Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/319/2011

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Mliekarenská 10, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: P. S., nar. XX. B. XXXX, bytom W., F. XXX, o 4.238,90 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Patricius Baďura, Bratislava, Viedenská cesta 5, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 15. júla 2011 č. k. -18, EX 212/08 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

V časti vyhradzujúcej rozhodnutie o trovách exekučného konania samostatnému uzneseniu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom Baďurom pod sp. zn. EX 212/08 a II. vyslovil, že o trovách exekučného konania súd rozhodne samostatným uznesením. V časti zastavenia exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „ZoRK“); a (?) E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); a o spotrebiteľských úveroch a a , a , a ostatnému zhora uvádzanému o spotrebiteľských úveroch; , , , a , a a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a nariadenia vlády č. a nariadenia vlády č. ; ako aj čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou smernice Rady 93/13/ EHS (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“) a odkazmi na viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej tiež „ESD“, najmä veci sp. zn. C - 240/98 až C - 244/98, C

- 168/05, C - 40/08 a C - 243/08, známe inak aj ako Oceáno Grupo Editorial, Mostaza Claro, Asturcom, resp. Pannon GSM). Vecne mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru a neskoršej oprávnenej) riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy účastníčok pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinná (v pozícii dlžníčky z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednala, možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy nemala a rozhodcovský súd sa na jednej strane veľmi starostlivo venoval právam a rizikám na strane veriteľky úveru (oprávnenej), celkom bez povšimnutia však ponechal potrebu aplikácie i noriem tzv. spotrebiteľského práva. Na takomto posudzovaní veci pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo, že do len exemplifikatívneho, čiže príkladmého a teda neuzavretého zákonného

výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (do § 53 O. z.) sa podmienka obdobná tej z prejednávanej veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní) dostala až od 1. marca 2010 a k uzavretiu zmluvy účastníčok malo dôjsť ešte 12. decembra 2005, nakoľko tu zákonný výpočet je zákonodarcom neustále dopĺňaný a precizovaný, podstatným je však účel právnej úpravy (poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého štandardu ochrany, aký mu zaručuje smernica). Okrem toho tu boli i ďalšie dôvody právnej nedovolenosti plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom, resp. jeho rozpornosti s dobrými mravmi, keď najmä zmluvné pokuty v celkovej výške 1.751,81 eur vo vzťahu k výške poskytnutej pôžičky spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Exekúciu za takejto situácie bolo preto namieste zastaviť a to celkom, dôvodil napokon okresný súd, ktorý vyhradenie rozhodnutia o trovách „exekučného konania“ neodôvodnil ničím.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Akceptovateľný podľa nej (odvolateľky) nie je záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože táto nemá povahu tzv. výlučnej rozhodcovskej doložky a nebráni obráteniu sa spotrebiteľom na všeobecný súd. Navyše v prejednávanej veci šlo o zmenkovo-právny nárok, pri ktorom súdu neprislúchalo oprávnenie skúmať právny dôvod a existenciu pohľadávky, pričom tu napokon podľa oprávnenej nie je ani možnosť preskúmania zákonnosti titulu, ak už skôr súd vydal poverenie (na vykonanie exekúcie).

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie aj naň nadväzujúceho vyhradenia rozhodnutia o trovách exekučného konania samostatnému uzneseniu) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie len v časti zastavenia exekúcie treba považovať za správne. Súd prvého stupňa totiž u základnej v uznesení analyzovanej otázky, teda u prijateľnosti rozhodcovskej doložky našiel i správnu odpoveď, s jeho dôvodmi by sa šlo (zo strany odvolacieho súdu) stotožniť (nech aj napokon zastavenie exekúcie tu bolo odôvodnené nepríhodne odkazom na E. p.

- upravujúci proces rozhodovania o žiadosti o poverenie) a z dôvodu potreby vyporiadania sa aj tzv. odvolacími námietkami a na doplnenie sa žiada doplniť nasledovné :

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia totiž kľúčový význam malo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na dostatočnej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo (vyjmúc už spomenutú citáciu na vec nedopadajúceho § 44 ods. 2 E. p.) vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto tiež rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu za exekučný titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v bode 17 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (tvoriacich súčasť tzv. úverovej zmluvy) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva na vôli dodávateľa. Oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc, že takto príslušné zmluvné dojednanie formulované nebolo, nakoľko výber spôsobu riešenia sporu (z dvoch alternatív predstavovaných 1. rozhodcovským súdom a 2. všeobecným súdom) zverilo žalujúcej zmluvnej strane a tou podľa okolností prípadu mohla byť i dnešná povinná (dlžníčka).

