Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11Co-67-2022.pdf
PDF · 133.53 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/67/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, C. D., zastúpený: JUDr. Vladimír Habiňák, advokát, Brezová 10, Košice, proti žalovanej: A. E. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, C. D., zastúpená: Advokátska kancelária Hovan a Hospůdka, s.r.o., M. Gorkého 8, Spišská Nová Ves, IČO: 47 233 419, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 9C/42/2019-351 z 11. novembra 2021,
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom prikázal z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu do výlučného vlastníctva žalobcu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území C. D., obci C. D., G. C. H. I., zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom na Okresnom úrade Spišská Nová Ves, katastrálny odbor, a to: rodinný dom so súpisným číslom XXX nachádzajúci sa na pozemku parcela registra “C“ č. XXX/X, hospodársku stavbu bez súpisného čísla nachádzajúcu sa na pozemku parcela registra “C“ č. XXX/X, pozemok na parcele registra “C“ č. XXX/X - druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 353 m2, pozemok na parcele registra “C“ č. XXX/X - druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 180 m2, pozemok na parcele registra “C“ č. XXX/X - druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18 m2 a pozemok na parcele registra “C“ č. XXX - druh pozemku záhrada o výmere 710 m2; ďalej hnuteľné veci a to: manželskú posteľ, 2 ks komody, policovú skrinku, písací detský stôl, 3 ks jedálenské stoličky, jedálenský stôl, televíznu skrinku, konferenčný stolík, gauč, práčku, sušičku, šatníkovú skriňu, vešiak, botníkovú skrinku, pracovný stôl v garáži, regál v garáži a šuplíkovú skrinku (I. a II.), uložil žalobcovi povinnosť uhradiť záväzok z Úverovej zmluvy č. 0000000000068942 (Hypotéka pre mladých) zo dňa 11.9.2013 uzavretej s Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, so zostatkom vo výške 33.912,49 eura (III.), prikázal z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu do výlučného vlastníctva žalovanej hnuteľné veci a to: televízor Sony, rádio vežu (IV.), uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej na finančné vyrovnanie podielu z bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 27.738,37 eura v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (V.) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (VI.)
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len „BSM“) k ich nehnuteľným a hnuteľným veciam a majetkovým právam, na tom skutkovom základe, že po zániku manželstva so žalovaným rozvodom nedošlo medzi nimi
k jeho vyporiadaniu dohodou. Navrhol preto vysporiadať nehnuteľný majetok a to vyššie uvedený rodinný dom, hospodársku stavbu a pozemky, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX nachádzajúce sa v katastrálnom území C. D., ktorých hodnota bola stanovená na základe znaleckého posudku na 102.000,- eur, osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi, C. XXX J. v hodnote 3.500,- eur, hnuteľný majetok nachádzajúci sa v rodinnom dome v celkovej zostatkovej hodnote 1.260,- eur a hnuteľný majetok nachádzajúci sa u žalovanej v celkovej zostatkovej hodnote vo výške 360,- eur. Do vyporiadania zahrnul aj úver z úverovej zmluvy č. 0000000000068942 zo dňa 11.9.2013 v Prima banke Slovensko, a.s. vo výške 33.912,49 eura ku dňu zániku manželstva a úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000414513 v Prima banke Slovensko, a.s. vo výške 4.000,- eur ku dňu zániku manželstva. Celková hodnota aktív nadobudnutých počas manželstva ku dňu zániku manželstva bola podľa jeho tvrdení v sume 107.120,- eur. Celková hodnota pasív nadobudnutých počas manželstva ku dňu zániku manželstva predstavovala sumu 37.912,49 eura. Ďalej tvrdil, že do rekonštrukcie predmetného rodinného domu patriaceho do BSM investoval svoje výlučné peňažné prostriedky vo výške 31.500,- eur, ktoré nadobudol za trvania manželstva darom od svojej tety A. A. K.. Navrhol, aby nehnuteľnosti, hypotekárny úver a hnuteľný majetok nachádzajúci sa v rodinnom dome boli určené do jeho výlučného vlastníctva a motorové vozidlo, úver v L. E. a hnuteľné veci u žalovanej do výlučného vlastníctva žalovanej. Na vyrovnanie podielov navrhol vyplatiť žalovanej sumu 18.993,75 eura.
