Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8C-92-2012.pdf
PDF · 84.49 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/92/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV, v konaní pred samosudcom JUDr. Ondrejom Krajčom, vo veci žalobcu : Kubicová, Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 68, Bratislava, zast. JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., so sídlom Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, proti žalovanému : L.. F. Z., trvale bytom D. XX, N., t.č. na neznámom mieste, zast. H. H., tajomníčkou tunajšieho súdu, o zaplatenie sumy 437,06 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 437,06 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 218,53.- eura od 3.11.2011 až do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 218,53.- eura od 17.12.2011 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 26 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., so sídlom Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda.
odôvodnenie:
Žalobca sa v prejednávanej veci svojou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 437,06 eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania. Uvedenú dlžnú sumu žiadal žalobca priznať titulom nezaplatenej odmeny advokáta za poskytovanie právnej pomoci - zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 3 T 226/2010. Žalobca poukázal na to, že na základe Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci a udeleného plnomocenstva zastupoval žalovaného v označenej trestnej veci vedenej voči nemu. Pre žalovaného vykonal viacero úkonov právnej pomoci, za ktoré mu vzniklo voči žalovanému právo na zaplatenie odmeny v uplatnenej výške 437.- eura. Konkrétne išlo o účasť na pojednávaniach v dňoch 18.10.2011 a 1.12.2011, pričom za každé z týchto pojednávaní mu vznikol nárok na odmenu vo výške 150.- eur + paušálna náhrada v sume 7,41.- eura + náhrada za stratu času stráveného na ceste. Keďže žalovaný doposiaľ žalobcovi dlžnú sumu nezaplatil, žiadal žalobca žalobe v celom rozsahu vyhovieť a okrem istiny priznať tiež úroky z omeškania v zákonnej výške, ako aj náhradu trov tohto konania.
Súdu sa nepodarilo žalovanému písomnosti súdu doručiť na poslednú známu adresu. Súd preto vykonal všetky dostupné úkony na zistenie jeho skutočného pobytu, avšak ani v súčinnosti s orgánmi polície, dostupnými registrami pobytu obyvateľstva v Slovenskej republike a Sociálnou poisťovňou, sa súdu nepodarilo pobyt žalovaného zistiť. Súdu preto nezostalo nič iné, než konštatovať, že pobyt žalovaného je neznámy a ustanovil mu v súlade s § 29 ods. 2,6 O.s.p. pre toto konanie opatrovníka - tajomníčku tunajšieho súdu, s ktorou vec riadne prejednal.
Súd vo veci vykonal dokazovanie zmluvou o poskytovaní právnej pomoci č. 12/2011 zo dňa 22.3.2011 a faktúrami č. 222011197 a 222011164, pričom na základe takto vykonaného dokazovania, vychádzajúc tiež zo skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, skutkovo ustálil, že žalobca zastupoval žalovaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3 T 226/2010, pričom sa zúčastnil aj pojednávaní konaných v predmetnej trestnej veci v dňoch 18.10.2011 a 1.12.2011. Za účasť na týchto pojednávaniach mu vzniklo voči žalovanému právo na odmenu v celkovej výške 437,06.- eura.
Nakoľko žalovaný žalobcovi doposiaľ dlžnú istinu vo výške 437,06.- eura neuhradil, súd žalovaného zaviazal na jej zaplatenie. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej peňažnej sumy a toto omeškanie pretrváva aj v súčasnosti, súd žalobcovi priznal v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka spolu istinou aj úroky z omeškania v zákonnej výške 9,25 %, resp. 9 % ročne, počnúc dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty splatnosti podľa faktúr žalobcu, ktorými žalovaného vyzval na zaplatenie odmeny.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 26 eur. Nepriznal mu však náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko dospel k záveru, že v jeho prípade nemožno trovy právneho zastúpenia za zastupovanie advokátom v tomto konaní považovať za účelne vynaložené trovy konania, ako ich má na mysli ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., a to s poukazom na nasledovné :
Právo dať sa v konaní pred súdom zastúpiť advokátom je realizáciou Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy), na úrovni zákona upraveného v ustanoveniach § 24 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Preto nemožno nikomu brániť, aby bez zreteľa na jeho možnosti, či schopnosti, splnomocnil advokáta na zastupovanie v konaní pred súdom. To platí aj v prípade, ak je účastníkom konania advokát, resp. obchodná spoločnosť poskytujúca právne služby. Účastník konania, ktorý advokátovi udelí plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred súdom si však musí byť vedomý aj rizika, že mu v konaní nevznikne právo na náhradu trov konania, prípadne, že mu náhrada týchto trov nebude priznaná. Právo účastníka konania dať sa v konaní zastúpiť je úzko späté s právom na náhradu trov konania, ktoré ako jedna z obsahových súčastí práva na súdnu ochranu, tiež v súlade s ochrannou funkciou civilného procesného práva, zabezpečuje, aby bola kompenzovaná ujma na majetku účastníka, ktorý len dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje práva (porov. napr. Nálezy ÚS ČR vo veci IV. ÚS 2777/11, tiež vo veci III. ÚS 2984/09). Tieto dve práva však nie sú späté nerozlučne, čo nachádza v Občianskom súdnom poriadku odraz práve v znení ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré okrem zásady úspešnosti (rovnocenne) ako ďalšiu podmienku priznania náhrady trov konania zakotvuje účelnosť vynaložených trov. Obe tieto podmienky musia byť pritom naplnené súčasne a súd môže úspešnému účastníkovi priznať náhradu iba tých trov, ktoré možno považovať za účelne vynaložené.
