Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-42-2021.pdf
PDF · 120.04 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Univerzita Komenského v Bratislave, so sídlom Šafárikovo námestie 6, 818 06 Bratislava, IČO: 00 397 865, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 proti žalovanému: MASTER FISH, spol. s r.o., so sídlom Šintavská 26, 851 07 Bratislava, IČO: 36 808 881, zastúpený Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Bajkalská 21/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 746, o zaplatenie 2.272,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/64/2015 - 94 zo dňa 15.01.2020 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/64/2015 - 94 zo dňa 15.01.2020 vo výroku I. v časti úroku z omeškania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 896,40 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5% ročne zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti úroku z omeškania vo výške 1,25% ročne zo sumy 298,80 Eur od 30. 3. 2013 do zaplatenia konanie zastavuje.
II. Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 93,14%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 29Cb/64/2015 - 94 zo dňa 15.01.2020 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.195,20 Eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 896,40 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia a s 9,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.02.2015 voči žalovanému domáhal zaplatenia 2.272,80 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 896,40 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75% p.a. zo sumy 480 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia a vo výške 9,75% p.a. zo sumy 896,40 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Na výzvu súdu žalobca opravil žalobný petit v časti úroku z omeškania pri sume 896,40 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia tak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť v tejto časti úrok z omeškania vo výške 8,50% p.a. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril Zmluvu o nájme nebytových priestorov č. 033/2010, žalovaný sa zaviazal platiť ročné nájomné 3.585,60
Eur štvrťročne vopred v sume 896,40 Eur a služby spojené s užívaním predmetu nájmu v sume 2.689,20 Eur + DPH za rok, t.j. 672,30 Eur + DPH štvrťročne vopred, obe platby vždy najneskôr do 15. dňa prvého kalendárneho mesiaca daného kalendárneho štvrťroka. Vzhľadom na plánovanú odstávku objektu dňa 20.08.2012 žalobca oznámil žalovanému ukončenie prevádzky objektu a zmluvu vypovedal dňa 14.09.2012 s výpovednou dobou 3 mesiace. Na základe žiadosti žalovaného došlo k predĺženiu nájmu do 31.03.2013. Žalobca vystavil dňa 19.12.2012 faktúru č. 312004531 nájom za 4. štvrťrok 2012 v sume 896,40 Eur so splatnosťou 18.01.2013, dňa 19.12.2012 faktúru č. 3120004532 - služby spojené s nájmom za 4. štvrťrok 2012 v sume 806,76 Eur so splatnosťou 18.01.2013, dňa 08.03.2013 faktúru č. 3130000807 nájom za 1. štvrťrok 2013 v sume 896,40 Eur so splatnosťou 29.03.2013 a dňa 08.03.2013 faktúru č. 3130000808 za služby spojené s nájmom za 1. štvrťrok 2013 v sume 806,76 Eur so splatnosťou 29.03.2013. Na základe žiadosti žalovaného z dôvodu zhoršenia kvality služieb žalobca vystavil dobropis č. 6140000022 zo dňa 15.04.2014 na sumu 1.133,52 Eur k faktúram za služby spojené s nájmom č. 3130000808, č. 3120004532, ktorým dobropisoval žalovanému všetky poplatky za služby spojené s nájmom za obdobie 4. štvrťroka 2012 a 1. štvrťroka 2013, okrem poplatku za elektrickú energiu v sume 480 Eur s DPH. Žalovaný nárok žalobcu neuznal, uviedol súdu, že nájom sa skončil uplynutím výpovednej lehoty ku dňu 31.12.2012, listom zo dňa 19.10.2012 požiadal žalobcu o predĺženie doby uvoľnenia priestorov pre časovú náročnosť presťahovania prevádzky. Za obdobie 1. štvrťroka 2013 sa v prenajatých priestoroch nenachádzal. Z listu zo dňa 20.08.2012 vyplýva, že prenajatý objekt nespĺňal požiarne, hygienické, ani statické požiadavky, od 01.05.2012 až do skončenia nájmu bola prerušená dodávka teplej vody, tepla na vykurovanie, neskôr odvoz smetí, od 15.12.2012 bola prerušená dodávka studenej vody. Napriek tomu uhradil žalobcovi nájomné za 2. a 3. štvrťrok 2012. Žalovaný mal za to, že žalobca nebol oprávnený fakturovať nájomné za obdobie 1. štvrťroka 2013 v dohodnutej výške, dobropisovanie faktúr bolo opravou nesprávnej fakturácie, nie vyhovenie námietkam žalovaného. Žalobca nepredložil žiadne doklady preukazujúce skutočnú spotrebu elektrickej energie žalovaným, a teda nepreukázal oprávnenosť výšky poplatku za elektrickú energiu v sume 480 EUR.
