Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_11Co-66-2022.pdf
PDF · 133.67 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/66/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: W. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X.J. XX, U., štátny občan SR, právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Macaláková & partners, s.r.o., IČO: 50 925 288, so sídlom J. Milca 11, Žilina, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a. s., IČO: 36 442 151, so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, o zaplatenie 3.887,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/39/2020-168 zo dňa 16.02.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.887 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.021 eur od 22.05.2020 do 20.12.2021 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.887 eur od 21.12.2021 do zaplatenia, vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov štátu, p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.887,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.021,- Eur od 22.5.2020 do 20.12.2021 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.887,- Eur od 21.12.2021 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň rozhodol o trovách štátu tak, že Slovenská republika má voči žalovanému nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %. 1.2 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 31 ods. 1 písm. e) bod 6, § 31 ods. 2 písm. a) až f), l) a v), § 36 ods. 1, ods. 2, § 39 ods. 9, § 43 ods. 1, ods. 2 písm. a) bod 3 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podľa § 420 ods. 1, § 420a ods. 1 až 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 1.3 Podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 29.07.2019 okolo 22:34 hod. nastala porucha na nízkonapäťovom elektrickom vedení nachádzajúcom sa na adrese T. pri č. d. XX, A. U.. Následne došlo k požiaru prívodných káblov. Požiar prívodných káblov poškodil osobné motorové vozidlo Škoda Oktavia EČV: BR-003BT, vlastníkom ktorého bol žalobca. Poškodené bolo čelné predné sklo, zadné sklo, bočné pravé predné sklo, bočné pravé zadné sklo sťahovacie, bočné pravé zadné sklo pevné, predná kapota, strecha, dvere pravé predné, dvere pravé zadné, blatník pravý predný, blatník pravý zadný. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami
sporu nebola sporná samotná škodová udalosť, pri ktorej došlo k poškodeniu osobného motorového vozidla žalobcu, ani skutočnosť, že k nej došlo následkom požiaru, ktorý vznikol na nízkonapäťovom elektrickom vedení vo vlastníctve žalovaného. V prvotnom vyjadrení síce žalovaný namietal, že škoda, ktorú žiadal žalobca uhradiť, bola spôsobená požiarom. Následne (z vyjadrenia k znaleckému posudku) vyplynulo, že „žalovaný nerozporoval, že škoda na motorovom vozidla vznikla následkom požiaru, ktorý vznikol a nízkonapäťovom elektrickom vedení vo vlastníctve žalovaného“. Uvedeným vyjadrením sa stalo nesporným, že následkom požiaru bolo poškodené motorové vozidlo žalobcu. Podľa súdu prvej inštancie sporná bola príčina požiaru, samotná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním žalovaného, liberácia žalovaného, ako aj samotná výška škody. Na zhodný návrh strán a na základe výzvy súdu súd prvej inštancie nariadil znaleckého dokazovanie. Zo znaleckého posudku č. 40/2021 vypracovaného Z.. H. W., znalcom z odboru cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel a odhad hodnoty cestných vozidiel, mal súd prvej inštancie za preukázané, že znalec po vykonaní obhliadky na mieste samom a rekonštrukcie postavenia vozidla počas požiaru dňa 19.07.2019 konštatoval ako technicky prijateľný vznik poškodení vozidla pri požiari prívodných káblov s ich následným podaním na vozidlo. Príčinou poškodenia vozidla žalobcu bol požiar na nízkonapäťovom elektrickom vedení s následným padaním zvyškov rozžeravených častí elektrických káblov na vozidlo. Výška škody bola určená v sume 3.887,- Eur. Z obsahu znaleckého posudku vyplynulo, že výšku škody znalec určil ku dňu 29.7.2019, pričom vychádzal z kalkulácie nákladov na opravu vozidla podľa autoservisu Škoda - Todos Žilina č. 030272. 