Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-19-2011.pdf
PDF · 135.86 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/19/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu Vanapo, s.r.o., so sídlom Festivalová 802/9, 089 01 Svidník, IČO: 36 455 164, zastúpeného konateľom spoločnosti P. K., právne zastúpeného Prosman a partneri, Advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, 815 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu bývalého Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2011 č. 19912/2010 na základe žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
Žalobu odôvodnil žalobca tým, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné v celom rozsahu pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Žalobca ďalej poukázal na dôvody rozhodnutia žalovaného a zdôraznil, že žalovaný si nesprávne vykladá ustanovenia vyhlášky č. 226/2004 Z.z. a zákona č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu. Žalovaný nesprávne spája podmienku „skutočného vzniku strát" podľa § 1 ods. 4 Výnosu o normách strát liehu s evidenciou rozdielu prijatého liehu podľa vyhlášky č. 226/2004 Z. z. § 14 ods. 2 písm. b), ktoré ustanovenia zároveň cituje.
Podľa žalobcu ustanovenie § 14 ods. 2 vyhlášky č. 226/2004 Z. z. upravuje iba spôsob evidencie prijatého a vydaného liehu a nemožno z neho vyvodzovať, že v prípade, kedy sa rozdiel v množstve pri príjme liehu z technických dôvodov nezistí, tento vôbec nevznikol a nemožno teda uznať dopravné straty. Žalobca ďalej v žalobe argumentuje tým, že právny názor žalovaného, že cez ustanovenia o evidencii príjmu a výdaja liehu obsiahnuté vo vyhláške č. 226/2004 Z. z. nemožno posudzovať nárok na uplatnenie noriem strát, možno oprieť aj o to, že zákon č. 105/2004 Z. z. neobsahuje splnomocňovacie ustanovenie na úpravu uznávania strát liehu pri výrobe, spracovaní, príjme, výdaji, doprave (preprave) liehu vo vyhláške č. 226/2004 Z. z. V zmysle § 7 ods. 2 písm. e) zákona straty liehu pri výrobe, spracovaní, príjme ... uznáva colný úrad a straty uznané colným úradom nesmú byť vyššie ako sú normy strát liehu ustanovené Výnosom o normách strát liehu. Výnos, na ktorý zákon odkazuje ako na právnu normu, kde sú ustanovené normy strát liehu, je vydaný na základe ustanovenia § 9 ods. 7 zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 105/2004 Z. z., podľa ktorého normy strát liehu v liehovarníckych závodoch a u ostatných spracovateľov liehu pre jednotlivé druhy strát vznikajúcich podľa činností uvedených v § 2 ods. 2 písm. c) až g) a uplatnenie týchto strát liehu na účely oslobodenia od spotrebnej dane z liehu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Naproti tomu vyhláška č. 226/2004 Z. z. bola vydaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 105/2004 Z. z., a už z tohto splnomocňovacieho ustanovenia je zrejmé podľa žalobcu, že vyhláška č. 226/2004 Z. z. neupravuje podmienky vzniku nároku na uznanie normovaných strát liehu.
Žalobca vzhľadom na svoje technické možnosti, ale nedisponuje overenou váhou na váženie nákladných automobilov postupoval pri príjme liehu a pri uplatnení normovaných strát liehu pri doprave v súlade so zákonom, Výnosom o normách strát liehu a vyhláškou tak, že pri príjme/preberaní liehu od dodávateľa evidoval množstvo liehu uvedené v dodacom liste od dodávateľa (nie skutočne prevzaté množstvo liehu) a dopravné straty si spolu s ďalšími druhmi strát uplatnil až pri ročnom zúčtovaní liehu vo vzťahu k chýbajúcemu množstvu liehu. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenia § 1 ods. 4 v spojení s ustanovením § 5 ods. 1 a 4 Výnosu, ktoré ustanovenia citoval. Zároveň citoval ustanovenie § ustanovenia § 11 ods. 1, § 10 ods. 10 a § 12 ods. 5, § 14 ods. 2 písm. a), § 9 ods. 1 vyhlášky č. 226/2004 Z. z. a ustanovenia § 38 ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z.. Zdôraznil, že v prípade, že daňový subjekt nemá k dispozícii overenú váhu, čo je jeho prípad, môže rovnako postupovať v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 vyhlášky a množstvo prijímaného liehu zisťuje meraním jeho objemu v overených nádobách alebo stacionárnych nádržiach, objemovej koncentrácie a teploty liehu. Uvedeným spôsobom sa dopravná strata nedá v čase prijatia liehu presne zmerať, určiť a ani oddeliť od manipulačnej straty liehu, ktorá vznikne prečerpaním prijatého liehu do overenej nádrže. Nie je možné presne kvantifikovať ani stratu manipulačnú ani stratu dopravnú. V tomto prípade daňový subjekt pri vedení evidencie prijatého liehu v zázname o príjme a výdaji liehu postupuje v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky. Takto daňový subjekt postupuje aj v prípade, ak preberá lieh u dodávateľa v súlade s ustanovením § 12 ods. 5 vyhlášky.