Ak potom súd rozhoduje o trovách konania (o ich náhrade) podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. (no i podľa iných ustanovení), nemôže si vystačiť iba so zistením, že účastníkovi trovy vznikli, no musí skúmať aj to, či ide o trovy vynaložené účelne a ani náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať bez skúmania účelnosti ich vynaloženia.
Správnosť vyššie uvedeného potvrdzujú aj závery doterajšej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v Slovenskej republike, no tiež Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti možno poukázať na Nález ÚS SR vo veci II. ÚS 78/03 z 9.9.2004, podľa odôvodnenia ktorého, cit. : „Samotné nepriznanie náhrady trov konania v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd uplatní zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania nemôže predstavovať zásah do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc zaručenej čl. 47 ods. 2 Ústavy“.
Vychádzajúc z formulácie ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., no tiež z podstaty civilného procesu, ktorého účelom je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkov vyplývajúcim z hmotného práva, možno vysloviť záver, že za účelne vynaložené trovy konania možno v zásade považovať len také trovy, ktoré bolo zo strany účastníka konania skutočne nevyhnutné vynaložiť na to, aby mal možnosť riadne uplatňovať, alebo brániť svoje práva v konaní na súde (na podporu správnosti
uvedeného záveru možno poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. I. ÚS 988/12). Či v určitom konaní možno trovy považovať za účelne vynaložené v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vždy závisí od konkrétnych okolností danej veci.
Žalobca v prejednávanej veci je spoločnosťou poskytujúcou právne služby a predmetom konania je zaplatenie jej advokátskej odmeny za poskytovanie právnych služieb žalovanému. Predpokladom pre riadny výkon advokácie je nepochybne odborná spôsobilosť advokáta (v prípade „advokátskej“ spoločnosti advokátov, ktorí ju reprezentujú) dostatočná na to, aby mohol advokát riadne zastupovať svojich klientov a hájiť ich práva pred súdom. Táto odborná spôsobilosť je overovaná vykonaním advokátskej, prípadne inej akceptovanej skúšky, bez ktorej nie je možné advokáciu vykonávať. Z uvedeného je potom zrejmé, že každý advokát (v prípade „advokátskej“ spoločnosti advokáti, ktorí ju reprezentujú) musí byť bez toho, aby sa musel dať zastúpiť iným advokátom, plne spôsobilý kvalifikovane vystupovať (vykonávať všetky procesné úkony) pred súdom a to aj so zreteľom na obsah hmotného práva, ktorý mu musí byť zrejmý, pokiaľ má riadne zastupovať svojich klientov.
Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že pokiaľ advokát alebo spoločnosť poskytujúca právne služby, vystupuje ako účastník v konaní pred súdom a splnomocní na zastupovanie v konaní iného advokáta, nemožno podľa názoru súdu trovy právneho zastúpenia spojené s takýmto zastúpením zásadne považovať za účelne vynaložené trovy (náklady) konania. Výnimku by mohla predstavovať situácia, že potrebu (či nevyhnutnosť zastúpenia) by odôvodňovali mimoriadne okolnosti týkajúce sa prejednávanej veci.
Preto súd pri posudzovaní o účelnosti trov právneho zastúpenia žalobcu nemohol opomenúť ani charakter prejednávanej veci. V nej sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia jeho vlastnej advokátskej odmeny za poskytovanie právnych služieb. Vzhľadom na charakter a obsah činnosti každého advokáta, teda aj žalobcu, otázky spojené so vznikom odmeny advokáta a jej zaplatením nemožno zásadne hodnotiť ako právne, či skutkovo zložité, teda otázky, ktoré by si vyžadovali osobitné vedomosti, či skúsenosti v oblasti práva, ktorá nie je celkom bežná a ktorých zvládnutie nemožno od každého advokáta spravodlivo požadovať. Naopak, vychádzajúc zo všeobecne známych skutočností a tiež skutočností známych súdu z úradnej činnosti ohľadne bežnej činnosti každého advokáta, možno konštatovať, že vyčíslenie, či „vymáhanie“ advokátskej odmeny je pre každého hoci len trochu skúsenejšieho advokáta celkom bežnou, či dokonca rutinnou záležitosťou. Preto v prejednávanej veci nejde o také záležitosti, pri ktorých by (osobný, prípadne iný špecifický) charakter sporu, či predmet konania, odôvodňoval potrebu, či nevyhnutnosť, teda účelnosť, zastúpenia iným advokátom. S poukazom na uvedené preto nemožno ako účelné hodnotiť zastupovanie žalobcu iným advokátom ani so zreteľom na charakter sporu a predmet konania v prejednávanej veci.
Pokiaľ potom žalobca za takýchto okolností v konaní pred súdom splnomocnil na zastupovanie inú spoločnosť poskytujúcu právne služby, voči samotnému zastúpeniu síce nemožno nič namietať (ide len o realizáciu jej Ústavou zaručeného práva), avšak trovy právneho zastúpenia, ktoré mu v konaní vznikli nie je možné podľa názoru súdu považovať za účelne vynaložené trovy konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré by bolo možné žalobcovi priznať.
Z uvedených dôvodov potom súd žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho
písomného vyhotovenia na tunajšom súde
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.)
Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a);
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Rozsudok je vykonateľný, len čo je uplynie lehota na plnenie.