1.4 Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný namietal, že vypracovaný znalecký posudok nebol použiteľný na účely prejednávanej veci, nakoľko znalec neodpovedal na otázku týkajúcu sa príčiny a mechanizmu vzniku škody. Z obsahu posudku bolo podľa žalovaného zrejmé, že znalec iba skonštatoval skutočnosť, ktorá bola medzi stranami nesporná, že škoda na motorovom vozidle žalobcu vznikla následkom požiaru. Spornou otázkou bola príčina požiaru na elektrickom vedení. Rovnako žalovaný namietal aj výšku škody určenú znalcom z dôvodu, že znalec vychádzal z ponuky iba jedného autoservisu. K uvedenej námietke súd prvej inštancie konštatoval, že vo vyjadrení žalovaného zo dňa 16.9.2020 samotný žalovaný navrhol vypracovanie znaleckého posudku, ktoré by určilo príčinu vzniku škody, a tiež skutočnú výšku škody. Súd prvej inštancie pred nariadením znaleckého dokazovania oboznámil strany sporu s tým, že vyhodnotil znalecké dokazovanie ako potrebné, pričom za uvedeným účelom nariadi znalecké dokazovanie tak, aby znalec posúdil mechanizmus vzniku škody na vozidle žalobcu a vyjadril sa k výške škody. Zároveň súd prvej inštancie strany sporu vyzval, aby sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy vyjadrili k navrhovanému procesnému postupu súdu. Strany sporu navrhovaný procesný postup súdu nenamietali a ani sa k nemu v súdom určenej lehote nevyjadrili. Preto mal súd prvej inštancie za to, že s ohľadom na samotný návrh žalovaného (nariadiť znalecké dokazovanie za účelom určenia príčiny vzniku škody {nie príčiny požiaru!, pozn. súdu} a tiež skutočnú výšku škody) a zhodný návrh žalobcu, bola otázka formulovaná znalcovi nesporná a strany voči nej nemali námietky. Rovnako bol žalovaný (ako aj žalobca) oboznámený s obsahom znaleckej úlohy v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil námietku žalovaného ako nedôvodnú. Samotný prieskum príčiny požiaru na nízkonapäťovom elektrickom vedení vo vlastníctve žalovaného nebol predmetom znaleckého dokazovania, nakoľko ho strany nenavrhli. Ani vo vyjadrení k znaleckému posudku sa žalovaný nedomáhal doplnenia dokazovania, prípadne nariadenia iného dokazovania. Až na pojednávaní žalovaný v rozpore s koncentračnou zásadou žiadal vypočuť znalca, či nariadiť znalecké dokazovanie. V prípade, že žalovaný navrhol skúmanie príčin požiaru, mal uvedený návrh identifikovať jednoznačne a v rámci procesnej obrany, čo však neučinil. Súd prvej inštancie mal za to, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že požiar, ktorého nesporným následkom došlo k poškodeniu vozidla žalobcu, vznikol v dôsledku vis maior, t. j. nepreukázal, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného (§ 420a ods. 3 OZ). Iba odkaz na pravidelné revízie a prehliadky nízkonapätovaného elektrického vedenia neboli dôkazom, že v čase škodovej udalosti nevykazovalo poruchu, ktorú mohol zapríčiniť aj ľudský faktor. Podľa súdu prvej inštancie, žalovaný v konaní nepreukázal dôvody liberácie, t. j. že ku škode došlo v dôsledku vis maior. Uvedené vyplynulo aj z výsluchu žalobcu, ktorý výslovne uviedol, že v deň škodovej udalosti normálne pršalo okolo 17:00-18:00 hod. večer, to však ustálo a medzi 22:00-23:00 hod. sa nedialo nič. 1.5 V uvedenom smere súd prvej inštancie poukázal na to, že právnym dôvodom uplatneného nároku bol nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou žalovaného. Bolo nesporné, že žalovaný bol držiteľom povolenia oprávneného na podnikanie v energetike a zároveň prevádzkovateľom distribučnej sústavy v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Podľa súdu prvej inštancie neobstojí procesná obrana žalovaného, ktorý tvrdil, že na nárok žalobcu sa vzťahuje špeciálne ustanovenie § 31 ods. 1 písm. e) bod 6 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, prevádzkovateľ distribučnej sústavy má právo obmedziť alebo prerušiť bez nároku na náhradu škody okrem prípadov, ak škoda vznikla zavinením prevádzkovateľa distribučnej sústavy, v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutnú dobu distribúciu elektriny pri poruchách na zariadeniach sústavy a počas ich odstraňovania. Uvedené zákonné ustanovenie podľa súdu prvej inštancie upravuje nárok na náhradu škody, ktorá vznikla z dôvodu obmedzenia alebo prerušenia prevádzky, čoho sa však žalobcom uplatnený nárok netýkal. V posudzovanej veci však škoda nevznikla z dôvodu prerušenia alebo obmedzenia prevádzky, ale na základe poškodenia technickým zariadením žalovaného, ktoré pri požiari malo poškodiť vozidlo žalobcu. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že na prejednávanú vec bolo nutné aplikovať § 420a OZ. V prípade nároku na náhradu škody spôsobenú prevádzkovou činnosťou sa žalovaný mohol liberovať (vyviniť) z uvedenej zodpovednosti iba za zákonom stanovených podmienok v § 420a ods. 3 OZ. Zákon v uvedenom ustanovení upravuje zodpovednosť každej právnickej alebo fyzickej osoby za škodu spôsobenú jej prevádzkovou činnosťou. Uvedené ustanovenie bolo zahrnuté pod spoločnú rubriku o všeobecnej zodpovednosti. V skutočnosti však ide o prípady osobitnej zodpovednosti za škodu a z uvedeného dôvodu sa malo zaradiť do nasledujúceho druhého oddielu OZ. Prevádzkovú činnosť na účely uvedeného ustanovenia bolo možné vymedziť ako organizovanú cieľavedomú činnosť, bez ohľadu na to, o akú činnosť išlo. Na rozdiel od ustanovenia § 432 OZ nemuselo tu ísť o zvlášť nebezpečnú prevádzku. Ustanovenie § 420a OZ sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, ktorá má vplyv na okolie, teda ak škoda vznikla prevádzkovou činnosťou prevádzkovateľa subjektom mimo samotnej prevádzkovej činnosti, nie na zodpovednosť za škodu na zdraví vzniknutú v súvislosti so stavebnou činnosťou (v jej rámci) osobe vykonávajúcej prácu na uvedenej stavbe, a to či už na základe pracovnej zmluvy, či na základe iného právneho úkonu (napr. dohody o dielo); v takom prípade môže poškodený, ktorý utrpel škodu na zdraví úrazom, uplatniť nárok na náhradu škody proti organizácii, v ktorej bol v pracovnom pomere, podľa ustanovení Zákonníka práce o odškodňovaní pracovných úrazov alebo proti inému zodpovednému subjektu podľa ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu - § 420 OZ (Ro NS ČR z 8. 12. 2005, sp. zn. 25 Cdo 1906/2004). Podľa súdu prvej inštancie subjektom zodpovedným za škodu podľa § 420a OZ je ten, kto škodu spôsobil pri prevádzkovej činnosti, tak ako je táto vymedzená v uvedenom ustanovení. Zodpovedným subjektom je spravidla podnikateľ (fyzická alebo právnická osoba), ktorý prevádzkovú činnosť vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 ObZ). Uvedené mal súd za preukázané a nesporné. Škoda podľa súdu prvej inštancie mohla byť spôsobená nielen osobne zodpovedným subjektom (fyzickou alebo právnickou osobou), ale aj inou osobou, ktorú táto osoba použila vo svojej prevádzke. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že môže však ísť aj o škodu spôsobenú treťou osobou, pokiaľ zodpovedný subjekt nepreukáže, že išlo o neodvrátiteľnú udalosť (napr. že bola náležitá ostraha proti vniknutiu nepovolaných osôb do prevádzkových priestorov zodpovedného subjektu). Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou predpokladá existenciu týchto podmienok: a) existencia udalosti vyvolanej prevádzkou činnosťou, b) spôsobenie škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a OZ nie je zavinenie osoby zodpovednej za škodu, pretože ide o objektívnu zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie). Dôkazné bremeno o tom, že ku škode došlo pri prevádzkovej činnosti, zaťažovalo poškodeného. Prevádzkovou činnosťou je sústavná činnosť, ktorá je spojená s určitou prevádzkou, ktorú organizuje a riadi právnická alebo fyzická osoba. Spravidla ide o činnosť, ktorá predstavuje predmet činnosti právnickej alebo fyzickej osoby a je tiež krytá podnikateľským oprávnením tejto osoby. S ohľadom na zvýšenú ochranu záujmov poškodených osôb pred hroziacimi rizikami pojem „prevádzková činnosť“ treba vykladať širšie v tom zmysle, že ide o každú fakticky a sústavne vykonávanú činnosť spojenú s prevádzkou právnickej alebo fyzickej osoby, a to bez ohľadu na to, či ide o činnosť povolenú alebo nepovolenú. Podľa taxatívne vymedzeného zákonného výpočtu (§ 420a ods. 2 OZ) je škoda vyvolaná prevádzkovou činnosťou, ak bola spôsobená: a) samostatnou činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu vo vyššie uvedenom zmysle (napr. únik čpavku pri prevádzke zimného štadióna), príp. vecou akejkoľvek povahy použitej pri tejto prevádzkovej činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, príp. biologickými vplyvmi prevádzky na okolie (ide o vplyvy úradne nepovolenej činnosti, príp. vplyvmi síce úradne povolenými, avšak prekračujúcimi ich povolený rozsah), c) oprávneným vykonávaním či zabezpečovaním prác v rámci prevádzky, čím je spôsobená inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží či znemožnení užívanie nehnuteľnosti (napr. pri stavebných prácach sú narušené základy stavby fyzickej osoby; vykonávaním podzemných prác dôjde k popraskaniu fasády budovy stojacej na povrchu pozemku). Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená niektorou