Podľa žalobcu keďže sa v čase prijatia liehu odberateľom dopravná strata liehu nedala presne určiť a kvantifikovať, ani oddeliť od manipulačnej straty liehu, pričom je nesporné, že reálne vznikla, uplatní sa dopravná strata liehu, rovnako ako manipulačná strata až pri ročnom zúčtovaní liehu. Pre uplatnenie dopravnej straty v danom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady, pretože zákon jednoznačne umožňuje prijať lieh na „objem“, zákon tiež ustanovuje, že pri zisťovaní zásob liehu sa prípadný rozdiel medzi skutočným stavom zásob a zásobami uvedenými v zázname o príjme a výdaji liehu znižuje o výšku skutočne zistených strát, najviac však do výšky normy strát liehu (odkaz na Výnos). Ďalej žalobca splnil zákonný predpoklad, že riadne viedol evidenciu prijatého liehu, základ na výpočet straty použil podľa Výnosu o normách strát liehu a tiež bol splnený predpoklad, že straty skutočne vznikli, pretože bol zistený skutočný rozdiel medzi skutočným stavom a stavom podľa účtovnej evidencie, a súčasne zákon nezakazuje uplatniť si tieto straty pri ročnom zúčtovaní liehu, ak skutočne vznikli. Uplatnenie si dopravných strát pri prijímaní liehu na objem pri ročnom zúčtovaní liehu nie je zákonom zakázané, práve naopak, príslušné právne predpisy vytvárajú pre uplatnenie dopravných strát pri prijímaní liehu na objem pri ročnom zúčtovaní liehu dostatočný predpoklad. Postup správcu dane, ktorým neumožňuje daňovým subjektom uplatniť si dopravné straty pri prijatí liehu na „objem“ je podľa žalobcu v rozpore so zákonom, ako sú v rozpore so zákonom aj všetky rozhodnutia, ktoré z tohto postupu vychádzajú, vrátane dodatočného platobného výmeru a napadnutého rozhodnutia. Takýto postup navyše zakladá aj nerovnosť daňových subjektov pred zákonom.
Žalobca ďalej zdôraznil, že má v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 467/2002 Z. z. platné Povolenie na výrobu liehu a spracovanie liehu v liehovarníckom závode a jeho uvádzanie na trh vydané Ministerstvom pôdohospodárstva SR na prevádzkovanie týchto typov liehovarníckych závodov - samostatný sklad liehu, ovocný liehovar a výrobňa liehovín. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj dodatočného platobného výmeru vidí aj v tom, že správca dane vykonal zisťovanie strát liehu, vrátane výpočtu strát liehu a zúčtovania liehu za dané obdobie osobitne v samostatnom sklade liehu, výrobní liehovín a ovocnom liehovare a nie za daňový sklad ako taký. Čo sa týka posúdenia žalovaného, žalobca poukázal na § 1 ods. 1 Výnosu, ako aj na ustanovenia § 12 ods. 1 písm. e) bod 1 v spojení s ustanovením § 13 ods. 1 písm. e) bod 1 a ustanovením § 7 ods. 2 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z., ako aj na ustanovenie § 24 ods. 1 a 3 citovaného zákona. Z uvedených ustanovení podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že zloženie zábezpeky na daň a vznik daňovej povinnosti, so zohľadnením príslušných strát sa viaže na daňový sklad ako taký a nie na liehovarnícky závod a posudzuje sa vo vzťahu k prevádzkovateľovi daňového skladu. Žalobca argumentoval tým, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sa pri zúčtovaní liehu má v zmysle platných právnych predpisov postupovať tak, že sa vyčíslia všetky druhy strát liehu pre všetky typy liehovarníckych závodov na základe správne a zodpovedne určeného základu na výpočet jednotlivých noriem strát liehu a určí sa celková výška normovaných strát liehu za celý daňový sklad ako súčet všetkých druhov normovaných strát liehu prípustných pre jednotlivé liehovarnícke závody, ktoré sú súčasťou daného daňového skladu za dané obdobie, porovná sa účtovný stav zásob liehu k 30. septembru príslušného kalendárneho roka so skutočným stavom liehu zisteným fyzickou inventúrou vykonanou v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 zákona v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 písm. c) vyhlášky a takto zistené množstvo chýbajúceho liehu sa porovná s celkovou výškou normovaných strát liehu vypočítanou za celý daňový sklad. V prípade, že chýbajúce množstvo liehu je menšie ako celková výška normovaných strát liehu za celý daňový sklad, je toto množstvo liehu oslobodené od dane podľa ustanovenia § 7 ods. 2 písm. e) zákona a z uvedeného množstva chýbajúceho liehu v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 písm. e) bodu 1 zákona nevzniká daňová povinnosť.
