Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_7C-241-2006.pdf
PDF · 121.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/241/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci žalobcov: 1./ L.. O. U., N. G., X.. O. Č.. XX, zastúpeného JUDr. V. W., N. U., D.. Z.. O. Č.. XX, 2./ M. U., N. G., X.. N. Č.. XX, 3./ U. G., N. G., X.. I. H. Č.. XX, 4./ O.. W. G., N. G., X.. I. H. Č.. XX, 5./ L.. M. G., N. G., X.. I. H. Č.. XX, 6./ O. G., N. G., X.. I. H. Č.. XX, 7./ M. O., N. G., X.. R. Č.. XX, 8./ O. S., N. H., Z.. O. Č.. XXX/X-X, 9./ Z. P., N. D. D. P., D. W. Č.. XXX/XX, 10./ W.. L.. P. P., A.., N. G., X.. N. Č.. XXX/X, zastúpeného M.. V. W.Á., N. U., D.. Z.. O. Č.. XX, 11./ F. U., N. Z.Í., X.. R. Č.. XXX/XX, 12./ L.. V. G., N. S.D., W. M. Č.. XXX, Č., 13./ L.. M. U., N. D. D. P., X.. G. Č.. XXX, žalobcovia v 2. až 9., 11., 12. a 13. rade zastúpení žalobcom v 1. rade, proti žalovanému: nezistený vlastník, zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, ul. Búdkova č. 36, v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, takto
rozhodol:
I. Súd u r č u j e, že výlučným vlastníkom parc. reg. „E“ č. XXX , orná pôda o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXXX, Okres A., Obec A., katastrálne územie D. Š., bol ku dňu svojej smrti, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX S. U., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A., D. Š., B.H. Č.. XX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom trovy konania vo výške 242,20 eura na účet žalobcu v 1. rade do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobcovia žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 22.09.2006 žiadali, aby súd určil, že parcela registra ,,E “č. XXX - orná pôda o výmere XXX m2, zapísaná na liste vlastníctva ( LV) č. XXXX, nachádzajúca sa v katastrálnom území ( k.ú) D.Ž. Š. patrí do dedičstva po poručiteľovi S. U., zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Zároveň žiadali priznať trovy konania. Žalobu odôvodnili tým, že v pôvodnom dedičskom konaní, vedenom pod sp. zn. D XXX/XXXX nebola po poručiteľovi prejednaná nehnuteľnosť, a to parcela reg. „E“ č. XXX- orná pôda o výmere XXX m2, k.ú. D. Š., v súčasnosti zapísaná na LV č. XXXX. Ako vlastník tejto parcely je zapísaná Slovenská republika v správe Slovenský pozemkový fond. Parcela reg. „E“ č. XXX sa nachádza v bezprostrednom susedstve parciel č. XXX, XXX V. XXX. Poručiteľ napriek tomu, že sporná parcela č. XXX nebola vedená v katastri nehnuteľností ako jeho vlastníctvo, túto parcelu v dobrej viere, že mu patrí bez prerušenia užíval a obhospodaroval po celý svoj život až do svojej smrti, čo potvrdzuje aj prehlásenia občanov Obce D. Š..
Žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne nevyjadril.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov, č.k. 7C/241/2006-192 zo dňa 03.05.2010 súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietal. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa vyplýva, že žalobcovia nepreukázali
titul nadobudnutia vlastníckeho práva ich právnym predchodcom a zároveň súd mal zato, že neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko mal zato, že nepostačuje dobromyseľnosť bez právneho titulu, napriek tomu, že dlhoročné užívanie pozemku v konaní bolo preukázané, keď svedkovia uviedli, že poručiteľ ako právny predchodca žalobcov užíval danú parcelu najmenej od roku 1940 až do konca 50-tych rokov. Súd mal zato, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, nakoľko vychádzal z toho, že nepostačuje len tvrdenie o bezsporové užívanie a tvrdenie, že nehnuteľnosť patrila starému otcovi, bez konkrétneho dôkazu.
Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/26/2010-248 zo dňa 02.11.2010 bol rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že súd I. stupňa nesprávne na daný prípad aplikoval podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva podľa Stredného občianskeho zákonníka, kde bolo potrebné postupovať podľa Uhorského obyčajového práva, platného na území Slovenskej republiky do 31.12.1950. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že bude povinnosťou súdu I. stupňa skúmať, či na strane predchodcu žalobcov boli naplnené podmienky vydržania podľa Uhorského obyčajového práva.
Súd vec opätovne prejednal v zmysle záverov odvolacieho súdu postupom podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, pripojeným dedičským spisom D 190/1974, 19D 959/2001, D 682/1984, 26D/408/2005, 26D/820/2005, listom vlastníctva č. XXXX, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Prešov OPÚ- 2005/44-235/Ly zo dňa 14.09.2005, pozemnoknižnou vložkou č. XX k.ú. D. Š., pozemnoknižnou vložkou č. XXX k.ú. D. Š., grafickou identifikáciou, parcelným registrom, výsluchom svedkov, a zistil tento skutkový stav:
Nebohý S. U. mal manželku V., rod. T., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a dedičstvo sa viedlo pod sp.zn. D 1521/81 a deti U. U., O. U. , C. U., B. U., V. P., M. U.F.. U. U. zomrel ako slobodný a bezdetný dňa XX.XX.XXXX a dedičstvo po ňom bolo prejednané pod sp.zn. D 682/2984. Dedičstvo po ňom zdedila jeho sestra V. P., ktorá v priebehu konania zomrela a brat B. U.. O. U. zomrela ako bezdetná a slobodná dňa XX.XX.XXXX, ako závetný dedič dedil jej synovec. C. U. zomrel dňa XX.XX.XXXX, dedičstvo bolo prejdnané pod sp.zn. 26D/820/2005. B. U. zomrel dňa XX.XX.XXXX a dedičstvo po ňom bolo prejdnané pod sp.zn. 19D/959/2001.
Nehnuteľnosť, parcela reg. „E“ č. XXX, k.ú. D.. Š., zapísaná na LV č. XXXX, je toho času zapísaná na nezistenom vlastníkovi a ako správca je zapísaný žalovaný.
Obvodný pozemkový úrad v Prešove pod sp.zn. OPÚ/2005/44-235/Ly zo dňa 14.09.2005 schválil register obnovenej evidencie pozemkov, v zastavanom území Obce D. Š..
Žalobcovia súdu spolu so žalobou predložili prehlásenia občanov D. Š., a to M. H., O. N. , M. N. V. M. Z., z ktorých vyplýva, že rodina S. U., ako pôvodného vlastníka parciel č. XXX, XXX , XXX užívala a obhospodarovala tieto parcely, ktoré ležia od rodinného domu až po potok Š., vrátane parcely č. XXX, ako súčasť parcely č. XXX, ktorá bola súčasťou pozemkov, patriacich k O. ( zrušenému v roku 1948), vo vlastníctve predkov S. U. a neskôr S. U..
Žalobca v 1. rade na pojednávaní uviedol, že S. U. mal 6 detí, a to U., O., C., B., V. V. M.. B. U. bol jeho otec. Deti U., O. V. C. , tak isto ako jeho otec B. zomreli. Podľa jeho informácií, U. V. O. nemali žiadnych potomkov, prebehlo dedičské konanie, kde sa dedilo závetom. Má zato, že nehnuteľnosť, parc. reg. „E“ č. XXX patrí do dedičstva po jeho dedovi S. U., a to na základe tvrdenia jeho detí V. P. V. M. U., ktorí mu o tom rozprávali, ako sa daná parcela užívala v minulosti a rovnako na základe prehlásenia svedkov, ktoré súdu v konaní predložil. Dedo užíval túto nehnuteľnosť ako vlastnú, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva, a to k parcele č. XXX, XXX, XXX/X.
