Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoE-17-2012.pdf
PDF · 78.29 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/17/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, proti povinnému H. P., T. R. J. F. R., A. Č.. XXXX/X, pre vymoženie 656,38 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, zo dňa 13.12.2011, č. k. 2Er/653/2007-65 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa čiastočne zastavil exekúciu čo do vymoženia istiny 660,55 eur, s 0,25% úrokom z omeškania denne od 12.5.2007 do zaplatenia a ďalej ohľadom úroku z omeškania nad 8,50% ročne zo sumy 995,81 eur od 12.5.2007 do zaplatenia.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30.000,- Sk a povinný sa zaviazal úver splatiť v mesačných splátkach po 6.200,- Sk a celkovo sa zaviazal splatiť poskytnutý úver spolu s príslušným poplatkami vo výške 49.600,- Sk. Poplatok za poskytnutie pôžičky tak predstavoval sumu 19.600,- Sk. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že v Zmluve o úvere nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov.
Na základe uvedených zistení vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. dospel súd prvého stupňa k záveru, že vzhľadom na absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov v úverovej zmluve treba považovať tento spotrebiteľských úver za bezúročný a bez poplatkov. Preto bol toho názoru, že povinný vzhľadom na absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve je povinný uhradiť oprávnenému len skutočne poskytnutý úver, t.j. úver vo výške 995,81 eur vzhľadom na to, že doposiaľ povinný ani časť poskytnutého úveru nesplatil. Z uvedeného dôvodu preto súd v časti vymáhanej istiny 660,55 eur, ktorá pozostáva z poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za upomienku vo výške 9,95 eur, exekúciu aj s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil. Mal za to, že v tejto časti ide o vymáhanie právom nedovoleného plnenia. Zároveň zastavil exekúciu aj čo do vymáhania úrokov z uvedenej istiny.
Účastníkmi dohodnutý úrok z omeškania v Zmluve o úvere vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, považoval za úrok v rozpore s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s dobrými mravmi. Vychádzal z toho, že oprávnený poskytol finančné prostriedky povinnému nie na výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, a preto sa jedná o spotrebiteľský úver, ktorý sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Dohodnutý úrok preto predstavuje úrok z omeškania vo výške
91,25% ročne a tento úrok značne prevyšuje úrok určený v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 97/1995 Z.z. Úrok z omeškania určený podľa tohto ustanovenia platného v čase omeškania povinného, t.j. ku dňu 12.5.2007, bol vo výške 8,50% (dvojnásobok zákonnej úrokovej sadzby Národnej banky vo výške 4,25%). Z uvedeného dôvodu preto súd zastavil exekúciu v časti vymáhania úroku z omeškania nad 8,50% ročne zo sumy 995,81 eur.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom absentuje ročná percentuálna miera nákladov a taktiež s názorom súdu, ak považoval dohodnuté úroky z omeškania za neprimerane vysoké a právo nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Podľa názoru oprávneného úvery poskytuje klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Je tomu tak preto, že peňažné prostriedky poskytuje svojim klientom síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej Zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza súd prvého stupňa. Pokiaľ išlo o tvrdenie súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedol, že povinný podpísaním Zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, ktoré okrem iného aj s výškou úroku z omeškania. Účastníkmi dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa jeho názoru výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý má podľa jeho názoru dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, inak výška úrokov nie je nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť.
Povinný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Podľa jeho názoru konajúci súd dostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec správne právne posúdil.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak vychádzal zo záveru, že úverová zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, a že úrok dohodnutý účastníkmi vo výške 91,25% ročne je v rozpore s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak exekúciu v časti zastavil.
K odvolaniu oprávneného je potrebné uviesť, že tento v konaní uplatňuje nároky zo zmluvy o úvere, ktorú správne súd prvého stupňa hodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Správne postupoval, ak uvedenú zmluvu o úvere hodnotil a dospel k záveru, že táto v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001 Z. z. neobsahuje údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov a toto skutkové zistenie správne aj právne posúdil, ak poskytnutý úver podľa § 4 ods. 2 považoval za bezúročný a bez poplatkov a preto konanie v časti o zaplatenie poplatku v sume 660,55 eur a poplatku za upomienku v sume 9,95 eur.
Proti uvedenému skutkovému zisteniu a právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa oprávnený v odvolaní nenamieta, preto odvolací súd na zistenia súdom prvého stupňa a na jeho právne hodnotenie v tejto časti poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolacie námietky oprávneného smerujú voči záveru súdu prvého stupňa, ktorý mal konštatovať, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Ako však vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia tento však nekonštatoval, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou ale vychádzal z názoru, že vzťah medzi účastníkmi založený úverovou zmluvou je potrebné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tento vzťah treba považovať za vzťah občianskoprávny.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Z citovaného ustanovenia § 23a je zrejmé, že za spotrebiteľské zmluvy v čase do 31.12.2007 bolo treba považovať nielen zmluvy vymenované v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka, ale za spotrebiteľské zmluvy bolo treba považovať aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval.
Vychádzajúc z uvedeného treba mať za to, že za spotrebiteľskú zmluvu je treba považovať aj účastníkmi uzavretú zmluvu o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, lebo je zrejmé, že jej charakteristickým znakom je, že bola uzatváraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ podstatným spôsobom neovplyvňoval jej obsah, lebo sa jedná o predtlač tejto zmluvy o úvere.
Je treba súhlasiť s názorom oprávneného potiaľ, že zmluva o úvere, ktorú uzatvoril s povinnou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka mala v danom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového právneho vzťahu a teda je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka. Vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa - spotrebiteľa je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa.
Citované ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka prikazuje aplikovať ustanovenie Občianskeho zákonníka na práva a povinností spotrebiteľa pokiaľ sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, ako príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje
korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy, ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka. Uvedené znamená, že Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ potom zmluvné strany dojednali zmluvný úrok z omeškania, ktorý je síce v súlade s úpravou § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale presahuje úrok z omeškania prípustný podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dojednanie úroku z omeškania nad výšku prípustnú, podľa predpisu Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Súd je povinný na neplatnosť zmluvnej podmienky prihliadať a nepriznať na jej základe požadované plnenie.
Vychádzajúc z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa na základe ustanovenia § 54 ods. 1, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov, správne postupoval súd prvého stupňa, ak uvedenú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu a ak na ňu aplikoval ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava bola pre povinnú ako spotrebiteľa výhodnejšia. Preto, ak súd prvého stupňa zastavil konanie ohľadom úroku z omeškania, prevyšujúceho zákonný úrok podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. postupoval tak v súlade s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., lebo exekučný titul - rozhodcovský rozsudok zaväzoval povinnú na plnenie právom nedovolené.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania by mal úspešný účastník v danom prípade povinná, ktorej však trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli a oprávnený úspech v konaní nemal.
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.