Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoPr-3-2023.pdf
PDF · 154.04 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoPr/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX D. E., proti žalovanému ENSE, s.r.o., IČO: 44956533, so sídlom Poľná 15, 977 03 Brezno, v konaní právne zastúpený advokátkou Mgr. Monikou Kocanovou, so sídlom Advokátskej kancelárie Svätoplukova 8, 821 08 Bratislava, o zaplatenie 4.691,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Cpr/3/2020-309 zo dňa 14. 02. 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15Cpr/3/2020-309 zo dňa 14. 02. 2023 p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Vo veci samej rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.691,96 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 208,-- Eur od 01.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 208,-- Eur od 01.04.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.054,50 Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.097,20 Eur od 01.06.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.096,72 Eur od 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 821,95 Eur od 01.08.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný uhradiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania (výrok III.). Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobkyne, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia mzdy splanej a neuhradenej v zmysle pracovnej zmluvy za mesiace marec 2019, apríl 2019, máj 2019 a pomernú časť za 14 dní v mesiaci jún 2019 s poukazom na to, že žalobkyňa mala uzatvorenú pracovnú zmluvu so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 12.12.2018. Žalobou sa ďalej domáhala vyplatenia rozdielu medzi splatnou a neuhradenou mzdou a zaradením do príslušného stupňa zamestnanca s tým, že podľa pracovnej zmluvy vykonávala pre zamestnávateľa prácu na pracovnej pozícii obchodný riaditeľ, ktoré pracovné zaradenie zodpovedalo tretiemu stupňu náročnosti práce, a preto si uplatňovala rozdiel minimálnej mzdy a mzdového nároku, na ktorý jej vznikol nárok podľa § 120 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce za žalované obdobie marec, apríl, máj a jún 2019 ako aj rozdiel za mesiace január a február 2019. Žalobou sa tiež domáhala vyplatenia nadčasov, ktoré ako zamestnankyňa vykonávala, pričom jej úhrada za nadčasy vyplatená nebola, pričom prácu nadčas si uplatňovala za obdobie marec, apríl, máj a jún 2019. Tiež si uplatňovala nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku v pomernej časti 10 dní, ktorý sa rovná násobku 1/12-tiny z výmery dovolenky 25 dní a pomernej časti dovolenky za 5 kalendárnych mesiacov, počas ktorých žalobkyňa ako zamestnankyňa pre žalovaného vykonávala prácu a za toto obdobie nečerpala žiadnu dovolenku. Okrem dlžných nárokov žiadala priznať
aj zákonný úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm za mesiace tak ako si ich uplatňovala žalobou, vrátane rozdielu do zaradenia stupňa náročnosti. Po vrátení veci súdom druhej inštancie okresný súd doplnil dokazovanie, ktoré riadnym spôsobom uviedol v odôvodnení rozsudku, na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že nárok, ktorý žalobkyňa žalobou uplatnila, je dôvodný. Posudzoval aj otázku prípadnej prekážky litispendencie z dôvodu, že žalobkyňa aj v rámci začatého trestného konania uplatnila nárok na náhradu škody titulom nevyplatenia mzdy aj ďalších nárokov za mesiac marec až jún 2019, mzdu za prácu načas za mesiace december 2018 až jún 2019, ako aj náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Dospel k záveru, že neexistuje prekážka začatého konania z dôvodu, že napriek tomu, že ide o totožný predmet konania, nie je možné hovoriť o totožnosti osôb v rámci civilného procesu a trestného konania, keď v tomto konaní žalobkyňa žaluje svojho zamestnávateľa, ktorým je právnická osoba, spoločnosť ENSE, s. r. o., a trestné konanie je vedené voči štatutárnemu zástupcovi právnickej osoby, t. j. voči fyzickej osobe E. F. a dospel k názoru, že vo veci neexistuje prekážka v zmysle ust. § 159 CSP a vo veci preto konal. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že podanou žalobou žalobkyňa uplatňovala niekoľko nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa pre žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.12.2018 do 19.06.2019 kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru, avšak nie okamžitým skončením pracovného pomeru tak ako v priebehu konania uvádzal žalovaný, ale s poukazom na konanie, ktoré pred tunajším súdom prebiehalo pod sp. zn. 14Cpr/7/2019. V tomto konaní si žalobkyňa uplatňovala nárok na vyplatenie mzdy od marca 2019, ktorá jej vyplatená nebola, ako aj rozdiel medzi mzdou, ktorú jej mal zamestnávateľ vyplatiť a nesprávnym zaradením podľa stupňa náročnosti v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 - 4 Zákonníka práce. Tento rozdiel žiadala doplatiť nielen za obdobie marec - jún 2019, ale aj za január a február 2019. Podľa pracovnej zmluvy bola dojednaná minimálna mzda vo výške 520,- Eur čo potvrdzuje jednak pracovná zmluva, ale aj vyjadrenia strán sporu, ako aj listiny zadovážené v rámci konania vedeného pred tunajším súdom pod sp. zn. 14Cpr/7/2019 zo sociálnej poisťovne. Okrem mzdy a stupňa náročnosti medzi mzdou priznanou a mzdou, ktorú skutočne mala dostávať žiadala priznať aj náhradu za prácu nadčas v zmysle evidencie dochádzky a tiež náhradu za nevyčerpanú dovolenku v pomernej časti 10 dní. Nároky v rámci konania vyčíslila podľa dokladov, ktoré získala od ekonómky spoločnosti s tým, že pôvodne predložila výplatné pásky pôvodné a následne prerobené so zaradením do stupňa náročnosti č. 3. Pri rozhodovaní súd vychádzal nielen z tvrdení žalobkyne a listín ňou doložených, ale predovšetkým zo znaleckého posudku č. 11/2021, ktorý bol vyhotovovaný v rámci trestného konania vo veci prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 a ods. 2, písm. a/ Trestného zákona vedeného voči konateľovi žalovaného. V rámci trestného konania znalecká organizácia vychádzala z