3. V merite veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným uzatvorením Zmluvy o nájme nebytových priestorov vznikol synalagmatický záväzkovo-právny vzťah, povinnosťou žalobcu okrem iného bolo zabezpečiť žalovanému spôsobilý predmet nájmu a povinnosťou žalovaného bolo platiť dohodnuté nájomné a služby spojené s užívaním predmetu nájmu. Nájom bol uzatvorený na dobu určitú od 01.04.2010 do 31.03.2015. Sporná medzi zmluvnými stranami zostala doba trvania nájmu po vypovedaní zmluvy žalobcom, žalobca tvrdil, že nájom trval minimálne do 31.01.2013 a najneskôr zanikol dňa 31.05.2013, podľa žalovaného zanikol 31.12.2012. Súd prvej inštancie mal za preukázané odoslanie výpovede dňa 10.10.2012, nepreukázané jej doručenie, preto dospel k záveru, že výpovedná lehota začala plynúť najskôr od 01.11.2012 a uplynula dňa 31.01.2013. Zo žalovanej istiny súd priznal žalobcovi len sumu vo výške 1.195,20 Eur titulom nájomného za 4. štvrťrok 2012 v sume 896,40 Eur a nájomného za 01/2013 v sume 298,80 Eur (896,40/3) z dôvodu, že žalovaný nepreukázal, že predmet nájmu do januára 2013 neužíval a právo na zľavu z nájomného alebo z úhrad za plnenia poskytované s užívaním mu podľa názoru súdu neprislúchajú, nakoľko nepreukázal ich uplatnenie u žalobcu v šesťmesačnej prekluzívnej lehote. Zamietnutie časti istiny v sume 1.077,60 Eur súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal skutočnú výšku ceny za služby spojené s užívaním predmetu nájmu, keď nepreukázal doručenie vyúčtovania služieb za rok 2012, 2013. V prípade uskladnenia materiálu žalovaného v predmete nájmu od skončenia nájmu do februára 2013 by prináležal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, o čom však nebolo navrhnuté žiadne dokazovanie.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 720 a § 699 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, 2, 3, 4, § 7, § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.
