Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2To-5-2023.pdf
PDF · 94.02 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/5/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Jozefa Janíka na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. septembra 2023 prejednal odvolanie obžalovaného A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D. XXX, ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/48/2018 zo dňa 28.09.2022 a jednomyseľne takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. C. zamieta, pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/48/2018 zo dňa 28.09.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný A. B. C. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák., pretože
dňa 01.08.2017 v čase asi o 06.05 hodine v Dubnici nad Váhom v priestoroch hlavnej vrátnice spoločnosti SEOYON E-HWA Slovakia s.r.o. v areáli ZŤS 924 po predchádzajúcej hádke fyzicky napadol poškodeného E. F. takým spôsobom, že ho kopol do stehna ľavej nohy, následkom čoho poškodený spadol na zem, čím poškodenému spôsobil ťažké zranenie, a to zlomeninu horného konca ľavej stehnovej kosti v oblasti hrboľov stehnovej kosti, ktoré si vyžiadalo hospitalizáciu vo Fakultnej nemocnici Trenčín od 01.08.2017 do 14.08.2017, kedy bol obmedzený prakticky vo všetkých oblastiach a po prepustení musel absolvovať rehabilitačnú liečbu a používať oporné barly najprv nemeckého typu neskôr francúzskeho typu, teda celková doba obmedzenia na bežnom spôsobe života bola ku dňu vypracovania znaleckého posudku (16.09.2017) v trvaní 3-6 mesiacov.
Bol za to odsúdený podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 600,- Eur s tým, že pre prípad, že by výkon tohto peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovený aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená aj povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Panónska cesta 2, Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 35937874, škodu vo výške 2.645,21 Eur a poškodenému E. F. škodu vo výške 3.123,83 Eur (z titulu bolestného a ušlej mzdy).
Tento rozsudok nenadobudol právoplatnosť, keď ho obžalovaný napadol odvolaním, zahlásiac ho do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po jeho vyhlásení.
V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu v prvom rade namietal, že súd prvého stupňa modifikoval skutok uvedený v obžalobe. V obžalobe mu bolo kladené za vinu, že poškodeného „kopol do stehna ľavej nohy, čím mu spôsobil ťažké zranenie“, pričom súd prvého stupňa skutok upravil tak, že poškodeného „kopol do stehna ľavej nohy, následkom čoho poškodený spadol na zem, čím
mu spôsobil ťažké zranenie“. Má za to, že mu nemožno pričítať žiadnu formu zavinenia (úmyselnú či nedbanlivostnú) z hľadiska trestných činov ublíženia na zdraví (§ 155 až § 158 Tr. zák.). V konaní bolo nepochybne preukázané len to, že iniciátorom vzájomnej potýčky s poškodeným bol on, ako aj rozsah zranenia poškodeného (nie spôsob jeho vzniku) a jeho následky. Od začiatku tohto trestného konania uvádza, že poškodeného chcel len výchovne prefackať za jeho správanie, pričom v žiadnom prípade mu nechcel ublížiť, a to, čo sa stalo, mu je ľúto, ale necíti sa byť za to zodpovedný. Nebolo preukázané, že by poškodeného kopol, pričom v tomto proti sebe v tomto stoja dve protichodné tvrdenia – jeho a poškodeného. Iní svedkovia pri potýčke neboli. Znalec na hlavnom pojednávaní vypovedal, že na tele poškodeného v oblasti údajného kopu nebol zadokumentovaný žiaden hematóm (krvná podliatina), ktorá štandardne v takýchto prípadoch býva prítomná. Naviac podľa udania poškodeného mal mať na nohách obuté ťažké topánky (bagandže). Bez právneho významu je to, že poškodený následne svedkom uviedol, že ho mal kopnúť. Totiž pripustenie jeho podielu na incidente, resp. skutočnosti, že k úrazu prišlo nešťastnou náhodou, by z hľadiska pracovnoprávneho nebolo pre poškodeného tak priaznivé. Poukázal tiež na to, že poškodený bol v danom čase polymorbidný pacient, trpiaci a liečiaci sa na viaceré vážne ochorenia, následkom čoho ide o celkovo výrazne oslabenú osobu vrátane fyzickej kondície a odolnosti tkanív, čo podľa znalca mohlo závažným spôsobom ovplyvniť aj vznik tohto úrazu a tiež negatívne ovplyvniť priebeh jeho hojenia. Poškodený v skutočnosti v danom čase nespĺňal podmienky zdravotnej spôsobilosti na službu v SBS. Pritom nemal a nemohol mať vedomosť o jeho vážnom zdravotnom stave. Naopak existovala prezumpcia, že ak bol zamestnancom SBS, disponoval primeraným právnymi predpismi predpokladaným zdravotným stavom. Za svoje konanie mohol byť stíhaný pre trestný čin výtržníctva (ak by bol skutok inak formulovaný), prípadne v intenciách priestupkových predpisov. Navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a spod obžaloby ho oslobodil.