Uplatnenie si strát na daňový sklad ako taký nie je zákonom zakázané, práve naopak, príslušné právne predpisy vytvárajú pre uplatnenie strát na daňový sklad ako taký pri ročnom zúčtovaní liehu dostatočný predpoklad. Postup správcu dane, pri ktorom tento neumožnil žalobcovi uplatniť si väčšiu časť straty za výrobňu liehovín, práve v dôsledku uplatnenia noriem strát na jednotlivé liehovarnícke závody, kedy sa väčšia skutočná strata na výrobni liehovín nemohla rozložiť na ostatné liehovarnícke závody, kde bola skutočná strata menšia, nenachádza oporu v zákone a ukracuje žalobcu na jeho právach. V dôsledku tohto nezákonného postupu správcu dane určil nesprávny základ dane, nesprávne vypočítal daň za zdaňovacie obdobie september 2009 a nesprávne určil rozdiel dane za toto zdaňovacie obdobie. Z uvedených dôvodov žalobca považuje právny názor žalovaného, týkajúci sa neuplatnenia noriem strát na celý daňový sklad, uvedený v napadnutom rozhodnutí v tom zmysle, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje nedostatočné a zmätočne odôvodnenie pre vyslovený právny názor je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.
K žalobe sa písomným podaním zo dňa 12. septembra 2011 vyjadril žalovaný, ktorý s poukazom na dôvody napadnutého rozhodnutia navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd v predmetnej veci v súlade s účinnosťou zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, predmetom ktorého je aj postavenie, organizácia, právomoc a pôsobnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ( § 1 ods. 1 písm. b) ) pokračoval v predmetnom konaní pôvodne začatom proti Daňovému riaditeľstvu SR s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ( podľa § 10 ods. 1 vety prvej citovaného zákona ).
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Colný úrad v Prešove, ako prvostupňový správny orgán vydal Dodatočný platobný výmer na spotrebnú daň z liehu dňa 25. februára 2010 pod č. 5720/2010-6238, ktorým určil daňovému subjektu Vanapo, s.r.o., Festivalová 802/9, 089 014 Svidník, základ spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009 a vyrubil spotrebnú daň z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009 vo výške 508 455,02 Eur, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v podanom daňovom priznaní, pričom rozdiel dane je 14 081,69 Eur.
Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že colný úrad vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu v zmysle § 45 ods. 7 Zákona o spotrebnej dani z liehu a o výsledku tejto kontroly vyhotovil protokol zn. 2298/2010-6238 zo dňa 22. januára 2010, ktorý bol prerokovaný s daňovým subjektom dňa 18. februára 2010. Na základe vykonanej daňovej kontroly daňový subjekt určil za zdaňovacie obdobie september 2009 správca dane zistil, že daňový subjekt určil svoju daňovú povinnosť na základe počítačových zostáv vedeného účtovníctva a na podporu svojho tvrdenia doložil doklady, ktorých zoznam je uvedený v súpise kontrolovaných dokladov v protokole. Colný úrad porovnal údaje v daňovom priznaní s údajmi zistenými pri daňovej kontrole, pričom zistil, že základ spotrebnej dane z liehu, ako aj samostatná výsledná daň v daňovom priznaní sa odlišuje od skutočného základu spotrebnej dane z liehu a výslednej výšky spotrebnej dane. Správca dane dospel k záveru, že rozdiel množstva liehu, z ktorého sa platí daň vo výške 14,9904 hl. a vznikol:
- v dôsledku prečerpania normovaných strát v liehovarníckom závode výrobňa liehovín ( + 14,9907 hla. )
- a nesprávnym určením množstva liehu v spotrebiteľskom balení lieh, ktoré bolo v zdaňovacom období september 2009 uvedeného do daňového voľného obehu ( - 0,0003 hla).
Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovú kontrolou colný úrad dodatočným platobným výmerom určil daňovému subjektu základ spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009 v množstve 14,9904 hla 100% alkoholu pri 20°C a vyrubil spotrebnú daň z liehu vo výške 14 081,69 Eur, ktorá sa odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní.
O odvolaní žalobcu, ktoré obsahovalo identické dôvody ako sú uvedené v žalobe, žalovaný ako odvolací orgán rozhodol dňa 16. mája 2011 rozhodnutím pod sp. zn. 19912/2010 podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov tak, že potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov - Dodatočný platobný výmer zn. 5720/2010-6238 zo dňa 25. februára 2010.
Žalovaný poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj na dôvody odvolania žalobcu a skúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo zistil, že colný úrad na základe poverenia na výkon daňovej kontroly začal u odvolateľa dňa 10. novembra 2009 daňovú kontrolu na spotrebnú daň z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009, ktorá bola začatá na základe zápisnice o začatí daňovej kontroly. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly zn. 2298/2010-6238 zo dňa 22. januára 2010. Na základe obsahu Protokol bol s odvolateľom prerokovaný dňa 18. februára 2010, vydal prvostupňový správny orgán dodatočný platobný výmer, ktorým bol odvolateľ zaviazaný na úhradu dane vo výške 14 081,69 Eur.
Žalovaný citoval ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj ustanovenie § 7 ods. 2 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z., ako aj ustanovenie § 12 ods. 5, § 12 ods. 6, § 14 ods. 2 vyhlášky 226/2004 Z.z. Ďalej citoval ustanovenie § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 4 veta prvá výnosu MP SR č. 3301/2004-100 normách strát liehu v liehovarníckych závodoch a u ostatných spracovateľov liehu pre jednotlivé druhy strát a uplatnenie tých strát liehu na oslobodenie od spotrebnej dane z liehu.