3. Súd prvej inštancie spor právne posudzoval podľa ustanovení § 143, § 145 ods. 1 a 2, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vyporiadal veci a majetkové práva patriace do zaniknutého BSM spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním ustálil masu BSM sporových strán. Do vyporiadania BSM zahrnul nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území C. D., nadobudnuté v roku 2013, t.j. počas trvania ich manželstva, kúpou za kúpnu cenu 46.700,- eur, ktorá bola zaplatená z ich spoločných peňažných prostriedkov a sumy 38.000,- eur získanej stranami sporu titulom hypotekárneho úveru. Nespornou bola hodnota predmetných nehnuteľností. Strany sporu sa takisto zhodli na mase hnuteľných vecí (okrem motorových vozidiel) patriacich do BSM a ich zostatkovej hodnote ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva. V bodoch 41. až 45. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil dôvod, pre ktorý do masy BSM nezhrnul motorové vozidlo továrenskej značky Škoda Octavia Combi EČ: C. a motocykel zn. Suzuki. V ďalšej časti zahrnul do masy BSM spoločný záväzok strán z hypotekárneho úveru, ktorého zostatok ku dňu zániku BSM predstavoval sumu vo výške 33.912,49 eura. Pri samotnom vyporiadaní BSM postupoval podľa zásad predpokladaných v ust. § 150 OZ. Pri určení toho, komu z rozvedených manželov prikáže do vlastníctva predmetné nehnuteľnosti prihliadol na to, ako boli upravené práva a povinnosti strán k maloletým deťom na čas po rozvode, na možnosť bývania strán v inej vlastnej nehnuteľnosti, na súčasné sociálne väzby strán a ich majetkové pomery. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaná po odchode zo spoločnej domácnosti so žalobcom bývala aj s deťmi v prenajatom byte a následne (doposiaľ) v rodinnom dome, ktorý vlastnícky patrí jej terajšiemu partnerovi, pričom na strane druhej konštatoval, že ani žalobca nemá možnosť iného bývania vo vlastnej nehnuteľnosti. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že deti strán nežijú v predmetných nehnuteľnostiach po dobu takmer štyroch rokov (minimálne od decembra 2017), z ktorého dôvodu si podľa jeho úvahy, aj s prihliadnutím k ich nízkemu veku v čase opustenia spoločnej domácnosti so žalobcom, vytvorili sociálne väzby hlavne v mieste ich terajšieho bydliska. Zvážil aj skutočnosť, či by bolo v záujme maloletých detí, aby ich matka, ktorej boli zverené do osobnej starostlivosti, bola finančne zaťažená výplatou vyrovnacieho podielu z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý by bol výrazne vyšší než vyrovnací podiel žalobcu. Prihliadol aj na skutočnosť, že žalovaná v čase mimosúdnych rokovaní so žalobcom, hoci mala enormný záujem o predmetné nehnuteľnosti, pripustila možnosť tieto nehnuteľností predať a rozdeliť si výťažok z predaja. Z tohto súd prvej inštancie vyvodil to, že žalovaná mala a má zabezpečené bývanie vrátane bývania pre maloleté deti. Pokiaľ ide o zásluhu na nadobudnutí nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, zohľadnil to, že k ich nadobudnutiu došlo najmä v dôsledku dobrých vzťahov medzi právnou predchodkyňou predchádzajúcich vlastníkov a rodičov žalovanej (aj samotnou žalovanou), ktorých nehnuteľnosť sa nachádza v priamom susedstve. Na strane druhej považoval za nevyhnutné uviesť, že už pred kúpou predmetných nehnuteľností bolo obom stranám zrejmé, že tieto nehnuteľnosti vyžadujú rekonštrukciu, na ktorú poskytla peňažné prostriedky teta žalobcu, pričom aj sama žalovaná poukázala na to, že bez prísľubu finančnej pomoci by nedošlo ani k samotnej kúpe predmetných nehnuteľností. Aj v súvislosti s tým, že v konaní nebolo preukázané, aby niektorý z manželov zanedbával starostlivosť o rodinu a domácnosť, mal za to, že o nadobudnutie predmetných nehnuteľností sa zaslúžili obaja manželia.