z vyššie uvedených činností. Pojem prevádzkovej činnosti zákon vymedzuje pomerne široko. Z toho možno usúdiť, že prevádzkou je v tomto prípade už samotná existencia určitých zariadení, ktoré vyvíjajú uvedený druh pôsobenia na okolie. Medzi jednotlivými druhmi prevádzkovej činnosti je úzky vzťah. Vzhľadom na rozsah vymedzenia týchto činností a rozsah ich negatívneho vplyvu na okolie možno vyvodiť, že k zodpovednosti podľa § 420a OZ môže dôjsť aj mimo konkrétnej prevádzky. Prevádzkou teda môže byť aj samotná existencia zariadenia, ktorá môže mať nebezpečný vplyv na okolie (porovnaj s R 9/1972, pokiaľ ide o vymedzenie prevádzky motorového vozidla). Pod právny režim § 420a OZ nespadajú prevádzky, kde je zodpovednosť za škodu upravená osobitne (napr. prevádzka dopravných prostriedkov podľa § 427 a nasl. OZ, prevádzka zvlášť nebezpečná podľa § 432 OZ, prevádzka spojená s vnášaním a odkladaním vecí podľa § 433 OZ). V prejednávanej veci žalobca preukázal, že škodová udalosť a následná škoda mali pôvod v prevádzke nízkonapäťového elektrického vedenia žalovaného. 1.6 Podľa súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.2.2022 žalovaný v rozpore s § 186 ods. 2 CSP uviedol novú argumentáciu, a to, že žalovaný zavinil škodu na vozidle tým, že parkoval v ochrannom pásme nízkonapäťového elektrického vedenia 1 m. Súd prvej inštancie mal za to, že táto nová argumentácia nemá oporu v dokazovaní. Žalovaný do času pojednávania netvrdil a nenavrhol vykonať dôkaz, či skutočne žalovaný stál v ochrannom pásme 1 m. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo znaleckého posudku. Súd prvej inštancie teda nemal za preukázané, či skutočne žalovaný parkoval motorové vozidlo v ochrannom pásme do 1 m. Preto porušenie povinnosti žalobcom nemal za preukázané, t. j. nemal preukázané ani spoluzavinenie žalovaného. 1.7 Súd prvej inštancie k námietke žalovaného k výške znalcom určenej škody z dôvodu, že bola vypracovaná na základe podkladov od jedného autoservisu, konštatoval, že znalec vychádzal zo skutočnosti, že motorové vozidlo žalobcu bolo značky Škoda, a tak sa obrátil s kalkuláciou cien na autorizovaný servis. Znalec nemal kompetenciu ani povinnosť vyhľadávať najlacnejší servis na trhu. Uplatnenie cenníkových cien spoločnosti Škoda TODOS Žilina bolo tak s poukazom na to, že ide o autorizovaný servis, dôvodná. Námietka k samotnému výpočtu a prípadnému výsluchu znalca k jej výpočtu odznela až na pojednávaní, t.j. v rozpore s § 186 ods. 2 CSP, a tak súd prvej inštancie na ňu neprihliadal. Pre účely vyhodnotenia nároku žalobcu na náhradu škody v sume 3.887,- Eur súd prvej inštancie konštatoval, že s ohľadom na nárok žalobcu mal preukázané všetky predpoklady zodpovednosti za škodu. 1.8 Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda podľa zásady úspešnosti žalobcu v konaní. Nakoľko súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu (v celej uplatnenej istine) vyhovel, žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O trovách štátu, ktoré vznikli v spojení s vypracovaním znaleckého posudku č. 40/2021, hradených zo štátnych prostriedkov (po odpočítaní preddavku zloženého žalobcom), súd rozhodol v zmysle § 253 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a štátu - Slovenskej republike priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s ohľadom na procesný neúspech žalovaného v spore. Žalobca uhradil preddavok na znalecké dokazovanie každý vo výške 500,- Eur, pričom znalečné bolo priznané a vyplatené znalcovi v sume 706,82 Eur. Z tejto sumy bola zostávajúca časť nekrytá preddavkami uhradená zo štátneho rozpočtu v sume 206,82 Eur.