listín zabezpečených v rámci trestného konania, ako aj vyjadrení, či už minulej, ale aj terajšej ekonómky spoločnosti, ktoré boli v konaní vypočúvané. Z pracovnej zmluvy doloženej do spisu zo dňa 12.12.2018 vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená na pozíciu obchodný riaditeľ. Pokiaľ sa žalovaná strana v rámci konania bránila tým, že na základe vynútenia žalobkyne bolo uvedené pracovné zaradenie obchodný riaditeľ, v skutočnosti išlo z jej strany o prácu bežnej čašníčky s rozšírenými právomocami, súd tomuto tvrdeniu neuveril a vychádzal nielen z vyjadrenia žalobkyne, ale aj zo svedeckej výpovede E. G., ktorý potvrdil, že žalobkyňa bola zodpovedná za celú prevádzku reštaurácie a bola v pozícii obchodnej riaditeľky, ako aj z náplne práce v zmysle pracovnej zmluvy, kde je opis činností, ktoré podľa názoru súdu nespadajú pod činnosti vykonávajúce bežnými čašníkmi a obsluhou, ale aj zo samotného vyjadrenia - listu zamestnávateľa - žalovaného, ktorý adresoval dňa 03.07.2019 žalobkyni ako odpoveď na výzvu a v prvej časti vyjadrenia uviedol, že žalobkyňa zodpovedala za riadne vedenie a fungovanie prevádzky reštaurácie, za prijímanie tržieb reštaurácie a za túto mala niesť zodpovednosť. Súd mal za to, že samotný zamestnávateľ - žalovaný priznal a pripustil uvedeným listom, že žalobkyňa bola zodpovedná za chod prevádzky, preto pokiaľ sa bránil, že to bolo „na oko“ a že zodpovednosť v skutočnosti niesol E. G., ktorý tieto tvrdenia nepotvrdil, poprel ich, súd mal za to, že žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenia žalobkyne, že jej pracovné zaradenie bolo v pozícii obchodný riaditeľ. Vzhľadom na charakter výkonu práce žalobkyne potom táto mala byť zaradená do tretieho stupňa náročnosti práce, kde uvádzaný koeficient v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 Zákonníka práce minimálnej mzdy je 1,4. Do tohto stupňa náročnosti práce patria menej zložité zariadenia, zodpovednosť, zdravie iných osôb, zvýšená fyzická námaha, výkon práce s tvorivými prvkami, čo vzhľadom na charakter popisu pracovných činností v zmysle pracovnej zmluvy žalobkyne táto u zamestnávateľa vykonávala a preto jej možno prisvedčiť, že mala byť vyplácaná minimálnou mzdou v sume 728,- Eur mesačne. Rovnako táto skutočnosť vyplynula aj zo záverov znaleckého dokazovania, kde znalecká spoločnosť zaradila vzhľadom na charakter, popis a náročnosť práce žalobkyňu tiež do tretieho stupňa náročnosti práce. Pokiaľ teda žalobkyňa žiadala priznať rozdiel medzi priznanou a skutočne prináležiacou mzdou za mesiac január, február, marec, apríl, máj a jún
2019, v tejto časti jej bol rozdiel priznaný. Pri mzde za mesiac január rozdiel medzi vyplatenou mzdou a tým čo jej malo byť vyplatené, predstavuje 716,74 Eur. Rovnako aj v mzde za mesiac február 2019. Podľa záverov znaleckého dokazovania vyplýva rozdiel medzi vyplatenou mzdou a tou čo jej mala byť skutočne vyplatená suma 781,60 Eur. Žalobkyňa za uvedené obdobie žiadala rozdiel 208,- Eur za oba mesiace, čo jej zo strany súdu bolo priznané. Rozdiel medzi mzdou, ktorá jej bola vyplatená a ktorá jej mala byť vyplatená stanovila jednoduchým prepočtom 728,- Eur mesačne brutto - 520,- Eur, čím dostala čiastku 208,- Eur, ktorú žiadala priznať ako nárok, na ktorý má právo z dôvodu zlého zaradenia do stupňa náročnosti. Rovnako si uplatnila tento rozdiel aj pri mzde za odpracovanú prácu v mesiacoch marec - jún 2019, kde jej v skutočnosti ani minimálna mzda vo výške 520,- Eur stanovená podľa žalovaného vyplatená nebola. Aj tu znalecký posudok podrobne rozpísal jednotlivé mesiace, v rámci ktorých žiadala priznať mzdu aj s príplatkami za nadčasy a zaradením do správneho stupňa náročnosti. Za mesiac apríl to bolo 1.097,20 Eur, máj 1.096,72 Eur, jún 894,20 Eur a marec 1.054,50 Eur. V rámci výpočtov podľa znaleckého posudku už boli pripočítané aj príplatky za nadčasy, ktorých vyplatenia sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala. Podľa ustanovenia § 97 Zákonníka práce práca nadčas nesmie presiahnuť v priemere osem hodín týždenne v období najviac štyroch mesiacov po sebe nasledujúcich, ak sa zamestnávateľ so zástupcami zamestnancov nedohodne na dlhšom období, najviac však 12 mesiacov po sebe nasledujúcich. Odmeňovanie zákonník práce upravuje v jednotlivých ustanoveniach podľa toho či sa jedná o prácu nadčas v čase víkendov, soboty, nedele alebo sviatkov a tiež či sa vykonáva riziková práca. Z listín doložených žalobkyňou, ktoré súd tiež akceptoval, nakoľko zo strany žalovaného nebolo ničím vyvrátené tvrdenie žalobkyne, že vykonávala prácu nadčas a rovnako tak konštatoval aj znalecký posudok, ktorý vychádzal z podkladov zabezpečených v rámci trestného stíhania, vyplynulo, že v mesiaci marec odpracovala 122 hodín nadčasov, apríl 125,5 hodín nadčasov, máj 125,5 hodín nadčasov a jún 49 hodín nadčasov. Žalobkyňa doložila do spisu knihu evidencie, ktorú potvrdil aj svedok G. a v podstate spôsob vyhotovovania evidencie dochádzky potvrdil aj konateľ žalovaného v rámci výpovede, kde uviedol, že bola vedená nejaká kniha a údaje mu zasielal na odsúhlasenie Hruška alebo Veselá. Tieto údaje potom slúžili ako podklady pre ekonómku, ktorá vypracovávala podklady na výplatu mzdy. To korešponduje aj s vyjadrením svedkyne C. vypočúvanej 14.09.2022 v rámci trestného stíhania. Znalecká organizácia, ktorá vyhotovovala znalecký posudok v rámci trestného konania uviedla, že tieto nadčasy a príplatky neboli vyplácané od decembra 2018 v celkovej výške 2.461,55 Eur. Žalobkyňa v konaní žiadala priznať len nadčasy za mesiace marec, apríl, máj a jún, ktoré boli zohľadnené a započítané do mzdy, ktorú mala skutočne dostať a ktorá jej vyplatená vo výplatných termínoch nebola. Za celé toto obdobie, počas ktorého žalobkyňa u žalovaného pracovala jej mala podľa znaleckého dokazovania byť vyplatená čistá mzda v celkovej výške 6.862,68 Eur vrátane nadčasov, príplatkov a dovolenky. Žalovaná spoločnosť jej však za uvedené obdobie vyplatila čistú mzdu vo výške 1.111,76 Eur, pričom jej nebola vyplatená mzda v čistom v celkovej