Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_42Cob-118-2023.pdf
PDF · 105.22 KB
Case nature
Area
Subarea
42Cob/118/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Andrey Gindlovej v právnej veci žalobcu MET-KOV, s.r.o., Priemyselná 430, Ladomerská Vieska, IČO 48 230 774 zastúpeného advokátskou kanceláriou SUCHÝ & PARTNERS, s.r.o., Horná 13, Banská Bystrica, IČO 52 826 791 proti žalovanému CSM Industry, s.r.o., Daxnerova 756, Tisovec, IČO 50 720 350 o zaplatenie 148.535,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9Cb/2/2023-221 zo dňa 12. júna 2023 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9Cb/2/2023-221 zo dňa 12. júna 2023 v druhej a tretej výrokovej vete potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Prvoinštančné rozhodnutie 1. Okresný súd Rimavská Sobota napadnutým rozsudkom v prvej výrokovej vete pripustil zmenu žaloby. Druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 148.535,84 Eur spolu s úrokom z omeškania bližšie špecifikovaným v druhej výrokovej vete. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 2.240,- Eur. Treťou výrokovou vetou žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil právo na zaplatenie neuhradených faktúr po lehote splatnosti, ktoré žalovanému vystavil za vykonané práce a prepravu. Žalobca k žalobe pripojil jednotlivé faktúry, ktoré žalovanému vystavil a v ktorých sú uvedené predmety dodávky, cena dodávky alebo prác, prípadne cena dopravy a dátum splatnosti jednotlivých faktúr. V upomínacom konaní bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v odpore namietal nedôvodnosť uplatneného nároku. Namietal riadne a včasné dodanie výpalkov, ako aj vyfakturovaných služieb. Tvrdil, že dodané výpalky neboli dodané riadne a v súlade s objednávkou a nemali stranami vymienené vlastnosti, tiež namietal výšku ceny fakturovanú žalobcom. Podľa žalovaného žalobca vyfakturované sumy za dodanie výpalkov, rozdeľovanie plechov, pieskovanie plechov, ako aj prepravu žiadnym spôsobom nepreukázal. Poukázal na nedôvodnosť nároku v súvislosti s faktúrou č. 20221119 s poukazom na dohodu uzatvorenú medzi stranami sporu o započítaní vzájomných pohľadávok, ako aj na čiastočné plnenie žalovaného vo výške 4.515,83 Eur dňa 26.9.2022 a 2.200,- Eur dňa 5.10.2022. Žalovaný tiež uviedol, že faktúry uvedené v žalobe boli žalovanému doručené a žalovaný ich zaevidoval do účtovníctva. Predložil dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 4.11.2022 a prehľady o vykonaných čiastočných úhradách k faktúram
č. 20221119 zo dňa 26.9.2022 a 5.10.2022. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil a súhlasil, aby bola vec prejednaná v jeho neprítomnosti.
3. Žalobca argumentáciu žalovaného uvedenú v odpore považoval za neopodstatnenú. Žalovaný do doručenia platobného rozkazu nespochybnil faktúry vystavené zo strany žalobcu a ani nikdy nenamietal vady tak, ako to uvádza v odpore. Tvrdenia žalovaného podľa žalobcu boli účelové v snahe oddialiť povinnosť uhradiť žalobcovi uplatnený nárok. Žalobca doložil nielen vystavené faktúry, ale aj objednávky žalovaného a potvrdené dodacie listy k jednotlivým faktúram a objednávkam. Ďalej žalobca predložil inventarizáciu pohľadávok k 31.12.2022, ktorú vyhotovil žalobca a žalovaný ju v celom rozsahu odsúhlasil 2.2.2023. Dôvodnosť nároku osvedčuje aj žiadosť žalovaného o splátkový kalendár so dňa 27.1.2023 na celkovú sumu istiny, ktorá je predmetom konania. Z toho vyplýva, že argumentácia žalovaného v odpore bola nedôvodná a účelová.