Colné riaditeľstvo, ako odvolací správny orgán preskúmalo odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a má za to, že dodatočný platobný výmer bol vydaný v súlade so zákonom. K námietke odvolateľa, konkrétne že nesúhlasí s vypočítanými stratami liehu v samostatnom sklade liehu a vo výrobní liehovín v ročnom zúčtovaní liehu k 30. septembru 2009, nakoľko zastáva názor, že mu nárok na dopravnú stratu prináleží aj napriek tomu, že príjem liehu bol potvrdený u dodávateľa liehu žalovaný uviedol, že vznesenú námietku považuje za právne irelevantnú a stotožňuje sa s právnou argumentáciou colného úradu uvedenou v Dodatku k protokolu zn. 4993/2010-6238 zo dňa 18.02.2010. Ako je zrejmé z vyššie citovaných ustanovení, najmä § 12 ods. 5 vyhlášky č. 226/2004 Z.z., odvolateľ si nemôže v posudzovanom prípade uplatniť dopravnú stratu, nakoľko v období od 01.10.2008 do 30.09.2009 preberal lieh u dodávateľa prostredníctvom splnomocnenej osoby, t.j. za príslušné zdaňovacie obdobie, pričom takýto postup vylučuje uplatnenie si dopravnej straty odvolateľom, ktorý si môže uplatniť len stratu manipulačnú, nakoľko v takom prípade nie je možné jednoznačné stanovenie skutočnej straty liehu vzniknutej počas prepravy od dodávateľa k príjemcovi, pretože množstvo liehu prijatého do samostatného skladu liehu je totožné s množstvom liehu deklarovaného odosielateľom/dodávateľom. Kedže dopravnú stratu, resp. stratu pri doprave liehu
- zistenú u odberateľa liehu, si môže uplatniť len dodávateľ liehu v súlade s § 5 ods. 4 výnosu MP SR, čiže na základe potvrdených dokladov o príjme liehu odberateľom liehu, a keďže v danom prípade sú tieto dve množstvá identické - účtovné množstvo vydaného liehu sa rovná účtovnému množstvu liehu prijatému odvolateľom, (odvolateľ ako odberateľ liehu mal priamo u dodávateľa liehu poverenú osobu na preberanie liehu, t.j. odvolateľ ako odberateľ priamo vo výrobnom závode dodávateľa prevzal rovnaké množstvo liehu ako mu bolo dodávateľom vydané a aké bolo následne uvedené v dodacom liste), nie je možné, aby si v danom prípade ktokoľvek uplatňoval dopravné straty - dodávateľovi straty nevznikli a odberateľ si môže uplatniť len straty manipulačné, ktoré vzniknú následnou manipuláciou s liehom. Colný úrad ako správca dane vyčíslil čerpanie strát v samostatnom sklade liehu na 71,35 %, tzn. chýbajúce množstvo, zistené ako rozdiel medzi účtovným a fyzickým stavom v množstve 1 079,80 I a., predstavuje straty liehu do normy. Ku vzniku daňovej povinnosti vo výške + 14 081,69 € prišlo v dôsledku prečerpania maximálnej, zákonom stanovenej výšky strát liehu v liehovarníckom závode výrobňa liehovín (+ 14,9907 hl a.).
K ďalšej námietke odvolateľa týkajúcej sa spôsobu výpočtu jednotlivých strát konkrétne, že odvolateľ nesúhlasí s čerpaním noriem strát za jednotlivé „liehovarnícke“ závody pokiaľ je ako spoločnosť VANAPO, s.r.o. jedným daňovým skladom, má len jedno povolenie na prevádzkovanie daňového skladu a podáva len jedno daňové priznanie na spotrebnú daň z liehu, prečo by mal čerpať jednotlivé straty za „liehovarnícke" závody osobitne a nie za spoločnosť VANAPO, s.r.o. ako celok, žalovaný uviedol, že podľa § 1 ods. 1 výnosu MP SR normy strát liehu pre každý druh straty liehu pre liehovarnícke závody okrem liehovarníckeho závodu, ktorým je octáreň, sú uvedené v prílohe č. 1 tohto výnosu. Z uvedenej zákonnej definície jasne vyplýva pre colný úrad povinnosť zisťovať normy strát liehu pre každý liehovarnícky závod osobitne - teda osobitne napr. pre samostatný sklad liehu, výrobňu liehovín atd'., a to práve z toho dôvodu, že každý z nich je jedným z typov liehovarníckeho závodu. Uvedeným ustanovením zákonodarca vyjadril snahu o čo najpresnejšie zistenie noriem strát, ktoré môžu v tom ktorom type liehovarníckeho závodu vzniknúť. Podstatou a účelom sledovania a zisťovania strát je, že nie každý druh straty vzniká v každom type liehovarníckeho závodu, napr. strata liehu pri jeho výrobe vzniká vo výrobni liehovín, ale nie v samostatnom sklade liehu, kde naopak môže vzniknúť strata liehu pri jeho skladovaní, a pod.. Snahou zákonodarcu, akýmsi rozdelením typov strát konkrétne podľa typov jednotlivých liehovarníckych podnikov bolo zabrániť umelému percentuálnemu navyšovaniu strát súhrnne za celý daňový sklad, ale skutočne ich rozdeliť podľa jednotlivých typov liehovarníckych závodov a hlavne podľa jednotlivých činností, ktoré sa v nich vykonávajú. V tomto smere sa preto Colné riaditeľstvo SR stotožňuje s právnym názorom colného úradu a to, že colný úrad je oprávnený zisťovať a určovať výšku jednotlivých druhov strát, dôkazom čoho je tiež samotný výnos MP SR, v ktorom sú ustanovené normy pre každý druh straty osobitne (Normou strát podľa § 2 ods. 2 písm. h) zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení neskorších predpisov sa rozumie percentuálne vyjadrenie prirodzených a nezavinených úbytkov pri jednotlivých činnostiach uvedených v písmenách c) až g) tohto paragrafu).