Zástupkyňa žalovaného žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, mala zato, že sporná parcela mala samostatné parcelné číslo a bola zapísaná v samostatnej pozemnoknižnej vložke. Vlastníctvo tejto
parcely z listinných dôkazov nesvedčí v prospech právneho predchodcu žalobcov. Má zato, že aj podklady v rámci katastrálneho územia D. Š. svedčili o tom, že nebolo preukázané vlastníctvo právneho predchodcu žalobcov a preto bol v kolónke vyznačený - vlastník neznámy, pokiaľ ide o túto parcelu. Rovnako zástupkyňa žalovaného namietala, že nebol preukázaný objektívny dôkaz o právnom titule, na základe ktorého by bolo možné žalobe žalobcov vyhovieť. Podľa jej názoru nepostačuje len subjektívny pocit právnych nástupcov po nebohom S. U., že bol vlastníkom spornej parcely. Pokiaľ by aj bol užívací stav preukázaný, to nepostačuje. Je potrebné pri takomto titule nadobudnutia vlastníckeho práva preukázať titul, ktorý v konaní preukázaný nebol. Okrem toho poukázala nato, že z výpisov z pozemkovej knihy vyplýva, čo bolo predmetom vlastníctva nebohého S. U., na základe dedičského konania po ňom. Rovnako
poukázala nato, že sporná parcela nebola predmetom dedenia po S. U., rovnako nebola ani zapísaná v pozemkovej knihe v prospech právneho predchodcu žalobcov.
Mala zato, že dobromyseľný vstup do držby právnym predchodcom žalobcov nebol v tomto konaní preukázaný. Žalobcovia si v konaní odvíjajú svoj nárok od dedenia z roku 1922, avšak nemôže byť z tohto dôvodu splnená podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania Právny predchodca žalobcov nadobudol parcely v jeho výlučnom vlastníctve na základe darovacej, ale aj kúpnej zmluvy. To, že si vyporiadával aj ostatné parcely vedel a je preukázané, že z tohto dôvodu nemohol byť dobromyseľný o tom, že mu patrí aj sporná parcela. Zároveň poukázala na konštantnú judikatúru súdov, že je potrebné preukázať pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním objektívne okolnosti, nestačí subjektívne presvedčenie žalobcov. Vzhľadom nato, že počas celého konania nebola preukázaná dobromyseľnosť právneho predchodcu žalobcov, žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú.
Z oznámenia Správy katastra Prešov vyplýva, že parcela KN XXX - k.ú. D. Š. je parcelou reg. „I.“ evidovanou na mape určeného operátu. Na LV č. XXXX bola parcela č. KN - I. Č.. XXX- orná pôda o výmere XXX m2 zapísaná na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Prešove č. OPÚ-2005/44- 235/Ly zo dňa 14.09.2005, ktorým bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov ( ROEP) pre neznámeho vlastníka v správe Slovenského pozemkového fondu. V poznámke LV je údaj
- zápisnica č. XXX, ktorý tam bol zapísaný rovnako na základe citovaného rozhodnutia.
Uvedený údaj prevzal spracovateľ ROEP z registra parciel pozemkovej knihy, kde je pri pozemkovoknižnej parcele mpč. XXX uvedená zápisnica č. XXX. V samotnej pozemkovoknižnej zápisnici táto parcela nie je zapísaná. Z tohto dôvodu, ako jej vlastníka spracovateľ ROEP uviedol neznámeho vlastníka v správe SPF. Pri spracovaní ROEP bol určený operátom mapa pôvodného katastra v mierke 1:2880 z pôvodného merania z roku 1868, reambulovaná v roku 1933, ktorá slúžila ako mapa pozemkovej knihy. Na nej sú zobrazené pôvodné parcely mpč.XXX , XXX, XXX, ako aj pôvodná parcela mpč. XXX, ktorá nie je ich súčasťou.
