Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-107-2011.pdf
PDF · 122.85 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/107/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Márie Dubcovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: Tempus - Trans s.r.o., so sídlom Železiarenská 49, 040 15 Košice, IČO: 31 712 380, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Petrom Lackom, advokátom, so sídlom F. XX, XXX XX E., proti žalovanému: Daniel Vavrek DANO, s miestom podnikania 027 12 Liesek 622, IČO: 33 788 219, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Milanom Vavrekom, advokátom, so sídlom L. XXX, XXX XX V., v konaní o zaplatenie 1.217,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/191/2008-65 zo dňa 14. apríla 2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/191/2008-65 zo dňa 14. apríla 2009 p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ žalobu zamietol. Výrokom II/ žalovanému trovy konania nepriznal. Poukázal na žalobu, podanú na Okresný súd Námestovo dňa 30.06.2008, ktorou žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 36.675,- Sk (1.217,39 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne od 15.05.2007 do 30.06.2007, vo výške 14,25 % ročne od 01.07.2007 do 25.06.2008 a od 26.06.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že dňa 16.04.2007 a 17.04.2007 žalovaný objednal u žalobcu servisné práce na motorovom vozidle značky IVECO 35C14, EČV: TS-656AK, spočívajúce v zisťovaní závady, tes eds easy, výmena vstrekovača tretieho valca, ktorú objednávku žalobca prijal, čím došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Žalobca vykonal pre žalovaného objednané práce a dodal potrebný materiál. Po vykonaní opravy dňa 03.04.2007 (správne malo byť 30.04.2007) vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 216700944 na sumu 18.177,50 Sk a faktúru č. 216700970 na sumu 18.497,50 Sk, so splatnosťou oboch faktúr do 14.05.2007, ktoré žalovanému zaslal poštou. Žalovaný sporné faktúry doteraz neuhradil.
S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav veci, vyvodené závery a za aplikácie ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov; ďalej len „OBZ“), okresný súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi došlo na základe servisnej objednávky žalovaného, registrovanej pod č. 9610700495, k vykonaniu servisu v dňoch 16.04.2007 a 17.04.2007, spočívajúceho v teste edc easy a výmene dvoch vstrekovačov
- trysiek. Žalovaný predmetné motorového vozidlo IVECO 35C14 EVČ: TS 656AK (ďalej aj „motorové vozidlo“) pristavil u žalobcu na servisnú opravu k výmene trysiek, na ktorú sa mala vzťahovať záruka, dôkazom čoho bola i vystavená objednávka, označená aj ako servisná. Vyplývalo to i z výpovede svedka Z. C.. Podľa okresného súdu svedok potvrdil, že sa so žalovaným neskôr snažil skontaktovať a oznámiť
mu, že na opravu sa záruka nevzťahuje, svedok tiež uviedol, že „neskôr sa záruka garančného technika stiahla“. Z dokumentu priloženého k faktúre žalobcu č. 216700944, „Warranty document“, predloženého žalovaným k servisu jeho motorového vozidla žalobcovi, podľa okresného súdu vyplývalo, že žalovaný je vlastníkom motorového vozidla IVECO „modelu 35C14 DRIVE LINE“, na ktorý sa vzťahuje 24 mesačná záruka, maximálne však do najazdenia 200.000 km a vozidlo bolo prvýkrát registrované dňa 02.06.2005. Z faktúry č. 216700944 vyplynulo, že žalovaný mal pri prvej výmene trysiek dňa 16.04.2007 najazdených 144.206 km, pri druhej výmene dňa 17.04.2007 taktiež 144.206 km; okresný súd tak konštatoval, že motorové vozidlo bolo „pristavené v záručnej dobe, ktorá uplynula až dňa 02.06.2007“. Z predložených faktúr vyplynulo, že od evidencie motorového vozidla bolo motorové vozidlo na servisných prehliadkach v polročných intervaloch, v dňoch 23.11.2005, 21.07.2006 a 12.12.2006 (č.l. 46-46 spisu). Okresný súd vyhodnotil, že „neuplynula ani jedna z podmienok (uplynutie dvojročnej záručnej doby počítanej od dátumu registrácie alebo prekročenie 200.000 najazdených kilometrov a nesplnenie si povinnosti pravidelnej servisnej prehliadky), pre ktoré by sa na servisnú opravu záruka vzťahovať nemala, a v dôsledku čoho by na základe vykonanej opravy a údržby žalobcovi z titulu uzatvorenej zmluvy o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. OBZ vznikol proti žalovanému nárok na zaplatenie ceny za vykonané dielo“. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP. Žalovaný, ktorý bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval, preto mu okresný súd náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. K včasnosti podania odvolania žalobcu krajský súd poukazuje, že pokiaľ bolo odvolanie žalobcu uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/167/2009-81 zo dňa 25.08.2009 odmietnuté ako oneskorené, za vychádzania z obsahu spisového materiálu (č.l. 1-71 spisu), v ktorom absentovali listiny o elektronickej forme podania odvolania, tak uvedené uznesenie krajského súdu bolo na základe dovolania žalobcu (s doložením podania odvolania elektronickými prostriedkami so zachovaním odvolacej lehoty) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Obdo 32/2010 zo dňa 26. apríla 2011 zrušené a vec bola vrátená Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
V odvolaní (č.l. 68-71 spisu) žalobca napadnutý rozsudok okresného súdu označil za nesprávny, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci. Žalobca poukázal na záručné podmienky IVECO. Z dokazovania mal okresný súd správne za preukázané, že žalovaný je užívateľom motorového vozidla IVECO 35C14, nesprávne však konštatoval, že išlo o modelový rad DRIVE LINE. V žalovanom prípade išlo o modelový rad DAILY, pri ktorom sa nepoužívajú vstrekovacie jednotky pumpa - dýza. Pri tomto modelovom rade výrobca konštrukčne nepoužíva vstrekovanie typu DRIVE LINE, preto vstrekovací systém použitý u vozidla žalovaného nie je možné označiť ako komponent DRIVE LINE. Pri modeloch DAILY výrobca konštrukčne používa vstrekovací systém Common Rail, na ktorý sa však nevzťahuje záruka 24 mesiacov od dátumu registrácie alebo 200.000 najazdených kilometrov, ale záruka v zmysle záručných podmienok „podľa prvej odrážky: 12 mesiacov od dátumu registrácie na celé vozidlo bez obmedzenia počtu najazdených kilometrov“. Z dokumentu priloženého k žalovanej faktúre č. 216700944, označeného ako Warranty document, vyplýva, že záruka sa na vozidlo ako celok vzťahuje do 01.06.2006. Žalobca namietol, že žalovaný nepredložil riadnu a platnú záručnú knižku, z ktorej by bolo preukázateľné, že na vozidle bol uskutočňovaný pravidelný servis v zmysle záručných podmienok. Žalobca požadoval od žalovaného, aby záručnú knižku predložil súdu ako dôkaz, že na vozidle bol vykonávaný servis, žalovaný však túto nedoložil a okresný súd „sa uspokojil s predloženými nedôveryhodnými kópiami faktúr (naopak žalobca bol povinný predložiť súdu originály faktúr), ktoré boli vystavené žalovanému, že vykonával servis na vozidle“. Žalobca ďalej uviedol, že „vstrekovače sú materiál, ktorý podlieha bežnému opotrebeniu“, čo malo vyplývať z výpovede svedka Ing. Z. C. a predloženého „Warranty document“. „Vozidlo žalovaného v čase vykonávaného servisu malo najazdených viac ako 140.000 kilometrov a je úplne prirodzené, že po takom počte najazdených kilometrov dochádza k ich výmene. Vstrekovače sú považované za opotrebiteľný materiál, na ktorý sa záruka nevzťahuje pri všetkých značkách nákladných a osobných vozidiel“. Žalobca tiež vytkol okresnému súdu, že po začatí pojednávania 14.04.2009 oboznámil účastníkov s dôkazmi založenými v spise, ale nepostupoval v súlade s § 118 OSP, čím porušil princíp predvídateľnosti rozhodnutia, tiež zásadu právnej istoty, nakoľko v prípade dodržania predpísaného postupu, „by žalobca mal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania na preukázanie svojich tvrdení uvedených v žalobe, protizákonným postupom súdu mu to bolo znemožnené“. Žalobca navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok
okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu alebo rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 74-77 spisu). Žalovaný uviedol, že predmetné vozidlo dňa 16.04.2007 a 17.04.2007 v rámci všeobecných zmluvných a záručných podmienok pristavil na reklamačné konanie žalobcu s tým, aby po zistení závady ho informovali, o akú závadu ide. Následne, nakoľko bolo vozidlo v záručnej lehote, sa pokúsia túto závadu odstrániť. Prijímací technik žalovanému vysvetlil, že ide o závadu trysiek, ktorú bezplatne odstránia v servise žalobcu. Zároveň žalovaný odovzdal servisnú knižku a vozidlo. Tvrdenie žalobcu, že na komponenty opísané v odvolaní sa nevzťahuje záruka, žalovaný označil za účelové, poukázal, že žalobca v odvolaní dodatočne predkladá dôkazy, ktoré sú zmätočné a neriešia petit žaloby. Podľa žalovaného je zrejmé, že splnil podmienky garantované v záručných podmienkach servisu IVECO, čo potvrdil aj svedok Ing. Z. C. a reklamáciu uznal. Servisnú knižku žalovaný odovzdal a túto mu záručný a autorizovaný servis nevrátil; vyhovára sa na pracovníka, ktorý to prevzal a že už v tomto servise nepracuje. Tvrdenia žalobcu žalovaný označil za účelové a bez právnej opory. Okresný súd predmetnú žalobu posúdil a sporné dôkazy vykonal a zo strany okresného súdu nebol porušený žiadny z princípov, ako uvádzal žalobca. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a „zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 397,62 Eur“.
K vyjadreniu žalovaného bolo doložené vyčíslenie náhrady trov prvostupňového konania (č.l. 76-77 spisu).
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu v odvolacom konaní krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného elektronickými prostriedkami dňa 18.06.2009 (č.l. 68-71, 85-88 spisu), od 01.01.2012 bolo v odvolacom konaní postupované v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení zák. č. 388/2011 Z.z. podľa ust. § 372u ktorého, na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012 (ďalej len „OSP“). K vyhodnoteniu včasnosti podaného odvolania sa poukazuje na dodatočne doložené listiny na č.l. 85-88 spisu a závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3 Obdo 32/2010 zo dňa 26. júna 2011, ktorými bol krajský súd viazaný (§ 243d ods. 1 OSP).
Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava.
Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných odvolacích dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku žalobcu pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu vo veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil v relevantných otázkach správne skutkové zistenia a závery a rovnako správne vec právne posúdil.
Z vymedzenia žalobcovho nároku v žalobe i v priebehu prvostupňového konania bolo zrejmé, že sumu 36.675,- Sk, t.j. 1.217,39 Eur s príslušenstvom žalobca ako zhotoviteľ voči žalovanému ako objednávateľovi uplatnil ako peňažnú pohľadávku zo zmluvy o dielo, predmetom ktorej mala byť mimozáručná oprava motorového vozidla žalovaného IVECO 35C14, EVČ: TS-656AK. Vo vzťahu k
takémuto vymedzeniu nároku na zaplatenie ceny diela s príslušenstvom, po preskúmaní veci, odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Výsledky dokazovania vykonaného okresným súdom v prvostupňovom konaní, zhodnotenie pre rozhodnutie vo veci relevantných skutkových zistení, spolu s aplikovanou zákonnou úpravou v ust. § 536 OBZ a vyvodenými právnymi závermi, vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby.