K samotnému meritu veci, na podporu vyššie uvedeného, žalovaný ďalej uvádza, že odvolateľ má povolenie na prevádzkovanie rôznych typov liehovarníckych závodov - samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín a liehovar na destiláty. Zákon č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení neskorších predpisov vo svojom § 2 ods. 3 uvádza, že liehovarníckym závodom na účely tohto zákona sa rozumie závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým je:
- podľa písm. c) liehovar na destiláty, ktorý spracúva ako základnú surovinu ovocie, ovocné vína, hroznové vína, odpady z výroby vína a zo spracúvania ovocia, ako aj borievky, repu, obilie, med, čakanku, alebo pivo na destiláty a tieto plní do spotrebiteľského balenia; výrobné zariadenie neslúži na výrobu surového liehu alebo rafinovaného liehu (ovocný liehovar),
- podľa písm. i) samostatný sklad liehu, závod, ktorý uskladňuje vyrobený alebo nakúpený lieh v úradne overených nádržiach opatrených úradne overenými meradlami na zisťovanie zásob liehu na účely jeho ďalšieho spracovania v liehovarníckych závodoch vlastného podniku alebo vyskladňuje lieh na účely predaja; iná osoba ako výrobca a Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky nesmie skladovať lieh v inom ako spotrebiteľskom balení,
- podľa písm. k) výrobňa liehovín, ktorá spracúva lieh ako základnú surovinu na výrobu liehovín podľa špeciálne zostavených receptúr na jednotlivé druhy liehovín a plní liehoviny do spotrebiteľského balenia.
Aj z uvedenej definície a z citácií jednotlivých ustanovení zákona č. 467/2002 Z. z. vyplýva, že samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín a aj liehovar na destiláty sú osobitnými typmi liehovarníckeho závodu, čo znamená, že v danom prípade má žalobca 3 typy liehovarníckych závodov.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný ako odvolací orgán dospel k záveru, že colný úrad v konaní postupoval v súlade so zákonom, skutočný stav veci bol zistený objektívne, správne posúdil vec po právnej stránke so zachovaním všetkých práv, ktoré odvolateľovi prináležia, pričom v konaní nebolo zistené žiadne porušenie niektorej zo zásad daňového konania.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie ktoré jeho vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože rozhodnutia a postup správneho orgánu boli vydané v súlade so zákonom.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bola dovyrubená spotrebná daň z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009 žalobcovi vo výške 14 081,69 Eur z dôvodu, že daň, ktorá bola uvedená žalobcom v daňovom priznaní sa odlišovala od dane skutočne zistenej daňovou kontrolou.
Ako vyplýva z administratívneho spisu u žalobcu bola vykonaná v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v zmysle, ktorého ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná dňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia ( 15 ods. 13 ) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní alebo v hlásení alebo v dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej kontroly daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
V zmysle § 7 ods. 2 písm. e) zákona č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu, od dane je oslobodený aj lieh v pozastavení dane v množstve pripadajúcom na straty liehu pri výrobe, spracovaní, príjme, výdaji, doprave (preprave) liehu a na prirodzené úbytky liehu, ak sú tieto straty uznané colným úradom alebo správcom dane iného členského štátu; straty uznané colným úradom nesmú byť vyššie, ako sú normy strát liehu ustanovené osobitným predpisom.
Podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 226/2004 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na usporiadanie technologických zariadení na výrobu, spracovanie, skladovanie a prepravu liehu, kontrole množstva liehu, zisťovaní zásob liehu a o spôsobe vedenia evidencie liehu (ďalej len „vyhláška č. 226/2004 Z. z.) ak je odberateľ liehu alebo ním poverená osoba prítomný pri výdaji liehu u dodávateľa liehu a prevzatie liehu potvrdzujú v dodacom liste, príjmový list sa nevystavuje; množstvo liehu uvedené v dodacom liste sa eviduje v evidencii dodávateľa aj v evidencii odberateľa.