Poukazujúc na všetky vyššie uvedené okolnosti prikázal predmetné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu, keďže tento ich užíva, nemá možnosť iného bývania, rovnako ako žalovaná sa aj on zaslúžil o ich nadobudnutie a udržanie, má možnosť získania finančných prostriedkov na vyplatenie podielu žalovanej a jeho styk s maloletými deťmi pochádzajúcimi z manželstva so žalovanou je upravený tak, že deti by mali u neho tráviť pomernú časť každého týždňa v roku. Doplnil, že dôvodom prikázania nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej nemohla byť skutočnosť, že tieto sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve domu jej rodičov, keďže vykonával vyporiadanie medzi stranami sporu ako bývalými manželmi, pri ktorom nie je možné prihliadať na záujmy tretích osôb - susedov vyporiadavaných nehnuteľných vecí. Pokiaľ ide o hnuteľné veci nachádzajúce sa v rodinnom dome patriace do bezpodielového spoluvlastníctva, tieto súd prvej inštancie prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu z dôvodu, že mu boli prikázané predmetné nehnuteľnosti, ako aj z dôvodu, že ide o veci, ktoré od rozvodu manželstva strán sporu doposiaľ užíva žalobca. Ostatné hnuteľné veci nachádzajúce sa u žalovanej prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. V tejto časti uzavrel, že žalobcovi boli do výlučného vlastníctva prikázané veci v celkovej hodnote 115.260,- eur (hodnota nehnuteľností 114.000,- Eur plus hodnota hnuteľných vecí 1.260,- eur) a do výlučného vlastníctva žalovanej hnuteľné veci v celkovej hodnote 170,- eur. Hypotekárny úver bol stranami sporu čerpaný za účelom kúpy nehnuteľností, ktoré boli prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu, z ktorého dôvodu určil za dlžníka tohto úveru žalobcu. Súd prvej inštancie pri vyporiadaní zohľadnil aj skutočnosť, že peňažné prostriedky vo výške 31.500,- eur, nesporne použité na rekonštrukciu rodinného domu patriaceho do BSM, boli výlučným majetkom žalobcu získaným za trvania manželstva titulom daru od jeho tety. Pri posudzovaní toho, či sa jednalo o dar len žalobcovi alebo či boli obdarovaní v tom čase obaja manželia, vychádzal z úmyslu darkyne, ktorá vo svojej svedeckej výpovedi pred súdom uviedla, že finančné prostriedky poskytla ako pomoc pri rekonštrukcii rodinného domu žalobcovi, ktorý je jej synovcom, pričom poukázala na to, že hoci v tom čase mala veľmi dobré vzťahy aj so žalovanou, peniaze by neposkytla cudzím ľudom. Z tohto tvrdenia svedkyne súd prvej inštancie vyvodil jej zrejmý úmysel obdarovať svojho príbuzného, t.j. žalobcu. Skutočnosť, že peňažné prostriedky boli darkyňou poukázané na spoločný účet nepovažoval za relevantnú, keďže účet je len platobné miesto, ktoré nevypovedá o úmysle darcu. Doplnil, že darkyňa poskytla finančné prostriedky v súvislosti s kúpou rodinného domu stranami sporu, o ktorej sa dozvedela počas návštev svojej sestry, ktorá je matkou žalobcu, nenavštevovala teda priamo bývalých manželov, nechodievala k ním za účelom zistenia priebehu rekonštrukcie domu a pod. Uzavrel, že finančnú pomoc poskytla len z dôvodu jej príbuzenského vzťahu so žalobcom a tieto finančné prostriedky tak boli výlučným vlastníctvom žalobcu. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že v období po zániku bezpodielového spoluvlastníctva došlo k čiastočnému splneniu záväzku, ktorý bol predmetom vyporiadania a to z výlučného majetku jedného z bývalých manželov. Záväzok z hypotekárneho úveru, ktorý bol prikázaný žalobcovi, bol po zániku bezpodielového spoluvlastníctva splácaný aj žalovanou z jej výlučných finančných prostriedkov. Žalovaná preukázala a žalobca nenamietal, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva uhradila žalovaná na splatenie hypotekárneho úveru spolu sumu 2.858,42 eura. Zároveň súd prvej inštancie prihliadol na to, že žalovaná zo svojich výlučných prostriedkov po rozvode manželstva strán sporu uhradila za obdobie rokov 2019 až 2021 daň z nehnuteľnosti vo výške po 43,86 eura a poistenie vo výške po 93,- eur, čo žalobca nenamietal s tým, že on tieto poplatky uhradil v roku 2018. Spolu tak žalovaná uhradila sumu 410,58 eura, ktorú prvoinštančný súd taktiež pri vyporiadaní zohľadnil. Napokon prvoinštančný súd prihliadol aj na finančné prostriedky zo spoločného majetku, ktoré boli vynaložené na majetok jedného z bývalých manželov. Žalovaná za trvania manželstva čerpala spotrebiteľský úver vo výške 4.000,- eur, pričom za trvania manželstva strán sporu bolo splatných deväť splátok spolu vo výške 744,75 eura. Na vyššie uvedené skutočnosti prihliadol pri stanovení hodnoty vyrovnavacieho podielu patriaceho žalovanej. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie uviedol, že dôvodom nepriznania náhrady trov konania bol „charakter tohto konania, ktoré sa síce mohlo začať len na návrh, ten však mohol byť podaný aj druhou stranou sporu a súd nie je v tomto konaní viazaný navrhnutým spôsobom vyporiadania predmetu bezpodielového spoluvlastníctva.“
4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil v časti vyporiadania nehnuteľných vecí, ako aj hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v rodinnom dome tak, že ich prikáže do jej výlučného vlastníctva, pričom na vyporiadanie podielov by ju zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 39.124,26 eura. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávnosť skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach spôsobu vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľným veciam, ako aj hnuteľným veciam nachádzajúcim sa v rodinnom dome a vnosu žalobcu do spoločného majetku v podobe investície do spoločnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti
poukázala na to, že poskytuje starostlivosť spoločným deťom vo väčšom rozsahu ako žalobca, keďže dcéra sa odmieta s otcom stýkať. Súd sa podľa nej nedostatočne vysporiadal s východiskovým stavom úpravy styku, s jeho reálnou realizáciou a faktickou situáciou užívania nehnuteľnosti. Zopakovala dôvody rozvodu manželstva, príčiny jeho rozvratu, dôvody, pre ktoré opustila spoločnú domácnosť, a jej ústretovosť pri úprave práv k maloletým deťom. Poukázala na to, že spôsob, akým súd prvej inštancie vysporiadal ich bezpodielové spoluvlastníctvo k nehnuteľným veciam, zakladá potenciál ďalších možných sporov, hlavne medzi žalobcom a rodičmi žalovanej, ktorých nehnuteľnosť susedí so spornou nehnuteľnosťou. Takisto vytkla súdu prvej inštancie to, že v tejto časti nezohľadnil v jej prospech to, že sa ona a jej rodičia výraznou mierou zapríčinili o to, že predmetné sporné nehnuteľnosti nadobudli od ich právnych predchodcov za výrazne výhodnejších podmienok, a to za sumu o 50% nižšiu ako vtedy obvyklú trhovú cenu a to z dôvodu, že sa starali o pôvodnú vlastníčku. Pokiaľ ide o otázku vnosu žalobcu do ich spoločného nehnuteľného majetku, spochybnila záver súdu prvej inštancie, že išlo o peňažný dar vo výške 31.500,- eur poskytnutý výlučne žalobcovi jeho tetou. Rovnako ako v prvoinštančnom konaní argumentovala tým, že žalobca nepoznal kúpnu cenu týchto nehnuteľností, ktorých kúpu menežovala ona spolu so svojou matkou, ako aj dôvodmi, pre ktoré sa rozhodli ich kúpiť – blízkosť starých rodičov a pomoc pri starostlivosti o deti. Výpoveď darkyne peňazí označila za účelovú. Poukázala pri tom na odlišný spôsob, akým svedkyňa darovala žalobcovi peňažné prostriedky na kúpu motorky. Uzavrela, že predmetný finančný dar vo výške 31.500,- eur bol poskytnutý tetou žalobcu A. K. v prospech oboch bývalých manželov na kúpu a rekonštrukciu predmetných nehnuteľností. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na skutkové a právne vady rozsudku, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, správne zistil skutkový stav a vo veci na základe takto zisteného skutkového stavu správne posúdil predmetnú vec a správne rozhodol. Súd prvej inštancie sa podľa neho vo svojom rozsudku vysporiadal s odvolacou argumentáciou žalovanej. V ďalšej časti hodnotil zo svojho pohľadu skutočnosti predchádzajúce dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k ich maloletým deťom, dôvody opustenia spoločnej domácnosti zo strany žalovanej a realizáciu styku s deťmi. K odvolacej argumentácii týkajúcej sa možnosti vzniku susedských sporov s rodičmi žalovanej poukázal na to, že od kedy žalovaná opustila spoločnú domácnosť nedošlo k žiadnym konfliktom medzi žalobcom a žalovanou a rodinnými príslušníkmi žalovanej, s tým, že s otcom a so súrodencami žalovanej má dobrý vzťah a s matkou žalovanej má neutrálny vzťah, čo v rámci susedských vzťahov vylučuje možnosť konfliktov. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej o nadobudnutí predmetných nehnuteľností za výrazne nižšiu cenu. Poukázal na to, že aj on mal dobrý vzťah s predchádzajúcou vlastníčkou. K tvrdeniu žalovanej, že nepoznal hodnotu nehnuteľností, za ktorú boli kúpené, uviedol, že z jej strany išlo o nepochopenie jeho tvrdenia, nakoľko v čase kúpy nehnuteľností vedel, aká je ich cena (minimálne to vyplýva z toho, že podpisoval kúpnu zmluvu), ale z dôvodu dlhého časového odstupu si na pojednávaní nevedel presne spomenúť na presnú výšku kúpnej ceny. Zopakoval, že peňažný dar vo výške 31.500,- eur od darkyne A. A. K. bol darovaný výlučne jemu. Vysvetlil dôvod, prečo bol tento peňažný dar poukázaný na účet žalovanej.
6. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na svojich odvolacích argumentoch. Vyjadrila sa k peňažnému daru. Poukázala pri tom na výpoveď žalobcu v konaní.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.9.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva:
9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP.
10. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.
12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán a svedkov a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán a o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej sumu 27.738,37 eura na vyrovnanie jeho podielu z majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva strán. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť výroku rozsudku a skutočnosti uvedené žalovanou v odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje.
13. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť posúdenia otázok spôsobu vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľným veciam, ako aj hnuteľným veciam nachádzajúcim sa v rodinnom dome a vnosu žalobcu do spoločného majetku v podobe investície do spoločnej nehnuteľnosti. Jej odlišné nazeranie na uvedené otázky je vystavané na presvedčení, že sa vo väčšom rozsahu stará o potreby maloletých detí, že takisto ako žalobca nemá
inú možnosť bývania, že prikázanie predmetných nehnuteľností do vlastníctva žalobcu zakladá potenciál vzniku ďalších sporov s jej rodičmi, ktorí vlastnia susedné nehnuteľnosti, že sa výraznejšou mierou zapríčinila o nadobudnutie týchto nehnuteľností a že finančný dar vo výške 31.500,- eur bol poskytnutý obom manželom.