výške 5.751,06 Eur. Žalobkyňou uplatňovaný nárok smeroval aj na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky v pomernej časti v roku 2019 kedy si žalobkyňa nečerpala žiadnu dovolenku. Táto skutočnosť zo strany žalovaného ako zamestnávateľa v konaní spochybňovaná nebola. Nárok za nevyčerpanú dovolenku bol vyčíslený v sume 239,12 Eur v zmysle znaleckého posudku, pričom žalobkyňa v rámci konania žiadala titulom nevyčerpanej dovolenky priznať čiastku 224,18 Eur. Nakoľko je súd viazaným žalobným návrhom, priznal žalobkyni nižšiu čiastku než, na ktorú jej vznikol nárok. Aj v tejto časti súd považoval žalobu za dôvodnú, navyše v tejto časti nárok žalovaná strana žiadnym spôsobom nespochybňovala. V prípade výplaty mzdy a nadčasov, kde ako je vyššie uvedené vznikol žalobkyni nárok za mesiace marec, apríl, máj, jún na vyplatenie sumy 4.142,62 Eur, súd žalobe vyhovel. Rovnako vyhovel žalobe aj v časti doplatenia nesprávneho zaradenia žalobkyne do stupňa náročnosti za obdobie január, február 2019. Aj tu žiadala žalobkyňa priznať menej než na čo jej v skutočnosti vznikol nárok tak ako to vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania v rámci trestného konania. Žalobkyňa spolu žiadala priznať sumu 4.691,96 Eur, ktorá je nižšia než nároky, na ktoré jej vznikol nárok a ktoré vyplývajú z dokladov doložených a zadovážených v rámci tohto konania, ako aj trestného konania. Súd z týchto dôvodov žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Neosvojil si tvrdenia žalovanej strany a mal za to, že žalobkyňa pracovala v pozícii obchodného riaditeľa tak ako je to vyššie konštatované, nebol jej preto správne vyplácaný nárok na mzdu za odpracované obdobie u žalovaného a to rozdiel doplatku za január, február 2019, ako aj celá mzda za obdobie marec - jún 2019. To prečo žalovaný nevyplatil žalobkyni ani podľa neho mzdu vo výške 520,-- Eur, na ktorú podľa žalovaného vznikol žalobkyni nárok a ktorej výšku mala mať vyplatenú za mesiace marec - jún 2019, vysvetliť súdu nevedel. Popieral nadčasy s tým, že tieto si uplatňuje nezákonne, avšak nedoložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci opak. Tvrdil len, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti a pravde a poukazoval na poslednom pojednávaní na výpoveď svedkyne C., ktorá potvrdila, že vypracovávala podklady na základe požiadavky a pokynu B. a G.. Žalobkyňa v konaní nespochybnila tieto tvrdenia a uviedla, že požiadala po skončení pracovného
pomeru ekonómku o vydanie podkladov pre účely súdnych konaní. Z ničoho nevyplýva, že tieto údaje boli sfalšované, prerábané, pozmenené. Naopak aj štatutárny zástupca žalovaného potvrdil, že si zamestnanci viedli evidenciu dochádzky v knihe a podklady na základe tejto evidencie boli následne odovzdávané ekonómke na ďalšie spracovanie. Svedkyňa C. uviedla, že v období pokiaľ pracovala u žalovaného, resp. spracovávala pre žalovaného účtovníctvo, nadčasy nevykazovala, pretože to bolo vecou dohody zamestnancov so zamestnávateľom. Z tohto vyjadrenia mal súd za to, že išlo o peniaze vyplácané na ruku, čo by zodpovedalo aj vyjadreniam strán sporu v rámci konania. Nakoľko žalovaná strana hodnoverným spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalobkyne ohľadom práce nadčas, súd nemal dôvod pochybovať o tvrdeniach a listinách zabezpečených v rámci tohto konania, ako aj v rámci trestného konania a mal za to, že žalobkyni nárok na vyplatenie ňou požadovaných finančných prostriedkov vznikol. Žalobkyňa mala mať u žalovaného minimálnu mzdu vo výške 728,- Eur, nakoľko bola nesprávne zaradená do príslušného stupňa náročnosti podľa pracovnej zmluvy aj podľa charakteru a popisu práce, ktorú pre žalovaného mala vykonávať. Rovnako bolo preukázané, že pracovala aj nad rámec stanoveného pracovného času a preto jej vznikol nárok aj na preplatenie nadčasov. K náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku sa žalovaný nijakým spôsobom nevyjadril, nenamietol to a tiež je možné v rámci nevyplatenia náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku konštatovať, že neozrejmil súdu prečo, keď tento nárok nespochybňoval túto náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobkyne za rok 2019 nevyplatil. Vo vzťahu k doplatku rozdielu do stupňa náročnosti za mesiace január a február omeškanie pri januárovej mzde tak vznikol k 01.03.2019, nakoľko výplatný termín u žalovaného stanovený nebol, teda mzda bola splatná na konci februára. Pri rozdiele doplatku za mesiac február, ktorá výplata bola splatná k 31.03.2019, omeškanie vzniklo k 01.04.2019. Pri ďalších mzdových nárokoch za mesiac marec výplata splatná k 30.04.2019 do omeškania sa žalovaný dostal k 01.05.2019, pri aprílovej mzde táto bola splatná k 30.05., teda omeškanie nastalo k 01.06.2019, pri mzde za mesiac máj výplata bola splatná k 30.06.2019, teda omeškanie nastalo k 01.07.2019 a pri nároku na výplatu júnovej mzdy ide o omeškanie od 01.08.2019 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, pričom odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 písm. h/ CSP). Dôvody podaného odvolania odôvodnil tým, že nesúhlasí s tvrdením súdu, že „bolo nesporné, že žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy bola zaradená na pozíciu obchodný riaditeľ“. Žalovaný v priebehu súdneho konania tvrdil, že žalobkyňa nepracovala na pozícii obchodného riaditeľa, poukázal na fakt, že v pracovnej zmluve došlo k formálnemu označeniu pracovnej pozícii žalobkyne ako „obchodný riaditeľ“. Žalobkyňa nikdy prácu obchodnej riaditeľky nevykonávala. Konkludentne došlo k zmene pracovnej zmluvy, druhy vykonávanej práce žalobkyňou. Žalobkyňa od počiatku vykonávala prácu čašníčky. Pokiaľ súd svoje tvrdenie odôvodnil tým, že vychádzal z vyjadrenia žalobkyne svedka E. G., ako aj z listu žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 03.07.2019, a zároveň uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, ničím nepodložil, nie je to pravdou. Súd pri zisťovaní skutkového stavu vyvodil z výsluchu svedkov také skutočnosti, ktoré z neho nevyplynuli, a zároveň