Podľa § 12 ods. 6 vyhlášky č. 226/2004 Z. z., straty a prebytky liehu zistené pri jeho preprave sa evidujú spôsobom uvedeným v § 14.
Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky 226/2004 Z. z., pri príjme liehu sa do príjmovej časti záznamu uvedie
a) množstvo liehu uvedené v dodacom liste alebo v sprievodnom dokumente, alebo v jednotnom colnom doklade, alebo v doklade o presune liehu, ak pri príjme liehu nebol zistený rozdiel v porovnaní s údajmi uvedenými v dodacom liste alebo v sprievodnom dokumente, alebo v jednotnom colnom doklade, alebo v doklade o presune liehu,
b) skutočne prevzaté množstvo liehu podľa príjmového listu; ak boli pri príjme liehu zistené rozdiely v porovnaní s údajmi uvedenými v dokladoch podľa písm. a), na týchto dokladoch sa potvrdí skutočne prevzaté množstvo liehu; ak takto zistené rozdiely presiahli dopravnú normu strát alebo ak bol pri príjme liehu zistený prebytok, vystaví sa nový dodací list podľa skutočne prevzatého množstva liehu.
Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky 226/2004 Z.z., pri výdaji liehu sa do výdajovej časti záznamu uvedie
a) množstvo vydaného liehu podľa dodacieho listu,
b) rozdiel medzi dodaným množstvom liehu a skutočne prijatým množstvom liehu podľa dodacieho listu alebo sprievodného dokumentu, alebo jednotného colného dokladu, alebo dokladu o presune liehu a podľa príjmového listu, ak sa pri príjme liehu potvrdí menšie množstvo prijatého liehu, ako je uvedené v dodacom liste alebo sprievodnom dokumente, alebo v jednotnom colnom doklade, alebo v doklade o presune liehu a v príjmovom liste, v zázname sa upraví množstvo vydaného liehu,
c) množstvo liehu podľa príjmového listu, ak sa zistil pri preberaní liehu jeho prebytok.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Výnosu Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 3301/2004-100 o normách strát liehu v liehovarníckych závodoch a u ostatných spracovateľov liehu pre jednotlivé druhy strát a uplatnenie týchto strát liehu na účely oslobodenia od spotrebnej dane z liehu (ďalej len „výnos MP SR") pri inom nakladaní s liehom možno uplatniť stratu len pri doprave liehu, ktorou je rozdiel medzi množstvom vyskladneného liehu dodávateľom a množstvom prijatého liehu odberateľom, ktorý vznikne
a) odparením liehu počas prepravy liehu,
b) neistotou merania určených meradiel u dodávateľa a odberateľa.
Podľa § 5 ods. 2 výnosu MP SR ,sa do straty pri doprave liehu nezapočítava strata pri manipulácii s liehom pri jeho príjme.
Podľa § 5 ods. 4 veta prvá výnosu MP SR, stratu liehu pri doprave liehu možno uplatniť na základe potvrdených dokladov o príjme liehu odberateľom liehu, ak sú na dodacom liste, príjmovom liste alebo na sprievodnom dokumente vyznačené všetky údaje, a to podľa jednotlivých prepravných obalov.
V zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č. 226/2004 Z.z. zásoby liehu vrátane množstva liehu obsiahnutého v zásobách surovín, polotovarov a hotových výrobkov sa zisťujú na základe § 21 ods. 8 zákona č. 105/2004 Z.z. k 30. septembru kalendárneho roka.
Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 226/2004 Z.z. evidencia o výrobe liehu, príjme liehu, použití liehu, zásobe liehu, vydaní liehu a o množstve liehu obsiahnutého v zásobách surovín, polotovarov a hotových výrobkov a samostatná evidencia spotrebiteľského balenia liehu sa vedie na základe § 38 ods. 1 zákona, a to na zázname, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 3 vyhlášky ( Záznam o príjme a výdaji liehu ).
Podľa § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri uzatváraní záznamu podľa § 38 ods. 4 zákona sa
a) porovná príjem liehu a výdaj liehu,
b) zisťuje evidovaná zásoba liehu v merných jednotkách,
c) vykoná fyzická inventúra zásob liehu, surovín, polotovarov a hotových výrobkov.
Skutočná zásoba liehu zistená fyzickou inventúrou tvorí podľa § 15 ods. 2 uvedenej vyhlášky počiatočnú zásobu liehu v príjmovej časti záznamu pre nasledujúce obdobie výroby liehu. V zmysle § 15 ods. 4 vyhlášky sa o uzatvorení záznamu sa vypracuje správa, v ktorej sa
a) porovná príjmová časť záznamu s výdajovou časťou záznamu a uvedie sa množstvo zásob liehu v l a.,
b) uvedie výsledok fyzickej inventúry a skutočná zásoba liehu v l a.,
c) uvedie základ pre výpočet noriem strát liehu vrátane výpočtu noriem strát liehu v členení podľa druhu noriem strát,
d) uvedie celkové množstvo liehu evidované v príjmovej časti záznamu a vo výdajovej časti záznamu.