K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila prokurátorka. Napadnutý rozsudok považuje za zákonný a dôvodný vo všetkých jeho výrokoch. Má za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a správne ho aj vyhodnotil. Ostatné vykonané dôkazy potvrdili výpoveď poškodeného. Napokon dodala, že argumentácia obžalovaného, že poškodený v čase skutku nespĺňal podmienky zdravotnej spôsobilosti na službu v SBS, je irelevantná. Navrhla preto, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Tr. por.
Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, ktorý bol o jeho termíne riadne a včas upovedomený, ako aj poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, pričom obžalovaný nepožiadal o jeho odročenie a ani hodnoverným spôsobom neospravedlnil svoju neúčasť na ňom (§ 293 ods. 5, ods. 8 Tr. por.).
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní sa v konečnom návrhu: · prítomný prokurátor krajskej prokuratúry sa pridržiaval konečného návrhu podriadenej prokurátorky uvedeného v jej písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného, · splnomocnenec poškodeného E. F. navrhol podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko výrok o náhrade škody považuje za správny, · obhajca obžalovaného sa pridržiaval v celom rozsahu písomných dôvodov odvolania, ako aj konečného návrhu v nich uvedeného.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní obžalovaného vytýkaná žiadna chyba a ani odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
*** K výroku o vine ***
Rovnako nemal odvolací súd žiadne výhrady k zákonnosti a odôvodnenosti odvolaním obžalovaného napadnutého výroku o vine.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu, ktoré mu umožnili vo
veci spravodlivo rozhodnúť v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. Napokon všetky tieto dôkazy súd prvého stupňa správne vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.
Odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky skutočnosti, ktoré vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aj to, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s obhajobou obžalovaného, t.j. prečo neuveril jeho obrane, že sa voči poškodenému nedopustil vyššie konštatovanej trestnej činnosti a prečo ho aj v konečnom dôsledku potom uznal vinným na mierne pozmenenom skutkovom základe, ako bolo uvedené v podanej obžalobe.
So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré súd prvého stupňa poukázal v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a tiež dopĺňajú, nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení, ale i záverov súdu prvého stupňa vo vzťahu k právnej kvalifikácií takto ustáleného konania obžalovaného, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne, podrobné a tiež dostatočne presvedčivo odôvodnené skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, o ktorých nemá ani tie najmenšie pochybnosti a ktoré si v celom rozsahu preto aj osvojil a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odvolací súd k tomu dodáva nasledovné:
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s úvahami súdu prvého stupňa uvedenými v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý poukázal na vierohodnosť výpovede poškodeného E. F. a skutočnosť, že jeho usvedčujúca výpoveď proti obžalovanému (na rozdiel od výpovede obžalovaného) mala svoj podklad v ostatných vykonaných dôkazoch, najmä vo výpovediach svedkov G. H. I. a J. E.. Totiž z ich svedeckých výpovedí vyplynulo, že poškodený im bezprostredne po spáchaní predmetného skutku povedal, že ho obžalovaný kopol. Rovnako aj závery znaleckého posudku znalca Doc. MUDr. Jozefa Krajčoviča, PhD. boli v súlade s výpoveďou poškodeného. Preto aj odvolací súd považoval výpoveď poškodeného za vierohodnú a obranu obžalovaného naopak za vyvrátenú.