5. O uplatnenom príslušenstve rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 896,40 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 312004531, čo odôvodnil ustanovením § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu 19.01.2013, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 19.01.2013 a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 19.01.2013. V prípade omeškania s úhradou faktúry č. 3130000807 priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni jej splatnosti, čo odôvodnil poukazom na ustanovenia § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 30.03.2013 a
§ 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 30.03.2013.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom úspech žalobcu v spore určil v pomere 52,59% (priznaná suma 1.195,20 Eur), neúspech 47,41% (1.077,60 Eur), žalobca mal teda úspech 52,59%, žalovaný v 47,41%, preto žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, podľa žalovaného má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to voči časti výroku I., ktorou súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, a to vo výške 8,75% ročne zo sumy 896,40 Eur od 19.01.2013 do zaplatenia a 9,75% ročne zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia. Žalovaný namieta aplikáciu právnej úpravy Obchodného zákonníka na uplatnené príslušenstvo, má za to, že na právny vzťah medzi stranami sa má uplatňovať právna úprava Občianskeho zákonníka, nakoľko nie sú naplnené kritéria na aplikáciu právnej úpravy Obchodného zákonníka podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, nájomný vzťah medzi stranami sa netýkal zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky žalobcu, teda nepodlieha režimu Obchodného zákonníka. Výška úroku z omeškania zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia mala byť určená podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. s poukazom na prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 1.2.2013, v zmysle ktorej, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.1.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013, teda vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval prechodné ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle ktorého, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013, teda v prípade režimu Obchodného zákonníka, keďže nájomný vzťah vznikol pred 1.2.2013, by správne mala byť výška úroku z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie prekročil žalobný návrh, keď priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,75% p.a. zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia napriek tomu, že žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 8,5% p.a. v zmysle podania zo dňa 19.9.2016, ktorým opravil žalobný petit. Napokon žalovaný okrem priznanej výšky úrokov z omeškania namieta tiež obdobie, za ktoré boli žalobcovi úroky z omeškania priznané bez odôvodnenia tejto námietky. Odvolacím návrhom žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Žalobca poukázal na ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom od 01.02.2009 do 31.12.2010 a § 8 ods. 1 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady SR č. 259/1993 Z.z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z.z., podľa ktorého je verejnoprávna inštitúcia oprávnená dočasne nepotrebný majetok prenechať do nájmu alebo do výpožičky. Nakoľko predmet nájmu bol pre žalobcu dočasne nepotrebný, prenechal ho do dočasného odplatného užívania žalovanému, súčasťou záväzku bolo aj ho v primeranej miere udržiavať. Žalobcovi ako verejnoprávnej inštitúcii zákon dovoľuje v rámci vlastnej prevádzky, pod ktorú spadá aj hospodárenie s vlastným majetkom, prenechať tento do nájmu tretej osobe, v tejto súvislosti žalobca považuje prenájom za jednoznačné zabezpečovanie vlastnej prevádzky. Žalobca poukazuje na to, že počas celého konania aplikácia režimu Obchodného zákonníka nebola sporná.
9. Ďalšie vyjadrenia doručené súdu neboli.
10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 18.09.2023. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi
odvolania žalovaného a písomným vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len sčasti.
11. Podľa § 5 ods. 1 veta prvá zák. č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o VŠ“), verejná vysoká škola je verejnoprávna a samosprávna inštitúcia, ktorá sa zriaďuje a zrušuje zákonom.
12. Podľa § 17 ods. 1 zákona o VŠ nakladanie s majetkom verejnej vysokej školy upravuje osobitný predpis10) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/131/20230101>, ak tento zákon neustanovuje inak (odkaz na zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. v znení zákona č. 581/2004 Z. z.).
13. Podľa § 17 ods. 2 zákona o VŠ majetok, ktorý vlastní verejná vysoká škola, využíva na plnenie úloh vo vzdelávacej, výskumnej, vývojovej, umeleckej a v ďalšej tvorivej činnosti. Môže ho využívať aj na podnikateľskú činnosť za podmienok podľa § 18, ako aj na poskytovanie služieb pre študentov a zamestnancov verejnej vysokej školy (§ 94 ods. 3).
14. Podľa § 18 ods. 1 zákona o VŠ verejná vysoká škola môže vykonávať podnikateľskú činnosť. V rámci podnikateľskej činnosti verejná vysoká škola vykonáva v súlade s § 15 ods. 2 písm. m) za úhradu činnosť nadväzujúcu na jej vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, liečebno-preventívnu, umeleckú alebo ďalšiu tvorivú činnosť alebo činnosť slúžiacu na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a majetku. Podnikateľská činnosť nesmie ohroziť kvalitu, rozsah a dostupnosť činností napĺňajúcich poslanie verejnej vysokej školy.
15. Podľa § 8 ods. 1, ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z.z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. verejnoprávna inštitúcia je oprávnená dočasne nepotrebný majetok prenechať do nájmu alebo do výpožičky. Za dočasne nepotrebný majetok sa na účely tohto zákona považuje majetok, ktorý verejnoprávnej inštitúcii prechodne neslúži na plnenie jej úloh.