Podľa § 7 ods. 2 písm. e) zákona č. 105/2004 Z.z. od dane je oslobodený aj lieh v pozastavení dane v množstve pripadajúcom na straty liehu pri výrobe, spracovaní, príjme, výdaji, doprave (preprave) liehu a na prirodzené úbytky liehu, ak sú tieto straty uznané colným úradom alebo správcom dane iného členského štátu; straty uznané colným úradom nesmú byť vyššie, ako sú normy strát liehu ustanovené osobitným predpisom ( § 9 ods. 7 zákona č. 467/2002 Z.z. ).
Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 467/2002 Z.z., normy strát liehu v liehovarníckych závodoch a u ostatných spracovateľov liehu pre jednotlivé druhy strát vznikajúcich podľa činností uvedených v § 2 ods. 2 písm. c) až g) a uplatnenie týchto strát liehu na účely oslobodenia od spotrebnej dane z liehu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej republiky.
Podľa § 9 ods. 8 zákona č. 467/2002 Z.z., ministerstvo po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej republiky môže povoliť výnimku z noriem strát liehu ustanovených všeobecne záväzným právnym predpisom ( všeobecne záväzným právnym predpisom podľa § 9 ods. 7 zákona č. 467/2002 Z.z. je výnos MP SR č. 3301/2004-100 ).
Podľa § 1 ods. 2 výnosu MP SR č. 3301/2004-100 normy strát liehu pre liehovarnícky závod, ktorým je octáreň a ostatných spracovateľov liehu sú uvedené v prílohe č. 2.
Podľa § 6 výnosu MP SR č. 3301/2004-100 použitie noriem strát liehu pri zisťovaní zásob liehu podľa typu liehovarníckeho závodu okrem liehovarníckeho závodu na pestovateľské pálenie ovocia a použitie noriem strát liehu pre ostatných spracovateľov liehu je uvedené v prílohe č. 3.
Vzhľadom na skutočnosť, že žiadna iná platná právna norma, s výnimkou zákona č. 467/2002 Z.z. a výnosu MP SR č. 3301/2004-100, neupravuje problematiku výpočtu strát liehu, respektíve neurčuje povinnosť správcu dane vypočítať straty liehu za daňový sklad ako celok, colný úrad je povinný sa pri výpočte strát bezpodmienečne riadiť uvedenými právnymi normami, určujúcimi normy strát liehu za jednotlivé liehovarnícke závody a nie za daňový sklad - podnik na výrobu liehu ako celok.
V zmysle § 15 ods. 4 vyhlášky č. 226/2004 Z.z. žalobca o uzatvorení záznamu vypracuje správu. Colný úrad Prešov ako správca dane pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2009 zároveň vykonal ročné zúčtovanie liehu k 30. septembru 2009 za obdobie od 01. októbra 2008 do 30. septembra 2009. Správca dane vypočítal normy strát liehu pre každý druh straty liehu podľa § 1 ods. 1 MP SR č. 3301/2004-100, pre liehovarnícke závody, ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 výnosy MP SR č. 3301/2004-100. Pritom vyhádzal z definície liehovarníckych závodov, ktorá je uvedená v § 2 ods. 3 zákona č. 467/2002 Z.z., z ktorého vyplýva, že v prípade prevádzkovateľa daňového skladu, t.j. žalobcu, je liehovarníckym závodom samostatný sklad liehu, liehovar na destiláty a výrobňa liehovín samostatne, nie prevádzkovateľ daňového skladu ako celok. Uplatnenie strát liehu za daňový sklad ako celok nie je v zmysle vyššie uvedených skutočností zákonom povolený.
Na základe vyššie citovaných ustanovení Zákona o spotrebnej dani z liehy, ako aj vykonávacej vyhlášky a výnosu MP SR súd dospel k názoru, že prvostupňový správny orgán - Colný úrad v Prešove, ako aj žalovaný postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky a Výnosu MP SR v celom rozsahu.
Žalovaný ako odvolací orgán sa dostatočne vyporiadal so všetkými námietkami odvolávajúceho sa a k týmto argumentoval logickými závermi a obsahom jednotlivých ustanovení zákona, podľa ktorého sa v daňovom konaní riadil. Dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyvodil správny právny záver a následne rozhodnutie, ktorým bol vydaný dodatočný platobný výmer na spotrebnú daň z liehu, ako aj rozhodnutie o odvolaní odôvodnil, pričom vychádzal z logických argumentov, ktoré vyplývali z dôkazov, ktoré boli počas konania vykonané v rámci daňovej kontroly.