v odôvodnení rozsudku absolútne opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Žalobkyňa v konaní síce tvrdila, že vykonávala prácu obchodnej riaditeľky, avšak na otázku žalovaného, aby popísala konkrétne činnosti, ktoré ak obchodná riaditeľka vykonávala, žalobkyňa uviesť jednoznačne a presvedčivo nevedela. Je nepravdepodobné, aby zamestnanec nevedel bezprostredne a presne opísať aké konkrétne činnosti v práci vykonáva, aký je jeho pracovný deň, atď. Činnosti, ktoré žalobkyňa súdu uviedla, že vykonávala, ako aj tie, ktoré uviedol svedok G. nezodpovedajú a nie sú prácou obchodného riaditeľa. Žalobkyňa nespĺňa ani žiadne kvalifikačné predpoklady na výkon práce na pozíciu obchodného riaditeľa. Opak v konaní žalobkyňa nepreukázala. Súd uviedol, že vychádzal aj z výpovede svedka G., avšak neuviedol, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalovaného a s listinami, ktoré žalovaný v konaní predložil, a zároveň ani neuviedol, prečo tieto tvrdenia a listiny predložené v konaní žalovaným nepovažoval za rozhodné. Podľa žalovaného svedeckú výpoveď svedka G. nie je možné považovať za nestrannú a objektívnu. Svedok potvrdil, že nemá dobrý vzťah so žalovaným, podal aj trestné oznámenie na žalovaného za nevyplatenie mzdy a nadčasov, t. j. obdobných nárokov, ako v prejednávanom prípade. Podľa žalovaného mal svedok G. záujem na tomto konaní. Má za to, že výpoveď svedka G. je nedôveryhodná. So svedkom G. mal žalovaný uzatvorenú pracovnú zmluvu, na základe ktorej svedok vykonával prácu kuchára. Svedok však sám od seba súdu neuviedol, že so žalovaným mal uzatvorenú aj zmluvu o poskytovaní služieb
v oblasti gastronómie, na základe ktorej mu bola mesačne vyplácaná odmena vo výške 1.500,- Eur. Predmetom zmluvy okrem iného bolo poskytovať žalovanému ako objednávateľovi služby spojené s vedením prevádzky, t. j. celej reštaurácie. Teda to, čo tvrdí, že malo byť ako tvrdil predmetom výkonu práce žalobkyne ako obchodnej riaditeľky. K uzatvoreniu tejto zmluvy došlo v roku 2018, teda na začiatku otvorenia reštaurácie, na otvorení ktorej sa spolu so žalovaným podieľali. Považuje výpoveď svedka za účelovú v prospech žalobkyne. Svedok G. pracoval nielen pre žalovaného na pozícii kuchár, ale preňho vykonával aj vedenie celej reštaurácie ako prevádzkar. Aj žalobkyňa potvrdila, že reštaurácia žalovaného bola malá, pracovalo tam okolo 5 ľudí, preto je nelogické, že by žalovaný potreboval kumulovať pozíciu (keď mal uzatvorenú osobitnú zmluvu na pozíciu na prevádzkovanie a vedenie reštaurácie so svedkom G.). Pozícia obchodného riaditeľa v sebe nesie prvky určitej náročnosti, potreby finančných a manažérskych zručností a aj vyšší stupeň vzdelania. Ani jeden z týchto aspektov žalobkyňa nespĺňala a ich plnenie ani žiadnym spôsobom žalobkyňa nepreukázala. Súd sa však vôbec nezaoberal a procesne nevysporiadal s týmito závažnými tvrdeniami žalovaného, ako aj z predloženými listinami a ani neuviedol, či a prečo ich nepovažoval za podstatné. K listu žalovaného zo dňa 03.07.2019 (odpoveď na výzvu žalobkyne), na ktorý poukázal súd, uviedol, že išlo o list žalovaného písaný neperfektným právnym jazykom osobou bez právneho vzdelania a podľa žalovaného mu nie je možné pripísať takú vážnosť, ako to urobil súd prvého stupňa. Namietal, že konštatovanie súdu, ktorý uviedol, že pri priznaní nároku žalobkyne v zmysle žaloby vychádzal aj zo znaleckého posudku, ktorý údajne vychádzal z podkladov zabezpečených v rámci trestného stíhania, toto konštatovanie súdu je neprijateľné a nesprávne. Žalovaný od počiatku rozporuje vierohodnosť znaleckého posudku. Ako vyplynulo z konania, tento bol vypracovaný znaleckou organizáciou na žiadosť vyšetrovateľa a vychádzal z podkladov, ako vyplynulo z výpovede svedkyne C. zo dňa 14.09.2022, ktoré boli ňou účelovo zmenené a nezákonne vytvorené na žiadosť žalobkyne pre účely trestného konania aj tohto civilného konania. Svedkyňa C. nemala právo, aby nezákonne menila listiny a účtovníctvo žalovaného, a to v čase, keď pre žalovaného nepracovala a nemala mať prístup, či žiadnym spôsobom manipulovať s účtovníctvom žalovaného. Tento nezákonný zásah do účtovníctva žalovaného urobila na pokyn žalobkyne. Zápisnica z výsluchu svedkyne C. zo dňa 14.09.2022 je súčasťou tohto súdneho spisu. Je to dôkaz, ktorý preukazuje, že nároky žalobkyne v tomto konaní sú dodatočne nezákonne vyprodukované pre civilné ako pre aj trestné konanie a že žalobkyňa toto „falšovanie listín,, vedome dopustila. Táto výpoveď vnáša jednoznačné pochybnosti o zákonnosti a oprávnenosti výšky a dôvodnosti požadovaných nárokov žalobkyne voči žalovanému. Je zarážajúce, že súd nedovolil vykonať výsluch svedkyne C., čím porušil právo žalovaného na spravodlivé a zákonné konanie a súdnu ochranu. Žalovaný rozporuje všetky nároky žalobkyne, ktoré jej mali údajne vzniknúť v zmysle § 120 ods. 1 ZP. Mzdové ohodnotenie bolo určené presne s ohľadom na výkon práce, ktorú žalobkyňa vykonávala na základe konkludentnej zmeny pracovnej zmluvy na pozícii čašníčky, ktorú reálne vykonávala. Žalovaný nesúhlasí ani s priznaným nárokom žalobkyne za prácu nadčas. Tvrdenia súdu, že žalovaná strana hodnoverným spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalobkyne ohľadom práce nadčas, sú podľa názoru žalovaného nepravdivé a účelové. Žalovaný jednoznačne preukázal, že žalobkyni nevznikol žiaden nárok na nadčas. Predložil súdu e-mail žalobkyne zo dňa 18.06.2019 s prílohami, v ktorom mu žalobkyňa odovzdala dochádzku do práce za seba a ostatných zamestnancov za mesiac apríl 2019 a máj 2019, z ktorých listín je evidentné, že žalobkyňa nemala žiaden nárok na vyplatenie nadčasov. Súd sa s týmto dôkazom nijako nevysporiadal. Zaslanie tejto dochádzky žalovanému potvrdila aj žalobkyňa. Svedkyňa C. uviedla, že mzdy vypracovala podľa podkladov, ktoré dostala od žalobkyne priamo v tom čase a ďalej uviedla, že nadčasy nevyrátavala, lebo k tomu neboli žiadne podklady. Žalobkyňa účelovo manipulovala s dochádzkou bez akejkoľvek kontroly zo strany žalovaného, podklady, z ktorých vychádzala svedkyňa C., jej