Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-307-2012.pdf
PDF · 81.19 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/307/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpeného HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12 proti odporcom v rade 1/ P. P., nar. XX. X. XXXX, bytom Q., R. XXXX/XX, v rade 2/ U. Q., nar. X. X.. XXXX, bytom Q., M.R. Q. XXXX/XX, toho času na neznámom mieste, obaja zastúpení opatrovníkom Mesto Martin, v konaní o zaplatenie 1 265,49 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k. 21C/42/2011-113 zo dňa 28. 2. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, určil, že podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 305119 zo dňa 24. 7. 2003 v čl. VI. bod 33 zmluvy, uzatvorenej medzi účastníkmi, podľa ktorej práva banky zo zmluvy sa premlčujú v lehote 10 rokov, je neprijateľná, a teda neplatná, odporcom náhradu trov konania nepriznal.
Po vykonanom dokazovaní ustálil, že pokiaľ si navrhovateľ uplatnil práva zo zmluvy o spotrebnom úvere po uplynutí trojročnej premlčacej doby a odporcovia vzniesli námietku premlčania, neostávalo, len návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 305119, ktorú účastníci uzatvorili dňa 24. 7. 2003, ktorej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzatvorenia. S poukazom na ust. § 897f ods. 3 OZ a ust. § 54 uviedol, že i na zmluvy uzatvorené pred účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (1. 4. 2004), ktorý okrem iného zaviedol do Občianskeho zákonníka právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 a nasl.) je potrebné aplikovať ustanovenia o zvýšenej ochrane spotrebiteľov. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v nadväznosti na čo určil, že podmienka, uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 305119 zo dňa 24. 7. 2003 v čl. VI. bod 33 tejto zmluvy, je neprijateľná, a teda neplatná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s ust. § 151 O.s.p. s tým, že odporcovia si i napriek úspechu v spore náhradu trov konania návrhom neuplatnili, tieto nevyčíslili.
Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie navrhovateľ. Nesúhlasil s právnym posúdením predmetnej úverovej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej. Poukazoval, že zmluva o úvere
bola uzatvorená dňa 24. 7. 2003, pričom § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1. apríla 2004 do 31. 12. 2007, vymedzil, že spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Poukazoval na okamih uzatvorenia zmluvy, skutočnosť, že uvedená právna úprava nezaradila medzi spotrebiteľské zmluvy nepomenované zmluvy, uzatvorené podľa ust. § 51 OZ a ani zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov, teda aj Obchodného zákonníka. Znenie uvedeného ustanovenia bolo zmenené zákonom č. 568/2007 Z.z. až odo dňa 1. 1. 2008, teda po uzavretí úverovej zmluvy. Poukazoval, že vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník vo vzťahu k Obchodnému zákonníku je všeobecným podporným právnym predpisom. Vylúčenie aplikácie Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občiansko-právnej úpravy v obchodnoprávnom vzťahu je právne správne vždy vtedy, ak Obchodný zákonník danú problematiku upravuje komplexne, t.j. napr. inštitút premlčania, ručenia, uznania záväzku, atď.. V danom prípade sa jedná o obchodno-záväzkový právny vzťah a je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a preto i súd mal prípadnú námietku premlčania posudzovať výlučne podľa ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, a to i pokiaľ sa týkalo dĺžky trvania premlčacej doby. Pokiaľ i okresný súd poukazoval na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, táto bola do právneho poriadku SR zavedená až novelou OZ, zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. 4. 2004 a až novelou zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinnou od 1. 7. 2006 došlo k transpozícii Smernice Rady č. 87/102/EHS do právneho poriadku SR. Zastal názor, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať právnu úpravu platnú v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 24. 7. 2003, kedy normy európskych spoločenstiev neboli pre slovenské právne subjekty, vrátane účastníkov predmetnej zmluvy, záväzné. Ďalej uviedol, že pri zmluve o úvere nebola ani zákonom zakotvená povinnosť veriteľa zosúladiť úverovú zmluvu s ust. § 53 a § 54 OZ tak, ako to v zmysle § 879f ods. 3 vyplývalo pre spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 taxatívne v tomto ustanovení vymenované. Ďalej poukazoval i na čl. VI. bod 33 zmluvy o úvere a zastal názor, že v nadväznosti na všetky ním uvádzané skutočnosti pohľadávka navrhovateľa premlčaná nie je. V tejto súvislosti poukazoval i na Nález Ústavného súdu SR PL ÚS 3 z 3. apríla 1996 o všeobecnom zákaze spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení. Tým, že v ústavnom poriadku SR platí zásada, podľa ktorej ten kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. V odvolacom návrhu preto žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie napokon náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu a k námietkam odvolateľa, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 24. 7. 2003 s tým, že k tomuto dňu neboli ešte Smernice Rady č. 93/13/EHS a č. 87/102/EHS transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. do vnútroštátneho zákonodarstva, krajský súd považoval za potrebné poukázať na § 23a zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého typovou zmluvou podľa tohto zákona sa rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo prevzatie inej služby, podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobkov alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu, a podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť, že i v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcami boli v našom právnom poriadku zavedené ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, na ktoré bolo potrebné prihliadať pri uzatvorení každej typovej zmluvy, uzatvorenej vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, a to bez ohľadu na to, či táto bola uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
Je tiež potrebné v tejto súvislosti poukázať i na Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 3/06 zo dňa 6. 11. 2007, z ktorého je možné vyvodiť, že i napriek tomu, že právny vzťah v danom prípade vznikol v roku 2003, nemožno prehliadať, že svojím vznikom a povahou ide o vzťah obdobný vzťahom vzniklým na základe tzv. spotrebiteľských zmlúv, nakoľko je nepochybné, že odporcovia boli v postavení spotrebiteľa a právny predchodca navrhovateľa dodávateľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postup, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitol fakticky v nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne, cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému jednaniu dochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné jednanie pripravený. Pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúseností spotrebiteľa. Preto považoval za potrebné cestou výkladu jednoduchého práva dosiahnuť i v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov, vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti noriem spotrebiteľského práva na Slovensku pred 1. 4. 2004, rovnakú právnu ochranu spotrebiteľov ako v prípade zmlúv, uzatvorených po tomto dátume. Uzavrel, že materiálne nahliadané na pozíciu kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa jeho postavenie nijako nelíšilo od spotrebiteľa, uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv.
V nadväznosti na uvedené krajský súd zastal názor, že okresný súd správne aplikoval normy spotrebiteľského práva i na daný právny vzťah, správne ustálil, že podmienka zavedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 305119 zo dňa 24. 7. 2003 v čl. VI. bod 33 je neprijateľná, a teda neplatná a správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka i v súvislosti s posúdením odporcami vznesenej námietky premlčania nároku navrhovateľa.
Z týchto dôvodov potom jeho rozhodnutie ako správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu nezistil, že by odporcom účelne vynaložené výdavky vznikli, tieto si napokon návrhom neuplatnili, ani nevyčíslili.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .