náhradným) obhajcom, kedy v prípade ustanovenia obhajcu súdom je bremeno zákonnosti ustanovenia prenesené na súd, nie ponechané vôli obvineného. Obžalovaný si na základe vlastnej vôle zvolil obhajcu JUDr. Gavalca, ktorý ho v konaní zastupoval, avšak z väčšiny hlavných pojednávaní sa ospravedlnil a nezúčastnil sa ich. Nemožno preto pričítať na vrub súdu, ktorý v záujme zamedzenia obštrukcii ustanovil náhradného obhajcu, ktorý sa hlavných pojednávaní riadne zúčastňoval a realizoval obhajobné práva obžalovaného v prípadoch, kedy ich (v niektorých prípadoch bez kvalifikovaného ospravedlnenia) nerealizoval obhajca, ktorého si sám zvolil.
Vzhľadom na vyššie uvedené tak, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ v konaní vykonávala procesné úkony, t.j. obhajobné práva obžalovaného substitučne splnomocnená náhradná obhajkyňa Mgr. Zdenka Rusnáková, pričom obhajobu s poukazom na obsah spisu vykonávala náležitým kvalifikovaným spôsobom tak, ako jej ukladá zákon, nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Odvolací súd vníma túto námietku ako účelovú, ktorá rieši kvalitatívnu stránku svojej obhajoby a nie vytvorenie objektívnych podmienok zo strany konajúceho súdu či orgánov činných v trestnom konaní pre to, aby bola obžalovanému poskytnutá náležitá obhajoba.
O účelovosti tejto námietky svedčí aj skutočnosť, že dôvody, ktoré obžalovaný uvádza spočívajú skôr v kvalitatívnej stránke obsahu obhajoby, napr. s obhajcom JUDr. Klieštincom, resp. substitučne splnomocnenou obhajkyňou Mgr. Rusnákovou sa obžalovaný nestretol, nedôveroval im, k jeho obhajobe nepristupovali podľa predstáv obžalovaného, nekontaktovali zvoleného obhajcu, a ďalšie. Obžalovaný bol už v prípravnom konaní zastúpený O. B., pričom pri niektorých úkonoch v prípravnom konaní tento obhajca substitučne splnomocnil práve obhajkyňu Mgr. Rusnákovú, ktorá sa jednotlivých procesných úkonov riadne zúčastňovala. Substitučne splnomocnená obhajkyňa teda po celý čas konania realizovala obhajobné práva obžalovaného v adekvátnom rozsahu, zúčastňovala sa procesných úkonov, hlavných pojednávaní, kde vyslúchala svedkov, vyjadrovala sa k vykonaným dôkazom, počas pojednávaní sa s ňou navyše obžalovaný radil o spôsobe obhajoby, čo nesporne vyplýva zo zápisníc z hlavných pojednávaní a čím dal so substitučným zastúpením konkludentný súhlas. O prítomnosti a substitučnom zastúpení ustanoveného a neskôr náhradného obhajcu JUDr. Klieštinca mal vedomosť aj neskôr zvolený obhajca JUDr. Gavalec, ktorý sa práve pre prítomnosť náhradného obhajcu a splnomocnenej zástupkyne hlavných pojednávaní nezúčastňoval, svoju neprítomnosť ospravedlnil, pričom výslovne uviedol, že pojednávanie zmarené nebude, nakoľko bude prítomný náhradný obhajca a náhradná obhajkyňa, čím rovnako validoval skutočnosť substitučného zastúpenia. Obhajca a rovnako obžalovaný so substitúciou na hlavných pojednávaniach počítali, nemožno preto vytýkať súdu, keď neodročil pojednávanie, ale konal so substitútom.
Pokiaľ ide o námietku okresného prokurátora o naplnení kvalifikačného znaku spáchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona, odvolací súd zotrváva na rovnakom závere ako konštatoval okresný súd, a síce, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo preukázať spáchanie skutku kvalifikovaným spôsobom „po dlhší čas“.