boli dané žalobkyňou dodatočne, a to potom, ako už svedkyňa C. ani žalobkyňa nepracovali u žalovaného. Minimálne dochádzka za mesiac apríl 2019 a máj 2019 bola dávno spracovaná podľa podkladov, ktoré žalovanému poslala žalobkyňa v čase, keď u neho pracovala. Nárok na prácu nadčas z nich nijako nevyplýva, pretože tento žalobkyni nevznikol. Žalobkyňa nepredložila dôkaz o tom, že by sa nejakých nadčasov od žalovaného domáhala v čase, keď u neho pracovala a tieto jej mali vzniknúť. Žalobkyňa tieto výkazy o evidencii svojej dochádzky vytvorila až následne. Neboli riadne odovzdané účtovnej kancelárií v danom čase, neboli žalovaným podpísané, nijako verifikované. V konaní žalobkyňa nepreukázala nijaký písomný príkaz žalovaného na výkon nadčasov. Žalovaný v konaní tvrdil, že žiaden príkaz na prácu nadčas žalovanej nedal. Opak nepreukázal ani svedok G.. Žalobkyňa nijako vierohodne nepreukázala, že jej vznikol nárok na prácu nadčas, a to aj počas víkendov. Súd sa nijako nezaoberal vyhodnotením žalovaným predložených dôkazov. Vôbec ho nezobral do úvahy, ďalej neskúmal ani neuviedol, prečo ho nepovažoval za podstatný. Podľa žalovaného znalecký posudok zaobstaraného OČTK v trestnom konaní je nesprávny a nezákonný, nie je možné na jeho podklade
založiť opodstatnenosť priznania nároku žalobkyni. Namietal, že súd nepostupoval v zmysle § 191 ods. 1 CSP, nezdôvodnil, prečo niektoré z dôkazov pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa s niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Zákonnými ustanoveniami čl. 6 §, § 185, § 191 ods. 1 CSP sa prvoinštančný súd dôsledne neriadil. Má za to, že nárok žalobkyne nie je dôvodný, v konaní nebol jednoznačne a zákonne preukázaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že „formálne označenie“, ako nazýva žalobca (správne má byť žalovaný) pracovnú pozíciu obchodného riaditeľa, ktorú mala uvedenú v pracovnej zmluve, vykonávala na základe toho, že jej to navrhol konateľ žalovaného E. F., v tej dobe prevádzkovateľ danej reštaurácie Resto na Košickej ulici 2. Jej vzdelanie ako aj jej prax v obore je úplne dostačujúca na výkon danej pracovnej pozície. Je zarážajúce tvrdenie, že na danú pozíciu nemala dostatočné vzdelanie, pričom samotný žalovaný je v danom obore laik. Je len ťažko uveriteľné, že E. G. vykonával kumulovanú funkciu šéfkuchár – kuchár – prevádzkar, čomu nasvedčuje aj pracovná zmluva. Odmieta tvrdenie, že by konával vedenie a manažovanie celej reštaurácie, čo aj potvrdil svojou výpoveďou. Reštaurácia disponovala cca. 50 miestami na sedenie. Pracovnú pozíciu, ktorú jej navrhol konateľ spoločnosti, prijala. Odmieta klamlivé informácie zo strany žalovaného, že pracovná zmluva bola uzavretá „konkludentne“. To, že pán F. časom zistil, že vedúce a manažérske pozície v gastronómii sa nazývajú prevádzkar a nie obchodný riaditeľ, to nie je jej problém, pozícia prevádzkara a taktiež aj obchodného riaditeľa je zaradená minimálne v tretej kategórii podľa náročnosti práce, ktoré určuje Zákonník práce. Na tento skutkový stav bol Miroslav Zvonček upozorňovaný aj zo strany už spomínanej účtovníčky, v tej dobe pani C., ktorá ho vyzývala na prehodnotenie a prepracovanie mzdových podmienok v pracovných zmluvách, a to nielen v prípade žalobkyne, ale aj v prípade všetkých ostatných, ktorí tam pracovali. Nikto z nich nemal vhodnú platovú triedu, ktorá by zodpovedala prislúchajúcej náročnosti práce. Toto bolo tiež preukázané na pojednávaní. Opakovane niekoľkokrát opisovala náplň jej práce na pojednávaní ako aj na výsluchu na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II. pri podávaní trestného oznámenia. Prevádzkovanie reštaurácie si vyžaduje zodpovednú osobu, ktorá má patričné vzdelanie v danom odbore, nakoľko sa jedná o viazanú živnosť. Žalovaný do dnešného dňa nemá v predmete podnikania uvedené reštauračné služby. Bez garanta, v tomto prípade kuchára E. G., by žalovaný E. F. nedostal povolenie prevádzkovať takéto zariadenie. Pokiaľ má správne informácie, jeho sľúbená odmena pre E. G. sa mala prioritne týkať ako zodpovedného vedúceho za kuchyňu pre prípad kontroly. V opačnom prípade by takýto amatér nemohol reštauráciu ani otvoriť a nie to ešte prevádzkovať ju, čo si veľmi dobre uvedomoval. Uviedla, že ona má v oblasti gastronómie dlhodobé skúsenosti, prax a taktiež aj vzdelanie, na základe čoho bola na túto pracovnú pozíciu prijatá. Najväčší konflikt záujmov nastal, keď dôrazne s kuchárom E. G. sa začali E. F. vytýkať nadčasy, ktoré už odmietali vykonávať (nemali ich zaplatené), nevyplatenú mzdu, neodborné narábanie a nakladanie s finančnými prostriedkami a celkový prístup k danej veci. Pán F. to vyriešil tým, že sa im začal vyhýbať, čím ďalej tým menej prevádzku navštevoval. Preto je teraz nehorázne, keď bude tvrdiť, že nevie ako je možné, že im vzniklo toľko hodín nad rámec pracovného fondu. Prevádzka bola otvorená od 08.00 hod. do 21.00 hod. oficiálne, o tom vypovedá dochádzka aj denné uzávierky, ktoré obsahujú časový údaj. Robila ich vždy bezprostredne po uzavretí prevádzky a lepili sa do pokladničnej knihy. Každý podnikateľský subjekt je povinný takéto daňové podklady uchovávateľ minimálne 10 rokov po podaní daňového priznania a mzdové doklady 20 rokov. Podklady, ktoré pravidelne vyhotovovala pre účtovníčku pani C. boli zámerne upravované tak, aby nevzniklo podozrenie, že každý mesiac ona (žalobkyňa) a E. G. pracujú na obdivoch zmenách, pretože toľko odpracovaných nadčasov nie je prípustné a je to nezákonné. Všetci ďalší zamestnanci, ktorým hrozilo podobné prekročenie pracovného fondu mali stanovené také isté podmienky ako oni. Tieto hodiny strávené v práci mali byť vyplácané v hotovosti na ruku, na čom trval E. F.. Je zarážajúce klamstvo, keď teraz samotný konateľ tvrdí, že o žiadnych hodinách nadčasov nie je ani reč a nevie ako mohli vzniknúť. Neoficiálne bola prevádzka otvorená aj dlhšie, pokiaľ boli v reštaurácii zákazníci, čo sa dialo pomerne často. Táto otváracia doba sa týkala aj soboty. Výnimkou bola iba nedeľa, aj to nie každá, keď v tento deň bývali akcie pre uzavretú spoločnosť, poprípade sa robil sponzorský catering pre Inter. Všetko bolo uvedené, bolo preukázané na súde a podložené fotokópiou knihy dochádzky. Evidenciu zamestnancov je povinný viesť každý zamestnávateľ, kniha dochádzky bola umiestnená tak, aby každý zamestnanec pri príchode a odchode mal k nej prístup a mohol sa zapísať. Pokiaľ protistrana namieta vzniknuté nadčasy, E. F. nech doloží originál tejto knihy, ktorý doteraz nikto nevidel, napriek tomu, že bol na tento úkon súdom aj vyšetrovateľov vyzvaný, a to opakovane.