Správne tiež súd prvého stupňa dospel k záveru, že nebolo jednoznačne preukázané, či k zraneniu poškodeného došlo samotným kopnutím obžalovaného alebo až následným pádom poškodeného na zem (znalec pripustil, že zranenie mohlo vzniknúť pádom na bok, resp. na oblasť bedrového kĺbu, t.j. ako priama zlomenina nárazom na danú oblasť, alebo aj priamym úderom na danú oblasť), avšak ani k jednej z týchto alternatív by nedošlo bez úmyselného konania obžalovaného.
I keď je pravdou, že na tele poškodeného nebol v lekárskej správe vypracovanej krátko po spáchaní skutku konštatovaný (zistený) hematóm, resp. krvná podliatina v mieste kopnutia, tak podľa záverov znalca poškodený nemusel mať po kopnutí na stehne hematóm, ten sa mohol objaviť aj neskôr, poškodený bol rýchlo privezený do nemocnice, v nemocnici to možno neriešili, lebo ho rýchlo operovali a takýto hematóm sa mohol prekrývať neskôr so zlomeninou.
Pokiaľ ide o totožnosť skutku uvedeného v napadnutom rozsudku oproti obžalobe, odvolací súd nezistil, že by táto nebola zachovaná, pričom takáto úprava skutku (v časti „...ho kopol do stehna ľavej nohy, následkom čoho poškodený spadol na zem, čím poškodenému spôsobil ťažké zranenie...“) mala svoje plné opodstatnenie z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní.
K tomu je potrebné uviesť, že zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe (§ 278 ods. 1 Tr. por.), nemožno totiž vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo i povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom
návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Podstata skutku teda nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, či pohnútky činu alebo formy zavinenia.
Podľa ustálenej súdnej praxe je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie a následok budú aspoň čiastočne zhodné, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach (najmä skutkových), odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Tak tomu bolo aj v prejednávanom prípade.
Napokon z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného bola pre odvolací súd úplne irelevantná jeho odvolacia námietka, že poškodený v danom čase nespĺňal podmienky zdravotnej spôsobilosti na službu v SBS.
Odvolací súd sumarizuje, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že celý konflikt vyvolal obžalovaný, najprv ako slovnú potýčku a následne obžalovaný ako prvý fyzicky zaútočil na poškodeného, pričom celý tento konflikt sa odohral rýchlo a bol emotívny. Odvolací súd dodáva, že ak obžalovaný fyzicky zaútočil na poškodeného, ktorý bol vekom starší od neho, a kopol ho do nohy (stehna) v priestore vrátnice, jednoznačne mu chcel úmyselne ublížiť na zdraví a spôsobenie ťažšieho následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví u poškodeného bolo inak neželaným dôsledkom tohto jeho konania. Obžalovaný teda nebol uznaný za vinného, že by fyzicky napadol poškodeného s úmyslom spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví.
Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné uviesť vzhľadom na odvolaciu argumentáciu obžalovaného vzťahu ku skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa, pričom s podrobnejším odôvodnením v tomto smere odkazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Odvolacie námietky obžalovaného považoval odvolací súd za opakovanie argumentov (jeho obrany) prezentovaných na súde prvého stupňa, s ktorými sa tento náležite vysporiadal a ktoré ani odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
Nepochybne obžalovaný svojim konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil skutkovú podstatu stíhaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák., keď inému (poškodenému E. F.) úmyselne ublížil na zdraví a činom spôsobil ťažkú ujmu na zdraví.