2. V zákonnej lehote podal odvolanie voči uvedenému rozhodnutiu žalovaný z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné za zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil žalobcom uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou činnosťou v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka, keď skonštatoval, že na prípad uplatnený žalobcom nebolo možné aplikovať špeciálne ustanovenie § 31 ods. 1 písm. e) bod 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike. Podľa názoru odvolateľa pre posúdenie škody vzniknutej žalobcom bolo kľúčové, že ani aplikácia ustanovenia § 420a OZ nie je absolútna, pretože jestvujú určité výnimky, keď sa dané ustanovenie nepoužije, a to aj napriek tomu, že nárok na náhradu škody bol uplatňovaný práve z titulu prevádzkovej činnosti. Uvedenými výnimkami sú niektoré osobitné úpravy Občianskeho zákonníka (napr. § 427, 432 a 433 OZ) ale aj niektoré verejnoprávne úpravy v oblasti práva banského, vodného, prevádzkovania pozemných komunikácii a pod. Jedným z takýchto osobitných predpisov podľa žalovaného je pritom aj právny predpis regulujúci oblasť energetiky, ktorým je zákon č. 251/2012 Z.z.
o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o energetike"). Podľa žalovaného ust. § 31 ods.1 písm. e) bod 6 Zákona o energetike pritom predstavuje lex specialis k všeobecnej úprave obsiahnutej v § 420a Občianskeho zákonníka. Teda aj keď činnosť realizovaná prevádzkovateľom distribučnej sústavy má znaky prevádzkovej činnosti, uvedené ustanovenie § 31 ods.1 písm. e) bod 6 Zákona o energetike má prednosť pred ustanovením § 420a Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa nestotožnil s názorom súdu, že žalobcom uplatnený nárok sa netýka uvedeného ustanovenia, lebo k vzniku škody nedošlo z dôvodu obmedzenia alebo prerušenia prevádzky. Naopak, podľa názoru odvolateľa bolo jednoznačné, že táto vznikla pri prerušení a obmedzení prevádzky, nakoľko pri vzniku požiaru došlo k prerušeniu a obmedzeniu prevádzky elektrickej energie. Aplikáciou ustanovenia § 420a OZ bol preto prípad škody vzniknutej žalobcom vylúčený. Pokiaľ by obmedzenie alebo prerušenie distribúcie elektriny malo viesť k objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou v zmysle § 420a OZ, osobitná úprava v Zákone o energetike by nebola potrebná. Z uvedeného dôvodu žalovaný dospel k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu, pričom neskúmal jednu z kľúčových otázok, ktorou bola otázka zavinenia u žalovaného, ako to predpokladá ustanovenie § 31 ods.1 písm. e) bod 6 Zákona o energetike. Ďalej odvolateľ dôvodil, že vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 31 ods.1 písm. e) bod 6 Zákona o energetike pojem „zavinenie" bližšie nešpecifikuje, pri jeho interpretácii je potrebné vychádzať z výkladu občianskeho práva. Poukázal na to, že vo všeobecnosti je k danej otázke možné uviesť, že zavinenie (tzv. subjektívny predpoklad zodpovednosti) je chápané ako psychický vzťah škodcu tak ku vlastnému protiprávnemu konaniu, ako aj ku škode, ktorá je výsledkom tohto protiprávneho konania. Zavinenie má zložku intelektuálnu -rozumovú (vedomosť) a zložku vôľovú (ovládaciu). Podľa prítomnosti rozumového (intelektuálneho) a vôľového (určovacieho) prvku sa rozlišuje medzi konaním úmyselným a konaním z nedbanlivosti. Pri vymedzení pojmov úmyslu a nedbanlivosti si občianske právo vypomáha vymedzením týchto pojmov v práve trestnom, pričom o priamy úmysel ide vtedy, ak škodca vedel, že svojim konaním môže škodu spôsobiť a spôsobiť ju aj chcel. O nepriamy úmysel ide, pokiaľ škodca vedel, že svojím konaním škodu spôsobiť môže, a je s týmto škodlivým následkom vyrozumený pre prípad, že nastane. V prípade vedomej nedbanlivosti škodca vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Žalovaný tiež uviedol, že v prípade uplatnenej náhrady škody žalobcami bol úmysel žalovaného vylúčený, čo je zrejmé, že otázku zavinenia je potrebné skúmať len vo vzťahu ku nevedomej