V dochádzke boli pozapisovaní všetci zamestnanci, ktorí tam pracovali, vrátane nej a kuchára E. G.. Tak by sa raz a navždy vysvetlilo, ako bolo možné prekročiť mesačný pracovný fond, a to opakovane pri počte zamestnancov 5. V bode 2.3. protistrana spochybňuje jej nároky, ale paradoxne tvrdí, že keď si dávala dodatočne vypracovať podklady u pani účtovníčky C., dochádzka za mesiac apríl a máj 2019 bola už dávno spracovaná podľa podkladov, ktoré dodala žalovanému v čase, keď ešte pracovala pre danú spoločnosť. Žalovaný mal tieto dokumenty doručiť nasledujúcej firme, ktorá viedla účtovníctvo a mzdy za rok 2019. Ako je teda možné, že žalobkyňa nemá vyplatenú riadnu mzdu minimálne za tieto dva mesiace. Jej požiadavka na pani C. smerovala v čase, keď u žalovaného nepracovala ona ani pán G. a taktiež ani pani účtovníčka C., ktorá ukončila spoluprácu pre danú firmu začiatkom roka 2019, a preto nemohla nezákonne meniť listiny a účtovníctvo žalovaného. O prepočet daných hodín mohla požiadať hociktorú inú účtovnú firmu. Je toho názoru, že súd sa podrobne a zdĺhavo zaoberal jednotlivými dôkazmi predloženými oboma stranami súdneho sporu. Nejedná sa tu o žiadne vnútorné presvedčenie v prospech jednej ani druhej strany. Každý mal možnosť predložiť hodnoverný dôkazový materiál poprípade vyvrátiť jeho polopravdy a klamstvá. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vo veci vytýčil 14 termínov pojednávania, z toho 7 krát bol termín odročený z dôvodu práceneschopnosti advokátky zastupujúcej žalovaného, pričom žalovaný sa ani na žiadne pojednávanie nedostavil, až na jedno, ktoré mu nariadil súd príkazom. Má za to, že bolo rozhodnuté vo veci správne a jej nárok bol jednoznačne preukázaný zákonným spôsobom.
4. Žalovaný sa k písomnému vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.
5. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu postupom podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Na základe podaného odvolania žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. V súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
9. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k jednotlivým zásadným odvolacím námietkam špecifikovaným v podanom odvolaní odvolací súd uvádza: Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza, že „bolo nesporné, že žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy bola zaradená na pozíciu obchodný riaditeľ“, s ktorým tvrdením nesúhlasí a považuje ho za nesprávne a nedôvodné, odvolací súd preskúmaním
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil, že by súd použil takúto formuláciu, súd prvej inštancie v bode 13.1. uviedol: „medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa pre žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.12.2018 do 19.06.2019, kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru, avšak nie okamžitým skončením pracovného pomeru tak, ako to v priebehu konania uvádzal žalovaný, ale s poukazom na konanie, ktoré pred tunajším súdom prebiehalo pod sp. zn. 14Cpr/7/2019“. S prihliadnutím na uvedené teda nemožno túto námietku v podanom odvolaní hodnotiť ako dôvodnú, ale naopak ako účelovú a tendenčnú zo strany žalovaného. Pokiaľ namietal žalovaný v odvolaní, že tvrdil v priebehu súdneho konania, že žalobkyňa nepracovala na pozícii obchodného riaditeľa, poukazujúc, že v pracovnej zmluve došlo len k formálnemu označeniu pracovnej pozície ako „obchodný riaditeľ“ s tým, že takúto prácu žalobkyňa nevykonávala tvrdiac, že malo dôjsť konkludentne k zmene pracovnej zmluvy v druhu vykonávanej práce žalobkyňou, odvolací súd uvádza, že ani túto odvolaciu námietku nemožno považovať za dôvodnú s prihliadnutím na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, ktorý riadne a náležite uviedol v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zistený skutkový stav aj náležite správne vyhodnotil. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi stranami sporu bola uzavretá písomná pracovná zmluva s riadne špecifikovanou pracovnou pozíciou žalobkyne – odchodný riaditeľ, pričom súd správne v odôvodnení rozhodnutia v bode 13.2. uviedol vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, keď je nepochybné, že vychádzal pri vyhodnocovaní zo zisteného skutkového stavu nielen z vyjadrenia žalobkyne, ale aj z písomnej pracovnej zmluvy, zo svedeckej výpovede E. G. ako aj z náplne práce v zmysle pracovnej zmluvy a tiež z obsahu listu zamestnávateľa – žalovaného, ktorý adresoval žalobkyni dňa 03.07.2019. Zároveň správne vyhodnotil, že žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenia žalobkyne, že jej pracovné zaradenie bolo v pozícii obchodný riaditeľ, pričom odvolací súd poukazuje na to, že strana sporu má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť preukázania svojich tvrdení v konaní pred súdom. Tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní, že žalobkyňa nevedela na otázku právneho zástupcu žalovaného jednoznačne a presvedčivo uviesť konkrétne činnosti, ktoré ako obchodná riaditeľka vykonávala, nie sú spôsobilé zvrátiť zistený skutkový stav, ako tento zistil súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania. Pokiaľ ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že súd neuviedol ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalovaného a s listinami, ktoré žalovaný v konaní predložil (pričom bližšie nešpecifikoval, ktoré tvrdenia, a ktoré listiny tým mienil), odvolací súd s prihliadnutím na to, že odvolateľ riadne nešpecifikoval túto odvolaciu