Z obsahu podaného odvolania boli zrejmé odvolacie dôvody tak v procesnej ako i vecno-právnej rovine.
Z procesného hľadiska žalobca vytýkal okresnému súdu jeho postup v prvostupňovom konaní, a to nedodržanie ust. § 118 OSP vo vzťahu k pojednávaniu dňa 14.04.2009. Podľa žalobcu okresný súd „po začatí pojednávania 14.04.2009 oboznámil účastníkov s dôkazmi založenými v spise, ale nepostupoval v súlade s § 118 OSP a účastníkov neoboznámil, ktoré skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Týmto postupom súd preukázateľne porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, čím porušil aj zásadu právnej istoty, nakoľko v prípade splnenia týchto povinností, by žalobca mal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania na preukázanie svojich tvrdení uvedených v žalobe, protizákonným postupom súdu mu to bolo znemožnené“.
Pre vyhodnotenie vyššie uvedenej námietky žalovaného sa krajský súd oboznámil s celým priebehom prvostupňového konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že žaloba žalobcu došla na Okresný súd Námestovo dňa 30.06.2008, od ktorého dňa bolo začaté konanie vo veci (§ 82 ods. 1 OSP) a až do ukončenia dokazovania vo veci na pojednávaní 14.04.2009 mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre uplatňovanie svojich práv v danom občianskom súdnom konaní. Okresný súd dňa 02.07.2008 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, k zaplateniu ktorého došlo 01.08.2008. Dňa 05.09.2008 okresný súd (nad rámec poučovacej povinnosti podľa § 5 ods. 1 OSP) žalobcu vyzval na špecifikáciu žalovaných úrokov z omeškania. Okresný súd nerozhodol o veci navrhnutým platobným rozkazom, ale nariadil pojednávanie na 05.02.2009, pričom žalobcovi, na adresu jeho právneho zástupcu, doručil okrem predvolania i písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe (č.l. 24 spisu). Žalobca v písomnom vyjadrení z 03.02.2009 označil obranu žalovaného o záručnej oprave vozidla za nepravdivú a navrhol dokazovanie doložením záručnej knižky a výsluchom Ing. Z. C. pred dožiadaným súdom; odročenie pojednávania nežiadal. Okresný súd pojednávanie dňa 05.02.2009 vykonal; po vyhlásení uznesenia o vykonaní pojednávania v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu oboznámil obsah spisu od č.l. 1 po č.l. 28, osobitne vyjadrenie žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu (z č.l. 27 spisu) a výslovne „uviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, a ktoré zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná“. V rámci uznesenia o odročení pojednávania na 10.03.2009 okresný súd okrem iného vyzval žalovaného, aby súdu doložil záručnú knižku od predmetného motorového vozidla. Vo výzve z 05.02.2009 (č.l. 35 spisu) žalobcu vyzval, aby do termínu nariadeného pojednávania (10.03.2009) doložil - záručnú knižku motorového vozidla, - originály žalovaných faktúr,
- doklady preukazujúce ich zaslanie žalovanému, - záručné podmienky vzťahujúce sa na vykonanie servisu a odstránenie závad vyskytnutých v záručnej dobe na úžitkovom vozidle IVECO. Žalobca písomným podaním z 23.02.2009 požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 10.03.2009, čo okresný súd akceptoval a odročil pojednávanie na 14.04.2009; vo vzťahu k žalobcovi zopakoval výzvu z 05.02.2009, a to výzvou z 10.03.2009 (č.l. 51 spisu). Pojednávanie dňa 14.04.2009 okresný súd vykonal. Na jeho začiatku rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalobcu a oboznámil „podstatný obsah doterajšieho dokazovania“. Na pojednávaní sa k veci vyjadrovali právni zástupcovia oboch účastníkov, v ich prítomnosti bol vypočutý svedok Z. C.. Žalovaný uviedol, že „žalobca mu neodovzdal ani kópiu faktúry a servisná knižka bola odovzdaná žalobcovi“. Po následnom poučení prítomných podľa ust. § 120 ods. 4 OSP „prítomní uvádzajú, že nenavrhujú ďalšie dokazovanie“. Právny zástupca žalobcu v záverečnej veci poukázal na to, že žalovaný nedoložil servisnú knižku. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči uviedol, že servisná knižka bola predložená prijímaciemu technikovi žalobcu. Okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vyhlásil (napadnutý) rozsudok. Po jeho vyhlásení rozsudok odôvodnil, dal poučenie o opravných prostriedkoch a výkone exekúcie.