Hoci práve tu sa súd prvého stupňa dopustil istého zjednodušenia (a to praktickým vložením znamienka rovnosti medzi pojem dodávateľ a žalujúca strana, čo následne bolo logicky spochybnené uplatnením tvrdenia, podľa ktorého žalujúcou stranou tu môže byť i spotrebiteľ), toto nemalo vplyv na správnosť tej úvahy, podľa ktorej rozhodcovská doložka v podobe zvolenej veriteľkou úveru (neskôr vystupujúcou v procesnom postavení žalobkyne v rozhodcovskom a oprávnenej v exekučnom konaní) mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Predovšetkým totiž treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (ako na to poukázal taktiež už súd prvého stupňa) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a aj zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia zmluvných dojednaní predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Odhliadnuc na tomto mieste od faktu, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súv. por. i čl. II bod 3 a čl. VII ) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania v prejednávanej veci (založený zmluvou zo skoršieho obdobia) by bol možným nanajvýš vo vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné ustanovenie O. z. zanesené doň čl. II bodom 14 tu diskutovanej novely) totiž oprávnená najmä (otázne či úmyselne alebo len nevedomky) nepripísala prakticky žiaden význam tomu, že súčasťou rozhodného hmotného práva aj pre konkrétnu prejednávanú vec bolo už od nadobudnutia účinnosti tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely O. z. (rozumej už od 1. apríla 2004 ako dňa nástupu účinnosti ) ustanovenie O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Už korektným výkladom takéhoto ustanovenia i v spojitosti s len príkladmým výpočtom neprijateľných podmienok vyplývajúcim z ust. § 53 ods. 3 O. z. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane, teda aj bez pomáhania si až neskoršou úpravou (obsahujúcou i ďalší príklad neprijateľnej podmienky nie celkom totožnej s tou z prejednávanej veci, ale tejto iba podobnej, v čom možno dať oprávnenej za pravdu) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že zjavne bez nádeje na úspech musela byť praktická obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. -36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho tiež už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe.

Obstáť totiž nemohla ani námietka oprávnenej zo záveru jej odvolania naznačujúca, žeby po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch (nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne, o ktorý druhý prípad šlo aj tu) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Napokon na už uvedenom nič nemenila ani námietka zmenkovo-právnym charakterom vzťahu, keďže toto sa na nulite rozhodcovského rozsudku nemohlo prejaviť a žiaden iný exekučný titul tu nebol.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie v príslušnej časti podľa a potvrdil (použitie odseku 1 druhého zo spomenutých ustanovení bolo pritom na mieste práve pre opretie zastavenia exekúcie o nenáležité ustanovenie E. p.).

Podľa a a tiež podľa odseku 2 druhého z tu spomenutých ustanovení však muselo dôjsť k zrušeniu toho čiastkového výroku napadnutého uznesenia, ktorým došlo k vyhradeniu rozhodnutia o trovách exekučného konania (správne „exekúcie“) samostatnému uzneseniu, a k následnému vráteniu veci súdu prvého stupňa v takejto časti na ďalšie konanie. Takéto rozhodnutie (predpokladané priamo ustanovením , resp. i odsekom 4 rovnakého ustanovenia pre tzv. sporové konanie) totiž zákon ustanovuje len ako výnimku z pravidla, podľa ktorého o trovách konania sa rozhoduje spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( ). Použitie takejto výnimky je však podmienené zložitosťou prípadu (s príkladmým výpočtom v ust. , v čom by takáto zložitosť mohla spočívať), ktorú treba i riadne odôvodniť. Práve to sa však v prejednávanej veci nestalo (na ujmu zachovania práva účastníkov konania na spravodlivý proces vrátane práva na náležite odôvodnené súdne rozhodnutie) a daný tým bol nielen zákonný dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (čo aj len sčasti), ale takto i presun povinnosti rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania na súd prvého stupňa (ktorá povinnosť by tu však napokon bola i vtedy, ak by dôvod odkladu rozhodnutia o trovách exekúcie skutočne jestvoval a bol i v uznesení náležite vyargumentovaný, tu por. i a ).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.