16. Podľa § 261 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb.
17. Podľa § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.
18. Podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
19. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
20. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
21. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.2)
22. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
23. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
25. Predmetom odvolacieho konania je len priznané príslušenstvo pohľadávky, pričom podľa obsahu odvolania žalovaný namieta: 1/ nesprávne rozhodnutie vo vzťahu k výške úroku z omeškania 9,75% priznanej zo sumy 298,80 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia z dôvodu nesprávnej aplikácie režimu Obchodného zákonníka, 2/ prekročenie žalobného návrhu v tejto časti príslušenstva, 3/ obdobie, za ktoré boli žalobcovi úroky z omeškania priznané, bez odôvodnenia tejto odvolacej námietky.
26. Podľa odvolacieho súdu je podstatným pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov z omeškania právne posúdenie charakteru vzťahu medzi stranami sporu zo Zmluvy o nájme, výklad ustanovení vymedzujúcich vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom a z nich vyplývajúce právne posúdenie nárokov žalobcu z titulu istiny, z ktorej žalobca príslušenstvo v konaní uplatňuje.
27. Vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okrem toho § 262 Obchodného zákonníka umožňuje, aby si zmluvné strany (bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú vzťahom upraveným v Obchodnom zákonníku. Pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka je teda predovšetkým rozhodné to, či ide o obchodné vzťahy v zmysle Obchodného zákonníka. Čo sa považuje za obchodný vzťah nepriamo vyplýva z § 261 Obchodného zákonníka v súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových (obchodných) vzťahov.
28. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ostatné odseky tohto ustanovenia (§ 261 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka) upravujú výnimky z uvedenej všeobecnej právnej úpravy záväzkových vzťahov, a to vo vzťahu k tam vymenovaným subjektom alebo vo vzťahu k charakteru záväzkového vzťahu, platia aj vtedy, ak by sa nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, t. j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1) a vzťah, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti.
29. Naplnenie uvedených dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, iba za splnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§ 261 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka) riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie uvedených predpokladov. Treťou podmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa Obchodného zákonníka však je, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa pre tento subjekt. V konkrétnej veci to znamená, že týmito predpokladmi sú: 1. ide o subjekt verejného práva, 2. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý sa týka zabezpečovania verejných potrieb, alebo 3. ide o subjekt uvedený v zákone a došlo k vzniku záväzkového vzťahu, ktorý zabezpečuje vlastné potreby daného subjektu, 4. subjekt uzavrel záväzkový vzťah (alebo inak vstúpil do záväzkového vzťahu) s osobou, ktorá je podnikateľom a tento záväzkový vzťah je jeho podnikateľskou činnosťou (viď analogicky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 40/2012). Splnenie uvedených podmienok je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie právneho vzťahu ako obchodno-záväzkového vzťahu s poukazom na kogentný charakter § 261 Obchodného zákonníka z dôvodu podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, s poukazom na ktorý sa strany môžu
odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení o.i. § 261 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/20020101.html>.
30. Pre aplikáciu obchodnoprávneho režimu nárokov z omeškania v tejto veci je potrebné, aby existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1 alebo 2 Obchodného zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Určujúcimi sú kritériá, ktoré zákon v uvedenom ustanovení uvádza, a to jednak povaha subjektov vystupujúcich v tomto vzťahu a jednak povaha samotného záväzku v tom smere, či sa týkal zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. Žalobca je verejnou vysokou školou, je právnická osoba zriadená osobitným zákonom č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách. V súdenej veci podľa názoru odvolacieho súdu síce obsahom záväzku žalovaného na základe nájomnej zmluvy nie je uspokojovanie verejných potrieb, t. j. zabezpečenie všeobecne uznávaného záujmu pre všetky subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať, avšak právny vzťah strán je potrebné podriadiť režimu Obchodného zákonníka, nakoľko je splnená podmienka, ktorú pre záväzkový vzťah medzi subjektom verejného práva (žalobca) a podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti (žalovaný) vyžaduje kogentné ustanovenie § 261 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka, a to, že záväzkový vzťah sa týka vlastnej prevádzky verejnej vysokej školy.