Okresný prokurátor naplnenie tohto kvalifikačného znaku odvodzuje od intenzity predávania omamných látok obžalovaným jeho odberateľom a tiež počtu odberateľov (počtu osôb, s ktorými obžalovaný komunikoval), s čím sa však odvolací súd nestotožňuje. Intenzita predaja omamných látok a tiež počet odberateľov nie je určujúcim kritériom pre ustálenie doby spáchania trestného činu, hoci nepochybne ide o ukazovatele typovej závažnosti trestného činu. Tieto okolnosti možno zohľadniť jednak v podobe právnej kvalifikácie skutku, v tomto prípade spáchanie trestného činu na viacerých osobách a jednak pri ukladaní trestu. V predmetnej trestnej veci bola doba spáchania skutku ustálená skutkovou vetou vyjadrením „...od presne nezisteného dňa po 24.7.2020 až do dňa 28.6.2021 najmenej po dobu pol roka...“, čomu zodpovedajú aj závery vykonaného dokazovania, akcentujúc na jednotlivé výpovede svedkov. Obžalovaný bol do dňa 24.07.2020 vo výkone trestu odňatia slobody v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/55/2014, a teda objektívnu možnosť predaja omamných látok mohol mať až po 24.07.2020 a to do dňa 28.06.2021, kedy bol obmedzený na osobnej slobode v tejto trestnej veci (t.j. po dobu 11 mesiacov). Doba predaja omamných látok bola v konaní preukazovaná a aj preukázaná výpoveďami svedkov (odberateľov), prepismi komunikácie obžalovaného s odberateľmi, a tiež záznamami z odpočúvania. V podstate všetci vypočutí svedkovia uviedli, že si omamné látky od obžalovaného zadovažovali v mesiacoch máj a jún 2021 (svedok B. uviedol časové obdobie máj a jún 2021; svedok B. obdobie jún 2021; svedok J. obdobie máj 2021; svedok H. I. obdobie máj a jún 2021; svedok N. I. obdobie jún 2021; svedok F. obdobie jún 2021), čomu zodpovedajú aj prepisy komunikácie svedkov s obžalovaným, z ktorých vyplýva, že svedkovia kontaktovali obžalovaného za účelom kúpy omamných látok v období máj až jún 2021. Iné časové obdobie uviedol jedine svedok M., ktorý tvrdil, že drogy si od obžalovaného po prvýkrát zakúpil dňa 29.04.2020 a následne až „koncom roka 2020“, čo však v prípade kúpy dňa 29.04.2020 objektívne nemohol byť pravdivý údaj, pretože v uvedenom čase obžalovaný vykonával trest odňatia slobody. Nateraz zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplynula doba spáchania trestného činu počnúc dňom 24.07.2020, ale len doba približne od konca roka 2020 až do dňa zadržania obžalovaného, t.j. do dňa 28.06.2021, t.j. po dobu približne 6 mesiacov.
Pokiaľ ide o posúdenie doby predaja omamných látok po dobu 6 mesiacov v kontexte kvalifikačného znaku spáchania skutku po dlhší čas, odvolací súd rovnako poukazuje na to, že významným faktorom majúcim vplyv na posúdenie tohto kvalifikačného znaku je skutočnosť, že sám obžalovaný bol pravidelným a dlhodobým konzumentom omamných a psychotropných látok (heroínu a pervitínu), ktoré navyše svojvoľne kombinoval s inými benzodiazepínovými látkami (xanax, neurol, diazepam, lexaurin) a tiež liekmi na tlak, srdce a cholesterol. Závažnejší spôsob spáchania skutku po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi upravil Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom svojho stanoviska č. R 13/2012 tak, že doba páchania trestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona obžalovaným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona, pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou. Rozlišovanie páchateľov, ktorí sú sami užívateľmi drogy, a páchateľov, ktorí sú tzv. díleri, teda tí, ktorí tieto látky najmä distribuujú ďalej konečným spotrebiteľom, má svoj význam. V prípade prvej skupiny, s ohľadom na jej špecifickosť, keď páchateľ je sám osobou závislou a zbaviť sa takejto závislosti bez adekvátnej lekárskej pomoci je veľmi náročné až nemožné, pričom čas liečenia sa pohybuje v rozpätí i niekoľko mesiacov, je táto doba dlhšia. U páchateľa, ktorý je iba dílerom, postačí na naplnenie tohto kvalifikovaného znaku aj kratšia doba (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo 35/2014 z 8.7.2014).