Podľa ust. § 118 ods. 1 OSP, po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.
Podľa ust. § 118 ods. 2 OSP, po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Podľa ust. § 118 ods. 3 OSP, ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca.
Podľa ust. § 118 ods. 4 OSP, ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Žalobca namietol postup súdu prvého stupňa s tým, že na pojednávaní 14.04.2009 neoboznámil, „ktoré skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli“. V kontexte tohto „nepredvídateľného“ postupu súdu žalobcovi zabránil označiť alebo predložiť iné dôkazy, preukazujúce dôvodnosť jeho žaloby.
Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku, vykonaná zák. č. 384/2008 Z.z., vzťahujúca sa na posudzovaný prípad, s účinnosťou od 15. októbra 2008, vniesla do občianskeho súdneho konania nové inštitúty v postupe súdu, medzi ktoré patrí povinnosť vymedzenia zhodných, resp. sporných skutkových tvrdení účastníkov a vymedzenia rozsahu dokazovania z navrhnutých dôkazov. Dôvodová správa k zák. č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, k ust. § 118 OSP uvádza, že z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu, a tým aj posilnenia práva na spravodlivý súdny proces sa upravuje postup sudcu vo vzťahu k nesporným skutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zavedený, čiastočne kontradiktórny proces, zároveň odôvodňuje vyššiu ochranu účastníkov konania tým, že sudca usmerní účastníkov konania o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať. Tým sa môžu minimalizovať stavy tzv. opomenutých návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov. Ust. § 118 OSP upravuje obligatórnu a fakultatívnu činnosť súdu po začatí pojednávania. Po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy (žalobný návrh i obranu proti nemu). Následne je súd povinný uviesť, ktoré, pre konanie zásadné skutočnosti (právne významné skutkové tvrdenia účastníkov), považuje za sporné, ktoré nie a ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. Ďalší postup v konaní závisí od úvahy súdu. Jedným z princípov, na ktorých je postavené občianske súdne konanie, je princíp jednotnosti (nepretržitosti) konania, ktorý znamená, že konanie tvorí od momentu svojho začatia až do vydania rozhodnutia jeden celok, v ktorom neexistuje záväzne stanovený postup procesných úkonov. Významným aspektom princípu jednotnosti konania je skutočnosť, že účastníkovi nemožno brániť, aby svoje návrhy, nové tvrdenia a dôkazy prednášal kedykoľvek počas konania. Medze tohto princípu sú vymedzené s prihliadnutím na efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť konania a tiež motiváciu účastníkov konania k väčšej procesnej aktivite, čoho obsahom je protikladný princíp - princíp koncentračný (princíp zákonného poriadku). Vo svojej čistej podobe tento princíp znamená, že sa konanie rozpadá do určitých procesných štádií, v ktorých je nutné uskutočniť konkrétne procesné úkony vymedzené pre dané štádium pod sankciou (preklúziou ich právnych následkov). Prvky koncentrácie majú za cieľ zrýchliť a zefektívniť priebeh procesu. Ustanovenia § 118 ods. 1 a 2 OSP sú normatívnym vyjadrením tejto zásady (okrem toho napr. aj § 105 ods. 1 OSP - námietka miestnej príslušnosti, § 120 ods. 4 OSP
- návrh na doplnenie dokazovania). Každú zásadu konania je však potrebné vykladať systémovo vzhľadom na účel konania ako celok (§ 1 OSP), prihliadať na osobitné okolnosti prejednávanej veci, pri rešpektovaní princípu rovnosti. Je preto vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (viď II. ÚS 264/2006). Cieľom ust. § 118 ods. 2 OSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné alebo právne bezvýznamné.
