Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4CoE-26-2012.pdf
PDF · 81.49 KB
Case nature
Subarea
4CoE/26/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Mesto Handlová, IČO: 00 318 094, zastúpeného JUDr. Pavlom Zajacom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Matice Slovenskej č. 10 proti povinnému B. O., naposledy bytom I., L. XXX/XX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX, o vymoženie 3.871,77 eur (116.641,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. marca 2011, č. k. 15Er/1775/2007-30 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e, a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Súdnej exekútorke JUDr. Ivete Tóthovej, Exekútorský úrad so sídlom Veľký Krtíš, Nemocničná č. 16 trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom, podaným 07.08.2007, navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to platobného rozkazu Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 6Ro/209/2006 zo dňa 24.11.2006, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 116.641,00 Sk s príslušenstvom. Okresný súd v Prievidzi uznesením č. 15Er/1775/2007 zo dňa 26.09.2008 zastavil konanie v časti o vymoženie trov základného konania 15.768,- Sk. Dňa 27.11.2009 predložila súdna exekútorka návrh oprávneného na zastavenie exekúcie. Oprávnený podaním zo 06.10. 2009 navrhol zastaviť exekúciu z dôvodu úmrtia povinného dňom 09.01.2009. Vzhľadom k tomu, že oprávnený navrhol zastavenie exekúcie, súd akceptoval dispozíciu oprávneného, a exekúciu zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie je úmrtie povinného, ktorý zomrel po začatí exekučného konania dňom XX.XX.XXXX. Zo spisu OS v Prievidzi č.5D 11/2009 zo dňa 27.02.2009 súd zistil, že konanie o dedičstve po nebohom povinnom bolo zastavené pre nemajetnosť povinného. Ako dedička po povinnom prichádza matka Q. O.. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.02.2009. Spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania je jednou zo základných podmienok aj exekučného konania. V predmetnej exekúcii povinný zomrel po začatí exekučného konania, pričom nezanechal žiadny majetok. Nenastal preto prechod zodpovednosti za jeho dlhy na poručiteľov v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka, preto dedičia povinného nie sú účastníkmi konania v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, na ktorých by prešla povinnosť z exekučného titulu. Z hľadiska hmotnoprávneho preto neexistuje zodpovedný subjekt, voči ktorému by bolo možné vymáhať pohľadávku oprávneného. Ide o neodstrániteľnú prekážku konania, pre ktorú nie je možné ďalej pokračovať v exekúcii. Súd zastavil exekúciu na návrh oprávneného z dôvodu úmrtia povinného, pričom je potrebné zdôrazniť, že práve táto okolnosť viedla oprávneného k podaniu návrhu na zastavenie exekúcie. Inak by bol daný dôvod aj na vyhlásenie exekúciu za neprípustnú, pretože nie je možné viesť voči dedičom povinného. Súdny exekútor si vyúčtoval v súvislosti so zastavením exekúcie trovy v celkovej sume 93,72 eur, a tieto navrhol zaviazať k úhrade oprávneného. Podľa § 251 ods. 4 O.s.p.. na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p., ak tento osobitný predpis /Exekučný poriadok/ neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné
použiť ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov, potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný /§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov, a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku, a to i len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, či oprávnený mohol dôvod zastavenia exekúcie predvídať. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po dvoch rokoch od začatia exekučného konania k úmrtiu povinného, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného, a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Uvedené preto vedie súd k záveru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie, pretože na náhradu trov nie je možné zaviazať ani dedičov povinného. Na tomto posúdení nemení nič ani tá skutočnosť, že oprávnený podal návrh na zastavenie exekúcie, avšak dôvod, pre ktorý tento návrh podal nemožno považovať za zavinenie zastavenia exekúcie. Nejde pritom ani o dôvod zastavenia exekúcie - nemajetnosť povinného, pretože tento stav je daný vtedy, keď existujúci povinný je nemajetný. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom, a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania / v časti trov/. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku /rozsudok z 23.11.1983/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10.2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 zo 07.08.2008 a iné/, v ktorých opakovanie poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z dôvodov uvedených vyššie súd súdnej exekútorke trovy nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu, a to jeho výroku, ktorým exekučný súd nepriznal súdnej exekútorke trovy exekúcie, podala v zákonnej lehote odvolanie súdna exekútorka JUDr. Iveta Tóthová. Namietala, že ani jedno ustanovenie Exekučného poriadku nehovorí o tom, že náklady, ktoré jej vznikli kvôli tomu, že robí prácu pre iného, si má zaplatiť sama zo svojho majetku. Dôvodila, že príčinou zastavenia exekúcie je skutočnosť, že povinný zomrel nemajetný, teda nie je možné pokračovať v exekúcii s jeho právnymi nástupcami, pretože tí nič nezdedili, pričom smrť fyzickej osoby musí každý predvídať. Poukázala na rozhodnutie ESĽP v prípade Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983. Uviedla, že štát ju splnomocnil na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, pričom jej nedal možnosť odmietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ani možnosť nevykonávania exekúcie v prípadoch, ak trovy exekútora, ktoré vzniknú v exekučnom konaní, nemôže uhradiť povinný. Mala za to, že ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie, musí predvídať, že môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania dôjsť k zániku povinného. Toto riziko, ktoré nesie oprávnený, nie je možné prenášať na súdneho exekútora, nakoľko oprávnený má možnosť voľby, či návrh na vykonanie exekúcie podá alebo nie, a u ktorého exekútora, avšak súdny exekútor nemá možnosť voľby, či konkrétny návrh na vykonanie exekúcie prijme alebo nie, a či konkrétnu exekúciu vykonávať bude alebo nie. Považovala za absurdné, aby exekútor zo svojho majetku, bez akéhokoľvek nároku na odplatu, financoval exekúcie pre oprávnených, pričom právny dôvod na vykonanie exekúcie nezavinil a ani daný stav nespôsobil. Podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy nie je preto možné požadovať od súdneho exekútora, aby trovy exekúcie, ktoré vznikli plnením funkcie štátu, ktorá bola na exekútora prenesená, znášal exekútor, a plnenie funkcie štátu financoval zo svojho majetku, keďže exekútor nie je napojený na štátny rozpočet, a štát mu na výkon jeho funkcie neprispieva žiadnym spôsobom, v dôsledku čoho nie je možné požadovať od súdneho exekútora, aby bol zaťažený nákladmi na výkon svojej zákonnej povinnosti v prospech iného iba preto,
že má oprávnenie na výkon funkcie súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie zmenil, a oprávneného zaviazal uhradiť jej trovy exekúcie vo výške 93,72 eur s DPH.
Oprávnený sa k odvolaniu súdnej exekútorky písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie) bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p./ a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. h/, 2 O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku), pričom za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času (§ 196 Exekučného poriadku) a súdny exekútor má pri rozhodovaní o trovách exekúcie postavenie účastníka konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku).
Pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov, uvedených v ust. § 57 Exekučného poriadku, rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodnutie súdu musí teda v týchto prípadoch teda okrem výroku o zastavení exekúcie obsahovať aj výrok o náhrade trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 179h ods. 1 O.s.p.), dediča upovedomuje o dedičskom práve len v prípade, že dedičské konanie nebolo zastavené podľa § 175h O.s.p. (§ 175i ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
V danej veci povinný v priebehu konania zomrel. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností, a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ žiaden majetok nezanechal, a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 O.s.p. pre jeho nemajetnosť. Odvolací súd (prehodnotiac svoj predchádzajúci právny záver v dôsledku aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR) dospel k záveru, že exekučný súd mal konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku). Prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, nakoľko tento bol nemajetný, a preto použitie § 57 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie bolo nesprávne. Následne súd prvého stupňa rozhodol nesprávne i o trovách exekúcie, ktoré je povinný znášať oprávnený, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). Možno preto uzavrieť, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie, a tým nesprávne rozhodol aj o trovách exekúcie. Obdobne už vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zo dňa 13. novembra 2006 sp.zn. 2Ncdo/1/2006 a zo dňa 13. mája 2011, č.k. 7Ncdo/5/2011.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie súdnej exekútorky je dôvodné, a keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, súdnej exekútorky, a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.).
V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade účelne vynaložených trov exekúcie.
Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).
Čo sa týka odvolania Q. O., bytom C., W. nám. č. XX, doručeného súdu prvého stupňa dňa 06.06.2011, odvolací súd sa ním nezaoberal, nakoľko uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z vyššie uvedených dôvodov zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Skutočnosť, že Q. O. nie je matkou povinného, a nie je s ním v žiadnom príbuzenskom vzťahu, pritom nemá vplyv na rozhodnutie súdu o trovách exekúcie, keďže v tomto prípade poručiteľ nezanechal žiaden majetok, v dôsledku čoho bolo dedičské konanie právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 O.s.p. pre jeho nemajetnosť, a prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.