nedbanlivosti. Podľa žalovaného zo skutkového stavu predmetnej veci je zrejmé, že k vzniku škody došlo v dôsledku vzniku požiaru, ktorý žalovaný nezapríčinil. Z predložených dôkazov, a to zo správy o hlásení o vzniknutom požiari jednoznačne vyplýva, že vznik požiaru bol neznámy, t. j. nemožno skonštatovať, že vznik požiaru zapríčinil žalovaný. Uvedená skutočnosť nebola žiadnym spôsobom preukázaná a dôkazné bremeno je na žalobcovi. S uvedenou právnou otázkou sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal, pretože vychádzal z mylného názoru, že to, či spôsobenie škody bolo zavinené alebo nie, nemá nijaký právny význam. Žalovaný uviedol, že mu bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie na určenie príčiny vzniku požiaru a výsluch znalca, hoci práve zodpovedanie týchto otázok bolo pre rozhodnutie vo veci kľúčovým. Napokon odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobný návrh zamieta.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že z ust. § 31 ods. 1 písm. e) bod 6 zákona o energetike vyplýva, že prevádzkovateľ pri poruche na zariadení alebo pri oprave zariadenia nezodpovedá za škodu, ktorá vznikne z dôvodu nedodania elektrickej energie, pričom uvedené neplatí, ak škoda vznikla zavineným konaním prevádzkovateľa. Žalobca tiež uviedol, že napríklad, ak by nastala porucha elektrického vedenia a prevádzkovateľ by uvedenú poruchu opravoval, bol by z dôvodu BOZP povinný vypnúť prietok el. energie cez poškodené elektrické vedenie na dobu nevyhnutnú na jeho opravu. V uvedenom prípade, ak by nedodaním elektrickej energie došlo na strane odberateľa k škode (napr. v obchode s potravinami by bez elektrickej energie nefungovali mraziace boxy a tým by znehodnotili potraviny), tak by prevádzkovateľ za vzniknutú škodu neniesol zodpovednosť. Ak by však poruchu na elektrickom zariadení spôsobil sám žalovaný a bol by túto ním spôsobenú poruchu povinný opraviť a za účelom opravy vypnúť prietok elektrickej energie, čo by malo za následok nedodanie elektrickej energie odberateľom, bol by zodpovedný za prípadne vzniknutú škodu. A teda, zákonné ustanovenie na ktoré poukázal žalovaný (zodpovednosť za škodu spôsobenú nedodaním elektrickej energie), nebolo možné použiť na uvedenú kauzu, keďže v tomto spore sa prejednáva škoda, ktorá bola spôsobená
v súvislosti s požiarom časti elektrickej sústavy, teda nie v súvislosti s nedodaním el. energie. Žalobca a žalovaný neboli v uvedenej kauze v spotrebiteľskom vzťahu ako prevádzkovateľ a odberateľ. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že súd prvej inštancie aplikoval v rámci zodpovednosti za škodu správnu právnu normu a síce ustanovenie § 420a OZ. Žalobca tiež poukázal na to, že predpokladom zodpovednosti podľa § 420a OZ nebolo zavinenie osoby zodpovednej za škodu, pretože išlo o objektívnu zodpovednosť. Poškodený pri uplatňovaní svojho nároku nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti na strane prevádzkovateľa, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzkovej činnosti. Ustanovenie § 420a OZ nevyžaduje na strane vykonávateľa prevádzkovej činnosti protiprávny úkon ani zavinenie. Zákon vychádza zo zásady, že ten, kto má z prevádzkovej činnosti prospech, musí znášať sprísnené podmienky zodpovednosti. Uvedenej zodpovednosti sa prevádzkovateľ môže zbaviť, teda liberovať len z dôvodov uvedených v ustanovení § 420a ods. 3 OZ. To podľa žalobcu znamená, že škodca sa nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže, že škodu nezavinil, ale tým, že sa môže liberovať, ak preukáže, že škoda bola spôsobená pôsobením vis maior alebo, že škodu si spôsobil sám poškodený. Žalobca tiež uviedol, že povinnosť tvrdenia, resp. dôkazné bremeno o existencii liberačných dôvodov spočíva na prevádzkovateľovi prevádzkovej činnosti, v danom prípade na žalovanom. Uvedené vychádza priamo z deklaratívneho, teda doslovného výkladu odseku 3 ustanovenia § 420a OZ, podľa ktorého zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Napokon žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. V replike sa žalovaný vyjadril tak, že zotrváva na odvolacích dôvodoch voči napadnutému prvostupňovému rozsudku, ktoré boli žalovaným uvedené v podanom odvolaní a opätovne navrhol, aby odvolací súd zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal náhradu trov konania.
