Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_8CoE-156-2012.pdf
PDF · 96.49 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/156/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava,IČO: 36 613 843, proti povinnému: F. O., bytom H. Z. XXXX/XX, B. Z. B., o vymoženie 1 138,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 6Er 300/2012-28 zo dňa 01. júna 2012 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 18.04.2012. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2011-4707 zo dňa 20.11.2011, ktorým bol povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o kontokorentnom úvere, uzavretej dňa 20.01.2002 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“). Súd citoval § 53 ods. 1, 4, § 44 ods. 1,, § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a konštatoval, že základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva, na základe ktorej bol oprávneným úver poskytnutý povinnému túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli VOP, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. V čl. 18. VOP sa nachádza rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov, ktoré vznikli alebo vzniknú v súvislosti so zmenkou vystavenou klientom (povinný) v prospech banky, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich podmienky vykonávania bankových obchodov alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Banka a klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán (čl. 18.1.5 VOP). Podľa bodu 18.2. VOP má síce klient právo odmietnuť uvedenú rozhodcovskú doložku do 30 dní od účinnosti tohto ustanovenia alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou, avšak v danom prípade má súd za to, že ide iba o formálnu možnosť odmietnuť rozhodcovskú doložku, keďže súhlas s VOP dal povinný vo formulárovej zmluve a nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok. Ak povinný pri podpise zmluvy neodmietne rozhodcovskú doložku, stráca možnosť kedykoľvek v budúcnosti obrátiť sa na iný ako rozhodcovský súd, teda nemá možnosť obrátiť sa na všeobecný súd a musí sa podriadiť rozhodcovskému rozhodnutiu. Takto postavená možnosť odstúpenia od rozhodcovskej doložky je teda len formálna, nezmeniteľná v budúcnosti a výber súdu je časovo obmedzený na 30 dní, pričom vznik sporov a výber spôsobu ich riešenia nastáva spravidla až v budúcnosti, nie už pri uzavretí zmluvy. V zmysle § 53 ods. 3 Obč. zák. účinného do 01.01.2008 môže súd označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou je aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Správnosť tohto právneho názoru potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení § 53 Obč. zák. ( od 1.1.2008 ) medzi tzv. neprijateľné podmienky zaradil aj túto podmienku. Súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou VOP spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Obč. zák. z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Ust. § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní]. Súd citoval čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že v tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). Súd ďalej citoval uznesenie súdneho dvora vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že "ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, bod 32, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira)". Podľa judikatúry súdneho dvora sa
čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. Smernica Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach ( rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť. Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Uviedol, že podľa jeho názoru exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, ktorú mu zveruje Exekučný poriadok. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a z.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 Obč.zák. sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i trovy odvolacieho konania 46,01 eur.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a je potrebné potvrdiť ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Oprávnený podal v danej veci návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2011-4707 zo dňa 20.11.2011, ktorým bola povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o kontokorentnom úvere, uzavretej dňa 20.01.2002 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným.. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v čl. 18 VOP predmetnej zmluvy o kontokorentnom úvere.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. por., zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Predmetná zmluva zo dňa 20.01.2002, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať vo veci a priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvou. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa, pretože má formulárový charakter a jej znenie (vrátane znenia VOP) povinný ovplyvniť nemohol, pretože bola pripravené vopred, pre neurčitý počet spotrebiteľov. Na základe zmluvy o úvere právny predchodca oprávneného v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol povinnému ako spotrebiteľovi úverový rámec 995,82 eur/ 30.000,- Sk.
Faktom zostáva, že právne skutočnosti, zakladajúce vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom nastali pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zák. č 150/2004 Z.z., ktorá harmonizovala slovenský právny poriadok s európskym právom v oblasti ochrany spotrebiteľa a zároveň pred vstupom SR do Európskej únie (1.5.2004), čo znamená, že v tom čase na území SR nepôsobilo komunitárne právo. Súd prvého stupňa mal teda prioritne na vec aplikovať slovenské hmotné právo, platné a účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t.j. ku dňu uzavretia zmluvy. Tento záver však nezbavuje vnútroštátne orgány, vrátane súdov, povinnosti eurokonformného výkladu, implementujúceho príslušný komunitárny predpis pred pristúpením štátu do EÚ. Z materiálneho hľadiska pozícia zmluvnej strany, uzatvárajúcej zmluvu pred účinnosťou novely zák. č. 150/2004 Z.z. sa nelíšila od spotrebiteľa, uzavierajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv. Eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením je teda prípustný s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva s platným právom európskych spoločenstiev. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje i na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá rozšírila povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva mimo rámec pôsobnosti noriem komunitárneho práva (rozsudok zo dňa 13.11.1990 C-106/89 Marleasing SA v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA", rozsudok zo dňa 16. 12. 1993 C-334/92 Teodoro Wagner Miret v. Fondo de Garantía Salarial alebo rozsudok zo dňa 14. 7. 1994 C-91/92 Paola Faccini Dori a Recreb Srl), ako i na nález Ústavního soudu ČR zo dňa 6.11.2007 sp.zn. II. ÚS 3/2006. a uznesenie Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 29.9.2005 sp.zn. 2Afs 92/2005, a to i vzhľadom na blízkosť právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.
Na základe uvedeného potom súd prvého stupňa zmluvu o úvere opodstatnene posudzoval o.i. aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 a poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zmluvné strany si v čl. 18 VOP dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy o úvere bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Podľa bodu 18.2. VOP má síce klient právo odmietnuť uvedenú rozhodcovskú doložku do 30 dní od účinnosti ustanovenia alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu, avšak v danom prípade má i odvolací súd za to, že ide iba o formálnu možnosť, keďže súhlas s VOP dal povinný vo formulárovej zmluve, ktorej obsah nemohol ovplyvniť a stratil tak možnosť kedykoľvek v budúcnosti obrátiť sa na iný ako rozhodcovský súd. Výber súdu je časovo obmedzený na 30 dní odo dňa uzavretia zmluvy, pričom predpoklad vzniku sporu nastáva až v budúcnosti. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.