Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18CoPr-2-2012.pdf
PDF · 116.27 KB
Case nature
Area
Subarea
18CoPr/2/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kupkovej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu S. Z., nar. X.XX.XXXX, bytom K. X., O., zastúpeného JUDr. Milanom Knopom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Krmanova 1, Košice, proti žalovanej Nemocnica s poliklinikou Sv. Jakuba, n.o. Bardejov, zastúpenej JUDr. Petrom Petkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Hlavná 29, Prešov o poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Bardejove č.k. 4C 97/2010-71 zo dňa 16.5.2011 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou domáhal uložiť žalovanej povinnosť poskytnúť mu primerané zadosťučinenie spočívajúce v opätovnom prehodnotení jeho spôsobilosti na výkon pozície rádiologický asistent v jeho zdravotníckom zariadení bez uplatnenia diskriminačného hľadiska z dôvodu „iného postavenia". Zároveň sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 21.000 eur. Žalobný nárok odôvodnil tým, že pracoval u žalovanej v čase od 1.9.1990 do 20.1.2001. Pracovný pomer bol skončený dohodou. V priebehu trvania pracovného pomeru vznikla medzi ním a vtedajším nadriadeným slovná výmena, počas ktorej na adresu nadriadeného použil nevhodný výraz, za ktorý sa ospravedlnil. Po odchode zo zamestnania u žalovanej sa zamestnal v tom istom odbore vo vzdialenejšom meste. S ohľadom na vzdialenosť a matku vo veku 75 rokov sa rozhodol tento pracovný pomer ukončiť. Z internetu sa dozvedel o voľnom pracovnom mieste u žalovanej, ktoré presne zodpovedalo jeho kvalifikácii. Podal si novú žiadosť o prijatie do zamestnania u žalovanej pričom dostal zamietavú a objektívne nepravdivú odpoveď, že toto miesto nie je voľné. Svoje písomné žiadosti opakoval naposledy dňa 10.10.2007, kedy sa znovu uchádzal o pracovné miesto laboranta. Celý čas od 20.1.2001 žil v presvedčení, že vzťahy medzi ním a žalovaným ostali aj po ukončení pracovného pomeru korektné, pričom odpovede žalovanej na jeho žiadosti o prijatie do zamestnania boli vždy zamietavé. Je toho názoru, že dôvodom jeho neprijatia do zamestnania a odmietavý postoj žalovanej voči jeho žiadostiam o opätovné prijatie do pracovného pomeru je tzv. „iné postavenie", chránené antidiskriminačnou legislatívou. Obrátil sa na mediátora. Žalovaná vo vyjadrení mediátorovi uviedla, že dôvodom skončenia pracovného pomeru v minulosti bolo narušenie medziľudských vzťahov pána S. Z. s osobami, ktoré aj v súčasnosti vykonávajú riadiacu funkciu na dotknutom pracovisku. Z tohto dôvodu nepovažuje za vhodné opätovne ho zamestnať v ich organizácii. Vyslovil názor, že žalovaná svojimi dikciami porušila základné práva a slobody chránené ústavou SR, listinami základných práv a slobôd ako aj medzinárodnými zmluvami. Takéto konanie žalovanej považuje za diskriminačné a za porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu. Tvrdil, že žalovaná vo vyjadrení mediátorovi priznala, že práve z dôvodov spočívajúcich v minulosti nechce ho zamestnať. Uplatnenie nemajetkovej ujmy zdôvodnil psychickou ujmou a protizákonným diskriminačným správaním žalovanej.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Bránila sa tým, že je právnym nástupcom Nemocnice s poliklinikou sv. Jakuba v Bardejove, štátnej príspevkovej organizácie. Dôvodom ukončenia pracovného pomeru jej právnej predchodkyne so žalobcom boli však podľa nej iné skutočnosti než tie, ktoré tvrdí žalobca. Tvrdila, že nepoužila diskriminačné ani iné znevýhodňujúce postavenie voči žalobcovi pri odmietnutí zamestnať ho. Využila získané negatívne poznatky zistené výlučne z predchádzajúcej z pracovnej činnosti žalobcu u jej právnej predchodkyne spočívajúce v porušovaní pracovnej disciplíny, neprimeraného správanie sa žalobcu voči nadriadeným pracovníkom, neetické a nemorálne správanie sa voči pacientom a narúšanie kolegiálnych vzťahov so spolupracovníkmi, pre ktoré nikto so spolupracovníkov nechcel so žalobcom pracovať. Práve pri ukončení pracovného pomeru s jej právnou predchodkyňou sa táto správala voči žalobcovi zhovievavo, nechcela mu spôsobiť problémy pri ďalšom zamestnaní sa. Aby žalobca nemal problémy zamestnať sa u iného zamestnávateľa, došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, namiesto rozviazania pracovného pomeru výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny. Poukázala na skutočnosť, že má voľnosť pri výbere svojich zamestnancov a keďže predmetom činnosti je poskytovanie zdravotníckych služieb, kde sú kritériami slušnosť, morálnosť, dodržiavanie pracovnej disciplíny, ktoré atribúty u žalobcu počas výkonu práce u právneho predchodcu absentovali, slobodne sa rozhodla neprijať žalobcu opätovne do pracovného pomeru. Rovnako by postupovala voči každému, u ktorého by mala rovnaké poznatky.
Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval v Nemocnici s poliklinikou Sv. Jakuba v Bardejove, štátnej príspevkovej organizácie od roku 1990 do 31.1.2001. Hneď po nástupe do zamestnania mal zamestnávateľ s ním problémy, ktoré vyplývali nielen z porušovania pracovnej disciplíny, ale aj nevhodného správania voči nadriadeným, spolupracovníkom a pacientom. Po vulgárnom vyjadrení sa žalobcu na adresu primára, ale aj po opakovane riešených sťažnostiach pacientov na jeho prácu, ktoré museli byť zo strany predchodkyne žalovanej aj riešené, po sústavnom riešení sťažností na žalobcu zo strany spolupracovníkov, ktorí odmietali so žalobcom pracovať, bol so žalobcom rozviazaný pracovný pomer dohodou. K takémuto ústretovému kroku, podľa vyjadrenia žalovanej, prikročil jej právny predchodca voči žalobcovi iba z dôvodu, že v prípade výpovede pre opakované porušenie pracovnej disciplíny by mal problémy sa zamestnať u iného zamestnávateľa. Zhovievavosť odôvodnila žalovaná tým, že si vážili otca žalobcu, ktorý dlhé roky pracoval v nemocnici ako primár. Skutočnosti porušovania pracovnej disciplíny, sťažnosti na výkon jeho práce vo vzťahu k pacientom, narúšanie kolegiálnych vzťahov žalobcu v mal preukázané z výpovedí svedkov MUDr. U. Z., primára rádiologického oddelenia, vedúceho laboranta X. K., MUDr. Q. V., U. Z., Ing. A. S., ale aj z listinných dôkazov. Ďalej zistil, že pracovné miesto o ktoré sa žalobca uchádzal opakovanou žiadosťou o prijatie do zamestnania bolo zrušené v roku 2007, pretože zariadenie prešlo na informačný systém PACS nahrádzajúci nutnosť zamestnávať zamestnancov v pozíciách rádiologický asistent. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval a urobil právny rozbor ustanovení čl. l Dohovoru MOP č. III. z 25.6.1958, § 41 ods. 8, § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. l, § 6 ods. l, 2, § 9 , § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, žeby žalovaný pri posúdení jeho žiadosti o prijatie do pracovného porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Nezistil, žeby žalovaná postupovala u inej osoby inak ako k žalobcovi. Tvrdenie žalovanej, že práca, o ktorú sa žalobca v jeho zariadení uchádzal a ktorá vyžaduje schopnosť pracovať v kolektíve a pacientmi, čo žalobca v minulosti nepreukázal, považoval za dostatočný dôvod na to, že žalobcu do pracovného pomeru neprijala. Vyslovil právny názor, že je výlučným právom žalovanej rozhodnúť sa, koho príjme, resp. nepríjme do zamestnania, pokiaľ má zistené pre to dostatočné dôvody. Postup žalovanej na základe vykonaných dôkazov považoval za postup, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou so záverom, že zo strany žalovanej nedošlo vo vzťahu k žalobcovi k diskriminácii a nezistil žiadne porušenia právnych predpisov zo strany žalovanej, na ktoré sa žalobca odvolával. Pokiaľ žalovaná nemala záujem prijať žalobcu do pracovného pomeru, stalo sa tak nie v dôsledku diskriminácie žalobcu, ale v dôsledku nie celkom uspokojivých pracovných výsledkov žalobcu po dobu takmer 11 rokov práce v zdravotníckom zariadení jej právneho predchodcu, na rovnakom pracovnom mieste rádiologického laboranta, ako aj v dôsledku častých konfliktov s kolegami a hrubým porušením pracovnej disciplíny vo vzťahu k nadriadenému, ktoré skutočnosti mal preukázané z výpovedí svedkov K. a Z., ktorí so žalobcom po dlhé roky spolupracovali. Žalobca nepreukázal, žeby bol znevýhodnený pri posudzovaní jeho žiadosti o prijatie do pracovného pomeru oproti ostatným uchádzačom o zamestnanie. Subjektívny názor žalobcu že bol diskriminovaný nie je dôvodom pre záver súdu, že vo vzťahu k nemu došlo k diskriminačnému postupu zo