5. V duplike sa žalobca vyjadril tak, že zotrváva na svojich vyjadreniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu a navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.887,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.021,- Eur od 22.05.2020 do 20.12.2021 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.887,- Eur od 21.12.2021 do zaplatenia, vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov štátu postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 1, 2 CSP.
7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
9. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej aplikácie právnej normy súdom prvej inštancie v súvislosti s nárokom na náhradu škody, keď na zodpovednosť za škodu aplikoval ust. § 420a Občianskeho zákonníka, hoci malo byť aplikované špeciálne ust. § 31 ods. 1 písm. e) bod 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, podľa ktorého prevádzkovateľ distribučnej siete má právo obmedziť alebo
prerušiť bez nároku na náhradu škody, okrem prípadov, ak škoda vznikla zavinením prevádzkovateľa distribučnej siete, v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutnú dobu distribúciu elektriny pri poruchách na zariadeniach sústavy a počas ich odstraňovania. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že nárok žalobcu na náhradu škody bol súdom prvej inštancie právne správne posúdený podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka, na ktorého závery krajský súd odkazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia (body 32. a 33. rozsudku súdu prvej inštancie). Aj podľa odvolacieho súdu z ust. § 31 ods. 1 písm. e) bod 6 zákona o energetike je zrejmé, že prevádzkovateľ pri poruche na zariadení alebo pri oprave zariadenia nezodpovedá za škodu, ktorá vznikne z dôvodu nedodania elektrickej energie, pričom uvedené neplatí, ak škoda vznikla zavineným konaním prevádzkovateľa. Uvedené zákonné ustanovenie, na ktoré poukázal žalovaný (zodpovednosť za škodu spôsobenú nedodaním elektrickej energie), nemožno v danom prípade aplikovať, keďže predmetom konania v danom spore je škoda, ktorá bola spôsobená v súvislosti s požiarom časti elektrickej sústavy a nie v súvislosti s nedodaním elektrickej energie.
10. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa inštitútu zavinenia, keďže mal za to, že k vzniku škody došlo v dôsledku vzniku požiaru, ktorý nezapríčinil žalovaný s poukazom na to, že čo sa týka preukázania zavinenia, dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že povinnosť tvrdenia, resp. dôkazné bremeno o existencii liberačných dôvodov spočíva na prevádzkovateľovi prevádzkovej činnosti, v danom prípade na žalovanom. Uvedený záver vychádza z gramatického výkladu ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním, súd prvej inštancie teda posúdil túto otázku správne. Odvolací súd zdôrazňuje, že predpokladom zodpovednosti podľa ust. § 420a OZ nie je zavinenie osoby zodpovednej za škodu, pretože ide o objektívnu zodpovednosť. Poškodený pri uplatňovaní svojho nároku nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti na strane prevádzkovateľa, ale len to, že škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzkovej činnosti, tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Samotné ust. § 420a OZ nevyžaduje na strane vykonávateľa prevádzkovej činnosti protiprávny úkon a ani zavinenie. Zákon teda vychádza zo zásady, že ten, kto má z prevádzkovej činnosti prospech, musí znášať sprísnené podmienky zodpovednosti. Uvedenej zodpovednosti sa síce prevádzkovateľ môže zbaviť, teda liberovať, len z dôvodov uvedených v ust. § 420a ods. 3 OZ.