31. Nie je možné stotožňovať pojmy poslanie a úlohy verejnej vysokej školy s pojmom vlastná prevádzka vysokej školy, resp. verejnoprávnej inštitúcie (viď. § 1 ods. 2 zákona o VŠ, poslaním vysokých škôl, ktoré sú súčasťou európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania a spoločného európskeho výskumného priestoru, je prispievať k rozvoju vzdelanosti, poznania, vedy a kultúry v súlade s potrebami spoločnosti, rozvíjať vedomosti, zručnosti, múdrosť, tvorivosť a dobro človeka a tým prispievať k rozvoju vedomostnej spoločnosti. Napĺňanie tohto poslania so zameraním na študenta je predmetom hlavnej činnosti vysokých škôl; a ods. 3 zákona o VŠ, hlavnou úlohou vysokých škôl pri napĺňaní ich poslania je poskytovanie vysokoškolského vzdelávania v súlade s potrebami spoločnosti a tvorivé vedecké bádanie alebo tvorivá umelecká činnosť).
32. Nájom nebytových priestorov tretím osobám je nakladaním s majetkom vysokej školy, upraveným výslovne v § 17 ods. 1 zákona o VŠ, ktorý odkazuje na úpravu o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií zákonom č. 176/2004 Z. z. Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 8 tohto zákona, verejnoprávna inštitúcia je oprávnená dočasne nepotrebný majetok prenechať do nájmu alebo do výpožičky. Za dočasne nepotrebný majetok sa na účely tohto zákona považuje majetok, ktorý verejnoprávnej inštitúcii prechodne neslúži na plnenie jej úloh, uvedené však neznamená, že hospodárenie s takýmto majetkom sa nepovažuje za vlastnú prevádzku verejnoprávnej inštitúcie.
33. Napokon odvolací súd nad rámec veci a uvedeného uvádza, že v prípade sústavnej činnosti by mohlo ísť aj o podnikateľskú činnosť verejnej vysokej školy. Podľa § 17 ods. 2 zák. o VŠ majetok, ktorý vlastní verejná vysoká škola, využíva na plnenie úloh vo vzdelávacej, výskumnej, vývojovej, umeleckej a v ďalšej tvorivej činnosti. Môže ho využívať aj na podnikateľskú činnosť za podmienok podľa § 18, ako aj na poskytovanie služieb pre študentov a zamestnancov verejnej vysokej školy (§ 94 ods. 3). Ustanovenie § 18 upravuje možnosť verejnej vysokej školy vykonávať podnikateľskú činnosť, v rámci ktorej vykonáva v súlade so štatútom verejnej vysokej školy za úhradu činnosť nadväzujúcu na jej vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, liečebno-preventívnu, umeleckú alebo ďalšiu tvorivú činnosť alebo tiež činnosť slúžiacu na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a majetku. Podľa platného štatútu žalobcu, ktorý je verejne dostupný na jeho webovom sídle, „podnikateľskou činnosťou sú najmä aktivity poskytované tretím osobám za úhradu, realizovaním ktorých sa dá dosiahnuť zisk, o.i. aj nájom nebytových priestorov a pozemkov. Prenájom nebytových priestorov je činnosťou slúžiacu na účinnejšie využitie majetku verejnej vysokej školy.“
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá sa má týkať aplikácie režimu Obchodného zákonníka. Právny vzťah žalobcu a žalovaného zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov je obchodno-záväzkovým vzťahom (relatívny obchod podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného v čase jeho vzniku), ktorý ako zmluvný typ sa spravuje príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom, vrátane posúdenia nárokov z omeškania. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval na posúdenie nároku na zaplatenie úroku z omeškania právnu úpravu Obchodného zákonníka.