námietku, pri posudzovaní tejto námietky vychádzal iba z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, pričom po preskúmaní tohto odôvodnenia mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia náležite uviedol zistený skutkový stav, pričom poukázal aj na dôkazy, z ktorých zistil skutkový stav a zároveň vykonal aj vyhodnotenie zisteného skutkového stavu. Túto odvolaciu námietku preto nemožno považovať za dôvodnú. Pokiaľ ďalej namietal žalovaný svedeckú výpoveď svedka G. s tým, že túto podľa názoru žalovaného nie je možné považovať za nestrannú a objektívnu, odvolací súd zistil, že svedok E. G. bol súdom prvej inštancie vypočutý po poučení zo strany súdu podľa ustanovenia § 196 ods. 2 CSP, pričom z vyjadrenia vyslúchaného svedka je zrejmé, že poučeniu porozumel a vo veci bude vypovedať, následne svedok vo veci vypovedal. Sám uviedol, že pracoval pre žalovaného, pričom mu bola daná okamžitá výpoveď, je vedená exekúcia, vydané rozhodnutie na jeho mzdové nároky, pričom on podával aj trestné oznámenie spolu so žalobkyňou. Len samotná skutočnosť, že svedok bol v spore so žalovaným ako svojím zamestnávateľom, prípadne podával trestné oznámenie na štatutárneho zástupcu žalovaného, nie je spôsobilá automaticky degradovať výsluch svedka v tom smere, že takáto osoba nie je schopná objektívne a nestranne vo veci vypovedať. Svedok bol riadne poučený súdom, je povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, pričom zároveň je úlohou súdu vyhodnocovať v súlade s ustanovením § 191 CSP jednotlivé dôkazy, teda aj výsluch svedka. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že svedok G. mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o poskytovaní služieb v oblasti gastronómie, na základe ktorej mu bola mesačne vyplácaná odmena vo výške 1.500,- Eur, s prihliadnutím na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie a na základe vykonaného dokazovania, je existencia takejto zmluvy v súdenej veci v zásade bez právneho významu, preto súd prvej inštancie správne zameral svoju pozornosť na zistenie skutkového stavu vo vzťahu k žalobkyni; predmetom tohto súdneho sporu nebol pracovnoprávny vzťah medzi svedkom G. a žalovaným. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní sa snažil, podľa názoru odvolacieho súdu, „bagatelizovať“ obsah listu žalovaného zo dňa 03.07.2019, súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní vychádzal okrem iných dôkazov aj z listu žalovaného zo dňa 03.07.2019. Odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že na základe zisteného skutkového stavu mala byť žalobkyňa zaradená do tretieho stupňa náročnosti práce, kde je uvádzaný koeficient v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 Zákonníka práce minimálnej mzdy je 1,4 a teda žalovaná mala byť vyplácaná minimálnou mzdou v sume 728,- Eur mesačne. Správne poukázal na tú skutočnosť, že táto okolnosť vyplynula aj zo záverov znaleckého
dokazovania v rámci trestného konania, kde znalecká spoločnosť zaradila vzhľadom na charakter, popis a náročnosť práce, žalobkyňu do tretieho stupňa náročnosti práce. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol konštatovanie súdu, že vychádzal aj z podkladov zabezpečených v rámci trestného stíhania, s tým, že podľa žalovaného je to neprijateľné a nesprávne a od počiatku rozporuje žalovaný vierohodnosť znaleckého posudku s poukazom na výpoveď svedkyne C. v trestnom konaní, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu zhoduje s konštatovaným skutkovým stavom a jeho vyhodnotením v bodoch 13.3. Súd na pojednávaní dňa 14.02.2023 oboznámil výpoveď svedkyne C., ktorú realizovala v rámci trestného konania. Zápisnicu o výpovedi tejto svedkyne predložil právny zástupca žalovaného až na tomto pojednávaní, pričom zároveň správne súd zamietol návrh na výsluch tejto svedkyne z dôvodov, že žalovaný mal dostatok časového priestoru v konaní pred súdom prvej inštancie už v predstihu navrhnúť výsluch tejto svedkyne a správne vyhodnotil tento návrh, ktorý bol daný právnou zástupkyňou žalovaného až v rámci pojednávania, za účelový, so snahou oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je potrebné uviesť, že pre potreby tohto súdneho konania bolo dostačujúce oboznámenie s výpoveďou svedkyne C. v rámci trestného konania. Pokiaľ žalovaný namietal, že údaje, ktoré boli doložené svedkyni C. žalobkyňou už po tom, čo svedkyňa ako aj žalobkyňa nepracovala u žalovaného, súd správne vyhodnotil, že z ničoho nevyplýva, že tieto údaje boli sfalšované. Odvolací súd vlastnou prieskumnou činnosťou zistil, že údaje, ktoré žalobkyňa doložila v žalobe, a to evidenciu dochádzky z Knihy príchodov a odchodov žalobkyne za žalované obdobie (v spise na č.l. 14 – 18) zodpovedajú údajom, čo sa týka počtu odpracovaných hodín za jednotlivé mesiace údajom, ktoré sa nachádzajú v spise na č.l. 21 až 22, vo vzťahu ku ktorým sa vyjadrovala svedkyňa C., že tieto jej doručila žalobkyňa v období po skončení pracovného pomeru za účelom vypracovania výpočtu mzdy podľa správneho zaradenia do triedy 3, pričom porovnaním so znaleckým posudkom, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania a v spise na nachádza na č.l. 184 až 194, je zrejmé, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku neuvádzal vo vzťahu k žalobkyni vyšší počet odpracovaných hodín za ten, ktorý mesiac ako v prvotnom doklade, ktorý bol priložený k žalobe zo strany žalobkyne (Kniha príchodov a odchodov); v niektorých mesiacoch pre výpočet mzdy pracoval s hodnotou odpracovaných hodín v nižšom rozsahu. Zároveň je potrebné prisvedčiť vyjadreniu žalobkyne aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu, z ktorého možno vyvodiť, že pokiaľ žalovaný namietal čas príchodu a odchodu zaznačených v Knihe príchodov a odchodov, ktoré boli žalobkyňou priložené už v samotnej žalobe, mal možnosť tento dôkaz spochybniť tým, že by bol predložil originál Knihy príchodov a odchodov, čo počas celého súdneho konania, ktoré trvá od 03.02.2020, neurobil. Teda aj túto odvolaciu námietku s prihliadnutím aj na hore uvedené nemožno