strany žalovanej a k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodne nezamestnať uchádzača o zamestnanie, ktorého nechce zamestnať na základe objektívnych skutočností. Takéto správanie zamestnávateľa podľa názoru súdu prvého stupňa nespĺňa obsah a účel zákonnej úpravy antidiskriminačných predpisov. Žalovaná nezamestnala žalobcu iba na základe toho, čo v konaní vyšlo najavo a sledovala cieľ a záujem na udržaní pracovnej morálky a pozitívnych vzájomných vzťahov jeho zamestnancov na rádiologickom oddelení. Považoval zamietavé písomné odpovede žalovanej na žalobcove žiadosti o prijatie do pracovného pomeru za primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Naopak zistil, že žalovaná bola k žalobcovi ohľaduplná a nikdy sa nevyjadrila tak, že to žalobca mohol dôvodne pocítiť ako zásah do svojej integrity. Žalovaná v konaní vyvrátila tvrdenie žalobcu, že jediným dôvodom, pre ktorý žalobcu nezamestnala bolo iba jeho chvíľkové zlyhanie spred mnohých rokov. Preukázala, že žalovaný mal neustále pracovné konflikty s nadriadenými pracovníkmi, bol neustále, takmer každý deň slovne a viackrát aj písomne upozornený, resp. aj prejednávaný v súvislosti s plnením pracovných povinností. Zároveň bolo preukázané, že voľné pracovné miesto na pozícii rádiologický asistent ( laborant) bolo voľné iba v období niekoľkých mesiacov roku 2007. Po prijatí systému PACS už nebolo obsadené žiadnym iným uchádzačom. Odmietnutie žiadosti takého uchádzača o zamestnanie, ako bol žalobca, bolo podľa názoru súdu prvého stupňa iba prirodzeným dôsledkom práva na výber a v konaní nebolo preukázané, aby žalovaný takto postupoval pri dvoch uchádzačoch o zamestnanie rozdielne. Slovné formulácie, ktorými žalovaná opakovane odpovedala na žiadosti žalobcu boli s ohľadom na skutočnosti preukázané v konaní, veľmi ohľaduplné a žalobca nemá žiadne zákonné ani morálne právo namietať ich znenie. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná žalobcu akýmkoľvek spôsobom diskriminovala, porušila zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu tzv. iného postavenia", nevznikol žalobcovi ani právny nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo forme zaplatenia nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol ako nedôvodnú. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa ustanovením § 151 ods. 2 O.s.p. Žalovaný, ktorý mal vo veci plný úspech mal právo na náhradu trov konania, tieto si však v lehote 3 dní písomne nevyčíslil, preto mu neboli priznané.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jeho návrhu vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 21.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal mu aj náhradu trov konania, prípadne aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, z čoho vyplynulo nesprávne posúdenie veci. Nestotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa, že nepreukázal, žeby žalovaná pri posúdení jeho žiadosti o prijatie do pracovného pomeru postupovala inak u inej osoby ako u neho, pri zachovaní rovnakého, resp. obdobného zaobchádzania. K takejto úvahe sa prvostupňový súd vrátil aj druhý krát, keď uviedol, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalobca postupoval takto pri dvoch uchádzačoch rozdielne. Poukázal na to, že takáto argumentácia bola už právne prelomená. Nemožnosť porovnania s iným uchádzačom v zmysle zásady rovnakého zaobchádzania neznamená, že k diskriminácii nedošlo ani to, žeby ju nebolo možné preukázať vôbec. Dôvod neprijatia návrhu na mediáciu vymedzila žalovaná tak, že dôvodom skončenia pracovného pomeru v minulosti bolo narušenie medziľudských vzťahov pána K. Z. s osobami, ktoré aj v súčasnosti