4. Žalobca k argumentácii žalovaného o započítaní pohľadávky uviedol, že v žalobe došlo k chybe v písaní a požiadal o pripustenie zmeny žaloby ohľadne faktúry č. 20221119, kde si uplatňoval nárok 9 % ročne zo sumy 7.055,83 Eur od 29.5.2022 do zaplatenia. Súd zmenu žaloby pripustil prvou výrokovou vetou napadnutého rozhodnutia.
5. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou zoznamom vydaných neuhradených faktúr, faktúrami, výzvou z 30.12.2022 s dokladom o zaslaní žalovaného, s dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 4.11.2022, prehľadom o vykonaní platby a podaním žalobcu, ktorým žiadal pripustiť zmenu žaloby.
6. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný bol upomínacím súdom poučený v zmysle § 160 a 292 CSP o povinnosti uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas s poučením o tom, že na oneskorene predložené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany súd už nemusí prihliadnuť. Žalovaný sa vo veci vyjadril len v odpore proti platobnému rozkazu, kde len všeobecne konštatoval, že faktúry vystavené žalobcom mu boli doručené, tieto zaevidoval do účtovníctva, avšak považuje nárok žalobcu v celom rozsahu za nedôvodný, keďže žalovaný namieta riadne a včasné dodanie výrobkov, ako aj vyfakturovaných služieb. Žalobcom dodané výrobky neboli dodané riadne v súlade s objednávkou a nemali stranami vymienené vlastnosti. Konkrétne namietal len ohľadne okolností ohľadom faktúry č. 20221119. Ohľadom ostatných faktúr nič konkrétne nenamietal. Na preukázanie svojich tvrdení o nedôvodnosti nároku nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca na pojednávaní popieral, že by žalovaný namietal dodanie vadných výrobkov, či služieb. Na základe uvedeného súd dospel k skutkovému záveru, že žalovaný nepreukázal, že by uplatňoval nárok zodpovednosti za vady dodaných výrobkov či služieb, či prípadne si uplatňoval nárok titulom škody alebo nárok titulom riadneho nedodania výrobkov či služieb, a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa otázkou, či prípadný nárok zo zodpovednosti za vady si uplatnil žalovaný v stanovených zákonných lehotách, po uplynutí ktorých lehôt môže dôjsť aj k zániku práva zo zodpovednosti za vady, keďže žalovaný nepreukázal základnú podmienku pre uplatnenie si takéhoto nároku a to skutočnosť, že si vôbec takýto nárok uplatnil a tiež nepreukázal žiadnymi konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ani žiadnym dôkazom, že by si taký nárok uplatňoval alebo že by si uplatňoval nárok titulom zodpovednosti za škodu. Prvoinštančný súd z toho vyvodil, že žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu v podanej žalobe, ktoré sa opierajú o predložené dôkazy, a to vystavené faktúry, objednávky žalovaného, ako aj dodacie listy podpísané žalovaným, kde na účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu je potrebné uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Z tohto dôvodu prvoinštančný súd skutkové tvrdenia žalobcu považoval za účinne nepopreté s tým, že z týchto možno vychádzať pri posudzovaní nároku uplatneného žalobcom.