Preto ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku, ktoré zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní.
*** K výroku o treste ***
Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný ho v dôvodoch svojho odvolania nenapádal zo žiadnych konkrétnych dôvodov.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako samostatný.
V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na osobu obžalovaného – do času spáchania skutku súdne netrestaného a priestupkovo postihovaného len za jeden menej závažný priestupok na úseku dopravy existuje predpoklad, že na jeho prevýchovu bude skutočne postačovať miernejší nástroj trestnoprávnej represie. U obžalovaného je preto možné hovoriť o tom, že spáchanie stíhaného prečinu bolo len ojedinelé a výnimočné vychýlenie sa z dovtedy vedeného riadneho spôsobu života.
Vo všeobecnosti tiež platí, že pristúpiť k uloženiu peňažného trestu v rámci hierarchie alternatívnych trestov by sa malo najmä v prípadoch, keď by sa uloženie trestu povinnej práce alebo trestu domáceho väzenia javilo neprimerane prísne, a páchateľovi nebolo tiež potrebné ukladať ani trest odňatia slobody, čo bol podľa názoru odvolacieho súdu aj prejednávaný prípad. Pritom odvolací súd nemohol ani uvažovať o sprísnení trestu (jeho druhu), a to pre absenciu odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného.
Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súdom prvého stupňa uložený peňažný trest vo výmere 600,- Eur je trestom pre obžalovaného primeraným a zákonným, ktorý zodpovedá závažnosti spáchanej trestnej činnosti, a teda je aj spravodlivý a súladný i z pohľadu naplnenia jeho účelu a zásad ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.).
Odvolací súd taktiež dospel k záveru, že napriek výrokom o náhrade škody uvedeným v napadnutom rozsudku (§ 56 ods. 5 Tr. zák.) bude v možnostiach obžalovaného uložený peňažný trest aj zaplatiť. Obžalovaný totiž v prípravnom konaní uviedol, že vlastní motorové vozidlo a podielovo aj rodinný dom a pozemky.
Podľa § 56 ods. 3 Tr. zák. ak to odôvodňuje výška uloženého peňažného trestu a osobné a majetkové pomery páchateľa, môže súd rozhodnúť, že peňažný trest zaplatí odsúdený v mesačných splátkach. Súčasne určí ich výšku a lehotu v dĺžke najviac jeden rok od nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, do ktorej musí byť peňažný trest zaplatený.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že výmera peňažného trestu sa nemusí nutne odvíjať od výšky páchateľovho finančného príjmu, t.j. peňažný trest môže byť uložený i vo vyššej výmere, než aký má páchateľ (aktuálny) mesačný príjem plynúci mu najmä z jeho zamestnania, ktorý inak nepostačuje na jednorazové zaplatenie celého uloženého peňažného trestu. V takom prípade, ako prejav individualizácie trestu, má odsúdený možnosť navrhnúť súdu, aby rozhodol o tom, že peňažný trest zaplatí v mesačných splátkach. Uvedené sa týka i obžalovaného, ak nebude v jeho schopnostiach uhradiť uložený peňažný trest jednorazovo.
*** K výrokom o náhrade škody ***
Pokiaľ ide o výroky o náhrade škody, ani tie obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania nenapádal zo žiadnych konkrétnych dôvodov, pričom odvolací súd nezistil ich nesprávnosť.
Obidva súdom prvého stupňa „priznané“ nároky poškodených boli v tomto trestnom konaní voči obžalovanému uplatnené riadne a včas a výsledky vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa preukázali opodstatnenosť týchto nárokov v celej ich uplatnenej výške. Preto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s ustanovením § 287 ods. 1 Tr. por., ak rozhodol v rozsahu týchto preukázaných nárokov o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodeným škodu, ktorú im trestným činom spôsobil.
***
Z takto rozvedených dôvodov preto odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.