Čo sa týka námietok žalobcu uvádzaných v žalobe aj súd je toho názoru, že pri uplatnení dopravnej straty neboli splnené všetky zákonné predpoklady u žalobcu a správny je záver správcu dane, ako aj žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu v tom zmysle, že z ustanovenia § 12 ods. 5 vyhlášky č. 226/2004 Z.z. jednoznačne vyplýva, že žalobca si nemohol v posudzovanom prípade uplatniť dopravnú stratu, nakoľko žalobca v období od 01. októbra 2008 do 30. septembra 2009 preberal lieh u dodávateľa prostredníctvom splnomocnenej osoby, t.j. za príslušné zdaňovacie obdobie, pričom takýto postup vylučuje uplatnenie si dopravnej straty žalobcom, ktorý si môže uplatniť v tomto prípade len stratu manipulačnú, pretože v takomto prípade nie je možné jednoznačné stanovenie skutočnej straty liehu vzniknutej počas prepravy od dodávateľa k príjemcovi, nakoľko množstvo liehu prijatého do samotného skladu liehu je totožné s množstvom liehu deklarovaným odosielateľom, resp. dodávateľom, nakoľko dopravnú stratu, resp. stratu pri doprave liehu zistenú u odberateľa liehu. Podľa názoru súdu si môže uplatniť dopravnú stratu len odberateľ liehu v súlade s § 5 ods. 4 výnosu MP SR č. 3301/2004-100, teda na základe potvrdených dokladov o príjme liehu odberateľom liehu a keďže v tomto konkrétnom prípade sú tieto dve množstvá identické - účtovné množstvo vydaného liehu = účtovnému množstvu liehu prijatému žalobcom, pretože žalobca ako odberateľ liehu mal priamo u dodávateľa liehu poverenú osobu na preberanie liehu, t.j. žalobca ako odberateľ priamo vo výrobnom závode dodávateľa prevzal rovnaké množstvo liehu ako mu dodávateľom bolo vydané a aké bolo následne uvedené v dodacom liste, nie je možné, aby si v danom prípade žalobca uplatňoval dopravnú stratu, resp. aby si dopravnú stratu uplatňoval dodávateľ, pretože táto nevznikla ani dodávateľovi ani odberateľovi a odberateľ si v tomto prípade môže uplatniť len stratu manipulačnú, ktorá vznikne následnou manipuláciou z liehu.
V tejto súvislosti súd poukazuje na obsah predloženej správy o stave zásob vyrobenom množstve liehu a výpočte noriem strát liehu, z ktorej vyplýva, že žalobca vyčíslil pre liehovarnícky závod samostatný sklad liehu skutočné straty vo výške 1 079,80 l a normované straty vo výške 2 957,90 l a čerpania normovaných strát vo výške 36,51 %. Proti tomu správca dane vyčíslil čerpanie strát na 71,35 %, pričom uvedený rozdiel vznikol rozdielnym určením základu pre výpočet manipulačnej straty a neuznaním dopravnej strát z dôvodu, na ktorý súd poukázal vyššie. Správca dane teda správne vyčíslil pri čerpaní strát v samostatnom sklade liehu výšku čerpania strát na 71,35 %, to znamená chýbajúce množstvo ku vzniku daňovej povinnosti vo výške 14 081,69 Eur, ku ktorému došlo v dôsledku prečerpania maximálnej, zákonom stanovenej výšky straty liehu v liehovarníckom závode výrobňa liehovín.
Čo sa týka ďalšej námietky uvádzanej žalobcom v žalobe, že nesprávne správne orgány posudzovali normy strát liehu pre každý liehovarnícky závod osobitne, teda nie za celkový sklad žalobcu spoločne, aj v tomto prípade sa súd stotožnil s právnym názorom správnych orgánov, ktorý ako základ čerpania normy strát liehu pre každý druh straty pre liehovarnícke závody posudzovali tieto skutočnosti podľa príslušného zákona č. 467/2002 Z.z., z ktorého v zmysle § 2 ods. 3 jednoznačne vyplýva, že liehovarníckym závodom na účely tohto závodu sa rozumie závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým je a to podľa písm. c) liehovar na destiláty, podľa písm. i) samostatný sklad liehu a podľa písm. k) výrobňa liehovín, pričom z uvedenej definície a obsahu jednotlivých citovaných ustanovení zákona vyplýva, že samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín a liehovar na destiláty sú osobitnými typmi liehovarníckeho závodu. To znamená, že v danom prípade správne posudzovali správne orgány u žalobcu straty liehu v troch typov liehovarníckych závodov tak ako to vyplýva z obsahu tohto ustanovenia zákona.
Pritom aj súd zdôraznil obsah ustanovenia § 1 ods. 1 Výnosu MP SR, podľa ktorého normy strát liehu pre každý druh straty liehy pre liehovarnícke závody, okrem liehovarníckeho závodu, ktorým je octáreň, sú uvedené v prílohe č. 1 tohto výnosu sa posudzujú normy strát osobitne, teda za každý závod zvlášť. Aj podľa súdu preto colný úrad ako správca dane postupoval správne a v súlade so zákonom keď normu strát liehu pre každú stratu liehu posudzoval za každý liehovarnícky závod osobitne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval aj súd námietky uvádzané žalobcom v žalobe za nedôvodné s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že správne orgány postupovali pri vyčíslení spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie september 2009 u žalobcu správne. Na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodil žalovaný správny právny záver a následne rozhodnutie, ktoré vydal v tomto konaní aj logicky a dôsledne odôvodnil, postupoval správne a v súlade so zákonom, pričom postupom žalovaného, ako aj správcu dane nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu v tomto konaní.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.