7. Prvoinštančný súd ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že z dokladov predložených žalobcom, a to faktúr, objednávok, dodacích listov, ktoré v odôvodnení špecifikoval, jednoznačne vyplýva, že každú jednu dodávku tovaru, či služieb si žalovaný objednal, každý jeden tovar, či službu žalovaný prevzal na základe dodacieho listu, čo potvrdil dátumom, pečiatkou a podpisom o prevzatí tovaru či služieb, osvedčil prevzatie tovaru či služieb v konkrétnej výške tak, ako následne dodanie tovaru a služieb bolo vyfakturované žalobcom žalovanému v jednotlivých faktúrach, ktoré faktúry žalobca žalovanému zaslal. Žalovaný nepopiera doručenie faktúr ani ich evidovanie v účtovníctve a nie je teda sporné, že žalovaný nevyrovnal jednotlivé faktúry v lehotách ich splatnosti a preto súd konštatoval, že nárok žalobcu týchto jednotlivých faktúr v súvislosti s dodaním výrobkov a služieb je preukázané jednotlivými faktúrami,
objednávkami a dodacími listami. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy na spochybnenie nároku žalobcu titulom faktúr za prepravu, ku ktorým skutočnostiam sa žalovaný vôbec nevyjadril a konkrétne skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel. Ďalej dôvodil tým, že nárok žalobcu bol žalovaným uznaný, a to odsúhlasením inventarizácie pohľadávok žalobcu k 31.12.2022, ktorá inventarizácia pohľadávok obsahuje všetky faktúry v žalovanej výške, ktorá je predmetom konania, ktorý zostatok pohľadávok odsúhlasil samotný žalovaný 2.2.2023. Súd tiež prihliadol na žiadosť žalovaného o splátkový kalendár zo dňa 27.1.2023, kde žalovaný požiadal o splátkový kalendár na konkrétnu sumu, ktorá je predmetom konania, z čoho jednoznačne možno usudzovať, že považoval nárok žalobcu ako taký za nesporný a celé konanie žalovaného v súdnom konaní súd považoval len za účelové obžalovanie prípadného uspokojovania nárokov žalobcu .
8. Prvoinštančný súd ďalej odôvodnil rozhodnutie časti, v ktorej priznal žalobcom uplatňovaný nárok na úrok z omeškania aplikovaním § 369 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania vo výške podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., kde sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, a preto boli priznané úroky z omeškania vo výške 9 % pri nulovej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky, 9.5 % pri 0.5 percentnej sadzbe, 10.25 % pri 1,25 percentuálnej sadzbe a 10 % pri jedno percentuálnej úrokovej sadzbe.
9. Prvoinštančný súd rozhodnutie o priznaní nákladov Spojených s uplatňovaním pohľadávky odôvodnil aplikáciou § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. 40,- Eur jednorazovo za uplatnenú pohľadávku bez ohľadu na dĺžku omeškania, pričom žalobca si uplatnil celkovo 56 samostatných pohľadávok.
Odvolanie žalovaného
10. Žalovaný sa včas podaným odvolaním odvolal proti druhému a tretiemu výroku rozhodnutia, pričom navrhol aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo aby napadnuté rozhodnutie vo výrokovej vete II a III zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
11. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že žalobcom uplatnený nárok považuje za nedôvodný a nepreukázaný a súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
12. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nemal nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 2.240,- Eur, keďže tieto boli priznané v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na oprávnenosť nároku žalobcu na zaplatenie istiny. Podľa žalovaného aj v prípade, že by žalobca mal ním uplatnený nárok na úhradu istiny, patril by mu len nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vo výške 40,- Eur a nie súdom priznanej výške 2.240,- Eur. Podľa žalovaného sa jedná o jednu pohľadávku na základe viacerých faktúr, ohľadom ktorej bola zaslaná aj spoločná výzva na zaplatenie zo dňa 30.12.2022 označená ako predžalobná výzva. Podľa žalovaného pokiaľ prvoinštančný súd rozhodol, že žalobcovi patrí za každú jednotlivú faktúru náhrada nákladov vo výške 40,- Eur išlo o nesprávne právne posúdenie a nesprávnu interpretáciu § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na to, že takéto rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou činnosťou Okresného súdu Rimavská Sobota s poukazom na rozsudok sp. zn. 12Cb/7/2022.
Vyjadrenia strán
13. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, keď prvoinštančný súd riadne zistil skutkový stav, na základe čoho zákonne rozhodol. Súd prvej inštancie riadne a včas predvolal žalovaného na pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil. Sám sa tak pripravil o možnosť hájiť svoje záujmy a preukázať ním tvrdené skutočnosti. K odvolaniu, či uloženej povinnosti zaplatiť náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 2.240,- Eur žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, t.z., ak má veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi paušálnu náhradu pri každej z nich, tzn. je daný nárok na náhradu vo výške 40,- Eur za každú nezaplatenú faktúru. Podaním žaloby, ktorou si žalobca uplatňuje všetky svoje majetkové práva nevzniká jedno veľké majetkové právo, ale naďalej existuje všetkých 59 pohľadávok. Závery súdu prvej inštancie
nie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia a podané odvolanie nebolo spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že neúčasť žalovaného na pojednávaní nemôže byť na jeho ujmu. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne novoty a teda ho neodôvodnil novými skutočnosťami nad rámec skutkových tvrdení uvádzaných v konaní pred súdom prvého stupňa, ale naopak právnymi námietkami.
14. Žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasí s výkladom žalobcu k § 369 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa neho nesprávny, svojvoľný a nemá oporu v právnej teórii. Nárok na zaplatenie náhrady vo výške 40,- Eur za každú jednotlivú faktúru by mal žalobca výlučne v prípade, ak by bola každá faktúra uplatnená samostatnou výzvou a samostatnou žalobou. V tomto prípade sa jedná o jednu pohľadávku, na základe viacerých faktúr, ohľadom ktorej bola zaslaná jedna spoločná výzva na zaplatenie.
15. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného uviedol, že na vyvrátenie argumentov žalovaného k výkladu § 369c Obchodného zákonníka poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/59/2021, v ktorej bola riešená otázka správnej interpretácie ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., týkajúce sa nároku veriteľa na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením viacerých pohľadávok z ktorého odcitoval. Ďalej uviedol, že každá zo žalovaných pohľadávok je samostatným majetkovým právom. Zopakoval, že súhlasí s napadnutým rozhodnutím, ktoré považuje za výsledok správneho právneho posúdenia.
Posúdenie odvolacím súdom 16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v senáte bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 odvolacím súdom verejne vyhlásený dňa 7. augusta 2024, pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovom sídle krajského súdu dňa 1.8.2024 po stanovenú dobu.
17. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
19. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Podľa § 369c ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
22. Podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo zistil, že odvolacie námietky neboli dôvodné. Súd prvej inštancie dospel k svojim skutkovým zisteniam na základe nesporných skutkových tvrdení ako aj výsledkov vykonaného dokazovania, teda na základe
riadne zisteného skutkového stavu, preto nebol dôvod na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania odvolacím súdom. Odvolací súd bol preto viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom.
24. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu a dôvodov napadnutého rozhodnutia zistil, že prvoinštančný súd zistil skutkový stav z nesporných skutkových tvrdení, z vykonaného dokazovania, pričom zistený skutkový stav správne právne posúdil a v odôvodnení rozsudku uviedol podrobnú argumentáciu, v ktorej sa vysporiadal s tvrdeniami strán a tiež uviedol úvahy ako vec právne posúdil. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logickej argumentácie a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočnými východiskami pre vyslovenie výrokov napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré odkazuje ( §387 ods2 CSP).
25. Žalovaný neuviedol v odvolaní žiadnu konkrétnu námietku voči vecnej správnosti druhého výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnené pohľadávky spolu s úrokom z omeškania. Tvrdil, že považuje nárok žalobcu za nedôvodný a nepreukázaný a že žalobca nepreukázal riadne a včasné dodanie výpalkov a fakturovaných služieb a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Takéto námietky pre svoju všeobecnosť nemohli obstáť. Sú len vyjadrením nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu, čo nestačí na to, aby odvolací súd na základe takýchto námietok mohol vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia a dospieť k záveru o jeho vecne nesprávnosti.
26. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalovaný v priebehu konania účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Prvoinštančný súd správne argumentoval, že skutkové tvrdenia žalobcu z tohto dôvodu sú takými tvrdeniami, z ktorých súd pri ďalšom posudzovaní nároku môže vychádzať. Žalovaný v odvolaní nenamietal argumentáciu súdu, ktorou tento dospel k tomu, že obsah odporu proti platobnému rozkazu nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu. Prvoinštančný súd napriek tomu vyhodnotil aj žalobcom predkladané dôkazy, z ktorých vyplynulo, že každú jednu dodávku tovaru, či služieb si žalovaný objednal, tovar či službu prevzal na základe dodacieho listu, čo potvrdil dátumom, pečiatkou a podpisom o prevzatí tovaru či služieb. Žalovaný potvrdil, že mu boli faktúry doručené. Prvoinštančný súd poukázal aj na uznanie nároku žalobcu žalovaným v odsúhlasení inventarizácie pohľadávok z 31.12.2022 zo dňa 2.2.2023 a tiež tým, že žiadal o splátkový kalendár. Žalovaný v odvolaní neuviedol nič konkrétne k správnosti skutkových zistení a skutkových záverov prvoinštančného súdu, preto odvolací súd námietky žalovaného o nepreukázaní žalobcom uplatnených nárokov a nesprávnom zistení skutkového stavu , musel vyhodnotiť ako bezpredmetné.
