Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_14CoE-220-2012.pdf
PDF · 88.2 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/220/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného : Československá obchodná banka, a.s., so sídlom 815 63 Bratislava, Michalská 18, IČO : 36 854 140, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou Cipciar & partners, s.r.o., so sídlom 821 01 Bratislava, Haburská 49/F, proti povinným : v 1. rade : T. N., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., W. Z. XX/X, v 2. rade : H. N., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX N., W. L.. Y. XXX/XX, na vymoženie pohľadávky v sume 1 537,05 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou JUDr. Evou Ondrejkovou, so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Páričkova č. 18 pod spisovou značkou Ex 374/2011, o odvolaní oprávneného zo dňa 14.11.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 7Er/295/2011-20 zo dňa 18.10.2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 374/2011. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. b/, c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučným titulom, na podklade ktorého sa oprávnený vedenia exekúcie domáha, je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2009-3883 zo dňa 11.02.2011. Vzhľadom na to bolo povinnosťou súdu preskúmať exekučný titul okrem postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Pre takéto posúdenie však súd musí mať k dispozícii hmotnoprávne podklady preukazujúce nárok priznaný rozhodcovským súdom, predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, najmä listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je právom dovolené a zároveň či nie je v rozpore s dobrými mravmi, inak je súd oprávnený konanie zastaviť. Oprávnený na výzvu súdu zo dňa 09.06.2011 a 05.10.2011 nepredložil zmluvu o úvere so všetkými jej prílohami a následne súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že oprávnený zostal nečinný a súd nemal k dispozícii listiny, z ktorých by mohol podrobne posúdiť prípadné nedostatky v rozhodcovskom konaní, resp. posúdiť exekučný titul z hľadísk obsiahnutých v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku, v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozsudok má tie isté vlastnosti, ako rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci - res iudicata, je právne záväzný a je vykonateľný. Súd však podľa názoru oprávneného nemôže posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol
základom pre nárok priznaný exekučným titulom, ani skúmať iné podklady, ako tie, ktoré sú uvedené v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na skúmanie súladu žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu z hľadísk ich formálnej a obsahovej perfektnosti. Oprávnený sa domnieva, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahrádzaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia rozhodcovského rozsudku s hmotným právom, pôsobil by ako súd tretej inštancie, čím by dochádzalo k bezprostrednému zásahu do práva oprávneného na súdnu a inú ochranu. Exekučný súd nad rámec svojich právomocí, bez návrhu povinného a aj napriek jeho pasivite, poskytuje mu nenáležitú ochranu, čím porušuje právo oprávneného na vymoženie peňažných prostriedkov, ktoré povinnému preukázateľne poskytol. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones. Podľa stanoviska Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. V zmysle zásad rovnocennosti musí byť zachovaná rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa, ako aj oprávneného. Oprávnený taktiež namietal, že Smernica Rady 93/13/EHS nie je priamo aplikovateľná a je nutné ju vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa ustanovenia § 93b ods. 1 zákona o bankách mal oprávnený povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a splnenie tejto povinnosti musel oprávnený preukazovať v prípade kontroly NBS, ktorá je orgánom dohľadu nad bankami. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a podľa § 93 ods. 2 ZoB ju klienti neboli povinní prijať. Oprávnený namietal i nesprávne právne posúdenie zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko v predmetnej veci uzatvoril s povinným dňa 13.05.2005 zmluvu o úvere, pričom medzi spotrebiteľské zmluvy bola úverová zmluva začlenená až s účinnosťou od 01.01.2008. Nie je preto možné zmluvu o úvere považovať za občiansko-právny vzťah, pretože v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola táto dojednaná v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka má zmluva o úvere povahu absolútneho obchodu bez ohľadu na povahu zmluvných strán. V závere opätovne oprávnený zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku res iudicata a exekučné súdy sú povinné akceptovať vydané rozhodcovské rozsudky, ktoré majú v právnom poriadku Slovenskej republiky rovnaké právne účinky ako rozhodnutia všeobecných súdov. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že žiadosti súdnej exekútorky v celom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhuje zrušiť uznesenie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia uznesenia súdu prvého stupňa oprávnený navrhol pripustiť dovolanie, pretože sa domnieva, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, ako aj základ samotného hmotnoprávneho vzťahu, na podklade ktorého bol nárok v rozhodcovskom konaní oprávnenému priznaný, neobstojí. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, obzvlášť pred
vydaním poverenia pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí súd na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť priamej aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj záver o nesprávnom právnom posúdení zmluvného vzťahu ak spotrebiteľského vzťahu, je zmätočný a zjavne smerujúci voči inému súdnemu rozhodnutiu, nakoľko z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd aplikoval výlučne vnútroštátnu právnu úpravu, vychádzajúc pritom výlučne z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v spojení s ustanoveniami § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Návrhom zo dňa 26.04.2011 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie spisovej značky : II/2009-3883 zo dňa 11.02.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.03.2011 a vykonateľnosť 20.03.2011. Pokiaľ súd skúmal formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým spôsobilosť predmetného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, správne postupoval, pokiaľ nevychádzal len z obsahu predloženého rozsudku rozhodcu. Súd vyzval dňa 09.06.2011, a opakovane dňa 05.10.2011, oprávneného, aby predložil súdu Úverovú zmluvu č. XXXXX-XXXXXXXX/XXXX, vrátane Obchodných podmienok pre poskytovanie spotrebných maxiúverov a prípadné ďalšie listiny, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Dožiadaný subjekt požiadavke súdu nevyhovel. Exekučný súd následne odvolaním napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol na základe takého právneho posúdenia, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného uznesenia.
Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekútor vyzve toho, kto podal návrh, aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Poučí ho aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť. Ak oprávnený napriek výzve exekútora v určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom konaní pokračovať, alebo ak nepriloží exekučný titul, súd exekučné konanie na návrh exekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.
Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav. Správne je konštatovanie exekučného súdu, že pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a pre posúdenie žiadosti z hľadísk v zákone obsiahnutých kritérií (jednak ustanovenia § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní) súd musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere, tvoriacu základný právny rámec, od ktorého sa uplatnený nárok odvíja, so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, najmä listinu obsahujúcu dohodu zmluvných strán o riešení sporov v rozhodcovskom konaní (rozhodcovskú doložku). Pokiaľ exekučnému súdu nebola predložená zmluvu o úvere so všetkými jej prílohami a ani rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka), nemohol preskúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, no predovšetkým, či bola daná vôbec legitímna právomoc rozhodcovského súdu v danej veci rozhodnúť.
Vychádzajúc z ustanovenia § 40 ods. 1 Exekučného poriadku je povinnosťou exekútora vyzvať toho, kto podal návrh, aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Poučí ho aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť. Ak by oprávnený napriek výzve exekútora v určenej lehote neopravil alebo nedoplnil návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom konaní pokračovať, je povinnosťou súdneho exekútora podať návrh, na základe ktorého súd exekučné konanie na návrh exekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený (§ 40 ods. 2 Exekučného poriadku).
Z uvedeného je zrejmé, že bolo povinnosťou súdnej exekútorky predložiť exekučnému súdu spolu so žiadosťou o udelenie poverenia všetky listinné podklady nevyhnutné pre rozhodnutie súdu o jej žiadosti, pričom listiny spolu s exekučným titulom musia byť predložené tak, aby umožňovali preskúmanie vecnej a formálnej správnosti exekučného titulu a zákonných podmienok vykonateľnosti, vrátane takých podkladov, ktorých predloženie vyžaduje osobitný zákon (napr. predloženie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky podľa Zákona o rozhodcovskom konaní). Je zrejmé, že súdna exekútorka v danej veci nepostupovala v zmysle citovanej zákonnej úpravy, keď predložila súdu spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým však je rozhodcovský rozsudok. Súdna exekútorka, ako osoba práva znalá, si musela byť vedomá skutočnosti, že podklady predložené oprávneným nie sú komplexné a dostatočné a mala tak povinnosť vyzvať oprávneného na doplnenie podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Nedôslednosť v postupe exekútorky, respektíve zanedbanie povinnosti vyplývajúcej súdnej exekútorke z ustanovenia § 40 Exekučného poriadku, však nemôže byť posúdená v neprospech účastníka konania a na úkor jeho práv. Súd, ako už bolo uvedené, má povinnosť, predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi dôsledne skúmať, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, musí byť zrejmé, že medzi oprávneným a povinným bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka zakladajúca legitimitu vydania rozhodcovského rozsudku a taktiež, že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho, ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd preto po tom, čo sa správne neuspokojil výlučne s predloženým rozhodcovským rozsudkom, ako exekučným titulom, mal vyzvať súdnu exekútorku na splnenie si povinnosti podľa ustanovenia § 40 Exekučného poriadku a na zabezpečenie nevyhnutných podkladov pre rozhodnutie súdu. Pokiaľ však, ako je z obsahu spisového materiálu zrejmé, exekučný súd pred rozhodnutím vyzval na predloženie konkrétnej zmluvy o úvere spolu s jej prílohami len oprávneného, takýto postup je nepostačujúci a nie je v súlade so zákonnou úpravou. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia bez toho, aby súd vyzval súdnu exekútorku na postup podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Exekučného poriadku, by mohol viesť k záveru o odmietnutí spravodlivosti, ako základného, Ústavou SR garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poučenie o oprave alebo doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, vrátane záveru súdu o tom, že v exekučnom konaní nemožno pre vytýkaný nedostatok poverenie pre súdneho exekútora udeliť, musí byť urobené v súlade s materiálnym chápaním ochrany oprávneného v exekučnom konaní a v súlade s cieľom a sledovaným účelom exekučného konania. Exekučný súd je oprávnený dôsledne trvať na zachovaní zákonného postupu vyplývajúceho z ustanovenia § 40 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie v zmysle naznačeného procesného postupu.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.