V konaní vypočutý svedok M. N. uviedol, že si pamätá, keďže je rodák zo Š. aj pôvodné pomery, ktoré sa týkali konkrétne rodiny právnych predchodcov žalobcov, nebohého U., ktorý tam mal mlyn. Okrem mlynu tam boli dve dvierka, ktoré dodnes tam existujú. Vlastníctvo U. bolo ohraničené tým, že z jednej strany išla Š.I. ako miestny potok, popri ňom išiel chodníček, ktorým sa bežne chodilo. Bol prístupný ľuďom, ktorí mali pozemky hore, čiže sa dalo dôjsť k tým pozemkom, ktoré sú aj zakreslené v kópiách máp, ako pozemky s domčekami a záhradami. Tento chodníček išiel až von, pričom miestny potok tiekol popri tom chodníčku, z tohto potoka sa zlievala do mlynského jarku voda, ktorú využívali U.. Na konci tohto pozemku bola taká ryha - mlynský jarok, ktorý bol napustený práve tým potokom, tiekol až na pozemky, kde oni mali svoj mlyn, ktorý slúžil pre tieto potreby. Tam, kde je ohraničená parcela ako mlynským jarkom- Š., toto všetko vždy patrilo U.. Nikto iný tam nič neobhospodaroval. U.I.D. patrila tak parcela č. XXX, kde sa nachádzal mlyn, ako aj parcela č. XXX. Celé toto územie, vrátane mlynského jarku, ktorý popri nich tiekol a ktorý sa napájal na miestny potok, patrila rodine U., najmenej od roku 1940. Okrem toho si nikdy nepamätá, aby existovali ohľadne tejto skutočnosti nejaké spory, alebo žeby si niekto
iný nárokoval na vlastníctvo k tomuto pozemku. U. to mali vždy ohradené, toto aj užívali.
Vypočutý svedok M. H. uviedol, pokiaľ si spomína zhruba 100 m od pozemkov, patriacich rodine U. mali aj oni parcely, ktoré sa odvíjali od jarku po jaroček. Bolo to v celej dĺžke od Š. až hore. Hore sa volalo „ jaroček“, práve preto že to nebol klasický jarok, ale bola to priekopa, ktorá bola keď boli veľké dažde, zlievala sa tam voda. Ich pozemky boli veľmi blízko U., a jeho otec bol pamätník a on ako decko si rovnako pamätá, že sa hovorilo, že celá parcela, kde bol mlyn tak, ako aj mlynský jarok až cez Š., to všetko patrilo rodine U.. Po nahliadnutí do kópie katastrálnej mapy z 29.04.1993 svedok jednoznačne konštatoval, že aj parcela č. XXX jednoznačne patrila U., takto ju aj užívali. Nikdy si nepamätá, aby sa s touto parcelou spomínalo iné meno, rovnako si nepamätá, aby ohľadne tejto parcely boli akékoľvek spory. V 40-tych rokoch a nasledujúcich obec vždy zvykla na jar predať chudobnejším na možnosť pasenia dobytka časti rôznych príloh pozemkov, v ktorých boli priekop , také menej hodnotné. Nikdy v tejto časti, ktorá patrila U. sa toto nestalo.
Vypočutá svedkyňa O. N. zároveň uviedla, že parcela, ktorá bol pod názvom ako „ O.“ bola ohraničená jednak veľkým jarkom a potom „jarečkom“ , ktorý sa napájal a poháňal aj ten mlyn, ktorá sa tam nachádzal. V celosti celá tá parcela bola ohraničená spomínaným jarkom a „jarečkom“ a bol až po potok U.Ý.. Nemala vedomosť o tom, aby niekto iný gazdoval, alebo sa cítil ako vlastník ohľadne tejto parcely. Od kedy žije, pamätá si skutočnosť, že túto parcelu obhospodarovali U..
Súd na pojednávaní dňa 21.09.2012 za prítomnosti všetkých účastníkov konania postupom podľa § 95 O.s.p. pripustil zmenu žalobného petitu v tom znení, že súd :
,, určuje, že výlučným vlastníkom parc. reg. ,,I. Č.. XXX - orná pôda o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXXX, Okres A., Obec A., kat.úz. D. Š. bol ku dňu svojej smrti, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX S. U., D.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A.Š. - D. Š., B. Č.. XX, zomrelého dňa XX. XX.XXXX.
žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
V konaní žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca S. U. začal užívať predmetnú parcelu v roku 1922 a v konaní vypočutí svedkovia v roku 1940. Bolo potrebné posúdiť podmienky, dôvod a plynutie vydržacej lehoty podľa Uhorského obyčajového práva.