vykonávajú riadiace funkcie na dotknutom pracovisku. Z tohto dôvodu považovala za nevhodné opätovne ho zamestnať v ich organizácii. Týmto výrokom sa žalovaná usvedčila z toho, že nepristupovala k žalobcovi, ako uchádzačovi rovnako ako by pristupovala k iným uchádzačom o pracovné miesto v porovnateľnej situácii. V čase uchádzania sa žalobcu o voľné pracovné miesto, boli zo strany žalovanej produkované odpovede s iným obsahom pre žalobcu a iným obsahom pre mediátorku. Žalobca obdržal odpoveď s oznámením, že ho zaradili do evidencie uchádzačov o pracovné miesto, avšak pri pokuse o mediáciu žalovaná odpovedala mediátorke v duchu, že nie je vhodné žalobu znovu zamestnať u nej, nakoľko v minulosti narušil medziľudské vzťahy s dvoma funkcionármi. Je naďalej toho názoru, že zo strany žalovanej k nemu došlo k diskriminácii z dôvodu „iného postavenia". Vytýkal súdu prvého stupňa že sa priklonil na stranu žalovanej a vychádzal z výpovedí svedkov K. a Z.. Ich výpovede podľa neho v žiadnom prípade nemožno považovať za objektívne a nestranné. Správanie sa žalovanej považuje za diskriminačné práve preto, že žiadna reakcia žalovanej na žiadosti o prijatie do zamestnania neobsahovala spochybnenie jeho odbornosti, kvalifikačných predpokladov a dĺžky praxe. Jediným dôvodom bolo tzv. „iné potavenie" žalobcu". Žalovaná sama priznala, že z dôvodu spočívajúcom v minulosti, nechcela ho opätovne zamestnať. Svedkovia žalovanej vo svojich výpovediach iba účelovo využívali skutočnosť, že jeho otec bol v minulosti lekárom u žalovanej. Táto skutočnosť však nijako nesúvisela s prejednávanou vecou a v konaní to viackrát namietal. Poukázal na skutočnosť, že súdu predložil všetky písomné dôkazy a korešpodenciu so žalovanou ako aj odpoveď žalovanej adresovanú mediátorke.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila na nariadenom odvolacom pojednávaní. Podľa nej súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom zistil skutkový stav a vyjadril sa ku všetkým uplatneným nárokom žalobcu. Stotožnila sa aj s dôvodmi, uvedenými v odôvodnení rozsudku. Poukázala na skutočnosť, že poskytuje občanom zdravotnícke služby a má eminentný záujem, aby prácu pre ňu vykonávali nielen odborne zdatní zamestnanci, ale aby títo spĺňali aj morálne nároky, ktoré sa pre prácu v zdravotníckom zariadení vyžadujú. Nespochybňovala odbornosť ani dĺžku praxe žalobcu. Výhrady mala iba k jeho konfliktnému správaniu ku kolegom, nadriadeným, pacientom, ktoré bolo nekorektné a neúctivé. Veľa krát bol žalobca na takéto správanie upozorňovaný písomne aj ústne nadriadenými. Závery súdu prvého stupňa neboli vyvodené iba z výpovedí Dr. Z. a Dr. V.. V konaní bol vypočutý aj hlavný laborant pán K.. Nielen odborná, ale aj morálna rovina je v tomto smere pri prijatí do zamestnania významná. Vyslovila názor, že žalobca nepreukázal, že z jej strany došlo k diskriminácii jeho osoby z dôvodu tzv. „iného postavenia" pri prijímaní do zamestnania. Podľa nej akoby žalobca chcel jej nadiktovať, koho má alebo nemá zamestnať. Vždy sa správali k žalobcovi korektne z úcty k jeho otcovi. Nechcú mu škodiť a z tohto dôvodu nevyčíslili trovy prvostupňového konania a neuplatňujú si ani trovy odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vec prejednal na nariadenom pojednávaní podľa § 212 ods. l, písm. b) O.s.p. zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil jednotlivé zistenia, vec aj správne právne posúdil. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má poklad v zistenom skutkovom stave. Na týchto správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. So závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd plne stotožňuje.