považovať za dôvodnú. Je zrejmé, že pokiaľ svedkyňa C. vypracovávala opätovne výplatné pásky, zmena nastala len v zaradení žalobkyne do príslušného stupňa náročnosti podľa zmluvy. S prihliadnutím už na vyššie uvedené nemožno prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného. Súd zamietol návrh žalovaného na výsluch svedkyne B. C., ktorej výsluch navrhla právna zástupkyňa žalovaného až na pojednávaní dňa 14.02.2023, pričom z obsahu zápisnice nepochybne vyplýva, že súd uznesením, ktoré bolo vyhlásené na tomto pojednávaní takýto návrh zamietol, zároveň stranám sporu odôvodnil z akého dôvodu zamieta návrh na doplnenie dokazovania, čo vyplýva jednak zo zápisnice, ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 14.02.2023, s ktorým sa odvolací súd oboznámil jeho vypočutím. S odôvodnením, prečo návrh na výsluch svedkyne súd prvej inštancie zamietol, sa odvolací súd stotožňuje. Zároveň je potrebné uviesť, že je to práve súd, ktorý rozhoduje v zmysle § 185 ods. 1, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonaním navrhnutého dôkazu výsluchom svedkyne B. C. nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé a zákonné konanie a súdnu ochranu. Pokiaľ ďalej žalovaný namieta, že v celom rozsahu rozporuje kategorizáciu priznanú zo strany súdu, odvolací súd znova zdôrazňuje, že súd vo vzťahu ku zaradeniu žalobkyne do príslušného stupňa náročnosti pri rozhodovaní vychádzal z pracovnej zmluvy, charakteru a popisu práce, z ďalších dôkazov, ktoré súd uviedol v odôvodnení rozhodnutia, pričom správne dospel k názoru, že žalobkyňa mala byť správne zaradená do tretieho stupňa náročnosti práce, v ktorom stupni mala byť vyplácaná minimálnou mzdou v sume 728,- Eur mesačne. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaného, keď žalovaný nesúhlasí s priznaným nárokom za prácu nadčas s poukazom na to, že súd v odôvodnení rozsudku uviedol „žalovaná strana hodnoverným spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalobkyne ohľadom práce nadčas, ktoré sú podľa žalovaného tvrdeniami súdu nepravdivými a účelovými tvrdiac, že žalovaný preukázal, že žalobkyni nevznikol žiaden nárok nadčas s poukazom na mail žalobkyne zo dňa 18.06.2019, súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav a správne vykonal právne posúdenie v bode 13.5, na základe zisteného skutkového stavu dospel k správnemu záveru, že žalovaná strana hodnoverným spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalobkyne ohľadom práce nadčas a dospel k správnemu záveru, že žalobkyni nárok na vyplatenie ňou požadovaných finančných prostriedkov aj z titulu práce nadčas vznikol. Vo vzťahu k výkonu práce nadčas v konaní vypovedala samotná žalobkyňa, ktorou výpoveďou zdôvodnila rozsah
práce nadčas s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalobkyňa pracovala na prevádzke počas celej doby v rámci pracovného dňa a aj nad čas prevádzkových hodín v prípade, že sa v reštaurácii nachádzali hostia, resp. s prihliadnutím na zabezpečenie cateringových služieb aj mimo prevádzkových hodín, ktoré tvrdenie žiadnym spôsobom zo strany žalovaného, a to ani výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného v konaní spochybnené nebolo, pričom prácu nadčas a aj mimo prevádzkových hodín potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok E. G., z týchto dôvodov sa preto odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne z titulu vyplatenia nadčasov, tak ako to súd uviedol v bode 13.5 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a odvolaciu námietku vo vzťahu k tomuto nároku zo strany žalovaného nepovažuje za dôvodnú. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní v závere namietal nesplnenie povinností súdu s prihliadnutím na ustanovenie § 191 ods. 1 CMP a namieta, že súd pochybil pri hodnotení dôkazov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie s prihliadnutím na zistený skutkový stav, ktorý je dostatočným spôsobom v odôvodnení rozhodnutia uvedený, vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní boli vykonané, odôvodnenie súdneho rozhodnutia rešpektuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, obsahuje skutočnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie súdu, ako aj základnú myšlienkovú líniu, ktorou sa súd riadil, keď dospel k záverom, ktoré sú uvedené v rozhodnutí. Zároveň je odôvodnenie rozhodnutia naformulované tak, že je dostatočne pochopiteľné pre strany sporu a zároveň podľa názoru odvolacieho súdu je aj presvedčivé v tom rozsahu, aby odôvodňoval záver, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia. Odvolací súd rozsudok súdu považuje za vecne správny, preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
10. Odvolací súd ešte uvádza, že pokiaľ žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu je zrejmé, že podal odvolanie aj proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol, avšak v podanom odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu k tomuto výroku; keďže odvolací súd je viazaný jednak rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania a zároveň žalovaný v podanom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, preto sa odvolací súd ani nemohol zaoberať vecnou správnosťou výroku I., okrem skúmania splnenia procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) a keďže vo vzťahu k výroku I. neuviedol žalovaný žiadne odvolacie dôvody, tieto žiadnym spôsobom konkrétne nešpecifikoval, preto sa nimi odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní ani nezaoberal.
11. Zároveň odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu aj závislý výrok o trovách konania, pričom zistil, že súd prvej inštancie vo veci správne aplikoval ustanovenie § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 OSP a keďže žalobkyňa bola úspešnou stranou sporu, správne žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný uhradiť žalobkyni.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, odvolací súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
13. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).