Podľa Uhorského obyčajového práva, platného na území Slovenska do 31.12.1950, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda ten, kto má nehnuteľnosť po dobu 32 rokov, ako svoju v pokojnej držbe. Bolo to i napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník vedený niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napr. aj vtedy , ak prevod vlastníctva k nehnuteľnosti nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svoje držby,
teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému, ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom, resp. je vlastníkom. Ďalším zákonným predpokladom bolo uplynutie doby 32 rokov od začiatku držby. K vydržaniu sa nevyžadoval právny titul „ iustus titulus“ , postačovala preukázaná „ malafides“ ako podmienka vydržania . Uplynutím 32 ročnej lehoty nastalo vydržanie aj vtedy, ak držba sa nezakladala na právnom titule. Vydržaniu nemusela prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím. Vydržiteľ nemusel dokazovať titul, tzv. netitul mu musel byť dokázaný inou stranou. Nepoctivosť bránila vydržaniu iba vtedy, ak držiteľ nadobudol držbu nepoctivým spôsobom. Strana, ktorá tvrdila, že vydržanie nenastalo, pretože držiteľ nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon zakazuje, bola povinná dokázať to, čo tvrdí. Dobromyseľnosť nemusela trvať po celý čas, stačilo len na začiatku držby. Držba mohla byť prerušená žalobou preto držiteľovi, ak žaloba bola úspešná.
Podľa obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten , kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju nepretržite v držbe. Musel ju teda užívať vo svojom mene, nie v mene iného, ani nie ako nájomník, prípadne ako požívateľ, alebo užívateľ. Vydržanie sa prerušilo, keď sa pozemkovoknižný vlastník v súdnom spore úspešne domohol proti držiteľovi vydania nehnuteľnosti, ako aj vtedy, keď v priebehu vydržania bola nehnuteľnosť v pozemkovej knihe prepísaná na základe odplatného prevodu na iného. Vydržanie sa v takom prípade neprerušilo, ak nový pozemkovoknižný vlastník vedel, že doba vydržania plynie, alebo o tom nevedel iba z hrubej nedbanlivosti. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu, alebo vedel, že patrí inému, no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je v súlade s právom a je poctivá, opak sa musel preukázať. V prípade pochybností, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá a platila vyvrátiteľná práva domnienka, že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto uvedenú skutočnosť popiera, resp. spochybňuje dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Strana, ktorá tvrdila, že vydržanie nenastalo, pretože držiteľ nadobudol držbu nepoctivým spôsobom, ktorý zákon zakazoval, bola povinná dokázať to, čo tvrdí. Dobromyseľnosť nemusela trvať po celý čas, stačila len na začiatku držby. Držba mohla byť prerušená žalobou proti držiteľovi ak žaloba bola úspešná.
Existenciu takejto žaloby, žalovaný počas konania nepreukázal.
Na danú právnu vec bolo potrebné aplikovať Uhorské obyčajové právo, pričom podľa tohto práva pre posúdenie, či došlo k vydržaniu bolo jednou z podmienok aj plynutie vydržacej doby a rozhodný a podstatný bol okamih vstupu do držby. Od tohto okamihu sa počíta aj plynutie uvedenej vydržacej lehoty.
Poručiteľ S. U. nadobudol „ O. spolu s priľahlými pozemkami podľa výpisu z pozemkovoknižnej vložky č. XX, a to parcely č. XXX, XXX, XXX na X/X- tinu titulom dedenia po svojom nebohom otcovi M. U., zomrelom v roku XXXX. Na X/X -tinu titulom daru a na X/X -tiny titulom kúpy. V súčasnosti sú pozemky vedené Správou Katastra Prešov, k.ú. D. Š., na LV č. XXXX, ako parcely č. XXX, XXX, XXX.