V kontexte vyššie uvedeného je tak nutné konštatovať, že v danej trestnej veci nebol naplnený tento kvalifikačný znak spáchania trestného činu po dlhší čas s ohľadom na preukázanú dobu spáchania skutku (približne 6 mesiacov), a preto námietka okresného prokurátora nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, ktorou namietal procesný postup okresného súdu, ktorý jeho návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, odvolací súd primárne poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu (str. 16 rozsudku), v ktorom okresný súd zreteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré odmietol vykonať obhajobou navrhované dôkazy. Dôkazy, ktoré obžalovaný navrhoval vykonať, a to nariadenie znaleckého skúmania svedkov za účelom preukázania vierohodnosti ich výpovedí; vypočutie policajtov, ktorí vykonávali osobnú prehliadku obžalovaného; konfrontáciu obžalovaného so svedkom N. I.; identifikácie liekov, ktoré boli obžalovanému prinesené do cely policajného zaistenia; boli aj podľa odvolacieho súdu nadbytočné, nakoľko skutočnosti, ktoré mali byť z uvedených dôkazov preukázané bolo možné zistiť z už skôr vykonaného dokazovania. Zdravotný stav obžalovaného bol skúmaný znaleckým dokazovaním, z uvedeného vyplynulo aké omamné látky, lieky na predpis či nepredpísané benzodiazepíny obžalovaný v rozhodnej dobe užíval, aký vplyv mali na jeho osobu, pričom závery z neho plynúce súd zohľadnil pri právnej kvalifikácií skutku ako aj pri ukladaní trestu. Skutočnosť, aké lieky boli obžalovaného prinesené do cely policajného zaistenia je pre posúdenie viny navyše irelevantná. Pokiaľ ide o navrhovanú konfrontáciu obžalovaného so svedkom N. I., tento postup nebol vzhľadom na obsah jeho výpovede v kontexte s výpoveďami ďalších svedkov potrebný a ani dôvodný, o to viac, že obžalovanému bola daná možnosť na hlavnom pojednávaní oboznámiť sa a vyjadriť sa k výpovedi tohto svedka z prípravného konania (nakoľko sa jeho účasť nepodarilo zabezpečiť v konaní pred súdom), pričom počas výpovede v prípravnom konaní bol počas výpovede svedka prítomný obhajca obžalovaného (č.l. 182 vyšetrovacieho spisu). Pokiaľ ide o výsluch policajtov, ktorí vykonávali osobnú prehliadku v deň zadržania obžalovaného, nie je zrejmé, akú skutočnosť mal výsluch týchto osôb dokazovať. Z kontextu vyjadrení obžalovaného sa možno domnievať, že návrhom na vykonanie tohto dôkazu sa snaží preukázať aké veci boli pri osobnej prehliadke obžalovanému zaistené, a najmä, že zatavená striekačka nepatrila obžalovanému. Zo zápisnice o osobnej prehliadke zo dňa 28.06.2021 (č.l. 368 vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že obžalovanému bola v uvedený deň vykonaná osobná prehliadka na základe príkazu na osobnú prehliadku z toho istého dňa, pričom pri osobnej prehliadke boli u obžalovaného zaistené a následne vydané veci: mobilný telefón zn. Samsung bielej farby (...); mobilný telefón zn. HUAWEI (...); 2 ks SIM kariet (...); bankovky (...); 2 ks mobilný telefón NOKIA (...); 2 ks tablet (...); zatavená injekčná striekačka s obsahom hnedej kryštalickej látky. Počas osobnej prehliadky bol u obžalovaného realizovaný aj odber biologickej stopy z rúk a rovnako biologický ster zo zatavenej striekačky. Obžalovaný na znak súhlasu zápisnicu podpísal, rovnopis zápisnice následne prevzal, námietky nevzniesol. Z uvedeného vyplýva, že medzi zaistenými vecami bola aj predmetná zatavená striekačka, ktorá patrila obžalovanému. Nakoniec, pokiaľ ide o nariadenie znaleckého skúmania duševného stavu svedkov za účelom preukázania hodnovernosti ich výpovedí, hodnovernosť výpovedí svedkov nebolo nutné overovať znalecky, nakoľko všetci svedkovia
vypovedali konzistentne, opísali modus operandi kontaktovania a následného predaja omamných látok obžalovaným, obsahu ich výpovedí zodpovedal aj prepis komunikácie či záznamy odpočúvania.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. S poukazom na rozsah vykonaného dokazovania a najmä všetky zistené skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli, odvolací súd konštatuje, že okresný súd celkom dôvodne odmietol návrh obhajoby na vykonanie/doplnenie dokazovania o vyššie uvedené, nakoľko tieto sa týkali jednak okolností nepodstatných pre rozhodnutie, alebo okolností, ktoré bolo možné zistiť už skôr navrhnutými, resp. zabezpečenými dôkazmi.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného o spochybnení vierohodnosti svedkov a s tým súvisiacu námietku obžalovaného o tom, že okresný súd mal nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu ich dôveryhodnosti, k tejto námietke sa odvolací súd vyjadril v odseku vyššie.
Pokiaľ ide o námietku o vykonaní osobnej prehliadky bez prítomnosti zúčastnenej osoby, odvolací súd poukazuje na to, že zo Zápisnice o vykonaní osobnej prehliadky zo dňa 28.06.2021 (č.l. 362 vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že v inkriminovaný deň bolo na základe príkazu na osobnú prehliadku sú súhlasom prokurátora zo dňa 28.06.2021 pristúpené k vykonanie osobnej prehliadky, pričom obžalovaný v procesnom postavené obvineného po predchádzajúcej výzve podľa § 104 Trestného poriadku vyhlásil, že nemá pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti (rozsah zaistených veci odvolací súd uviedol vyššie, pozn. odvolacieho súdu). Obžalovaný sa osobnej prehliadky podrobil dobrovoľne, prehliadka bola vykonaná na Obvodnom oddelení Policajného zboru Stará Turá, pričom k výkonu prehliadky bola podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku pribratá a aj prítomná nezúčastnená osoba L. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., R. F. XX. Prehliadka sa začala o 19:00 hod, skončila o 19:30 hod. Zápisnica o osobnej prehliadke bola obžalovanému toho istého dňa vydaná, podpísaná všetkými zúčastnenými subjektami. Z obsahu zápisnice jednoznačne vyplýva aké osoby boli prehliadky účastné, a to aj nezúčastnená osoba, preto odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Ďalej obžalovaný namieta skutočnosť, že pri zadržaní mu neboli zaistené žiadne omamné látky, a zatavená injekčná striekačka s obsahom hnedej kryštalickej látky s hmotnosťou 1.039 mg s koncentráciou účinnej látky 64,5 % hmotnostného metamfetamínu, obsahujúca 670 mg absolútneho metamfetamínu nepatrila jemu. Toto tvrdenie bolo vyvrátené jednak obsahom zápisnice o vydaní veci, a tiež samotnou výpoveďou obžalovaného, ktorý uviedol, že zaistenú tabatierku, v ktorej bola vložená zatavená striekačka po ňom hodila jeho priateľka – svedkyňa H. B., pričom on nevedel, že sa v nej nachádzala striekačka. Obžalovaný tak priznal, že tabatierka patrila jemu, priniesol ju na stretnutie so svedkom F., ktorému mal obsah tabatierky predať. Svedok F. vypovedal tak, že stretnutie s obžalovaným dňa 28.06.2021 bolo uskutočnené práve za účelom predaja omamných látok, ktoré obžalovaný priniesol pred hypermarket Tesco v Starej Turej, za čo mu mal svedok zaplatiť sumu 40 eur, ktorá bola rovnako nájdená pri prehliadke motorového vozidla, na ktorom sa na miesto odovzdania dostavil. Obžalovaný navyše presne popísal veci, ktoré mal v tom čase pri sebe, medzi ktorými spomenul okrem mobilných zariadení prostredníctvom ktorých komunikoval so svojimi odberateľmi aj uvedenú tabatierku so zatavenou striekačkou, čím nepriamo priznal, že zaistené omamné látky patrili jemu. Nasvedčuje tomu aj prepis komunikácie svedka s obžalovaným, čo verifikuje jeho výpoveď. Aj táto námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná.
S vyššie uvedeným súvisí aj ďalšia námietka, ktorou sa obžalovaný aj v tomto smere snažil spochybniť skutočnosť, že zatavená striekačka a jej obsah patrili jemu a on ich na stretnutie so svedkom F. priniesol, a to prostredníctvom námietky o absencia stôp DNA na zaistenej striekačke, resp. neodobratie sterov DNA za účelom preukázania či sa na zatavenej striekačke nachádza DNA stopa obžalovaného.
K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bol vypracovaný Znalecký posudok ČES:PPZ- KEÚ-BA-EXP-2021/7502 z odvetvia kriminalistická biológia a kriminalistická genetická analýza znalca. V rámci znaleckého skúmania bola vykonaná izolácia DNA zo zatavenej striekačky, ktorej výsledky boli pre ďalšiu identifikáciu nepoužiteľné (získaný profil DNA nebol vhodný na individuálnu identifikáciu pôvodcu – obžalovaného na porovnanie). V znaleckom posudku sa ďalej konštatuje, že vzhľadom na nepoužiteľnosť stopy DNA nebolo vykonané porovnanie stopy s porovnávacími materiálmi (vrátane
DNA profilu obžalovaného nachádzajúceho sa v národnej databáze pod A.:XXXXXXXXXX). Závery znaleckého skúmania následne vysvetlil znalec Mgr. Radoslav Benkovský na hlavnom pojednávaní dňa 16.01.2023, ktorý na otázku obhajkyne z akého dôvodu nebolo možné identifikovať stopu DNA zo zatavenej striekačky znalec uviedol, že analýza DNA síce úspešná bola, avšak nevyšiel z nej taký vhodný profil DNA, ktorý by bolo možné použiť na identifikáciu pôvodcu. Ako dôvod nepoužiteľnosti uviedol nedostatok materiálu vhodného na porovnanie, pričom takáto situácia sa podľa vyjadrenia znalca vyskytuje často. Nie je potom pravdou, že zatavená striekačka nebola podrobená odberu DNA a následnej identifikácií. Z odobratých vzoriek DNA zo zatavenej striekačky nebolo objektívne možné zaistiť množstvo DNA na stotožnenie osoby, ktorá by prišla zo zatavenou striekačkou do kontaktu. Uvedené však s poukazom na už vyššie uvedené nijako nevylučuje a ani nespochybňuje záver o tom, že zatavenú striekačku priniesol na stretnutie práve obžalovaný, ktorý mal omamné látky predať svedkovi F..