35. Je ale potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval v prípade výšky úroku z omeškania nariadenie vlády SR č. 21/2013 Z. z., keď medzi stranami išlo o záväzkový vzťah, ktorý vznikol pred 1. februárom 2013. Výška úrokov z omeškania sa potom riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013, t.j. týmto právnym predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Zb., v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci (v bode 11 odvolania) je preto dôvodná a žalobcovi by patril úrok z omeškania z priznanej istiny 298,80 Eur (titulom faktúry 3130000807) ku dňu vzniku omeškania vo výške 8,75% ročne (základná sadzba ECB predstavovala až do 07.05.2013 výšku 0,75% ročne).
36. Odvolací súd sa však v tejto súvislosti tiež stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie prekročil žalobný návrh v tejto časti príslušenstva. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca podaním zo dňa opravil žalobný návrh na výzvu súdu v časti úroku z omeškania pri sume 896,40 Eur od 30.03.2013 do zaplatenia tak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť v tejto časti úrok z omeškania vo výške 8,50% p. a. Odvolací súd preto z dôvodov vysvetlených v bode 31 a 32 odôvodnenia dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti úroku z omeškania zmeniť a priznal žalobcovi úrok z omeškania z istiny v priznanej časti 298,80 Eur len v sadzbe 8,5% ročne, viazaný opraveným žalobným návrhom. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania vo výške 1,25% ročne zo sumy 298,80 Eur od 30. 3. 2013 do zaplatenia bolo potrebné konanie zastaviť, a to bez posúdenia postoja žalovaného k späťvzatiu žaloby v uvedenej časti, keďže žalobca podaním zo dňa 19.9.2016 zmenil žalobný návrh tak, že žiada, aby mu súd priznal menej, ako v pôvodne podanej žalobe (nešlo podľa odvolacieho súdu podľa obsahu o opravu chýb) a toto podanie bolo doručené súdu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie.
37. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, ktorou vytýka súdu prvej inštancie nesprávnosť obdobia, za ktoré boli žalobcovi úroky priznané, odvolací súd konštatuje, že odvolateľ túto námietku ničím neodôvodnil, nijako nekonkretizoval, v čom má spočívať nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v prípade omeškania, ani ktorého nároku sa týka. Naviac z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal obdobie, za ktoré žalobca uplatnil úrok z omeškania, túto námietku uplatnil až v odvolacom konaní. Podľa § 366 písm. d) CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje strane sporu prednášať nové skutočnosti a dôkazy len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné v odvolacom konaní uplatniť. Z odvolania žalovaného nevyplývajú žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, že odvolacia námietka spĺňa podmienky upravené citovaným ustanovením § 366 písm. d) CSP pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní, preto nebola ako odvolací dôvod uplatnená opodstatnene a odvolací súd sa ňou nezaoberal.
38. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
39. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
40. Výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania nebol odvolaním dotknutý, citované ustanovenie § 396 ods. 2 CSP však v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie zaväzuje odvolací súd nanovo rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Nakoľko predmetom odvolacieho konania bolo len príslušenstvo, súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie nebol zmenou rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti dotknutý, odvolací súd o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP zhodne ako súd prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu voči protistrane, nakoľko pomer úspechu žalobcu a žalovaného v spore bol takmer rovnaký (žalobca mal
úspech 52,59%, priznaná suma istiny 1.195,20 Eur, žalovaný 47,41% zamietnutá suma istiny 1.077,60 Eur).
41. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
42. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
43. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
44. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Samostatným predmetom odvolacieho konania bolo príslušenstvo (úrok z omeškania), ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu predstavuje vo vyčíslení sumu 1.144,36 Eur, t.j. 100% /(3902/365)*0,0875*896,4 = 838,50 Eur + (3832/365)*0,0975*298,80 = 305,86 Eur/. Úspech odvolateľa, t. j. žalovaného v odvolacom konaní predstavuje vyčíslené príslušenstvo ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu sumou 39,21 Eur (3832/365)*0,0125*298,80 = 39,21 Eur, t. j. 3,43%, neúspech 1.105,15 Eur, t.j. 96,57%. Súd preto priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 93,14% (96,57 - 3,43).
46. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
47. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).