Súd je toho názoru, že poručiteľ S. U. prevzal po svojom otcovi v roku 1922 „ Mlyn“ spolu s priľahlými pozemkami do faktického užívania v roku 1922. Súd v konaní vypočul aj svedkov, ktorí vzhľadom na svoj vek potvrdili držbu a užívanie sporného pozemku, poručiteľom, resp. rodinou U. najmenej od roku 1940. V konaní bolo zistené vypočutím svedkov, že poručiteľ ako právny predchodca žalobcov spornú parcelu ako aj s ňou bezprostredne súvisiace parcely č. XXX, XXX, XXX užíval ako celok. Na parcelách bol postavený „Mlyn“ a súd je toho názoru, že keďže funkčnosť mlyna je neodmysliteľne spojená s potrebou blízkosti vodného zdroja, poručiteľ mal zabezpečený prístup k miestnemu vodnému toku práve cez spornú parcelu. Z výpovede svedkov je jednoznačne zrejmé, že v celej dedine, ako aj blízkom okolí bol poručiteľ známy ako mlynár. Súd uvádza, že aj otec poručiteľa M. U., ktorý zomrel dňa XX. XX.XXXX bol mlynár, súd vychádza pri svojom právnom zhrnutí z vykonaného dokazovania, že poručiteľ „ zdedil“ remeslo po svojom otcovi, teda že možno uviesť, že už aj otec poručiteľa, ktorý bol mlynár parcely v jeho vlastníctve, ako aj spornú parcelu užíval. Sporná parcela bola naposledy v evidencii pozemkovoknižnej vložky ešte v roku 1909, čo je dávno pred smrťou M. U., ktorý zomrel až v roku 1921. V konaní vypočutí svedkovia jednoznačne vo svojich výpovediach uviedli, že rodina U. užívala spornú parcelu so susediacimi parcelami, najmenej od roku 1940, až do konca 50-tych rokov. Rovnako uvedená skutočnosť vyplýva aj z prehlásenia občanov D. Š., ktoré žalobcovia ako prílohu k žalobe predložili. Súd je toho názoru, že poručiteľ zomrel v roku XXXX, až do svojej smrti spornú parcelu nepretržite užíval.
Na danú právnu vec bolo potrebné aplikovať Uhorské obyčajové právo, ktoré platilo na území Slovenskej republiky do 31.12.1950. V tom čase podľa práva, ktoré platilo na území Slovenskej republiky sa vyžadovala dobromyseľnosť iba pri vstupe do držby. Je potrebné zdôrazniť, že pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je oprávnená, opak sa musel preukázať. Je možné konštatovať, že poručiteľ užíval parcely, nielen od roku 1940, čo v konaní potvrdili vypočutí svedkovia, ale aj od roku 1922, od smrti svojho otca, keď zdedil svoje pozemky a bol v dobrej viere, že mu právom patria.
Podľa konštantnej judikatúry súdov, vydržateľ môže spĺňať požiadavku dobromyseľnej držby aj vo vzťahu k pozemkom, ktoré síce neboli zahrnuté v právnom úkone, na základe ktorého vydržateľ nadobudol vlastnícke právo k iným pozemkom, ak sa držby pozemku ujal v dobrej viere, že aj tento pozemok bol v právnom úkone zahrnutý ( Rozhodnutie NS Českej republiky 22Cdo 301/2000.
Súd je toho názoru, že aj v tomto prípade poručiteľ užíval spornú parcelu ako parcelu, bezprostredne súvisiacu s parcelami, ktoré boli v jeho vlastníctve a držby sa ujal dobromyseľne, v dobrej viere, pokračujúc vo výkone povolania mlynára, zdedeného po svojom otcovi.
Podľa rozhodnutia NS Českej republiky 2Cdo /417/1998 oprávnená držba sa nemusí opierať o existujúci právny dôvod. Stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod ( titulus putativus), teda to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.
Žalovaný po celý čas vedenia súdneho sporu uvádzal, že neexistoval právny titul, na základe ktorého by bol právny predchodca žalobcov vlastníkom uvedenej parcely, rovnako namietal, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním nepostačuje subjektívny pocit žalobcov, je to potrebné preukázať objektívnymi okolnosťami.
Súd mal zato, že právny predchodca žalobcov S. U. užíval spornú parcelu v domnení a v dobrej viere, že ju zdedil po svojom otcovi, po ktorom prevzal remeslo a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že aj táto parcela mu vlastnícky patrí. K názoru žalovaného prezentovaného v konaní, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním je potrebné mať titul, súd poukazuje práve na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a na rozsiahlu judikatúru súdov, týkajúcu sa vydržania, kde pre nadobudnutie vlastníckeho práva nemusí existovať právny dôvod, stačí iba domnelý právny dôvod, tzv. titulus putativus.