Úprava občianskeho súdneho konania teda stojí na zásade predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní,
čomu zodpovedá stanovenie povinnosti súdu podrobnejšie a jednoznačnejšie informovať účastníkov o výsledkoch prípravy pojednávania.
V posudzovanom prípade bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie procesne nesprávny postup okresného súdu, priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Podľa posúdenia odvolacieho súdu o taký prípad v danom konaní nešlo.
Z vyššie uvedeného zisteného postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní, vo väzbe na to, že prvostupňové konanie je potrebné posudzovať ako celok, nebolo zistené odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v rovine nepredvídateľného postupu a rozhodnutia okresného súdu. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že okresný súd dodržal postup podľa § 118 ods. 1, 2 OSP už na pojednávaní dňa 05.02.2009 (č.l. 32 spisu). Bolo právom žalobcu sa tohto pojednávania zúčastniť a ak ho nevyužil (vo vyjadrení z 03.02.2009 súhlasil s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti), nemožno to hodnotiť ako nezákonný postup okresného súdu, ak za daných okolností žalobca, resp. jeho právny zástupca, neboli prítomní pri realizácii postupu okresného súdu v zmysle § 118 ods. 1, 2 OSP. Namietané pojednávanie 14.04.2009 nadväzovalo na pojednávanie z 05.02.2009. Rovnako z neho bol zrejmý dodržaný postup okresného súdu podľa ust. § 118 ods. 1, 3 OSP; opakovanie už raz vykonaného postupu podľa § 118 ods. 2 OSP nebolo potrebné, a to v spojení s ďalším postupom okresného súdu, ktorý opakovane žalobcu vyzýval na doloženie dôkazového materiálu (výzvy na č.l. 35, 51 spisu). Za situácie, ak žalovaný uviedol, že záručnú (servisnú) knižku predložil v súvislosti s predmetnými opravami motorového vozidla žalobcovi a žalobca mu ju doteraz nevrátil, t.j. že žalovaný s ňou nedisponuje, tak bol logický postup okresného súdu, ak žiadal tento dôkaz od žalobcu. Nešlo teda o situáciu, že by okresný súd nedôvodne odmietol vykonať dôkaz, navrhnutý žalobcom, alebo že by žalobca nebol informovaný o dôkazoch, ktoré žalobca mienil vo veci vykonať. Ak napokon záručnú (servisnú) knižku nedoložil ani jeden z účastníkov s rovnakým tvrdením, že s ňou toho času nedisponuje a za situácie, ak po vykonanom poučení podľa § 120 ods. 4 OSP na pojednávaní 14.04.2009 účastníci prostredníctvom svojich právnych zástupcov uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, tak odvolací súd nezistil ani nepredvídateľnosť postupu či rozhodnutia okresného súdu, ani taký postup, ktorý by znamenal odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom. Napokon žalobca ani v odvolaní nekonkretizoval, ktoré iné, ďalšie, než už navrhnuté dokazovanie, mienil vo veci označiť.
Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval, že okresný súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na úplné a správne zistenie skutkového stavu, tak krajský súd sa s týmto argumentom nestotožnil. Posúdenie návrhu účastníka konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (obdobne R 125/1999). V danom prípade z postupu okresného súdu bolo zrejmé, že návrh žalobcu na vykonanie dôkazu záručnou (servisnou) knižkou akceptoval, nezamietol ho, naopak aktívne vyzval žalobcu i žalovaného na jej predloženie, avšak žalovaný označil žalobcu za jej súčasného držiteľa. Ak obaja účastníci popreli, že by s uvedeným listinným dôkazom disponovali, tak bol zrejmý a logický postup okresného súdu, že napokon dokazovanie vykonal tými dôkazmi, ktoré účastníci označili a ktoré mal reálne k dispozícii do momentu ukončenia dokazovania v prvostupňovom konaní.