14. Podľa ust. § 143 OZ v bezpodielovom spoluvlastníctve je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
15. Podľa ust. § 150 OZ pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu nahradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
16. Z ust. § 143 Občianskeho zákonníka vyplýva, že predmetom BSM sú všetky hmotné veci (hnuteľné aj nehnuteľné), ktoré nadobudol niektorý z manželov zákonom dovoleným spôsobom (zmluvou, spracovaním, vydržaním a pod.) za trvania manželstva, okrem vecí nadobudnutých len jedným z manželov dedením, darovaním alebo na základe reštitučných predpisov alebo vecí slúžiacich osobným potrebám alebo výkonu povolania len jedného z manželov. Z toho vyplýva, že z bezpodielového spoluvlastníctva zákon vyníma veci, v prípade ktorých je namieste, aby so zreteľom na spôsob ich nadobudnutia alebo účel, tvorili oddelený (samostatný) majetok manželov, a teda je ustanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že majetok nadobudnutý za trvania manželstva v zásade patrí do BSM. Táto domnienka platí až do doby, kým nie je preukázaný opak. V prípade sporu potom platí, že ten z manželov, ktorý tvrdí skutočnosti, ktoré aj v takom prípade vec z bezpodielového spoluvlastníctva vylučujú, príp. že určitý majetok je v jeho výlučnom vlastníctve a nie v BSM, musí to preukázať a na ňom spočíva dôkazné bremeno ohľadne týchto skutočností (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 4009/2007, 22Cdo 2615/2004 z 19.9.2005).
17. Na rozdiel od vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva dohodou, pri ktorom platí zmluvná voľnosť, v prípade vyporiadania BSM rozhodnutím súdu zákon v ust. § 150 OZ stanovuje zásady vyporiadania, ktoré sú pre súd záväzné. Vzhľadom na charakter hypotézy právnej normy (§ 150 OZ), pod ich záväznosťou však treba rozumieť iba povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo dané skutočnosti, uvedené v príkladnom výpočte ust. § 150 OZ, nevzal do úvahy. Prioritnou zásadou vyjadrenou v zákone je zásada, podľa ktorej „podiely oboch manželov sú rovnaké“. Od tejto zásady sa súd môže odchýliť len výnimočne, najmä vtedy, ak sú dané dôvody definované v zákone. Z právnej úpravy v ust. § 150 OZ vyplýva aj to, že toto ustanovenie obsahuje skutočnosti, pri existencii ktorých sa súd musí odchýliť od uvedenej prioritnej zásady rovnosti podielov oboch manželov (princíp parity)
- aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a povinnosti nahradiť, čo sa zo spoločného vynaložilo na osobný majetok jedného z manželov. Zákon obsahuje aj právnu úpravu, ktorá dáva súdu značnú mieru úvahy, ktoré skutočnosti a do akej miery pri odchýlke od uvedenej zásady rovnosti podielov, vo svojom rozhodnutí zohľadní. Okrem typických skutočností, ktoré súd spravidla v rozhodnutí zohľadní a ktoré zákon v ust. § 150 OZ vymenúva iba príkladmo, ustanovenia zákona umožňujú, aby súd pri vyporiadaní zohľadnil aj iné skutočnosti v zákone nevymenované. Právna úprava sa nevyjadruje ani k výške (sume), ktorú má súd zohľadniť pri ustálení konečného vyporiadania. Ust. § 150 OZ je právnou úpravou, ktorého hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktorá ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v konkrétnej veci, túto sám vymedzil. Snahou zákonodarcu je umožniť tzv. širšie vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pod ktorým sa rozumie vyporiadanie všetkých majetkových hodnôt vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva. Preto súd v rámci vyporiadania BSM vyporiada nielen vzájomné záväzky manželov vyplývajúce z ich spolužitia, ale vyporiada aj záväzky manželov vo vzťahu k tretím osobám. V rámci vyporiadania treba zdôrazniť, že hoci sa vyporiadanie týka aj záväzkov bývalých manželov voči tretím osobám, toto vyporiadanie sa nedotkne vzťahu manželov a tretích osôb; ide totiž o vyporiadanie vzťahov vo vnútri bezpodielového spoluvlastníctva.