Súd v konaní vychádzal aj z tvrdení vypočutých svedkov, z potvrdenia občanov D. Š., ktoré žalobcovia v konaní preukázali a pri svojom rozhodovaní mal zato, že žalobe je dôvodné vyhovieť.
Pokiaľ žalovaný tvrdil v konaní opak, bol povinný to preukázať relevantnými listinnými dôkazmi, predložiť súdu o tom dôkazy, čím v konaní podľa názoru súdu neuniesol dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdenia , preto súd žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalobca v 1. rade, ktorý zastupoval počas celého súdneho sporu žalobcov si v tomto konaní uplatnil náhradu trov konania, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 99,58 eura, súdneho poplatku za odvolanie vo výške 99,50 eura a rovnako náhradu cestovného v celkovej sume 241,56 eura, spočívajúcu v dochádzaní na 12 pojednávaní osobným motorovým vozidlom vo vlastníctve žalobcu v 1. rade.
Súd poukazuje na § 73 ods. 3 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku č. 543/2005 podľa ktorého nárok na cestovné má aj osoba zúčastnená na konaní, ktorá býva alebo pracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, ak použila miestny verejný hromadný dopravný prostriedok.
Podľa § 73 ods. 2 , druhá veta Spravovacieho poriadku, ak použil účastník vlastné motorové vozidlo, hradí sa mu cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, okrem prípadov, podľa § 74.
Súd nezistil osobitné okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo potrebné aplikovať § 74 Spravovacieho poriadku a priznal žalobcom náhradu trov, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu, ako aj za odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa, spolu vo výške 199,08 eura ( 99,58 + 99,50).
Rovnako priznal úspešnému žalobcovi v 1. rade náhradu trov, spočívajúcu v náhrade cestovného za účasť na pojednávaniach, avšak iba vo výške cestovného ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, za účasť na pojednávaniach dňa 15.03.2007, 26.10.2009, 23.11.2009, 22.02.2010, 15.03.2010, 12.04.2010, 03.05.2010, 14.09.2010, 18.03.2011, 16.05.2011, 21.09.2012 a dňa 19.11.2012.
Žalobca v 1. rade žiadal priznať cestovné celkovo za 12 pojednávaní, z toho 11 pojednávaní na Okresnom súde a 1 pojednávanie na Krajskom súde. Súd nemôže prekročiť návrh účastníkov a priznať viac, ako sa požaduje, avšak na zdôraznenie a doplnenie odôvodnenia súd uvádza, že žalobcovi v 1.rade patril nárok na cestovné, celkovo za 13 pojednávaní, keďže v konaní pred Krajským súdom sa uskutočnili dve pojednávania, a to dňa 14.09.2010 a vyhlásenie rozsudku dňa 02.11.2010. Súd však priznal náhradu cestovného verejným dopravným prostriedkom iba za 12 pojednávaní tak, ako si to uplatnil žalobca v 1. rade vo svojom vyčíslení trov zo dňa 22.11.2012.
Súd nepriznal úspešnému žalobcovi v 1. rade náhradu cestovného osobným automobilom vo výške 241,56 eura, ale priznal len cestu verejnou hromadnou dopravou.
Zo správy SAD Prešov, a.s., ktorú si súd vyžiadal vyplýva, že základné cestovné na trase Prešov- Košice prevádzkovaných SAD Prešov, a.s. v roku 2007 predstavovalo 47,- Sk, v roku 2008 53,- Sk, v roku 2009 1,8 eur, v roku 2010 1,8 eur, rok 2011 1,85 eur a za rok 2012 1,85 eur. Údaj predstavuje cestovné za jednu cestu.
Súd úspešnému žalobcovi v 1. rade priznal náhradu cestovného za účasť na 12 pojednávaniach spolu vo výške 43,12 eur ( cestovné v roku 2007 3,12 eur, v roku 2009 7,20 eur, v roku 2010 18 eur, v roku 2011 7,40 eur a v roku 2012 7,40 eur).
Spolu náhrada trov konania na ktorú súd žalovaného zaviazal predstavuje cestovné vo výške 43,12 eur a súdny poplatok vo výške 199,08 eur ( 99,58 eur + 99,50 eur), spolu trovy vo výške 242,20 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.