Krajský súd dopĺňa, že okresný súd neodňal žalobcovi možnosť pred ním konať ani tým, ako (podľa žalobcu nesprávne) vyhodnotil niektoré z vykonaných dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Krajský súd nezistil opodstatnenosť ani odvolacieho dôvodu, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z tých dôkazov, ktoré mal okresný súd reálne k dispozícii, a to v intenciách návrhov účastníkov, dospel k správnym skutkovým zisteniam v relevantných otázkach potrebných pre rozhodnutie vo veci. Podstatné vo veci bolo, či žalobcov nárok na
uplatňovanú peňažnú pohľadávku je oprávnený. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku, ktorý mal byť založený zmluvou o dielo, esenciálnou náležitosťou ktorej mala byť dohoda o cene mimo záručnej opravy (§ 536 a nasl. OBZ). Z doložených a vykonaných dôkazov, vyhodnotených v súlade s § 132 OSP, vyplynul opodstatnený záver, že medzi účastníkmi bola dojednaná oprava motorového vozidla v záručnej dobe, podľa záručných podmienok, t.j. bezodplatne. Nepochybne o tom svečia listiny doložené žalobcom, a to k faktúram č. 216700970 a č. 216700944 (prílohová obálka, č.l. 58 spisu, tiež fotokópia č.l. 4 spisu). Ide najmä a primárne o servisnú objednávku č. 9610700495 a servisnú objednávku č. 9610700349. V oboch prípadoch sa uvádza limit objednávky „0,00“ a „Zákazka 10.000 - 7 Záručná“, a to tak k momentu prevzatia vozidla do opravy žalobcom, ako aj k momentu prevzatia vozidla z opravy žalovaným. Žalobca v prvostupňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal oprávnenosť žalovaných faktúr, ani ich doručenie žalovanému v dobe pred začatím konania na súde. Práve z obsahu týchto servisných objednávok v spojení s výpoveďou žalovaného a svedka Z. C. nebolo nepochybne preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o vykonaní mimozáručnej opravy motorového vozidla za žalovanú cenu. Žalobca tak nepreukázal tvrdenia, ktorými vymedzil tak v skutkovej ako aj v právnej rovine uplatnený žalovaný nárok. V tomto zmysle krajský súd považoval za správne a relevantné závery okresného súdu, ktoré vyústili do rozhodnutia o zamietnutí žaloby.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver vyhodnocovanie okolnosti, či v skutočnosti (ne)malo ísť o záručnú opravu, bolo podružné. K tejto okolnosti však pre úplnosť krajský súd poukazuje, že z vykonaného dokazovania prijal okresný súd správne závery. Nebolo podstatné, že okresný súd považoval motorové vozidlo IVECO 35C14 aj za typovo označené ako DRIVE LINE, hoci ako žalobca v odvolaní uviedol, malo ísť o modelový rad DAILY. Zo záručných podmienok (č.l. 30, 40 spisu), ani v spojení s ostatnými žalobcom produkovanými tvrdeniami a dôkazmi v prvostupňovom konaní nevyplýva preukázanie jeho argumentu, uvedeného až v odvolaní, že „pri modeloch DAILY výrobca konštrukčne používa vstrekovací systém Common Rail, na ktorý sa však nevzťahuje záruka 24 mesiacov od dátumu registrácie alebo 200.000 najazdených kilometrov, ale záruka v zmysle záručných podmienok podľa prvej odrážky: 12 mesiacov od dátumu registrácie na celé vozidlo bez obmedzenia počtu najazdených kilometrov“. Rovnako nepreukázané bolo tvrdenie žalobcu, že „vstrekovače sú považované za opotrebiteľný materiál, na ktorý sa záruka nevzťahuje pri všetkých značkách nákladných a osobných vozidiel“. Uvedené tvrdenie nie je v súlade s obsahom záručných podmienok, podľa ktorých záruka DRIVE LINE sa vzťahuje i na diely - vstrekovanie: regulátor predvstreku, vstrekovacie čerpadlo/vstrekovacie jednotky pumpa - dýza (okrem nastavenia), riadiaca