V predmetnej veci bolo potrebné vyriešiť otázku, či skutočne došlo zo strany žalovanej k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania so žalobcom pri prijímaní do zamestnania, t.j. k diskriminácii.
Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody všetkým, bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať (diskriminovať).
Zákona č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej Antidiskriminačný zákon) o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( antidiskriminačný zákon) v ustanovení § 2 vymedzuje dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania ako zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať. Rozlišuje rôzne formy diskriminácie ( priamu, nepriamu, obťažovanie, neoprávnený postih, pokyn na nabádanie na diskrimináciu).
Pod priamou diskrimináciou rozumie konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamu diskrimináciu definuje ako navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré zvýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Za nepriamu diskrimináciu však nepovažuje, ak takýto postup, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto cieľa. Subjektmi povinnými dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania sú okrem iných aj fyzické a právnické osoby, v oblasti ustanovenej týmto zákonom, vo vymedzených oblastiach, medzi ktoré patrí aj oblasť zabezpečenia života a zdravia ( § 3 ods. l). Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z vybranej domnienky.
V ustanovení § 6 Antidiskriminačného zákona je upravená zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich. Zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnosti alebo iného etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Táto zásada sa uplatňuje len v spojení s právami fyzických osôb ustanovených osobitnými zákonmi, okrem iných aj k prístupu k zamestnaniu, vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok spôsobu uskutočňovania výberu zamestnania.
Antidiskriminačný zákon nepovažuje za diskrimináciu rozdielne zaobchádzanie, ktoré je objektívne odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak sú rozsah alebo spôsob takéhoto rozdielneho zaobchádzania primerané a nevyhnutné vzhľadom na tie činnosti alebo okolností, za ktorých sú vykonávané.
V pracovnoprávnych vzťahoch zásada rovnakého zaobchádzania je vyjadrená v ustanovení § 13 ods. l, 2 a § 41 ods. 8 zákona č. 311/2001 Z.z. ( Zákonník práce).
Z ustanovenia § 13 ods. l, 2 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch je povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). V súlade s touto zásadou zakazuje diskrimináciu aj z dôvodu manželského a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania zamestnávateľ nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu ( § 13 ods. l a 2). Pred prijatím zamestnanca do pracovného pomeru mu však Zákonník práce umožňuje zákonným spôsobom preveriť si osobu, uchádzajúcu sa o zamestnanie nielen z hľadiska naplnenia kvalifikačných predpokladov a dĺžky praxe ale u zamestnanca, ktorý už bol zamestnaný aj z hľadiska prístupu k plneniu pracovných povinností, jeho morálne a osobné vlastnosti, zdravotnú a psychickú spôsobilosť alebo splnenie iného predpokladu, ktorý sa pre daný odbor pracovnej činnosti vyžaduje. Za týmto účelom je podľa § 41 ods. 5 Zákonníka práce je zamestnávateľ oprávnený vyžiadať si aj pracovný posudok z predchádzajúceho zamestnania. Zákon presne špecifikuje iba to čo zamestnávateľ o zamestnancovi nesmie zisťovať (tehotenstvo, rodinné pomery, bezúhonnosť alebo požiadavku bezúhonnosti s výnimkou, ak požiadavku bezúhonnosti vyžaduje povaha práce, ktorú má fyzická osoba vykonávať). Ostatné skutočnosti môže zistiť z pracovného posudku ale aj vychádzať z vlastných poznatkov.
Pre konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 Antidiskriminačného zákona platí princíp preneseného dôkazného bremena. Tento princíp znamená, že žalobca nemusí tvrdenú diskrimináciu ( porušenie zásady rovnakého zaobchádzania) preukazovať s istotou, ale stačí určitá miera pravdepodobnosti. Následne sa už dôkazné bremeno prenáša na žalovaného, ktorý musí preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil.