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného vo vzťahu k spochybneniu podpisov na listinách, v tejto súvislosti obžalovaný nešpecifikoval aké konkrétne listiny mal na mysli a k akému záveru mala táto námietka smerovať, resp. aký záver súdu mala spochybniť.
Pokiaľ ide o námietku o nenaplnení skutkovej podstaty trestného činu pre neúplné údaje v skutkovej vete obžaloby, v ktorej absentuje údaj o čase páchania trestnej činnosti, údaj o zaistenej látke a jej hmotnosti a tiež údaj o koncentrácií účinnej látky v nej, aj túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Pokiaľ ide o ustálenie doby páchania trestnej činnosti obžalovaným, táto je v skutkovej vete vymedzená údajom „...po 24.07.2020 až do dňa 28.06.2021 najmenej po dobu pol roka...“, ktorý je jasný, nezameniteľný a s poukazom na výsledky dokazovania nespochybniteľný. Obdobné platí aj vo vzťahu k identifikácií zaistenej omamnej látky, jej množstva a rovnako množstva účinnej látky, ktorú zaistená látka obsahovala, to všetko vyjadrením v skutkovej vete „...obsahom hnedej kryštalickej látky s hmotnosťou 1.039 mg s koncentráciou účinnej látky 64,5 % hmotnostného metamfetamínu, obsahujúca 670 mg absolútneho metamfetamínu, čo možno považovať za 10 obvykle jednorazových dávok drogy v hodnote najmenej 62,34 eur, pričom v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok a heroín je zaradený do I. skupiny omamných látok...“.
Pri ustálení druhu, množstva a koncentrácie zaistenej látky pritom orgány činné v trestnom konaní a následne aj súd správne vychádzali zo znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ, odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz z 29.07.2021 2, ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2021/7502, podľa ktorého zaistený kryštalický materiál- predstavoval svetlohnedý kryštalický materiál s hmotnosťou 1039 mg obsahujúci metamfetamín so stopami metylsulfonymetánu (MSN), s priemernou koncentráciou účinnej látky metamfetamínu 64,5 % hmotnostných, obsahujúce 670 mg absolútneho metamfetamínu. Takéto množstvo je spôsobilé ovplyvniť stav ľudskej psychiky, pričom v znaleckom posudku boli zároveň aj bližšie rozvedené jednotlivé metódy skúmania a identifikácie zaistenej látky.
Zhrnúc vyššie uvedené možno bezpečne konštatovať, že obžalovaný sa skutku dopustil tak, ako mu je kladené za vinu a odvolacie námietky či už obžalovaného alebo okresného prokurátora neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o vine či právnej kvalifikácie skutku. Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd vyhodnotil námietky procesných strán vo vzťahu k výroku o vine ako nedôvodné.
V konaní tak bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona účinného do 30.04.2022 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Okresný súd správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený), pričom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Z histórie trestnej činnosti akcentujúc na odpis registra trestov vyplýva, že obžalovaný sa už pred spáchaním tohto skutku dopustil spáchania zločinu, v dôsledku čoho potom okresný súd správne vychádzal pri ukladaní trestu z trestnej sadzby 12 rokov a 6 mesiacov až 15 rokov, a to po zvýšení dolnej hranice o jednu polovicu v zmysle § 38 ods. 5 Trestného zákona. Pri ukladaní trestu, resp. zohľadnení predchádzajúcich odsúdení pritom okresný súd správne prihliadal len na nezahladené odsúdenia, a zároveň nezohľadnil odsúdenie Okresného súdu Trnava sp.
zn. 7T/55/2014 a sp. zn. 3T/62/2014, nakoľko tieto odsúdenia predstavujú zákonný znak trestného činu v predmetnej veci, pričom opačným postupom by došlo k opakovanému pričítaniu totožnej skutočnosti (odsúdenia) v neprospech obžalovaného.
Pokiaľ ide o uložený trest, pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni aj v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti.
Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, spolu s rozhodnutím o spôsobe jeho výkonu trestu, a tiež uložení ochranného dohľadu, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nenašiel dôvod, pre ktorý by mal pristúpiť jednak k zmierneniu trestu na námietku obžalovaného a rovnako k jeho sprísneniu, naopak na námietku okresného prokurátora. Obžalovaný bol doposiaľ 21 krát súdne trestaný, trestnej činnosti sa dopúšťal v krátkych časových intervaloch, doposiaľ mu boli ukladané tak podmienečné ako aj nepodmienečné tresty odňatia slobody. Pred spáchaním tohto skutku bol celkom trikrát odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, vedomosť o tom, aké dôsledky bude mať opätovné spáchanie (nielen) drogovej trestnej činnosti musel v čase jeho páchania poznať. Znaleckým skúmaním bolo zistené, že motivácia obžalovaného viesť riadny život je oslabená, obžalovaný bol dlhodobým konzumentom omamných látok a nepredpísaných benzodiazepínových liekov, a to aj napriek vedomosti o svojom nepriaznivom zdravotnom stave, preto odvolací súd neakceptoval jeho námietku o neprimeranom treste s ohľadom na zdravotný stav obžalovaného. V dôsledku nadmerného užívania uvedených látok osobnosť obžalovaného bola v takom štádiu deprivácie, že ďalšia liečba závislosti nebola odporúčaná pre nedosiahnuteľný výsledok. Obžalovaný sa drogovej trestnej činnosti dopustil opakovane, skutok spáchal navyše závažnejším spôsobom konania, keď omamné látky či už predával, vymieňal alebo bezodplatne poskytol ďalším osobám (najmenej 7 svedkom vypočutým v tomto konaní), uvedomujúc si, aké dôsledky na živote a zdraví môžu omamné látky na svojich odberateľoch zanechať, keďže samotné následky užívania omamných látok citeľne vnímal na sebe. Na vrub obžalovaného je tak skutočnosť, že v jeho trestnej veci išlo o tzv. dílerský paragraf, kedy omamné látky neprechovával pre vlastnú potrebu, ale za účelom predaja viacerým osobám, navyše išlo o tzv. tvrdé drogy (heroín a pervitín). Aj napriek tvrdeniu obžalovaného o tom, že v minulosti pracoval a mal našetrené finančné prostriedky, je s ohľadom na všetky skutočnosti zrejmé, že predajom drog si obžalovaný zabezpečoval prostriedky na živobytie. Obžalovaný používal v rámci komunikácie s odberateľmi rôzne šifrované výrazy, menil telefónne čísla, drogy odovzdával aj prostredníctvom iných osôb (priateľky a matky), sám dokonca oslovoval odberateľov s tým, že má nový, či „účinnejší“ tovar. Skutku, pre ktorý bol uznaný vinným v tejto veci sa navyše dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, de facto krátko po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/55/2014. Ak obžalovaný sám o sebe nie je spôsobilý v riadnom živote dodržiavať zákonné normy, je úlohou súdu ako nezávislého arbitra vynútiť rešpektovanie noriem uložením primeraného trestu. Vychádzajúc z trestnej sadzby 12
rokov a 6 mesiacov až 15 rokov sa potom trest odňatia slobody tak ako ho uložil okresný súd, t.j. vo výmere 13 rokov a 9 mesiacov javí ako trest primeraný, spravodlivý a zákonný.
Okresný prokurátor sa domáhal uloženia trestu odňatia slobody na samej hornej hranici trestnej sadzby, čomu však odvolací súd nevyhovel. Obžalovanému bol ukladaný trest už po sprísnení – úprave dolnej hranice trestnej sadzby o 1-icu, uložený trest sa pohyboval v polovici už zvýšenej trestnej sadzby, čo je vzhľadom na okolnosti spáchania skutku a osobu obžalovaného adekvátne. Skutočnosť, že obžalovaný spáchal skutok závažnejším spôsobom konania, kedy omamné látky predával (resp. bezodplatne poskytol, či vymenil za protislužbu) viacerým osobám bola zohľadnená v podobe právnej kvalifikácie skutku, a teda aj v podobe možnosti uloženia vyššieho trestu. Netreba opomínať, že trestné zákonodarstvo nie je len o potrestaní páchateľa, ale aj o jeho prevýchove. Odvolací súd v súlade s názorom okresného súdu má za to, že účel trestu naplní dĺžka trestu uložená okresným súdom, so zaradením obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a uložením ochranného dohľadu v trvaní tri roky.
Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k výroku o ochrannom opatrení – prepadnutí veci, ani v tomto rozsahu odvolací súd nevidel dôvod na zmenu. Z vykonaného dokazovania totižto vyplynulo, že obžalovaný na komunikáciu s odberateľmi používal mobilné telefóny, a to zn. SAMSUNG, bielej farby so SIM kartou Tesco mobile č. 894210439921115813, a zn. Huawei, čiernej farby s poškodeným displejom a 2 ks SIM kariet Tesco mobile č. 894210439340053161 a č. 894210439921115899, preto okresný súd rozhodol o prepadnutí týchto vecí. Zároveň správne rozhodol aj o prepadnutí 2 ks plastových injekčných striekačiek, ktoré boli zaistené a slúžili na prechovávanie omamných látok. Pokiaľ ide o ďalšie zaistené veci (finančná hotovosť, mobilné telefóny zn. Nokia, tablet zn. Samsung a zn. iPod), z vykonaného dokazovania nateraz nevyplynulo, že uvedené veci patrili obžalovanému a tieto by boli zároveň použité na spáchanie trestnej činnosti, resp. boli získané trestnou činnosťou.
Podľa § 289 ods. 1 Trestného poriadku, ak súd rozhoduje vo veci samej a ak tento zákon neustanovuje inak, vždy rozhodne o návrhu prokurátora na uloženie ochranného opatrenia; to platí aj v prípade, ak rozhoduje mimo hlavného pojednávania. Ak súd zistil u obžalovaného dôvod na uloženie ochranného opatrenia, môže ho uložiť i bez návrhu prokurátora.
Podľa § 289 ods. 2 Trestného poriadku, ak súd potrebuje na rozhodnutie o ochrannom opatrení vykonať ešte ďalšie dokazovanie, ktoré nemôže byť vykonané ihneď, vyhradí rozhodnutie o ochrannom opatrení verejnému zasadnutiu.
Podľa § 289 ods. 3 Trestného poriadku, postupovať podľa odseku 2 možno aj vtedy, keď prokurátor urobil návrh na zhabanie veci nepatriacej obžalovanému.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ochranné opatrenie - zhabanie veci podľa § 73 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na hlavnom pojednávaní bez návrhu prokurátora podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku možno uložiť, len ak ide o vec patriacu obžalovanému. Ak ide o vec, ktorá nepatrí obžalovanému a prokurátor navrhol jej zhabanie podľa § 178 ods. 1 Trestného poriadku v obžalobe, prípadne podľa § 178 ods. 2 Trestného poriadku aj samostatne, ale ešte pred skončením hlavného pojednávania, najneskoršie v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní, môže súd podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku vyhradiť rozhodnutie o zhabaní vec nepatriacej obžalovanému verejnému zasadnutiu (judikát R 103/2003). Vzhľadom na pochybnosti o vlastníctve či vecnej súvislosti predmetných vecí so spáchanou trestnou činnosťou bolo dôvodné vyhradiť rozhodnutie o zhabaní ďalších zaistených vecí verejnému zasadnutiu.
Obžalovaný v doplnení odvolania obhajcu JUDr. Gavalca zároveň požiadal odvolací súd, aby odvolací súd prerušil konanie až do skončenia prejudiciálneho konania a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1/ „Je možné uložiť trest nad 10 rokov v prípadoch, kedy je z vykonaného dokazovania preukázané, že skutok sa týka spotrebiteľského predaja, teda výmenou drogy a predajom medzi užívateľmi navzájom, nie za účelom zisku?“
2/ „Má na odpoveď na túto otázku vplyv tá okolnosť, že skutok sa týkal predaja pervitínu a heroínu bez preukázania existencie množstva účinnej omamnej látky a existencie heroínu a pervitínu expertíznym skúmaním a posudkom o droge, ako je okolnosť že skutok neviedol k poškodeniu zdravia viacerých osôb, a nebol spáchaný v rámci zločineckej organizácie?“
Zároveň požiadal odvolací súd, aby v súlade s čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s § 283 ods. 2 Trestného poriadku prerušil konanie a navrhol Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby posúdil súlad ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona v časti „...na desať až pätnásť rokov...“, účinného do 30.04.2022 a § 172 ods. 6 v časti „...na desať až pätnásť rokov...“, v znení účinnom od 01.05.2022 s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a ods. 2, čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.
Pokiaľ ide o iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania poskytuje výklad práva Únie a nie aplikáciu vnútroštátneho práva či práva Únie na konkrétny skutkový stav v ko- naní vo veci samej, pretože to je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie nepris- lúcha ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad právnych noriem. Predbežná otázka by sa ma- la obmedzovať na platnosť alebo výklad práva Únie, pretože výklad vnútroštátneho práva, skúmanie je- ho platnosti a následná aplikácia na konkrétny skutkový stav nespadá do právomoci Súdneho dvoru EÚ ale do pôsobnosti súdu.
