Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoE/10/2012

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného Š. J., O.. O. U..L.. so sídlom v I. na O. ul. č. X IČO: 31 706 061 zastúpeného JUDr. Jánom Tarabčákom advokátom so sídlom v Košiciach na Krivej ul. č. 18 proti povinnej P. - „D." O. O. U. L. I. A. T. naposledy so sídlom v I. - mestskej časti Š. č. XX IČO: 31 697 828 vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Moyzesovej ul. č. 34 pod sp.zn. EX 1373/98 o vymoženie 57,15 Eur s príslušenstvom o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 21.12.2011 č.k. -9 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Proti výroku o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a spôsobuje mu škodu. V tejto súvislosti vyjadril presvedčenie, že súd postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie a svojím rozhodnutím mu odňal právo garantované , ak mu nepriznal právo na náhradu trov exekúcie. Zdôraznil, že konajúci súd mal pri rozhodovaní o trovách exekúcie analogicky aplikovať Exekučného poriadku aj keď sa konanie začalo pred 1.2.2002, pretože Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekúcie v prípade, ak povinný zanikne a existuje len oprávnený. Prezentoval názor, že súd prvého stupňa mal zastaviť exekúciu podľa Exekučného poriadku, a v spojení s Exekučného poriadku a zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa Exekučného poriadku a nie podľa Exekučného poriadku a podľa Exekučného poriadku účinného do 31.1.2002. S podrobným odkazom na rozsiahlu judikatúru slovenských a európskych súdnych inštancií namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, ak aplikoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, inštitút zavinenia a znášania rizika neúspešnej exekúcie oprávneným a nezohľadnil, že oprávnený má ako jediný dispozičné právo na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Prezentoval názor, že inštitút zavinenia sa aplikuje v prípade rozhodovania o trovách exekúcie len vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania. Uviedol, že podľa §-u 196 ods. 1 EP mu vždy patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, a že súd je vždy povinný rozhodnúť o jeho trovách so zreteľom na to, že ide o kogentnú právnu normu vyjadrenú slovami „patrí“ a nie „môže patriť“. Konštatoval, že súd nemá priestor na uváženie, ani na zužujúci výklad právnej normy, možnosť úvahy má iba v tom, ktorý subjekt zaviaže na náhradu trov exekúcie, v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie. V ďalšom sa zaoberal právnym postavením súdneho exekútora a v tejto súvislosti veľmi podrobne poukázal na niekoľko nálezov Ústavného súdu SR, rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

Van der Mussele proti Belgicku, ktoré podľa jeho názoru nie je možné primerane použiť aj na exekútorov, pretože sa týka postavenia advokátov a ich koncipientov. Poznamenal, že právny vzťah medzi ním a účastníkom exekučného konania nie je možné považovať za vzťah súkromnoprávny, ale verejnoprávny, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 EP), a že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 EP). Zdôraznil, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude zastavená, pretože už v čase podania návrhu bola v likvidácii a bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Oprávnený však napriek tomu, že o týchto skutočnostiach vedel, vyčkával a nekonal.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadril.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní súdneho exekútora proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca rozhodol podľa tak, že mu nemieni úplne vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Výroky uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní ( ).

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania súdneho exekútora preskúmal napadnutý výrok uznesenia podľa , , bez nariadenia pojednávania podľa , a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol, ak nepriznal exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie, preto uznesenie v napadnutom výroku potvrdil podľa . V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého výroku uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa a k odvolaniu súdneho exekútora uvádza, že v posudzovanej veci neboli splnené zákonné podmienky na to, aby bolo možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno jej preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, pretože Exekučný poriadok v v znení účinnom do 31.1.2002 podľa Exekučného poriadku presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať zánik povinnej bez právneho nástupcu a ten automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že oprávneného možno podľa Exekučného poriadku zaviazať na náhradu trov exekúcie len vtedy, ak mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Pod zavinením zastavenia exekúcie oprávneným treba rozumieť také jeho porušenie procesných predpisov, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že povinná bola vymazaná z obchodného registra nemožno pripísať zavinenému konaniu oprávneného. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, resp. že by mohol pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinná stratí v priebehu exekučného konania spôsobilosť byť účastníkom konania, za situácie, keď zo zápisnice o valnom zhromaždení z 20.7.1998 vyplýva, že povinná bola zrušená s likvidáciou. Oprávnený nemohol ovplyvniť ani postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda

prípadné vykonanie exekučného titulu do straty spôsobilosti povinnej byť účastníkom konania. Odvolací súd poukazuje na to, že nie je možné rozširovať použitie § 203 EP, ktorý je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v § 197 EP, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie až tak, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie sám. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí B. v. Slovenská republika z 5. 7. 2011 konštatoval, že exekútorova profesia so sebou prináša aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov v prípade zániku oprávneného a povinného subjektu. Zdôraznil, že uvedené vyplýva z právnych predpisov, ktoré boli exekútorovi známe vzhľadom na svoju všeobecnú záväznosť. Európsky súd pre ľudské práva akceptoval argument vlády Slovenskej republiky, že exekútor mohol od oprávneného v exekučnom konaní žiadať preddavok na trovy exekúcie (čo aj urobil a oprávnený mu zaplatil 2.000,- Sk tak ako to vyplýva z č.l. 19 exekučného spisu). Za týchto okolností dospel Európsky súd pre ľudské práva k záveru, že bremeno, ktoré exekútor v tomto prípade znášal nepriznaním trov exekúcie, nebolo neprimerané alebo z iného dôvodu neakceptovateľné a nepredstavovalo nútenú prácu v zmysle článku 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom (odvolacie námietky súdneho exekútora sú v tomto smere vytrhnuté z ich kontextu a prispôsobené tak, aby vyznievali v jeho prospech). Riziko, ktoré súdny exekútor pri výkone exekúcie nesie je podľa záverov ústavného súdu odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie.

Pretože oprávnený nemohol už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie 11.11.1998 predpokladať, že povinný v priebehu exekučného konania (o takmer 2 roky) zanikne výmazom z obchodného registra, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa a podľa sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého výroku rozhodnutia. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že oprávnený sa nemal ako dozvedieť o tom, že na valnom zhromaždení 20.7.1998 bola povinná zrušená s likvidáciou. V obchodnom registri bola táto skutočnosť zverejnená až 8.2.1999, t.j. po podaní návrhu na začatie exekúcie. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením súdneho exekútora o nečinnosti oprávneného v priebehu exekúcie. Práve naopak, súdny exekútor po vydaní upovedomenia v roku 1999 neurobil vo veci žiadny úkon, neodpovedal na urgenciu oprávneného zo 16.3.2001 o stave exekúcie a až po opakovanej žiadosti z 21.4.2004 zistil, že povinná bola vymazaná z obchodného registra. Návrh na zastavenie exekúcie pritom podal až po 7 rokoch odkedy sa dozvedel o výmaze povinnej z obchodného registra. Odvolací súd dodáva, že nezistil žiadne podmienky, ktoré by opodstatňovali analogicky aplikovať a Exekučného poriadku, ako sa domáhal súdny exekútor. V danej veci exekučné konanie začalo ešte pred 1.2.2002 a podľa Exekučného poriadku sa konania začaté pred 1.2.2002 dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa Exekučného poriadku, ktorý na účely rozhodovania o trovách exekúcie neobsahoval ako kritérium zistenie, že exekúcia bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Navyše, z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť bola najprv na valnom zhromaždení zrušená s likvidáciou, t.zn. disponovala majetkom.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože si právo na ich náhradu nikto neuplatnil ( , ).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.