Žalobca tvrdí, že k diskriminácii zo strany žalovanej pri prijímaní do zamestnania došlo z dôvodu tzv. „iného postavenia", kedy zamietavé odpovede na jeho žiadosti mali dôvod v minulosti, t.j. v čase keď vykonával prácu na pracovisku terajšej žalovanej, s ľuďmi, ktorí tam doposiaľ pracujú a kedy v dôsledku chvíľkového osobného zlyhania a použitia nevhodného výrazu na primára ho žalovaná trestá aj po deviatich rokoch zamietavým stanoviskom k jeho žiadostiam o prijatie do zamestnania.. Odvolával sa hlavne na list žalovanej adresovanom mediátorovi, ktorého požiadal o pomoc, z textu ktorého vyplývalo, že dôvodom skončenia pracovného pomeru v roku 2001 bolo ním narušenie medziľudských vzťahov s osobami, ktoré aj v súčasnosti vykonávajú riadiace funkcie na dotknutom pracovisku a z tohto dôvodu je nevhodné ho zamestnať v ich organizácii.
Ako vyplýva z obsahu spisu a dokazovania vykonanom súdom prvého stupňa, príčinou, pre ktorú žalovaná zaujímala odmietavé stanoviská o prijatie do zamestnania žalobcu bolo viacero, predovšetkým negatívne poznatky spojené s výkonom práce žalobcu 1990 až 2001 na jej pracovisku. Je potrebné podotknúť, že žalobca pracoval v rokoch 1990 až 2001 na tom istom pracovisku, kde sa dožadoval opätovného prijatia do zamestnania, s takmer tými istými ľuďmi. Zmenila sa iba právna forma subjektu žalovanej zo štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú. Z výpovedí MUDr. Z., primára rádiologického oddelenia bolo zistené, že problémy so žalobcom musel riešiť každý deň a písomné upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny, kolegiálnych vzťahov a sťažností pacientov na jeho prácu sú len zlomkom toho, čo musel počas doby, kedy žalobca bol jeho podriadeným riešiť. Dennodenne, zruba jeden a pol hodiny sa musel venovať sťažnostiam na žalobcu a riešeniu problémov s ním. Upozorňoval ho na to, aby počas pracovnej doby nejedol, alebo aby bolo pracovisko dostatočne upravené pre výkon pracovnej činnosti. Svedok potvrdil, že žalobca mal takmer s každým zamestnancom konflikt, pričom iba z úcty k jeho otcovi, ktorého si vážili, mu takéto správanie dlhší čas tolerovali. Mal k práci žalobcu aj profesijné výhrady a okrem písomného dôkazu, ktorý sa nachádza v súdnom spise by spisový materiál tvorilo cca 1200 strán. Ostatné prípady však neriešili ústne. Všetci zamestnanci rádiologického oddelenia si po odchode žalobcu vydýchli. Aj svedok X. K., vedúci laborant rádiologického oddelenia v konaní potvrdil, že vzťah žalobcu k iným zamestnancom bol veľmi problematický. Neprešiel deň, aby nemal s niekým problém. Žalobca mal snahu robiť veci, ktoré mu nevyplývali z náplne práce, bral lístky od iných zamestnancov a robil aj vyšetrenia, na ktoré nemal kvalifikáciu. Boli s ním problémy v oblasti plnenia pracovných povinností ako napr. odchod do bufetu bez toho, aby to niekomu povedal, pričom ho nikto nezastupoval. Následne došlo technickej poruche a zastaveniu chodu celého pracoviska. Zvykol brať sprievodné lístky od pacientov a odišiel do bufetu, bez toho, aby ich niekomu odovzdal, pričom pacienti čakali na chodbe a keďže ich nikto neošetroval, sťažovali sa. Iba v dôsledku dobrých vzťahov k jeho otcovi to skončilo pri dohováraní. Po tom, ako sa žalobca zamestnal v Prešove, takmer každú nočnú službu ho navštívil a stále riešili možnosť jeho zamestnania na pôvodnom pracovisku. Bol z neustáleho riešenia tej istej veci tak stresovaný, že žalobcovi povedal, aby viac za ním nechodil. Od tejto doby má stále so žalobcom, pretože ho niekedy sleduje autom. Ako bolo zistené, až do 22.7.2007 zamietavé odpovede žalovanej k žiadosti žalobcu o prijatí do pracovného pomeru vyplývali z nedostatku voľného pracovného miesta, o ktoré žalobca prejavoval záujem. Dňa 22.2.2007 bol na internete zverejnený oznam o voľnom pracovnom mieste u žalovanej na pozíciu rádiologický laborant. Uvedené miesto bolo však voľné iba krátku dobu, pretože žalovaná prešla na systém PACS, teda špeciálny systém vyvolávania rádiologických snímkov a odpadla potreba obsadenia miesta, ktoré bolo inzerované.
Pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritéria, ktoré určuje zamestnávateľ. Týmito kritériami je potreba zamestnať zamestnanca na určitú pracovnú pozíciu, kvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe ale aj ďalšie kritéria, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny výkon práce požadovať. Kritéria, ktoré nemôže zamestnávateľ zisťovať o budúcom zamestnancovi vyplývajú z ustanovenia § 41 ods. 6 Zákonníka práce a takéto ani žalovanou neboli zisťované a použité vo vzťahu k žalobcovi. Môže však vyžadovať u žiadateľa o zamestnanie pracovný posudok od iného zamestnávateľa. Pokiaľ disponuje konkrétnymi objektívnymi zisteniami z predchádzajúceho zamestnania v jeho organizácii alebo u právneho predchodcu, vo vzťahu prístupu žiadateľa k práci a plneniu pracovných povinností, dodržiavaniu pracovnej disciplíny, vzťahu k pacientom, môže ich využiť pri rozhodovaní o opätovnej žiadosti prijatia bývalého zamestnanca o zamestnanie na konkrétnu pracovnú pozícii a využiť tieto poznatky pri svojom rozhodnutí. Využitie týchto poznatkov nie je možné považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania, pokiaľ tak postupuje ku všetkým uchádzačom. V konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná postupovala u iného uchádzača o zamestnanie pri rovnakých zisteniach inak, ako vo vzťahu k žalobcovi. List žalovanej mediátorovi iba naznačuje ale neobsahuje skutočné dôvody, pre ktoré žalovaná zaujímala zamietavé stanovisko k žiadostiam žalobcu o opätovné prijatie do zamestnania. Skutočným dôvodom, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, boli neuspokojivé pracovné výsledky žalobcu za obdobie takmer 11 rokov práce v tom istom zariadení, na rovnakom pracovnom mieste, ako aj časté konflikty so spolupracovníkmi, nekorektné a neúctivé správanie sa k pacientom a hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky zistenia jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a z vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že odmietavý postoj žalovanej k žiadostiam o opätovné prijatie do pracovného pomeru nebolo diskriminačné - znevýhodňujúce žalobcu, ale vyplývalo z objektívne zistených negatívnych poznatkov z predchádzajúcej pracovnej činnosti žalobcu na tom istom pracovisku, kde sa dožaduje opätovného prijatia do pracovného pomeru. Treba prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že výber zamestnanca je vždy na zamestnávateľovi. On zodpovedá za to, aby jeho prijatím sa zabezpečil sledovaný cieľ, čo v predmetnej veci predstavovalo zabezpečenie poskytovania čo najkvalitnejších zdravotníckych služieb širokému okruhu pacientom. Samotný list mediátorovi by nasvedčoval diskriminácií avšak žalovaná v konaní preukázala, že príčiny pre ktoré zaujala odmietavé stanovisko boli väčšieho rozsahu, ktoré podrobne v liste mediátorovi neuviedla. Okrem uvedených zistení súdu prvého stupňa je treba konštatovať, že ani nemohlo dôjsť k znevýhodneniu žalobcu o prijatie do zamestnania, pretože na miesto o ktoré sa uchádzal, nebol prijatý žalovanou žiaden nový zamestnanec, ale zmenou organizácie práce a technického vybavenia si organizácia vyriešila chod rádiologického oddelenia v rámci svojich stálych zamestnancov.
Záver súdu prvého stupňa že zo strany žalovanej nebolo preukázané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi pri prijímaní do zamestnania z dôvodu tzv. iného postavenia považuje odvolací súd za správny a zamietnutie návrhu žalobcu za dôvodné.
So zreteľom na uvedené, ako aj správne rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142 os. l O.s.p.
Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešným účastníkom, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaná si náhradu týchto trov neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.