jednotka vstrekovania. Zo samotnej výpovede svedka Z. C. nebolo jednoznačné, či predmetné vymieňané diely boli spotrebným materiálom, resp. či oprava spadala pod vymedzenie úkonov v dôsledku opotrebenia používaním vozidla a ďalších vymedzení, na ktoré sa podľa záručných podmienok záruka nevzťahuje. Avšak v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä obsahom servisných objednávok, dokladmi žalovaného, že motorové vozidlo v pravidelných intervaloch pristavil do servisu, obsahom záručných podmienok, žalobca nepreukázal, že v danom prípade malo v skutočnosti ísť o mimozáručnú opravu a súčasne nevyvrátil v tomto smere dostatočne preukázanú obranu produkovanú žalovaným. Ak v servisných objednávkach, a to opakovane, samotný žalobca uviedol, že ide o záručnú opravu, tak uvedené viac svedčilo i okolnosti tvrdenej žalovaným, že žalobcovi pri odovzdaní vozidla do opravy predložil záručnú (servisnú) knižku.
Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaným dokladované faktúry (č.l. 44-46 spisu), ktorými náhradným spôsobom dokladoval, že motorové vozidlo v pravidelných intervaloch pristavil na servisnú prehliadku, boli len fotokópie, tak krajský súd uvádza, že samotná forma fotokópií neznižovala výpovednú hodnotu daných listín, s ktorou sa dostatočne vysporiadal okresný súd. Námietku nedôveryhodnosti týchto faktúr žalobca inak nekonkretizoval. Pre spôsobilosť listiny, byť dôkazným prostriedkom však nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 132 OSP. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu.
Krajský súd na záver akcentuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že na strane žalovaného vznikol a existuje záväzok zaplatiť cenu žalobcom vykonaného diela, opravy motorového vozidla, v žalovanej sume s príslušenstvom, bol povinný v rámci svojho dôkazného bremena preukázať vznik a existenciu zmluvy o dielo s tvrdeným obsahom. Žalobca však v prvostupňovom konaní neprodukoval vo vzťahu k svojím tvrdeniam také dôkazy, z ktorých by bolo nepochybne preukázané uzavretie zmluvy o dielo o vykonaní mimozáručnej opravy motorového vozidla za cenu spolu 36.675,- Sk, resp. 1.217,39 Eur. Z iného skutkového vymedzenia a právneho titulu žalobca v danom konaní svoj peňažný nárok voči žalovanému neuplatňoval a ak okresný súd žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu zamietol, tak krajský súd sa s týmto rozhodnutím okresného súdu ako vecne správnym stotožnil a potvrdil ho za aplikácie § 219 ods. 1 OSP, z vyššie uvedených dôvodov. Potvrdenie rozsudku okrem výroku o zamietnutí žaloby zahŕňalo aj odvolaním žalobcu osobitne z vecných dôvodov nenapadnutý závislý výrok o trovách konania.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP a ust. § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý však k momentu rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Za takýto návrh na náhradu trov odvolacieho konania nebolo možné považovať obsah písomného vyjadrenia žalovaného v podaní jeho právneho zástupcu zo 14.07.2009, v rámci ktorého nebol podaný návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Išlo len o vyčíslenie trov prvostupňového konania, avšak o trovách prvostupňového konania už bolo rozhodnuté napadnutým prvostupňovým rozsudkom vo výroku II/, ktorý nebol odvolaním žalovaného napadnutý. Z titulu absencie relevantného návrhu na priznanie trov odvolacieho konania potom krajský súd nemohol žalovanému ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznať náhradu odvolacích trov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.