11. Neobstojí námietka žalovaného spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie mal skúmať, či ku škode nedošlo aj v dôsledku pochybenia zo strany žalobcu s ohľadom na to, že auto žalovaného bolo zaparkované priamo pod vedením elektrického napätia a v ochrannom pásme, keďže súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný v rozpore s ust. § 186 ods. 2 CSP uviedol túto argumentáciu ako novú s tým, že uvedená argumentácia nemala oporu vo vykonanom dokazovaní. Aj podľa odvolacieho súdu žalovaný do času pojednávania netvrdil a nenavrhoval vykonať dôkaz, či žalovaný skutočne stál v ochrannom pásme 1 meter, pričom uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo znaleckého posudku, hoci sám žalovaný mohol uvedený prostriedok procesnej obrany použiť už priamo v odpore, v duplike zo dňa 16.09.2020, resp. v rámci iného písomného podania pred prvým pojednávaním vo veci samej.
12. Námietku žalovaného týkajúcu sa toho, že mu bolo upreté právo na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie na určenie vzniku požiaru a výsluch znalca, hoci zodpovedanie uvedenej otázky bolo pre rozhodnutie kľúčové, vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie s uvedenou otázkou náležite vysporiadal v bode 31. odôvodnenia rozhodnutia, na ktoré závery odvolací súd zároveň odkazuje. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný síce podaním zo dňa 01.12.2021 rozporoval, že znalecký posudok mal posúdiť príčinu vzniku škody na vozidle, avšak uvedené tvrdenie je v rozpore s jeho návrhom v duplike, ako aj v rozpore so stanovenou úlohou znalca, keď nielen žalobca ale aj žalovaný v lehote 10 dní nereagovali na výzvu súdu prvej inštancie ohľadne možnosti vyjadrenia sa k úlohe znalca, ktorou bolo posúdiť mechanizmus vzniku škody a vyjadrenie k uplatnenej škode. Zo spisového materiálu je tiež zrejmé, že žalovaný ani vo svojom podaní zo dňa 01.12.2021 (vyjadrenie k znaleckému posudku) nenavrhol znalecké dokazovanie, ktoré by určilo dôvod vzniku požiaru na elektrickom vedení. Ani na pojednávaní dňa 16.02.2022 nebolo zo strany žalovaného navrhnuté znalecké dokazovania, ktorým sa určí príčina vzniku požiaru na elektrickom vedení. Žalovaný len navrhol výsluch znalca za účelom prípadného zhodnotenia možnosti doplnenia znaleckého posudku vo vzťahu k použitej metóde, keďže táto vychádza len z jednej cenovej ponuky na opravu vozidla a zároveň k vysvetleniu, prečo navýšil výšku škody o rozdiel z hodnoty vozidla pred
poškodením a po oprave, ako na to správne poukázal aj žalobca vo svojom vyjadrení. Aj odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný počas celého konania nenavrhol vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia príčiny vzniku požiaru. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na výsluch znalca, ktorý sa dotýkal len otázky znalcom stanovenej výšky škody, tento bol súdom prvej inštancie v súlade s koncentračnou zásadou správne vyhodnotený tak, že uvedený návrh ako prostriedok procesnej obrany mohol žalovaný urobiť skôr, keďže vykonanie uvedeného dôkazu by malo za následok odročenie pojednávania.
13. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o určení istiny a príslušenstva uplatneného nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/2007).
14. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
15. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá za vecne správny a zákonný a voči nemu nebola vznesená ani relevantná odvolacia námietka. Okrem toho odvolací súd potvrdil ako vecne správny a zákonný aj súvisiaci výrok IV. o nároku na náhradu trov štátu, hoci tento výrok nebol výslovne napadnutý odvolacími námietkami.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 CSP v spojení s § 251 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný voči žalovanému, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)