27. Súdny dvor Európskej únie v Rozsudku C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 podal výklad článok 6 upravujúceho minimálnu paušálnu sumu náhrady nákladov v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES. Uvedené ustanovenie smernice bolo transponované do slovenského právneho poriadku prijatím § 369c Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v bode 1 predmetného rozsudku vyložil článok 6 tejto smernice tak, že „článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES sa má vykladať v tom zmysle, že: minimálna paušálna suma vo výške 40,- Eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby“.
28. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2Obdo/59/2021 zo dňa 30.11.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.1/2023, s odkazom na závery Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálneho zodpovedania právnej otázky súvisiacej s nárokom na minimálnu paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/ES, resp. § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. v bode 77 odôvodnenia konštatoval, že minimálna paušálna suma vo výške 40,-Eur, ako náhrada nákladov na vymáhanie je splatná veriteľovi, ktorý si splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou platbou, ktorá nebola uskutočnená po termíne splatnosti odplaty za obchodnú transakciu uvedenú na faktúre alebo rovnocennej výzve na zaplatenie, okrem prípadu, že dlžník nie je zodpovedný za vzniknuté meškanie. Preto v prípade podania
jedinej žaloby na vymáhanie platby týkajúcej sa viacerých nezaplatených obchodných transakcií po termíne splatnosti, náležite uvedených vo faktúrach alebo rovnocenných výzvach na zaplatenie, nemôže mať za následok zníženie minimálnej paušálnej sumy splatnej ako náhrada na nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú platbu. Zníženie takejto náhrady by v konečnom dôsledku viedlo k oslobodeniu dlžníka od časti finančnej záťaže vyplývajúcej z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej nezaplatenej faktúry po termíne splatnosti paušálnu sumu vo výške 40,- Eur stanovenú v § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, ktoré pri výklade § 369c Obchodného zákonníka a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. podal Najvyšší súd SR, ktorý je eurokonformný, teda súladný s výkladom smernice podaným Súdnym dvorom Európskej únie, bolo tieto potrebné aplikovať aj v predmetnom konaní, ktorého predmetom bolo riešenie rovnakej otázky paušálnej náhrady nákladov v prípade uplatnenia práva na zaplatenie viacerých pohľadávok v jednej žalobe. V konaní bolo preukázané, že žalobca podanou žalobou uplatnil právo na zaplatenie 56 faktúr, ktorými žalobca fakturoval jednotlivé obchodné transakcie uskutočnené medzi stranami sporu. Žalobca preukazoval obchodné transakcie jednotlivými objednávkami fakturovaných tovarov a služieb a dodacími listami potvrdenými žalovaným, pričom každá z dodávok bola fakturovaná v žalobe uvedenými faktúrami. Z uvedeného je tak nepochybné že, žalobca si uplatnil právo na náhradu paušálnych nákladov za každú včas nezaplatenú obchodnú transakciu vyfakturovanú faktúrou. Prvoinštančný súd tak rozhodol v súlade s vyššie citovaným eurokonformným výkladom § 369c, keď žalovaného zaviazal na náhradu nákladov vo výške 40,- Eur za každú zo žalobou uplatnených faktúr. Preto nebola dôvodná ani odvolacia námietka nesprávnosti rozhodnutia o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením žalobcových pohľadávok vo výške 2240, - Eur.
30. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nesprávnosti uvedených v odvolaní zistil, že rozhodnutie okresného súdu žiadnou chybou netrpí, a preto ho ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
32. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).