O obžalobe (a teda o vine a treste) musí rozhodnúť vnútroštátny súd a do jeho kompetencie spadá aj posudzovanie všetkých sporných procesných, či hmotnoprávnych otázok, ktoré v konaní vyvstali ako aj výklad právnych noriem. Kompetenciou Súdneho dvoru EÚ v rámci prejudiciálneho konania nie je suplovať činnosť vnútroštátnych súdov, či dávať odpovede na subjektívne formulované otázky strany sporu (v tomto prípade obžalovaného), ktorých snahou je častokrát obštrukčné oddialenie meritórneho rozhodnutia. Skutočnosť, že obžalovaný žiada (navrhuje), aby sa Krajský súd v Trnave ako vnútroštát- ny súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ pritom neznamená, že tak vnútroštátny súd mu- sí povinne urobiť, respektíve, že sa musí stotožniť s úvahami obžalovaného ohľadne nutnosti obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. To platí aj v prípade návrhu na iniciovanie konania o súlad právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.
Pokiaľ ide o podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 Ústav Slovenskej republiky, konanie o súlade právnych predpisov zabezpečuje ochranu ústavnosti prostredníctvom následnej abstraktnej kontroly právnych predpisov. V tomto konaní súčasne dochádza k preskúmaniu, či sa splnil cieľ, na ktorý je určená, podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2016 Z.z. (ďalej len zákon o tvorbe právnych predpisov) tvorba právnych predpisov. Týmto cieľom je súlad každého právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a s právom Európskej únie.
Súd môže podať návrh na ústavný súd, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu právnych predpisov. Potreba takého postupu však nie je daná v prípade, ak o ústavnosti zákona má pochybnosti len účastník, nie však konajúci súd. Pokiaľ preto konajúci súd rozpor zákona s ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje, alebo pre zjavnú neopodstatnenosť návrhu zo strany účastníka konania) a konanie nepreruší, nejde o vadu konania, či o porušenie práva na spravodlivý proces. Ako navyše vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 229/2019-34 zo dňa 4. júna 2019, „...strana v konaní nemá právny nárok, aby konajúce súdy vyhoveli jej návrhu na prerušenie konania a podanie návrhu na vyslovenie súladu/nesúlade právneho predpisu. K záveru o potrebe prerušenia súdneho konania musí dôjsť samotný konajúci súd.“ V tomto prípade však odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod pre to, aby konanie prerušil a postupoval by spôsobom, ktorého sa dožadoval obžalovaný.
Odvolací súd dáva obžalovanému do pozornosti, že posudzovanie predbežných otázok v konaní pred Súdnym dvorom EÚ či konanie o súlad právnych predpisov v konaní pred Ústavným súdom SR nemožno chápať ako procesný prostriedok, ktorý je obvinenej osobe takpovediac voľne k dispozícií, a ktorý môže chápať ako relevantný prostriedok svojej procesnej obrany či testovať svoje verzie obhajobných tvrdení.
Rozhodovanie Súdneho dvora EÚ o predbežnej otázke, či rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov nie je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho súdu a už vôbec tento inštitút neslúži na hypoteticky formulované otázky vychádzajúce zo subjektívneho pohľadu obžalovaného, pričom tieto otázky sú v predmetnej veci zjavne založené na špe- kulácii obžalovaného o údajných pochybeniach súdu prvého stupňa a neprimerane uloženom treste, a nie na právnych výkladových problémoch vnútroštátneho práva či práva EÚ.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené nevzhliadol odôvodnenosť požiadavky obžalovaného na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ a rovnako dôvod na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR v zmysle čl. 125 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko tu nie je žiadna otázka, ktorá by vyžadovala výklad zo strany Súdneho dvoru EÚ, keď ob- sah práva EÚ je tu zrejmý nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť a tiež v predmetnej veci neexistuje pochybnosť o súlade ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného do 30.04.2022, resp. § 172 ods. 6 Trestného zákona účinného od 01.05.2022 s čl. čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a ods. 2, čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Obžalovaným formulované otázky týkajúce sa primeranosti trestu smerujúce či už k prejudiciálnemu konaniu alebo konaniu o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR navyše nemajú žiadnu súvislosť s právom EÚ a teda nevyžadujú výklad zo strany Súdneho dvoru EÚ a rovnako nemajú relevantný podklad pre iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.
Záverom odvolací súd v reakcií na ďalšie odvolacie námietky dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolania obžalovaného a okresného prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.