18. V danom prípade súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania v súlade so zákonom posúdil základnú otázku rozsahu nehnuteľného a hnuteľného majetku ako aj majetkových práv a záväzkov patriacich do zaniknutého BSM strán, ktorý (rozsah) správne určil podľa stavu v čase zániku BSM, t.j. ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva 7.3.2018, pričom správne ustálil aj (všeobecnú) hodnotu vyporiadavaných spoločných vecí a majetkových práv, vychádzajúc pri tomto posúdení zo zhodných tvrdení strán, prípadne zo znaleckých posudkov. Žalovaná v podanom odvolaní nespochybňovala správnosť zariadenia jednotlivých vecí (nehnuteľných a hnuteľných, ako aj záväzkov) do BSM, namietala len pochybenia v úvahách o spôsobe vyporiadania nehnuteľných a hnuteľných vecí a o vnosoch z oddeleného majetku manželov, ktoré podľa tvrdení žalobcu boli, resp. mali byť vynaložené z jeho výlučných prostriedkov na obstaranie majetku v BSM.
19. Právna úprava výslovne neustanovuje presné kritériá pre rozhodnutie o tom, ktoré časti majetku majú v rámci vyporiadania pripadnúť tomu-ktorému manželovi. Ak v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyjdú najavo rôzne skutočnosti odôvodňujúce prikázanie veci každému z manželov, je vecou úvahy súdu, aké riešenie zvolí a ktorému z manželov konkrétnu vec z bezpodielového spoluvlastníctva prikáže. Táto úvaha súdu musí byť riadne odôvodnená, vychádzať z právne významných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a nesmie byť zjavne neprimeraná, najmä ak pôjde o hodnotnejšie časti majetku. Určujúcim pre rozhodnutie súdu je zásadne hľadisko účelného využitia veci. Ďalšou je zásada rozdelenia jednotlivých častí majetku medzi manželov tak, aby suma, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému na vyrovnanie podielov, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Súd by mal zobrať do úvahy aj hľadiská vyplývajúce z § 150 OZ, najmä potreby maloletých detí a zásluhy manžela na nadobudnutí a udržaní spoločného majetku. Do istej miery možno prihliadať aj na to, ktorý z manželov vec po zániku bezpodielového spoluvlastníctva užíva. Súdy tiež musia dbať na to, aby nebol majetok väčšej hodnoty, a teda aj povinnosť zaplatiť vyššiu sumu na vyrovnanie hodnoty podielov, prikázaný účastníkovi, ktorému jeho majetkové pomery objektívne neumožňujú túto čiastku uhradiť, resp. pre ktorého by jej zaplatenie bolo zvlášť ťaživé. Z § 150 OZ výslovne nevyplýva, akým spôsobom má súd vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva vykonať. Spoločnú vec môže súd predovšetkým prikázať do výlučného vlastníctva niektorého z manželov. Nie je tiež vylúčené, aby pri vyporiadaní bola vec prikázaná do podielového spoluvlastníctva manželov. Spoločný majetok však podľa súdnej praxe zásadne nemožno vyporiadať tak, že súd prikáže do výlučného vlastníctva jedného z manželov nehnuteľnosť postavenú na pozemku vo výlučnom vlastníctve druhého manžela. Ak ide o nehnuteľnosť, možno ju vyporiadať rozdelením medzi manželov alebo prikázaním nehnuteľnosti jednému z nich s povinnosťou zaplatiť druhému náhradu na vyrovnanie podielov. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov však podľa súdnej praxe nemožno nariadiť predaj spoločnej veci a rozdelenie výťažku (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 22 Cdo 1399/2004).
20. Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný tak rozsahom, ako aj dôvodmi odvolania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, ktorému z rozvedených manželov prikáže do vlastníctva nehnuteľné a hnuteľné veci patriace do BSM strán postupoval v súlade so zákonom (§ 143 a nasl. Občianskeho zákonníka) a zásadami ustálenými v súdnej praxi. Jeho úvaha v tejto časti zahrňujúca posúdenie toho ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, s prihliadnutím na starostlivosť o deti, je riadne odôvodnená, vychádza z právne významných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a nie je zjavne neprimeraná, ak v rámci posúdenia veci v tejto časti prihliadol aj na hľadisko účelného využitia veci, pričom v tejto úvahe vyšiel z toho, že predmetné nehnuteľnosti a hnuteľné veci sa v nej nachádzajúce sú od opustenia spoločnej domácnosti zo strany žalovanej v decembri 2017 v užívaní žalobcu, ktorý odvtedy zabezpečuje starostlivosť o ne, ich údržbu a prípadné opravy. Taktiež správne prihliadol na to, že prikázaním týchto vecí žalobcovi sa znížila hodnota samotného vyrovnacieho podielu, ktorá by v prípade ich prikázania do vlastníctva žalovanej bola výrazne vyššia, čím by ju neprimerane finančne zaťažil, aj vzhľadom na to, že prioritne zabezpečuje starostlivosť o maloleté deti. Správne prihliadol aj na skutočnosť, že žalovaná v rámci vyporiadania BSM pripustila možnosť tieto nehnuteľnosti predať. Súd prvej inštancie dospel podľa názoru odvolacieho súdu takisto k správnemu záveru, že o nadobudnutie predmetných nehnuteľností sa zaslúžili obaja manželia, keďže aj sama žalovaná pripustila to, že by bez prísľubu finančnej pomoci zo strany tety žalobcu nedošlo ani k samotnej kúpe predmetných nehnuteľností. V konaní nebolo preukázané, aby niektorý z manželov zanedbával starostlivosť o rodinu a domácnosť. Odvolací súd považuje za nepodstatnú skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti susedia s nehnuteľnosťami vo vlastníctve rodičov žalovanej, keďže obrana žalovanej v tejto časti bola vystavaná na hypotetických tvrdeniach o možných budúcich susedských
konfliktoch. Takisto správne sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou vnosu žalobcu vynaloženého na spoločný majetok strán v podobe jeho vlastných finančných prostriedkov vo výške 31.500,- eur použitých na kúpu a rekonštrukciu predmetných nehnuteľností, keď primárne prihliadol na samotnú autentickú výpoveď darkyne A. A. K., ktorá pred súdom potvrdila tvrdenia žalobcu, že tieto finančné prostriedky boli výlučným majetkom žalobcu získaným za trvania manželstva titulom daru od nej.
21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
22. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
23. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
25. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že i z hľadiska rozhodovania o trovách konania predstavuje spor o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov konanie svojho druhu, výnimočnosť ktorého oproti iným sporovým konaniam je daná jednak neviazanosťou súdu návrhmi strán ohľadne spôsobu ich majetkového vyporiadania, keďže spôsob vyrovnania vzťahu spoluvlastníkov z ich zaniknutého BSM, vyplýva z právneho predpisu (§ 216 ods. 2 CSP) a spočíva tiež v tom, že rozhodnutie, ktorým súd vyporiadáva zaniknuté BSM obvykle (pokiaľ nie sú dané skutočnosti zakladajúce disproporciu podielov) vychádza z rovnosti podielov oboch manželov na spoločnom majetku (§ 150 veta prvá OZ). Je potrebné mať na zreteli tiež skutočnosť, že uplatnenie vyporiadania BSM na súde jedným zo spoluvlastníkov je najčastejšie dôsledkom odlišných predstáv o usporiadaní spoločných majetkových hodnôt a práv oboch spoluvlastníkov, pričom vyporiadanie BSM súdom je preto nevyhnutne v záujme oboch strán, a teda nie len v záujme tej z nich, ktorá podala žalobu na súde. Za tohto stavu nemožno vyvodzovať procesný úspech strany len zo skutočnosti, že strana podala žalobu na súde a súd na jej základe bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadal. I v danom prípade súd pri vyporiadaní BSM strán vyšiel z rovnosti ich podielov na spoločnom majetku. Za tohto stavu odvolací súd nemohol o trovách konania vo vzťahu medzi stranami rozhodnúť podľa ich procesného úspechu, pričom v širších súvislostiach nevzhliadol takú skutočnosť, ktorá by konečné znášanie vlastných trov každou zo strán, činila nespravodlivým. Preto odvolací súd rozhodol o trovách celého konania vo vzťahu medzi stranami tak, že v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna z nich nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)